Tomáš Marada: Káva dnes už nestačí, zákaz­ník chce záži­tok

Matúš Sedlák, wopss.sk / 23. december 2015 / Tools a produktivita

Na Lau­rin­skej ulici v Bra­ti­slave sa za veľ­kými pre­sk­le­nými oknami nachá­dza pod­nik Urban House. Čaro­vné miesto neuk­rýva len veľký výber domá­ceho jedla a dobrú kávu, ale aj prí­beh mana­žéra pod­niku Tomáša Maradu. A kto­vie, čo všetko tam ešte môžeme nájsť…

Tvoje pra­covné návyky vraj začali pomerne skoro. Aké boli?

Zau­jí­mavé. Mal som pät­násť rokov a môj deň začal o sied­mej ráno, keď som šiel do školy. Po jej skon­čení som ute­kal pra­co­vať do obchod­ného reťazca. Tam som celé poobe­die nele­gálne pre­kla­dal vajíčka do nových oba­lov a po skon­čení prvej smeny som nastú­pil na nočnú, kde som dokla­dal tovar. Tento sys­tém bol ťažký a náročný, v tej dobe som sa jed­no­du­cho musel chy­tiť všet­kého, čo mi prišlo pod ruku.

Čo ťa pri­nú­tilo začať pra­co­vať v takom mla­dom veku?

Už od svo­jich štr­nás­tich rokov bývam bez rodi­čov. Dovtedy sme žili v Bra­ti­slave, neskôr sme sa pre­sťa­ho­vali do maleb­nej dedinky Tesár­ske Mly­ňany pri Zla­tých Morav­ciach. Bolo tam krásne, prí­roda bola oča­ru­júca, ale spo­loč­nosť ľudí, ktorá tam žila, mi nevy­ho­vo­vala. Necí­til som sa tam prí­jemne. Roz­ho­dol som sa preto vrá­tiť späť do Bra­ti­slavy.

Dlhé roky ma for­mo­vala práca, ktorá nebola jed­no­du­chá. Navyše, v tom čase som zis­til, že sa doká­žem o seba posta­rať sám. A zis­tili to aj moji rodi­čia. Pre­stali sa o mňa sta­rať, pre­stali so mnou komu­ni­ko­vať. Toto je však môj pohľad na vec, ich názor a postoj k tomu dodnes nepo­znám.

Aká osob­nosť z teba vyrá­stla?

Ak by som sa mal opí­sať, pove­dal by som: cie­ľa­ve­domý, pozi­tívne aro­gantný voči von­kaj­ším aspek­tom spo­loč­nosti, ale hlavne člo­vek, ktorý sa veci snaží rie­šiť ľud­sky a pre ľudí. A momen­tálne ako vedúca osob­nosť viem, že musím byť objek­tívny a férový voči kaž­dému.

Tomáš Marada považuje komunikáciu so zamestnancami za jeden z najdôležitejších pracovných aspektov.

Čo bolo po tom, ako si sa osa­mos­tat­nil?

Dokon­čil som strednú školu a odišiel na vysokú do Brna, kde som štu­do­val národné hos­po­dár­stvo. Vydr­žal som tam ale len rok. Neskon­čil som preto, že by som sa neve­del učiť alebo že by som nech­cel. No prob­lé­mom boli finan­cie. Ak sa chceš veno­vať aj den­nému štú­diu, aj poriad­nej práci, to sa veľmi nedá.

A tak som začal pra­co­vať. Musel som. Rok po škole ma zamest­ná­vali ako asis­tenta na vete­ri­nár­nej kli­nike. Veľmi ma tá práca bavila, dokonca som si mys­lel, že „vete­rina“ bude smer, kto­rým by som sa nako­niec mohol ube­rať. No ja a ché­mia sme nešli k sebe. Nako­niec moja voľba padla na návrat do Bra­ti­slavy. V našom hlav­nom meste som vyme­nil zvie­ratá za ľudí, či?

Podľa prí­stupu ľudí k práci som si nasta­vil hlavne štýl komu­ni­ká­cie s kole­gami. Zákla­dom je, podľa mňa, nájsť v nich vnú­tornú moti­vá­ciu.

Tým nará­žaš na to, že si začal pra­co­vať ako čaš­ník v SHTOOR Café?

Áno. Prvá pobočka bola na Štú­ro­vej ulici. Spolu s kole­gami a manaž­men­tom pod­niku sme vytvo­rili prvý a neko­pí­ro­vaný kon­cept nie­čoho nového v Bra­ti­slave.

Po pol roku som oslo­vil maji­te­ľov s tým, že sa chcem posu­núť vyš­šie a roz­ví­jať sa. Umož­nili mi spo­lu­pra­co­vať na dru­hej pre­vádzke, kde som sa stal zástup­com pre­vádz­kara. Vtedy sa začali roz­ví­jať moje skú­se­nosti s manaž­men­tom a ria­de­ním ľudí. Zis­til som, aké sú klady a zápory tejto práce. A dnes môžem pove­dať, že kavia­reň SHTOOR Café bola pre mňa naj­lep­ším zážit­kom v gas­tro­nó­mii, aj napriek tomu, že som odtiaľ odišiel.

Takže tá práca ťa pri­nú­tila začať mys­lieť pro – zákaz­nícky?

V posled­ných rokoch sa men­ta­lita ľudí veľmi mení. Je to vidieť najmä u mla­dých. Dlho­do­bým skú­ma­ním som zis­til, že mnoho ľudí si snaží nájsť prácu, ktorá ich bude baviť.

Pro – zákaz­nícke sprá­va­nie zna­mená, že jedinca jeho práca baví, rád komu­ni­kuje so zákaz­ní­kom a chce pre­dá­vať pro­dukty. Dôle­žite je, aby čaš­ník necho­dil do práce len pre záro­bok, ale hlavne preto, že má svoju prácu rád.

Ako sa pre­ja­vil tento pozna­tok v tvo­jom mana­žér­skom ria­dení?

Podľa prí­stupu ľudí k práci som si nasta­vil hlavne štýl komu­ni­ká­cie s kole­gami. Zákla­dom je, podľa mňa, nájsť v nich vnú­tornú moti­vá­ciu. Chcem pre kole­gov robiť veci, ako naj­lep­šie viem. Oni sú tí, ktorí budú so zákaz­ní­kom komu­ni­ko­vať ako prví.

Mnohí ľudia sa boja vyni­kať, boja sa pre­vy­šo­vať ostat­ných. A pri­tom ten člo­vek by mohol byť líd­rom. Ako­náhle ale o tom nevie, je zatra­tený.

Mys­líš si, že aj sám čaš­ník dokáže v sebe obja­viť moti­vá­ciu alebo v nej hrá mana­žér veľkú rolu?

Člo­vek, ktorý pra­covne vstúpi do gas­tro­nó­mie má často prob­lém s pre­ja­ve­ním sa. Bojí sa uká­zať, čo v ňom je. To je veľká škoda, v nie­kto­rých prí­pa­doch môže ísť o naozaj veľký talent, niečo výni­močné. Mnohí ľudia sa boja vyni­kať, boja sa pre­vy­šo­vať ostat­ných. A pri­tom ten člo­vek by mohol byť líd­rom. Ako­náhle ale o tom nevie, je zatra­tený.

Mana­žér je v práci na to, aby kaž­dému pomo­hol. Aby ľuďom uká­zal ich silné a slabé stránky. Aby slabé stránky zamest­nanca odstrá­nil. Mana­žér nikdy nesmie stáť vzadu a len sa pri­ze­rať.

Urban House – koncept, ktorý si zákazníkov získal veľmi rýchlo.

Vedia to zamest­nanci oce­niť?

Tu je veľmi tenká čiara medzi tým, aby ťa ľudia pocho­pili a aby ťa nezná­šali ako vedúcu osob­nosť. Mám for­mulku, ktorú často pou­ží­vam: „Pokiaľ pra­cuje mana­žér alebo vedúci mimo kor­po­rát­nej spo­loč­nosti, to zna­mená v súkrom­nej spo­loč­nosti, na to, aby bol úspešný, musí byť tvrdý. Tvrdý zna­mená byť objek­tívny a správny. Tvrdý ale nezna­mená „hučať“ po ľuďoch, byť agre­sívny či vytvá­rať nega­tívne situ­ácie, ale vedieť objek­tívne zhod­no­tiť, čo člo­vek dokáže a v čom sa môže zlep­šiť.“

V gas­tro­nó­mii pra­cu­ješ pomerne dlhú dobu. Zme­nilo sa za tie roky veľa vecí?

V posled­ných rokoch určite. V minu­losti bola gas­tro­nó­mia o pre­daji pro­duktu, kon­zu­má­cii, zapla­tení a roz­lú­čení sa so zákaz­ní­kom. V súčas­nosti sa tento trend zme­nil. Teraz je gas­tro­nó­mia o zážitku. Ak hosť príde do pod­niku, musí sa cítiť, že je tam vítaný. A to sa dá vytvo­riť len tak, že zamest­na­nec má svoju prácu rád. Zákaz­ník si to všimne.

Čo ak čaš­ník vplýva zle na zákaz­níka? Vráti sa?

Ako hovo­rím, gas­tro­nó­mia je o zážitku. Ak má zákaz­ník neprí­jemnú skú­se­nosť, tá sa šíri ďalej rých­lej­šie, ako prí­jemná. A ak zákaz­ník povie, že sa späť nevráti, tak do pod­niku nepríde ďal­ších dvad­sať ľudí.

Osobne musím často pri­stu­po­vať k prob­lé­mom razan­tne a vyvo­diť následky. Zakaž­dým však zhod­no­tím situ­áciu, vypo­ču­jem si obe strany…

Pre­zen­to­vať pro­dukty a pre­dať ich sa dá naučiť veľmi jed­no­du­cho. Avšak seba jed­no­du­cho a rýchlo nevy­bu­du­ješ.

Vráťme sa ale k Tebe. Prečo si odišiel z práce, ktorú si mal rád?

Úprimne, stra­til som moti­vá­ciu. Dlho­dobo som sa sna­žil vytvo­riť pre zamest­nan­cov prí­jemné pro­stre­die a často som dával do práce viac ener­gie, ako by sa oča­ká­valo. Po čase som to už psy­chický a fyzický nez­vlá­dal. U maji­te­ľov som nemal dosta­tok pod­pory, a tak som odišiel.

Kam?

Do Holand­ska. Chcel som skú­siť niečo nové. Našiel som si prácu ako barista v Hard Rock Cafe. V tom čase boli roz­diely v gas­tro­nó­mii u nich a u nás veľmi bada­teľné. Tam ľudia pra­cujú na 100 % ihneď po nástupe, na čo má však veľký vplyv aj vyš­šie finančné ohod­no­te­nie.

Táto moja skú­se­nosť so zahra­ni­čím bola krátka, napriek tomu skvelá. Neča­kane som sa však musel vrá­tiť na Slo­ven­sko a nako­niec som tu ostal. Po návrate späť som sa zamest­nal na lezec­kej stene, kde bol aj bar a kavia­reň. Nestre­tol som sa však s mož­nos­ťou posú­vať sa ďalej. A nech­cel som stag­no­vať.

K pracovnému výkonu vás niektoré miesta jednoducho motivujú samé.

A tak sa začal rodiť Urban House?

Nie tak cel­kom. Začal som pod­ni­kať s dis­tri­bú­ciou špa­niel­skych vín, pri­čom som komu­ni­ko­val s rôz­nymi zau­jí­ma­vými ľuďmi. Počas tejto práce som dostal mož­nosť podie­ľať sa na kon­cepte pod­niku Urban House. Veľmi ma to pote­šilo, mal som tak pocit, že ľudia poznajú moju prácu a vedia ju oce­niť.

V čom kon­cept spo­čí­val?

V tom, aby sme neko­pí­ro­vali od dru­hých. Štvrť roka sme ho tvo­rili od zákla­dov. Mal som aj tú mož­nosť trá­viť čas mon­to­va­ním sto­lov či výčapu. Môžem pove­dať, že som si Urban House „posta­vil“.

Na akom základ­nom fak­tore si sta­val pri novom pod­niku?

Nie­kto by pove­dal, že vytvo­riť pod­nik tak, aby sa páčil ľuďom, je naj­dô­le­ži­tej­šie. Pre mňa bolo gro vys­kla­dať dobrý tím. Taký, ktorý tu bude pre ľudí. Naj­väčší dôraz som pri­tom dával na cha­rizmu člo­veka. Je dobré, ak má nie­kto nie­koľ­ko­ročné skú­se­nosti v gas­tro­nó­mii, ale načo mi je člo­vek s pra­xou, ktorý nevie ovlá­dať svoje „ja“?

Kon­cepty pod­niku Urban Space, Urban House a aktu­álne Urban Bis­tro sú tvo­rené pre záži­tok hosťa. Pre­zen­to­vať pro­dukty a pre­dať ich sa dá naučiť veľmi jed­no­du­cho. Avšak seba jed­no­du­cho a rýchlo nevy­bu­du­ješ.

Na Slo­ven­sku by som nikdy nepod­ni­kal na vlast­nom, prí­stup štátu ma demo­ti­vuje.

Jed­ným z ponú­ka­ných pro­duk­tov je aj domáca limo­náda, ktorá je akoby zákla­dom kaž­dého dob­rého „hips­ter­ského pod­niku“. Máš aj ty ten pocit? 

Ako som už spo­mí­nal, začí­nal som s kon­cep­tom pod­niku SHTOOR CAFE a ten by sme mohli nazvať „hips­ter­sky“. One­dlho po ňom začali podobné pod­niky rásť ako huby po daždi. Osobne si však mys­lím, že v Bra­ti­slave takýchto pod­ni­kov až tak veľa nie je.

Ak sú ľudia ochotní ich nav­šte­vo­vať a kupo­vať si, pove­dzme, tie limo­nády, asi je to pre to, lebo sa ich ešte „nepre­jedli“. A to, či chcú ľudia piť komerčné pro­dukty, alebo domácu kva­litu, je len na nich. Ono, „hips­ter­ský“ pod­nik nie je zlý. Stále totiž pri­náša niečo nové a určuje cestu správ­nym sme­rom.

Po dlho­roč­ných skú­se­nos­tiach si nech­cel isť do vlast­ného pod­ni­ka­nia?

Úprimne, osobne by som na Slo­ven­sku do pod­ni­ka­nia už nešiel.

Prečo?

Na Slo­ven­sku je ťažké začať pod­ni­kať a pre­dať sa. Možno si pro­ti­re­čím, ale s vlast­nými finan­ciami by som na Slo­ven­sku nepod­ni­kal. Ak by som si mal otvo­riť pod­nik alebo inves­to­vať do nie­čoho, tak by to bolo v Čechách. A kon­krétne v Prahe, pre­tože tam to s gas­tro­nó­miou vedia lep­šie. Na Slo­ven­sku začína čoraz viac záuj­mo­vých sku­pín otvá­rať pod­niky, čím sa strá­cajú zážitky a kva­lita klesá.

Veľký kalendár v podniku? Prečo nie...

Aký je tvoj názor na pod­poru od štátu?

Štát ako Slo­ven­ská repub­lika vplýva na pod­ni­ka­nie veľmi zle. Okrem byrok­ra­tic­kých zále­ži­tosti je na Slo­ven­sku XY záuj­mo­vých finanč­ných sku­pín, ktoré ťa vytla­čia cenou. Popri byrok­ra­cii a na hlavu posta­ve­ných záko­nov je tu veľa iných prob­lé­mov. V iných štá­toch je možné, aby záro­veň spolu fun­go­vala kavia­reň a holič­stvo, no na Slo­ven­sku to pre hygie­nické pred­pisy možné nie je. Sú „tam“ snáď iní ľudia, ako sme my?

Keby si mal dať, ako mana­žér, nie­komu dobrú radu, čo by si mu pove­dal?

Že práca mana­žéra je hlavne o psy­chike a zdat­nosti. Ak nie­kto začne robiť vedú­ceho inej sku­pine ľudí, nemôže sa nechať zdis­kre­di­to­vať. Musí byť jasný slo­vami, ktoré hovorí, a skut­kami, ktoré koná. Ak by som to mal zhr­núť, budú­cemu mana­žé­rovi by som pora­dil: „Pra­cuj na svo­jej psy­chike a prí­stupe k ľuďom – to zna­mená otvo­rená komu­ni­ká­cia. Uva­žo­va­nie nie je nikdy len jed­no­stranné, nejde len o názory vedú­cej strany, ale aj daného zamest­nanca. Dôle­žité je rie­šiť veci do hĺbky, nie­len povr­chne. V ľuďoch sa skrýva chuť a snaha, ale člo­vek ju musí odha­liť.“

Pridať komentár (0)