Slo­vák, ktorý v Domi­ni­kán­skej repub­like učí ľudí, ako na rum

Majka Kudlíková / 24. jún 2016 / Rozhovory

Pavol je Koši­čan, ktorý sa po vyštu­do­vaní Eko­no­mic­kej uni­ver­zity v Bra­ti­slave roz­ho­dol ces­to­vať. Slo­ven­sko a Európa mu boli malé, preto zatú­žil po väč­šej exo­tike. Napo­kon sa jeho cie­ľo­vou des­ti­ná­ciou stala Domi­ni­kán­ska repub­lika, v kto­rej žije už šesť rokov. Pra­cuje ako amba­sá­dor pre spo­loč­nosť vyrá­ba­júcu rum a vzde­láva iných o tom, ako sa dobrý rum vyrába a ako sa má piť. Rád príjma výzvy, preto sa neb­ráni v budúc­nosti ďal­šiemu ces­to­va­niu.

Paľo, už istú dobu žiješ v zahra­ničí. Prečo si sa roz­ho­dol odísť zo Slo­ven­ska?

Slo­ven­sko a Európu som už poznal. Pri­šiel moment, keď som si pove­dal, že potre­bu­jem niečo nové. Ja sa veľmi rýchlo unu­dím na jed­nom mieste. Už aj teraz, po 6 rokoch tu hľa­dám ďal­šie miesto, kam by som sa pre­sťa­ho­val. Možno to bude Severné pobre­žie, keďže veľmi rád ces­tu­jem.

pavol-surf-1200x800_c

Zakot­vil si v Domi­ni­kán­skej repub­like. Ako si sa tam dostal?

Po dokon­čení vyso­kej školy som vyces­to­val cez štu­dent­skú orga­ni­zá­ciu Aie­sec na stáž. Pri­hlá­sil som sa a mohol som si vybrať spo­me­dzi via­ce­rých kra­jín, napr. Nika­ra­guu, Vene­zu­elu, Sal­va­dor, Guate­malu a dokonca aj Čínu a Indiu. Ale pove­dzme si na rovinu, Čína a India alebo Domi­ni­kán­ska repub­lika? Ak mám na výber ísť do Kari­biku, tak netreba váhať. A ďal­ším dôvo­dom bol aj plat, ktorý mi tu ponú­kali naj­vyšší. Vtedy som ešte nemal potu­chy o tom, že sú nejaké nepo­koje alebo prob­lémy v Guate­male alebo Vene­zu­ele. Celé to bola taká náhoda. Mal som šťas­tie, že som skon­čil práve tu.

Nebol jazyk pre teba prob­lém?

Potre­bo­val som pol roka na to aby som začal roz­prá­vať po špa­niel­sky. Jazy­kovka mi toho veľa nedala. Celé je to o komu­ni­ká­cii.

Naj­lepší spô­sob, ako sa naučiť nejaký jazyk, je ísť do tej kra­jiny.

Zažil si po prí­chode nejakú situ­áciu, s kto­rou si sa musel naozaj popa­so­vať?

Nájsť si uby­to­va­nie bolo dosť prob­lém. Sú štvrte, ktoré nie sú vhodné pre cudzin­cov, pre­tože sú prí­liš nebez­pečné. Keď sa mi poda­rilo niečo nájsť, tak som potre­bo­val nájom na 3 mesiace dopredu. Treba si byť istý, že to miesto, kde si, je bez­pečné. Ak by som to mal porov­nať s inými kra­ji­nami Latin­skej Ame­riky, tu je fakt radosť žiť. Nič nie je také zlé ako vyzerá na prvý pohľad.

Keď som pri­šiel do kra­jiny, všetko vyze­ralo fan­tas­ticky. Cho­die­vali sme na rôzne fiesty, párty, bola to sranda. A potom pri­šiel moment, keď bolo treba vyba­vo­vať nejaké veci. Vytriez­vel som z prvot­ného nad­še­nia, musel som si pred­sta­viť, ako tu budem žiť. Celý deň je tu teplo, potíš sa, bez kli­ma­ti­zá­cie je spa­nie prob­lém. Člo­vek si samoz­rejme zvykne, no ten čas, kým to príde, tak to je ten kul­túrny šok.

Papiere som začal rie­šiť až po roku a pol. Bolo to preto, aby som sa mohol zamest­nať v novej firme a dostať povo­le­nie na pobyt. Celé to je ťažké, najmä pred tými pia­timi rokmi. Vtedy mig­račný úrad fun­go­val tak, že bez práv­nika bolo nemožné niečo vyba­viť. Ako cudzi­nec nevieš, kde hľa­dať doku­menty a okrem toho tam bol taký chaos, že člo­vek neve­del, kam má ísť a ako postu­po­vať. V posled­ných rokoch sa to začína meniť. Keď som bol nedávno niečo vyba­vo­vať, tak okienka už boli ozna­čené, člo­vek dostane číslo a podľa toho ho potom zavo­lajú. Začína sa to tu zlep­šo­vať.

Príde moment, keď si člo­vek zvykne a povie si, že ok, som tu, je mi tu dobre, pár vecí nefun­guje ako u mňa doma ale zvlád­nem to.

pavol-sugarcane

Keď si spo­mí­nal prácu, čím sa teda živíš?

Začal som pra­co­vať pre fran­cúz­sku spo­loč­nosť, potom som si otvo­ril bar, ktorý som po čase zavrel. Následne som dva roky pra­co­val pre reštau­rá­ciu Pat’e Palo Bras­se­rie. Momen­tálne som zamest­naný v spo­loč­nosti Bru­gal, ktorá vyrába rum. Pra­cu­jem pre nich ako Brand Ambas­sa­dor.

Čo táto práca obnáša?

Ces­tu­jem po kra­jine, vzde­lá­vam bar­ma­nov a ľudí ako vychut­ná­vať rum, ako sa rum vyrába a prečo je naša spo­loč­nosť iná ako ostatné.

Vždy som hovo­ril, že raz ma za pitie budú pla­tiť, tak sa to stalo sku­toč­nos­ťou :) Zis­ťu­jem ako vyrá­bať alko­ho­lické nápoje a vzde­lá­vam ľudí, pre­tože tí majú nejakú pred­stavu o alko­hole. Majú rôzne teórie a nie vždy sú prav­divé. Fun­guje to takto. Vzde­lá­va­ním ľudí o spô­sobe výroby rumu vlastne pomá­hame vychut­ná­vať ten rum lep­šie. Ľudia si po týchto kur­zoch lep­šie uve­do­mujú, čo je len mar­ke­ting a čo je fakt pravda a ume­nie.

Pred rokom som začal príj­mať medzi­ná­rodné sku­piny, takže celé to vzde­lá­va­nie o domi­ni­kán­skom rume pre­chá­dza do medzi­ná­rod­ných výšin.

pavol-eden-roc

Keďže pri­chá­dzaš do kon­taktu s mno­hými ľuďmi, mohol by si popí­sať, ako na teba zapô­so­bili Domi­ni­kánci?

Tu sú ľudia väč­ši­nou otvo­rení, hlavne k ľuďom z vonku. Nie je kom­pli­ko­vané sa s nimi začať roz­prá­vať. Domáci sú šťastní. Určite na to má vplyv teplo, ktoré je tu celý rok. Zoberme si napr. bez­do­mov­cov. Jedlo im ras­tie na stro­moch, vodu majú blízko, nemu­sia sa obá­vať, žeby v noci pomrzli a tak. Sú ľudia, ktorí žijú vo vnút­ro­zemí a nikdy nevi­deli more. To len pre pred­stavu, aká je tu chu­doba. Ale tá chu­doba nesú­visí so šťas­tím. Som rád, že som v Domi­ni­kán­skej repub­like.

Spo­mí­nal si chu­dobu. Aké sú v Domi­ni­kán­skej repub­like platy, resp. ceny? Je to iné v porov­naní so Slo­ven­skom?

Môžme to ilus­tro­vať napr. na cene za pre­ná­jom 1-izbo­vého bytu v dob­rej zóne. Tu je to neja­kých 600 dolá­rov na mesiac. Ak chceš výbornú zónu, tak to výjde aj na 1000 – 1500 dolá­rov. Ak si to porov­náš s mini­mál­nou mzdou, tak to je fakt ťažké. Ak člo­vek pra­cuje pre malú spo­loč­nosť, tak mini­málna mzda je 150 dolá­rov, pre strednú 200 dolá­rov a ak pre veľkú, tak 300 dolá­rov mesačne. A sú rodiny, ktoré majú 5 detí a pre­žijú so 150 dolármi na mesiac. Pýtal som sa Domi­ni­kán­cov, ako to robia. Samoz­rejme, nebý­vajú v byte za 600 dolá­rov ale v neja­kom skrom­nom prí­bytku. Jedia ryžu, veľa fazule, cho­vajú hydinu. Je to ťažké. Tých 5 detí musí ísť pra­co­vať, aby pre­žili.

Ale aj napriek tomu, tí ľudia sú šťastní. Príde pia­tok, osla­vujú, tešia sa a tan­cujú. Je to iné ako na Slo­ven­sku. My na Slo­ven­sku si musíme uve­do­miť, že pitná voda nie je samoz­rej­mosť. Tu sú strašné prob­lémy s pit­nou vodou. Zdroj pit­nej vody tu bol v auguste veľmi nízky, že ešte takých 20 dní a Domi­ni­kán­ska repub­lika by bola bez vody. Ale ak by som sa mal vrá­tiť na Slo­ven­sko, tak ja sa rád vrá­tim, lebo tam rád žijem. Keď som na Slo­ven­sku a čakám na auto­bus, tak vždy ma prí­jemne prek­vapí, že roz­umiem, čo ľudia hovo­ria.

Je pre teba teda reálne, že by si sa na Slo­ven­sko v budúc­nosti natrvalo vrá­til?

Všetko záleží od toho, čo by som tam robil. Ja sa môžem pre­sťa­ho­vať aj hneď zaj­tra, no keď sa tam mám nudiť, je to pre mňa zau­jí­ma­vej­šie v Domi­ni­kán­skej repub­like.

Môžem sa pre­sťa­ho­vať hocikde, ak tam budem robiť niečo, čo má baví.

Majú Domi­ni­kánci nejaké zvyky alebo tra­dí­cie?

Na Nový rok jedia hrozno, na Via­noce jedia pra­siatka a ryžu a samoz­rejme doprajú si veľa rumu. Fiesta de Palo je jedna z veľ­kych osláv. Tan­cuje sa veľa meren­gue, bachata, salsa. Deň “dia de la altag­ra­cia” idú ľudia do bazi­liky v Higuey pomod­liť sa.

Chcel by si Slo­vá­kom niečo odká­zať?

V kaž­dej kra­jine sa dá žiť, člo­vek len musí mať trpez­li­vosť a robiť niečo, čo ho baví.

Paľo, ďaku­jem, že si si na roz­ho­vor našiel čas a pra­jem ti v práci veľa úspe­chov! Ak vás Paľov prí­beh zau­jal, jeho prácu môžete sle­do­vať aj na jeho webe.

dominikanska-republika

Zdroj: nasiexpati.sk

Pridať komentár (0)