Ritu­ály zná­mych ľudí, z kto­rých si môžeš brať prí­klad

Alexandra Dulaková / 27. január 2016 / Business

Popri šia­le­ných život­ných návy­koch a pomaly samov­ra­žed­nom tempe sú aj takí úspešní ľudia, kto­rých har­mo­no­gram ťa nedo­ve­die skrat­kou do hrobu. Spo­ločnú majú väč­ši­nou veľkú moti­vá­ciu, obrov­skú vytrva­losť a odhod­la­nosť, ktorú neotupí žia­den von­kajší vplyv ani nepra­júci súput­ník. Nechaj sa nimi inšpi­ro­vať.

Netvr­díme, že všetky ich kroky boli ranou do čier­neho, ani že by si ich mal brať ako svoje modly. Na dru­hej strane, ak by sme chceli zájsť do extré­mov, je dôle­žité podot­knúť, že aj zlí ľudia dokážu odviesť skvelú dobrú prácu, prísť na pre­lo­mový vedecký objav, či vytvo­riť dych­be­rúce ume­lecké dielo. Nasle­du­júce osob­nosti však do takejto kate­gó­rie nepat­ria. Ak aj nie­kto ich diela neskôr zne­užil s neka­lými úmys­lami, oni tvo­rili (a tvo­ria) s vie­rou, že svet robia lep­ším. Pri­tom bolo úplne jedno, v akej dobe žili — pra­vidlá pla­tili tie isté.

Step­hen King

Pri­sahá na ritunnú prácu so želez­nou pra­vi­del­nos­ťou, čo si ako autor 57-mych (väč­ši­nou úspeš­ných) kníh môže dovo­liť. Za písací stôl si sadne každý boží deň, pia­tok svia­tok, či je zima, Via­noce, alebo tro­pické horú­čavy, a nevs­tane od neho, dokým nena­píše aspoň dve­ti­síc slov. To mu väč­ši­nou trvá tri až päť hodín. Nuž, sad­núť si na zadok a sústre­dene pra­co­vať, je dnes naozaj cenná cnosť.

stephen-king-apology.jpg

Ale­xan­der Gra­ham Bell

Vyná­lezca tele­fónu dobre vie, o čom je reč, keď sa hovorí o osvie­tení. Sám ich musel počas života zažiť nemálo, a preto trval na tom, že v takýchto výni­moč­ných chví­ľach sa nemáme nechať vyru­šiť vôbec ničím a jed­no­du­cho využiť kop­nu­tie múzy, ako sa len dá. V podob­ných chví­ľach pre neho nezna­me­nala nič ani rodina, pria­te­lia, či ostatné povin­nosti. Jemu sa to roz­hodne opla­tilo.

Vin­cent van Gogh

Ucho si odsek­nuť nemu­síš, no tra­duje sa, že práve blázni tvo­ria naj­lep­šie ume­nie. Van Gogh našiel svoje posla­nie a vášeň v maľo­vaní a následne tvr­dil, že len pri tejto obľú­be­nej akti­vite doká­zal zabud­núť na čas a nevní­mať oko­litý svet. Dokonca, ak nemal nič v dohľade, zabu­dol sa aj najesť a nepo­ci­ťo­val žiadnu únavu. Pou­če­nie? Život nabe­rie sku­točný zmy­sel až vtedy, keď si náj­deš to, čo je ti súdené robiť alebo tvo­riť.

Mark Twain

Prečo je v tomto článku spo­me­nu­tých toľko spi­so­va­te­ľov? Prav­de­po­dobne preto, lebo práve oni dobre poznali hod­notu trpez­li­vosti. Neraz museli čakať desať­ro­čia, kým ich prácu nie­kto oce­nil a medzi­tým obe­hnúť všetky vyda­va­teľ­stvá, edi­to­rov, vkla­dať do svo­jej práce celú dušu a nechať si pred tvá­vou aspoň sto krát zabuc­hnúť dvere. Twain bol, podobne ako ostatní, otro­kom svo­jich želez­ných návy­kov. Písal celý deň, od rána až do večere s rodi­nou, pri­čom sa nene­chal vyru­šiť ani keby padali sekery. Neobe­do­val, neko­mu­ni­ko­val, nene­chal sa otra­vo­vať, len písal. Takto vraj vznikli jeho naj­zná­mej­šie diela.

0218_mark-twain

Vic­tor Hugo

Sve­to­známy autor kul­to­vých diel ako naprí­klad Bedári, či Zvo­nár u Matky Božej, sa počas života naučil, že inšpi­rá­cia nepozná ten správny čas. Pri­chá­dza cel­kom náhodne a môže sa to stať hocikde. Preto si so sebou vždy nosil zápis­ník. Nemu­síš ani písať lite­rárne skvosty, aby si dostal skvelý nápad. Rov­nako si nemu­síš nosiť zápis­ník – v dneš­nej dobre smartp­ho­nov je to pre väč­šinu zby­točné. No jedno je dôle­žité: dobré nápady si treba poriadne zapí­sať, lebo inak nám neskôr môžu natrvalo unik­núť. A potom si už môžeš len tries­kať hlavu o stenu.

Louis Arm­s­trong

Muzi­kant, ktorý zásadne ovplyv­nil hudobnú scénu a dote­raz inšpi­ruje jaz­zo­vých vir­tu­ó­zov, v sebe nosil hudobné posla­nie. To musel podať svetu, aj keby z neho malo vykr­vá­cať, tvr­dil. Preto svoj život obe­to­val hudbe, strá­vil ho na ces­tách, vo vla­koch, lie­tad­lách, na turné, bez pre­stávky, cez pop­ras­kané ústa, drogy, či zdra­votné prob­lémy. Vyjad­riť hudbu bolo prvo­radé a nero­bil to preto, lebo si potre­bo­val niečo doká­zať – ale preto, lebo to tak cítil.

louis-armstrong

Jane Aus­ten

Autorka lite­rár­nej kla­siky sa na roz­diel od svo­jich naj­zná­mej­ších pro­ta­go­nis­tiek nikdy nevy­dala a musela preto bývať s rodi­nami svo­jich prí­buz­ných. Aby ju nevní­mali ako záťaž, každé ráno všet­kým chys­tala raňajky a neskôr sa utiahla do svojho sveta, v kto­rom sa sna­žila neru­šene tvo­riť – až do večera, ktoré bývali zásadne spo­lo­čen­ské. Neru­šená tvorba jej však nevyšla vždy. Vo chví­ľach, kedy sa socia­li­zá­cií nemohla vyhnúť, si vraj nápady písala po vrec­kov­kách, aby ich neza­budla. Jed­no­du­cho, s pod­mien­kami dňa sa musela vyspo­ria­dať a napriek ich neprí­ve­ti­vosti si nájsť spô­sob tvorby, ktorá bola jej jedi­nou život­nou nápl­ňou. 

Mozart

Život umelca v jeho dobre nebol jed­no­du­chý. Na tvorbu potre­bo­val pod­poru boha­tých pat­ró­nov, no kým ich nemal, musel sa poriadne obra­cať, aby si na seba a svoje potreby zaro­bil sám. Celé dni obie­hal poten­ciál­nych „zákaz­ní­kov“, vyučo­val obrov­ské množ­stvo kla­vír­nych hodín a keď neskoro v noci pri­šiel domov, začal sa veno­vať skla­da­niu novej hudby. Veľa toho nena­spal, no jedno sa naučil – deň a čas sa nepris­pô­so­bia tebe, to ty si ho musíš nájsť.

hipster-mozart-prints

Ben­ja­min Frank­lin

Vyná­lezca a húžev­natý „elek­tri­kár“ si istú dobu sám pre seba a svoje oko­lie spí­sal roz­vrh, podľa kto­rého by mal fun­go­vať deň, tak, aby bol napl­nený pra­covne aj morálne. Ako však postupne zis­ťo­val, tieto pra­vidlá nepoz­nali sku­točné životné uda­losti, ako ani nepra­vi­delné údery kre­a­ti­vity. Keď sa raz dora­zili, musel sa im pod­vo­liť. Železná pra­vi­del­nosť teda nemusí byť vždy ide­álna, pre­tože nie­ktoré veci sa naplá­no­vať nedajú, no zato sa im treba pod­dať.

Karl Marx

Člo­vek, kto­rého posols­tvo na svete roz­pú­talo neje­den nešťastný sociálny expe­ri­ment, svoj život strá­vil úsi­lím a bojom. Zo svo­jej plá­no­va­nej tri­ló­gie napí­sal len jednu knihu, no zasvä­til tomu celý život, pre­tože veril, že ňou zmení svet. Obe­to­val svoje úspory, trpel pra­vi­del­nými peče­ňo­vými záchvatmi, zápalmi oka, aj vredmi. Napriek tomu každý deň od devia­tej ráno do sied­mej večer pre­se­del pri práci v Brit­skom múzeu vo viere, že tvorí niečo väč­šie, než je on sám.

Char­les Dar­win

Muž, ktorý šoko­val súdobú kon­zer­va­tívnu vik­to­rián­sku men­ta­litu, dobre vedel, aký veľký risk svo­jou revo­luč­nou teóriou evo­lú­cie pod­stu­puje. Hro­zila mu verejná potupa, dis­kre­di­tá­cia, vylú­če­nie zo spo­loč­nosti. Preto o svo­jom výskume hovo­ril len extrémne úzkemu kruhu ľudí a vytrvalo na ňom pra­co­val po dobu 17 rokov. Za ten čas sa veno­val aj men­ším pro­jek­tom, aby sa uži­vil a aby všetko pôso­bilo pri­ro­dzene. Poti­chu a pre­mys­lene potom do spo­loč­nosti vypus­til vedu, ktorá ešte dote­raz otriasa základmi ľud­ského vní­ma­nia našej pod­staty a vývoja života.

maxresdefault5

Agatha Chris­tie

Aj napriek tomu že vydala desiatky sve­to­vých best­sel­le­rov, sa Chris­tie odmietla chvá­liť a ani sa nepo­va­žo­vala za úspešnú autorku. Opí­sala samu seba ako „vydatú ženu“ – a nič viac. Jej pria­te­lia netu­šili kedy píše, až sa im nech­celo veriť, že tá talen­to­vaná spi­so­va­teľka je sku­točne ich pria­teľka Agatha. Ona si chcela ustrá­žiť svoju oby­čaj­nosť, a preto sa písa­niu veno­vala len vtedy, keď bola sama a neru­šená. Zato tieto chvíle využí­vala sku­točne naplno. Pro­fe­si­onálnu a súkromnú sféru vedela odde­liť doko­nale.

Agatha Christie, surrounded by some of her 80-plus crime novels.

Maya Ange­lou

Ame­rická poetka a spi­so­va­teľka, jedna z naj­vá­že­nej­ších svo­jej gene­rá­cie, si pre ume­nie vytvo­rila vlastný svet, v kto­rom ju nikto nevy­ru­šo­val a nevy­hľa­dá­val. Takisto ju nikto nevi­del písať, pre­tože to nero­bie­vala doma a namiesto toho sa rad­šej utiahla do jed­no­du­chej hote­lo­vej izby v okolí a trá­vila tam dobu od sied­mej rána do dru­hej poobede. Boli to izby spar­ťan­ských pod­mie­nok, ako sama tvr­dila, kde si brala len slov­ník, Bib­liu, karty, či fľašku sherry. Po opus­tení týchto pries­to­rov zane­chala svet písa­nia za sebou a vra­cala sa doň až druhý deň.

Picasso

Nie každý sme ran­ným vtá­ča­ťom. Picasso pra­co­val od dru­hej poobede aspoň do zotme­nia, kedy sa nevoľky pri­po­jil k večeri spolu s hos­ťami alebo pria­teľmi. Počas podob­ných podu­jatí však býval mĺkvy, čo mnohí pri­pi­so­vali jeho zvlášt­nej povahe. V sku­toč­nosti to však bolo len tým, že sa nech­cel pre­stať kon­cen­tro­vať na svoje dielo v stra­chu, že by ho nemu­sel vedieť dokon­čiť. Keď mal od hostí pokoj, bežal nas­päť do dielne a bez zná­mok únavy hodiny pre­stál pred plát­nom, tvo­riac his­tó­riu. Inými slo­vami, bol tak­tiež slu­hom svo­jej múzy a kre­a­ti­vity. 

A odmeno za krvo­potnú tvorbu mu mohla byť aj prí­tom­nosť takýchto dám. (Bri­gitte Bar­dot)

brigitte-bardot-visits-pablo-picasso-at-his-studio-near-cannes-in-19561

Zdroj: Medium

Pridať komentár (0)