Vero­nika Janeč­ková: Quit early, quit often!

Ráchel Matušková / 7. september 2015 / Tools a produktivita

Vero­nika je sku­točne rene­sančný člo­vek. Vo svo­jom živote sa už veno­vala mno­hým, nie jed­no­du­chým oblas­tiam, od vyštu­do­va­ného medzi­ná­rod­ného práva, až po digi­tálne ino­vá­cie. Aká je, v čo verí, akými očami sa pozerá na svet sa dozviete v roz­ho­vore. Nechajte sa oča­riť a inšpi­ro­vať Vero­ni­ki­ným prí­stu­pom k životu!

Som veľmi rada, že Vám opäť môžeme pri­niesť roz­ho­vor so zau­jí­ma­vým a inšpi­ra­tív­nym Slo­vá­kom, čino­ro­dou ženou, ktorá si našla svoje miesto pod sln­kom. Vero­nika Janeč­ková, dievča z krás­nej časti Slo­ven­ska. Aj napriek tomu, že svoj rodný kraj a jeho prí­rodu miluje, v mla­dom veku sa roz­hodla pre cudzinu. Už vtedy vedela, že Slo­ven­sko je pre jej otvo­renú myseľ a dyna­mickú povahu prí­liš upäté a malé. Svet a spo­loč­nosť po akej túžila našla v Lon­dýne, kde síce nemala na ružiach ustlané, ale práve tvrdá práca ju pri­viedla tam kde je teraz, osob­nostne aj pra­covne.

Vero­nika je nevšedná mladá žena, ktorá sa zau­jíma o všetko okolo seba, o svet ako taký a veľmi cit­livo vníma roz­diely medzi ľud­skými osob­nos­ťami a kul­tú­rami. Fas­ci­nuje ju komu­ni­ká­cia a aj napriek tomu, že sa zau­jíma o umelú inte­li­gen­ciu a venuje sa tech­no­lo­gic­kým ino­vá­ciám, neza­búda na to pod­statné, ľud­sko-emo­ci­onálnu inte­li­gen­ciu, ktorú pova­žuje za základ komu­ni­ká­cie. Hoci by sa pokojne mohla živiť svo­jou pri­ro­dze­nou krá­sou, veď si to ako modelka aj vyskú­šala, vybrala si cestu pozna­nia, uče­nia sa, dušev­ného a inte­lek­tu­ál­neho rastu a cestu zve­ľa­ďo­va­nia sveta v kto­rom žije. Napriek tomu, že pra­cuje v Anglicku, neza­búda ani na rodné Slo­ven­sku a pro­stred­níc­tvom svojho nového pro­jektu Odviati chce Slo­vá­kom dodať odvahu a uká­zať nám úspeš­ných rodá­kov.

Aké boli začiatky života v cudzom svete, ako sa dá zvlád­nuť náročné štú­dium na vlastnú päsť, ako sa jej páčilo v Európ­skej Komi­sii a čo pove­dala prin­covi Char­le­sovi? Toto a ešte omnoho viac Vero­nika pre­zra­dila v roz­ho­vore.

Začnime pekne od začiatku..a mys­lím tým úplne od začiatku :D Odkiaľ pochá­dzaš? Pre­ja­vo­vala si sa už v det­stve ako sve­to­bež­ník a čino­rodý člo­vek?

Pochá­dzam z malej časti Mar­tina – Prie­kopy, na hra­nici s Vrút­kami. To vám možno niečo hovorí ak ces­tu­jete vla­kom.

Čino­ro­dosť? Haha! Jasné, tá sa akti­vo­vala už počas det­stva. Už ako malá som s pote­še­ním ‘orga­ni­zo­vala životy’ ostat­ným deťom a sna­žila sa zís­kať si ich „buy in“ na moje bláz­nivé nápady aj tým, že som v škôlke kla­mala, že mám 9 rokov a teda ma ako naj­star­šiu mali počú­vať. Ak je táto logika štvor­roč­nej Vero­niky ťažko pocho­pi­teľná, v pohode, pre mna žiaľ už dnes tiež :D. Môj prvý ´biz­nis´ som rie­šila ako 17 ročná – učila som anglič­tinu. Síce nič extrémne ino­va­tívne, ale našla som spô­sob, ako využiť niečo, čo som ovlá­dala a pre­dať to. Podobný pokus bol okolo 13tich rokov s mode­lin­gom, ale rýchlo som si uve­do­mila, že svet kde sa pri­kladá hod­nota zovňajšku pri­čom všetko ostatné ide na ved­ľaj­šiu koľaj, nebol pre mňa.

Čo sa týka sve­to­bež­níc­tva, to tak nejak bub­lalo a nemalo úplne mož­nosť pre­ja­viť sa na väč­šej škále až dote­raz, keď ces­tu­jem prak­ticky každý mesiac, no ako dieťa som využí­vala všetko, čo som mala okolo seba — síd­lisko, krásnu prí­rodu, ktorá obklo­puje Mar­tin — hory, jazerá a lúky. To nebola len moja zve­da­vosť a nepo­sed­nosť, ale viedli ma k tomu veľmi aj rodi­čia, ísť von, spoz­ná­vať svet, vší­mať si všetko naokolo.

Vero­nika sa neus­po­ko­jila s bež­ným živo­tom na Slo­ven­sku, nepri­jala pred­pí­sanú slo­ven­skú škálu života, rad­šej zabo­jo­vala a vybrala sa vlast­nou ces­tou. Rodný Mar­tin bol pre Vero­ni­kinu otvo­renú myseľ a slo­bodnú dušu ako väze­nie a tak sa roz­hodla ísť tam, kam ju to už dlhý čas ťahalo, do Lon­dýna. Začiatky neboli ľahké, práve naopak, Vero­nika sa musela popa­so­vať s mno­hými prob­lé­mami, no všetko napo­kon zvládla.

Matu­ri­tou sa moje štú­dium na Slo­ven­sku skon­čilo. Do Lon­dýna som odišla hneď po skúš­kach s tým, že tam budem bri­gá­do­vať cez leto a vrá­tim sa, keďže som bola pri­jatá na uni­ver­zitu v Čechách. K tomu už ale nikdy nedošlo. Počas tých pár mesia­cov sa toho veľa zomlelo, hlavne súkrom­ných vecí, a ja som záro­veň našla spásu v tom svete, v kto­rom som sa ocitla.

Pri­sťa­ho­vala ma mož­nosť rásť, zdo­lá­vať zau­jí­mavé pre­kážky a spoz­ná­vať nepoz­nané – to všetko pre mňa Lon­dýn pred­sta­vo­val. Takže som vtedy spra­vila jeden z naj­zá­sad­nej­ších kro­kov v mojom živote vôbec – roz­hodla sa ostať v Lon­dýne, v kra­jine a sys­téme, ktorý som nepoz­nala a bez akých­koľ­vek pria­te­ľov, či rodiny, sama. Mala som veľa pod­pory na diaľku od mojej maminy, ktorá mi pomá­hala v tom, aby som sa nevzdala práve v momen­toch, keď som mala chuť všetko nechať, no bol to fakt mies­tami totálny boj. Veľmi ma to poko­rilo a záro­veň som si postupne vybu­do­vala pocit seba­úcty a seba­kon­troly.

Prečo si sa roz­hodla práve pre Lon­dýn?

Anglicko ma vždy pri­ťa­ho­valo svo­jou tra­dí­ciou a kul­tú­rou, takým tým spô­so­bom keď vás veľmi láka nejaké kon­krétne miesto, res­pek­tíve kul­túra a vy neviete poriadne prečo, no v prvom rade som bola fas­ci­no­vaná anglič­ti­nou. Vedieť anglič­tinu bolo pre mňa ekvi­va­len­tom pre­po­je­nia so sve­tom, po čom som v malin­kom, uzat­vo­re­nom a homo­gén­nom Mar­tine mohla iba sní­vať. Už na základ­nej škole bola anglič­tina niečo, čo ma nadchlo. Čím viac som ju štu­do­vala, tým viac brán sa otvá­ralo. Učila som sa ju inten­zívne od 8. rokov, neskôr som si spra­vila aj Cam­bridge-ský cer­ti­fi­kát, no využí­vala som aj všetko ostatné, čo bolo vo vte­daj­šom, ešte pre­važne ana­ló­go­vom svete, dostupné — pes­ničky, knihy, filmy.

Za touto tak­mer až posad­nu­tos­ťou vedieť jazyk, rsp. hovo­riť jazy­kom ktorý sa dostal úplne do pop­re­dia vo všet­kých odvet­viach hlavne západ­ného sveta, ja vidím začia­tok cesty k mož­nosti byť empa­tická a záro­veň k mož­nosti vyjad­re­nia svo­jich poci­tov a myš­lie­nok tak, aby mali dopad, inými slo­vami – efek­tívnu komu­ni­ká­ciu. Fas­ci­nuje ma, ako roz­dielne dokážu ľudia vní­mať ten istý jav, čo je úplne pri­ro­dzené, no mno­ho­krát berieme ako samoz­rej­mosť, že ostatní nám predsa roz­umejú veď hovo­ria našim jazy­kom, pri­čom to tak vôbec nie je. Každý má vo svo­jej hlave iný trans­lá­tor naprog­ra­mo­vaný podľa uni­kát­nych pre­men­ných ako výchova, kul­túra, viera, atď. Schop­nosť sku­točne počuť, čo ostatní hovo­ria a vedieť im podať infor­má­cie ´ich rečou´ je top level lin­gvis­tiky, no hlavne aj veľ­kej dávky emo­ci­onál­nej inte­li­gen­cie – toto ma vždy zau­jí­malo a ešte stále explo­ru­jem nové aspekty týchto kon­cep­tov.

Ako pokra­čo­val Tvoj život po prí­chode do Lon­dýna?

Doslova z jed­ného mesiaca na druhý som sa dostala na baka­lár­ske štú­dium medzi­ná­rod­ného práva a medzi­ná­rod­nej poli­tiky a tým sa začal nie­koľ­ko­ročný kolo­toč. Nemala som finančnú pod­poru na zapla­te­nie toho nie­koľko desia­tok tisíc dra­hého škol­ného a nákla­dov na živo­by­tie a tak som si na štú­dium vzala všetky možné pôžičky a granty a pra­co­vala popri škole keď to bolo možné. Nikdy som neza­žila taký ten kla­sický štu­dent­ský život v zmysle býva­nia na inter­náte a keď sa bývalí spo­lu­žiaci z gym­pľa roz­prá­vali o tom, ako sa bavili na chod­bo­vici, ja som fakt neve­dela, čo to je. Štú­dium práva a poli­tiky v cudzom jazyku je defi­ni­tívne zábavná skú­se­nosť. Okrem zna­losti už tak kom­pli­ko­va­ného obsahu sa učíte aj celú ter­mi­no­ló­giu v anglič­tine a v latin­čine. Takže prvých pár mesia­cov je to roz­hodne štú­dium so slov­ní­kom a keď sa do toho naozaj zahryz­nete, tak napre­do­va­nie je expo­nen­ciálne. Po zís­kaní baka­lára som sa pus­tila do štú­dia magis­tra zame­ra­ného detail­nej­šie na poli­tiku a vládu Európ­skej Únie.

Ako hod­no­tíš tieto štu­dent­ské roky? V čom vidíš roz­diel medzi slo­ven­ským a anglic­kým škols­tvom?

Skú­se­nosť s uni­ver­zi­tami v Lon­dýne mi určite dala to, čo som vtedy hľa­dala, najmä mož­nosť pocho­piť, čo ma zau­jíma a pod­pora v zame­raní sa na to. Bol to úplný opak vzde­lá­va­ci­ého sys­tému na Slo­ven­sku, ktorý bol pre mňa utr­pe­ním, pre­tože som mala pocit, že tak, ako sa v nie­kto­rých kra­ji­nách nosia uni­formy na odstrá­ne­nie vní­ma­ných sociál­nych roz­die­lov, na Slo­ven­sku sa toto pre­mie­talo do uni­for­mity prí­stupu a hod­no­te­nia detí. Na oboch ško­lách v Lon­dýne som zažila záu­jem zo strany uči­te­ľov, veľa men­to­ringu a vychá­dza­nia v ústrety.

Viem, že porov­ná­vam uni­ver­zity v UK s niž­ším stup­ňom škôl na Slo­ven­sku, ale v Anglicku pra­cu­jem so základ­nými, stred­nými ško­lami a hlavne s uči­teľmi a viem, ako tu sú orga­ni­zo­vané hodiny a ako sú hod­no­tení štu­denti — je to tu sku­točne iné. Kaž­do­pádne moje štú­dium bola výzva v tom, ako navi­go­vať pre­ži­tie v exce­sívne dra­hom Lon­dýne, popri tom ide­álne, čo naj­lep­šie skó­ro­vať v škole, čoho ´by pro­duct´ bol fakt, že som vys­trie­dala nie­koľko zamest­naní od malých, až po veľké firmy, pri­vátny aj verejný sek­tor a aj fre­e­lance prácu. Celé toto obdo­bie bola pre mňa nesmierne poko­ru­júca a záro­veň povzbu­dzu­júca skú­se­nosť a veľa uče­nia sa o živote, ľuďoch a o sebe samej.

Teraz si pro­duk­tová mana­žérka v kre­a­tív­nom štú­diu Made by Many. Ako si sa k tomu dostala?

Ešte počas magis­tra na LSE som sa začala motať okolo star­tu­pov a veľmi ma to chy­tilo. Tam úplne vzpla­nula moja láska k ino­vá­ciám. Po skon­čení školy, som sa ale roz­hodla odsťa­ho­vať na pár mesia­cov do Bru­selu, pre­tože som bola tro­chu una­vená z Lon­dýna a pre­dov­šet­kým som musela zis­tiť či to, čo som štu­do­vala je svet, v kto­rom by som mala strá­viť ďal­ších pár rokov. Po 5 mesia­coch stáže v Európ­skej Komi­sii som zis­tila, že roz­hodne nie je. Počas môjho času v Bru­seli som zalo­žila hnu­tie pre stá­žis­tov v EK, kto­rých zau­jí­mala oblasť entrep­re­ne­urs­hip, neskôr som robila ešte s jed­nou NGO orga­ni­zá­ciou venu­jú­cej sa ino­vá­ciám ako hos­ťu­júci mladý pod­ni­ka­teľ cez schému Eras­mus for Young Entrep­re­ne­urs. Čo mi toto dalo bolo uve­do­me­nie, že je to všetko len teória a pri­pa­dala som si ako pokry­tec, keď som mala radiť poli­ti­kom a veľ­kým fir­mám aby pod­po­ro­vali digi­tálnu agendu a star­tu­pis­tom ako majú postu­po­vať pri rie­šení prob­lé­mov, keď ja sama som v živote žiadny pro­dukt nevy­vi­nula a nemala úplné chá­pa­nie toho, čo to obnáša.

Roz­hodla som sa pozrieť sa po prí­le­ži­tos­tiach, kde by som sa toto mohla naučiť a tak som zakot­vila v krás­nom sta­rom prí­stave na Regent­skom kanáli v Lon­dýne, v kto­rom sídli Made by Many. Teraz vyrá­bam soft­wa­rové rie­še­nia a star­tupy na mieru pre veľké firmy, čiže ak ste nie­kedy čítali Inno­va­tors Dilemma, tak ja to takto vidím, že to sa presne sna­žím rie­šiť. Naše štú­dio často oslo­vujú veľké zabe­hané biz­nisy, ktoré majú prob­lémy so svo­jou ponu­kou možno preto, že sa zme­nil trh, čo sa týka oča­ká­vaní pou­ží­va­te­ľov, alebo vstú­pili na trh star­tupy, ktoré ho dis­ruptli a prišla tým kon­ku­ren­cia, alebo naopak, naskytla sa prí­le­ži­tosť vytvo­riť niečo nové, veľmi hod­notné a úspešné, čo dovtedy nebolo dostupné. Prog­res jed­not­li­vých čias­to­čiek trhu je väč­ši­nou inkre­men­tálny, ale tým, že sa mení viac vecí naraz sa občas stane, že sa hviezdy zora­dia do ide­ál­nej kon­šte­lá­cie, ktorá umožní niečo fakt skvelé. To vysvet­ľuje cestu mno­hých biz­ni­sov, kto­rých myš­lienky vlastne exis­to­vali už nejaký čas, no museli sa stať určité zmeny na trhu, aby sa stali úspeš­nými. Takže v skratke pomá­ham hľa­dať prí­le­ži­tosti a budo­vať rie­še­nia na úspešný pivot a pri­tom pomá­hame fir­mám zís­kať ´star­tup super­po­wers´, čo sa týka urých­le­nia vývoja ino­vá­cií tam, kde sú oni spo­ma­lené ich orga­ni­zač­nými štruk­tú­rami a pro­cesmi.

Čo Ťa na práci v Made by Many baví naj­viac?

Na mojej práci milu­jem to, že každý deň je výzvou, nikdy nero­bím to isté, aj po dvoch rokoch sa stále učím a mám okolo seba tie naj­chyt­rej­šie tímy, s akými som kedy mala mož­nosť pra­co­vať. Veľmi sa mi páči naša kul­túra, v kto­rej sa nez­dô­raz­ňuje ego, všetci majú síce vlastný a dosť výrazný názor na vec, no kaž­dého sub­jek­tívny názor je pou­žitý ako niečo, čo má sti­mu­lo­vať dis­ku­siu a napo­má­hať k cel­ko­vému prog­resu a nie ako niečo, čo ti majú druhí ľudia hlad­kať a čo si treba za každú cenu obha­jo­vať až do krvy. To, že každý má názor a že je múdry je samoz­rej­mosť. Takisto je mi veľmi prí­jemná totálna rov­nosť medzi ženami a mužmi, sexis­tické komenty sú odsu­dzo­vané ako pre­jav nezre­losti a nedos­tatku inte­li­gen­cie. Keď ste žena pohy­bu­júca sa v oblasti, v kto­rej robí veľa mužov, tak určite viete, akú obrov­skú hod­notu toto má. Páči sa mi ale rov­nosť vše­obecne. Zakla­da­te­lia našej firmy robia na pro­jek­toch spolu s tímami, všade panuje vzá­jomný rešpekt a maxi­málna otvo­re­nosť.

Robíme veľa retros­pek­tív a máme kopec prí­le­ži­tostí roz­prá­vať sa o nejas­nos­tiach, takže tímy sú veľmi silné. Naj­väčší chal­lenge pre mňa a záro­veň to, čo ma na mojej práci baví, je vlastne nátura toho, čo robím – synch­ro­ni­zá­cia medzi troma záuj­mami – (1) zaru­če­nie toho, aby bol kli­ent, ktorý si nás najal spo­kojný, aby sme vyrá­bali pro­dukt podľa potrieb ich biz­nisu a t.j. niečo z čoho je mera­teľná hod­nota, (2) aby ten pro­dukt bol uži­točný pre ich zákaz­ní­kov a nie len ďal­šia appka na trhu a hlavne (3) aby môj tím, s kto­rým pra­cu­jem mal vytvo­rené naj­lep­šie možné pod­mienky na rea­li­zá­ciu a budo­va­nie nie­čoho super. Takže sme znovu späť pri tej komu­ni­ká­cii, ja sa vlastne pova­žu­jem za faci­li­tá­torku, ktorá zaru­čuje balanc a popri tom vyrába cool shit. V tom je zahr­nutá stra­té­gia, design thin­king, prak­ti­zo­va­nie lean a agile, kaž­do­denná infor­mo­va­nosť o naj­nov­ších tech­no­lo­gic­kých tren­doch, atď.

Ako dlho sa ešte vidíš v tejto pozí­cii?

Ťažko pove­dať ako dlho sa ešte na tomto mieste ohre­jem. Momen­tálne ma to baví a mám všetko, čo potre­bu­jem, ale z môjho prí­stupu k životu je asi jasné, že keď príde čas a prí­le­ži­tosť tak nemám prob­lém zme­niť kurz.

Nedávno si spo­lu­za­lo­žila a spus­tila nový vlastný pro­jekt Odviati, ktorý sa venuje úspeš­ným Slo­vá­kom v zahra­ničí. Čo Ťa viedlo k zalo­že­niu tohto pro­jektu? Aké s ním máš plány ďalej?

Odviati bol pôvodne nápad Davida, spo­lu­za­kla­da­teľa pro­jektu – spra­viť niečo kre­a­tívne, inšpi­ro­vané kon­cep­tom Humans of New York. Ja som do toho pri­niesla poli­ticko-spo­lo­čen­ský ele­ment. Trvalo nám asi mesiac zosynch­ro­ni­zo­vať naše oča­ká­va­nia a pred­stavy o for­máte a do troch mesia­cov sme už spúš­ťali digi­tálne médium s prvými člán­kami. Čo mňa osobne k tomuto viedlo, bola moja túžba spo­zi­tív­niť to, ako ľudia na Slo­ven­sku roz­mýš­ľajú, otvo­riť ich mysle, uká­zať im, že svet nie je čier­no­biely. V pro­jekte rie­šime dôle­žitú potrebu Slo­ven­ska — a to je oslava úspe­chu šikov­ných Slo­vá­kov a Slo­ve­niek.

Slo­ven­sko potre­buje seri­óznu dávku ´che­er­le­a­ding´ a podľa mňa dve naj­lep­šie miesta, kde začať sú médiá a vzde­lá­va­nie. Dôvod, prečo sa Odviati zame­riava na ľudí, ktorí prišli v znač­nej miere do styku so živo­tom v zahra­ničí je, lebo práve oni pre­šli trans­for­má­ciou z pomerne rezer­vo­va­nej spo­loč­nosti na Slo­ven­sku a videli aj iné sys­témy. Pri­tom sú to Slo­váci a teda zdie­ľajú slo­ven­ské kul­túrne dedič­stvo. Je to skrátka akoby vás nav­ští­vil váš brat­ra­nec, ktorý žije v zahra­ničí, a dali by ste s ním pokec v obý­vačke o tom, čo robí, či je šťastný, aké prob­lémy rieši, a čo si myslí o rôz­nych spo­lo­čen­ských témach. Aku­rát že my vám tých brat­ran­cov a ses­ter­níc ponú­kame viac.

Ako sa budú ďalej Odviati vyví­jať?

Plán je šká­lo­vať momen­tálnu akti­vitu hori­zon­tálne, dať prí­le­ži­tosť pris­pie­vať do maga­zínu via­ce­rým ľuďom, a ďalej ponúk­nuť alter­na­tívny obsah a for­mát obsahu okrem toho, čo robíme teraz. Mid-term plán je pri­dá­vať ďal­šie ver­ti­kály a teda spus­tiť nové akti­vity, na príp­rave kto­rých s našim roz­ší­re­ným tímom o pár mega šikov­ných ľudí už mesiac pra­cu­jeme. Sme zatiaľ v štá­diu pries­kumu a ´sense chec­king´ s rele­van­tými sta­ke­hol­dermi, takže je ešte skoro o nich hovo­riť verejne, no jedná sa o pre­hĺbe­nie a zhmot­ne­nie myš­lienky vyz­dvi­ho­va­nia pozi­tív­nych prí­be­hov a pri­ná­ša­nia ich čo najb­liž­šie k ľudom. Tak­tiež je našim cie­ľom vytvá­ra­nie pro­stre­dia, kde takýchto prí­be­hov môže vznik­núť viac. Kaž­do­pádne som si istá, že slovo Odviati budete ešte počuť. Ja nerada strá­cam čas, či už svoj vlastný, alebo čas dru­hých ľudí, takže sa posú­vame rýchlo.

Aby toho nebolo málo venu­ješ sa aj Techdu. Povedz nám aj o tom niečo, pro­sím.

Techdu je pro­jekt, momen­tálne výskumný a kon­zul­tačný, ktorý vzni­kol počas mojej práce v Made by Many. Spo­lu­za­lo­žila som ho s kole­gom Nel­so­nom, ktorý je Android deve­lo­per a je mini­málne tak, ako ja, posad­nutý myš­lien­kou trans­for­má­cie vzde­lá­va­nia za pomoci tech­no­ló­gie. Pod­net pri­šiel počas toho, keď som viedla Skype in the Class­room pre Mic­ro­soft a všimla si, že do sveta vzde­lá­va­nia začali ply­núť značné inves­tí­cie, či už od veľ­kých tech firiem, alebo VC money. S kole­gom sme zma­po­vali tento eko­sys­tém, spoz­nali star­tupy a akce­le­rá­tory venu­júce sa edte­chu, nav­ští­vili kopec even­tov ako SXSWEdu, BETT, atď, zor­ga­ni­zo­vali works­hopy s deťmi, rodičmi, a uči­teľmi, spra­vili sme nie­koľko inter­views s uči­teľmi a takisto spoz­ná­vali, čo sa odo­hráva vo vnútri firiem ako Mic­ro­soft, Google, Pear­son, atď. Z tohto všet­kého sa vypla­vilo na povrch nie­koľko veľmi zau­jí­ma­vých postre­hov a pou­čení.

Teraz sme zrovna v bode, kde ich treba zosyn­te­ti­zo­vať a zúro­čiť takže na tom robím už nejaký čas. Zatiaľ to bolo vo forme pub­li­ká­cií, kon­zul­tá­cie a pred­ná­ša­nia, no prí­le­ži­tostí je tam omnoho viac a sú oveľa vzru­šu­jú­cej­šie. Poze­rám sa aj po mož­nosti skú­siť zre­a­li­zo­vať niečo aj na Slo­ven­sku, lebo moja posledná náv­števa pri­niesla mož­nosti pre spo­lu­prácu s domo­vom a je to samoz­rejme pre mňa jeden z pri­már­nych trhov, keď príde na otázku zlep­šo­va­nia pod­mie­nok a vytvá­ra­nia hod­noty. Kaž­do­pádne, stay tuned!

Spo­lu­pra­cu­ješ aj so slo­ven­skou amba­sá­dou v Lon­dýne a Čes­ko­slo­ven­skou komu­ni­tou štu­den­tov a absol­ven­tov v Lon­dýne, aká je Tvoja úloha tu?

Keď som bola na uni­ver­zite podie­ľala som sa spolu s pár ďal­šími štu­den­tami z ostat­ných uni­ver­zít na zalo­žení a vedení spolku pre štu­den­tov z Čiech a Slo­ven­ska, ktorí boli v Lon­dýne a okolí. Stre­tá­vali sme sa pra­vi­delne a utu­žo­vali česko-slo­ven­ské vzťahy pri pive, alebo chrum­kách a kofole. Táto komu­nita je v prin­cípe fyzická plat­forma pre zdru­žo­va­nie ľudí s podob­ným kutúr­nym dedič­stvom a v podob­nej život­nej situ­ácií, pries­tor pre spoz­ná­va­nie a vzá­jomnú pomoc. Dnes máme už vyše 1000 čle­nov a po mojom návrate z Bru­selu do Lon­dýna som tak trošku obno­vila tieto stre­távky a pri­mie­šala do nich aj absol­ven­tov, keďže nás v Lon­dýne zopár ostalo.

Koniec kon­cov, ja už nie som štu­dentka takže tech­nicky by som sa inak ani nemohla zúčast­niť, musela som ´nove­li­zo­vať zákon´:P. Počas mojej stáže na Slo­ven­skej amba­sáde tu v Lon­dýne som zis­tila, že je ape­tít pre pod­poru štu­den­tov a tak som sa sna­žila nad­via­zať a udr­žať vzťahy z obi­dvoma amba­sá­dami. Oni to veľmi uví­tali a orga­ni­zujú pre štu­den­tov pra­vi­delne akcie ako naprí­klad Majá­les. Mys­lím, že slo­ven­ská amba­sáda je tu super, treba jej pomá­hať v jej akti­vi­tách a záro­veň využí­vať to, čo ponúka. Ja som toto vždy vní­mala, ako skvelý spô­sob pre udr­ža­nie sty­kov so Slo­ven­skom a Slo­vákmi. Odkedy som v Lon­dýne, cítim, že chcem dávať do týchto akti­vít časť mojej ener­gie, robí mi to radosť vidieť ako sa ľudia zozná­mia a bavia spolu.

Takýchto komu­ni­tiek je nie­koľko, ja sa vždy zame­riam na to, čo cítim, že chýba a že by malo úspech. Nedávno sme mali stret­nu­tie úžas­ných Slo­ve­niek v Lon­dýne, to bolo fakt super. Máme naprí­klad aj absol­vent­skú sku­pinu ľudí z LSE – väč­ši­nou ľudia žijúci na Slo­ven­sku, mini­málne raz za rok sa stre­tá­vame a vítame medzi sebou aj Slo­vá­kov nastu­pu­jú­cich na LSE, ktorí odchá­dzajú do Lon­dýna. Takéto malé, intímne akti­vitky sú skvelé, môžete sa s ostat­nými fakt poroz­prá­vať a potom viete, že sú ľudia na kto­rých sa môžete obrá­tiť. Keď sa mám pri­znať, tak sa tým asi sna­žím dať dru­hým mož­nosť nie­čoho, čo mňe chý­balo keď som prišla, alebo ešte pred­tým, ako som prišla do Lon­dýna. Často sa totiž stane, že mi nie­kto napíše, s tým, že potre­bujú radu, alebo pomoc, alebo nakon­tak­to­vať sa na nie­koho. Ja úplne viem, aký to je pocit nemať potu­chy o tom, ako to chodí v inej kra­jine takže mi je toto veľmi sym­pa­tické a keď môžem, rada pomô­žem.

Ako sa stí­haš veno­vať všet­kým spo­me­nu­tým akti­vi­tám? Máš obľú­benca?

Väč­šine týchto akti­vít sa venu­jem cez víkendy, ráno pred prá­cou alebo večer/ v noci. Ja som všet­kým tým, čo robím tak nad­šená, že veľa­krát ani doslova nech­cem ísť spať, alebo zabud­nem jesť. Niečo, ako keď ste zaľú­bení. Som veľ­kým zás­tan­com efek­tív­nosti a ako­náhle mi niečo uberá viac času, ako by som si priala a nemá to taký efekt, ako si pred­sta­vu­jem, tak sa pre­orien­tu­jem. To platí aj čo sa týka času strá­ve­ného s ľuďmi. Neplyt­vám nim. V koneč­nom dôsledku je to pre všet­kých tak féro­vej­šie.

Nikto nechce byť, či už v pra­cov­ných alebo v súkrom­ných vzťa­hoch, kde je nerov­no­váha. Rada dele­gu­jem a dávam ľuďom prí­le­ži­tosť rea­li­zo­vať sa, učiť sa a vynik­núť. To tiež záro­veň napo­máha k šet­re­niu času. Čo sa týka obľú­be­nej akti­vity, toto asi znie ako trápne klišé, ale všetko, čo robím, je pre mňa maxi­málne vzru­šu­júce, inak by som to nero­bila. Nikdy som nebola povaha, ktorú by bavilo veno­vať sa len jed­nej čin­nosti, podľa mňa je to plyt­va­nie poten­ciálu a času učiť sa. Mňa to takto baví a napĺňa a mys­lím, že pri­ná­šam osoh aj ostat­ným ľuďom, takže to je pre mňa dôle­žité.

V kto­rej oblasti vidíš svoju budúc­nosť?

Veľmi ma v posled­nej dobe nadchla umelá inte­li­gen­cia a keby som si mala vybrať teraz to, kde sa chcem vidieť o pár rokov, tak by to bolo nie­kde v oblasti dizajnu AI. (Je mi jasné, že tým že som to tu vyslo­vila je to teraz viac ako prav­de­po­dobné, ha!) Vidím to ako ide­álne pre­po­je­nie mojich vášní – psy­cho­ló­gie komu­ni­ká­cie, uče­nia, filo­zo­fie, poli­tiky a gee­kov­stva. Už len oprá­šiť moje prog­ra­má­tor­ské skills. Je ale možné, že ma zaveje nie­kde úplne inde, možno sa znovu raz pri­blí­žim k poli­tike, ktorá sa vďaka inter­netu už začala meniť, takže aj to sa môže pri­ho­diť. Roz­hodne ale chcem naďa­lej rie­šiť prob­lémy, tvo­riť niečo pre ľudí a vidieť výsledky svo­jej práce. Tým nemám na mysli kre­dit a uzna­nie, ale pozi­tívny dopad na životy iných.

Kde sa vidíš o rok a kde naprí­klad o 5 rokov?

To abso­lútne netu­ším, ale viem že budem šťastná. Už viem ako na to, takže nie je cesty späť. :)

Plá­nu­ješ sa ešte vrá­tiť na Slo­ven­sko alebo svoju budúc­nosť vidíš v Lon­dýne?

Takéto veci si vôbec neplá­nu­jem, som dosť impul­zívny člo­vek a ria­dim sa momen­tál­nym poci­tom, preto je pre mňa veľmi ťažké vedieť, ako sa budem cítiť v budúc­nosti v Lon­dýne. Teraz mi je tu super. Kaž­do­pádne nad mojim živo­tom nepre­mýš­ľam v zmysle miesta, na kto­rom by som sa chcela nachá­dzať, ale skôr v zmysle pocitu, ktorý by som chcela mať. Roz­hodne ale môžem otvo­rene pri­znať, že som pred pár týžd­nami nav­ští­vila Slo­ven­sko a cítila som sa tam prí­jem­nej­šie ako kedy­koľ­vek pred­tým. Takže prí­dem čoskoro zas a zis­tím, či sa to zopa­kuje :).

Stí­haš mať aj nejaký voľný čas? Ako ho trá­viš?

Ak sa voľný čas defi­nuje tým, keď člo­vek nepra­cuje tak toho nemám pri­veľa, ale ani nech­cem, lebo by som sa nudila. To nezna­mená, že nedo­ká­žem vypnúť na nie­koľko hodín alebo aj dní, keď mám tú potrebu, ale robím to skôr spo­ra­dicky. Môj relax a záro­veň časť môjho spô­sobu života je šport, naj­čas­tej­šie sa nabí­jam vo fitku — mám veľmi rada kar­dio cvi­če­nie, ľahké váhy, plá­vam, sau­nu­jem sa a hlavne v posled­nom období dosť prak­ti­zu­jem jógu. Plá­nu­jem zlep­šo­vať moje sur­fer­ské schop­nosti v blíz­kej dobe a milu­jem hory. Vyrá­stla som v nich predsa a čas v horách a vo vode sú pre mňa niečo, od čoho ma treba doslova trhať keď sa tam už dosta­nem, tam zabú­dam na celý svet. Viem si uliet­nuť na umení a to veľmi rada, hlavne na vizu­ál­nom, či už sú to galé­rie moder­ného ume­nia, impromptu obja­vené inšta­lá­cie, ale aj také tie denné výjavy, ktoré zaží­vate na ulici.

Takisto aj hudba – tá je mojim sprie­vod­com pri tak­mer všet­kých akti­vi­tách počas dňa, veľmi silná zále­ži­tosť. Naj­viac ma dokáže inšpi­ro­vať stret nie­koľ­kých sve­tov v momen­toch, keď to neča­kám. Zau­jí­mavá je kom­bi­ná­cia nie­koľ­kých umení alebo ume­nia a vedy, atď. Občas sa mi stane, že sa zasta­vím v strede ulice, v slú­chat­kách mi práve hrá skvelá pes­nička a vidím, ako sa slnko odráža na hla­dine kanála popri kto­rom krá­čam a len si vychut­ná­vam ten moment a uve­do­mu­jem si, ako skvele sa cítim. Milu­jem pre­chádzky a túla­nie sa – toho robím veľa. Inak trá­vim dosť času stre­tá­va­ním sa s ľuďmi, lebo to je moja naj­vač­šia fas­ci­ná­cia. A podobný pocit, ako pri tej pre­chádzke mávam aj keď s nie­kým som, sme na jed­nej vlne a je nám fajn – naj­lep­šie v baroch vo vyso­kých budo­vách s výhľa­dom, kde sa dá roz­jí­mať nad sve­tom dole. Som vtedy veľmi vďačná, nie za ten bar, ale za tých ľudí. Skve­lých ľudí mám okolo seba fakt veľmi veľa, mám obrov­ské šťas­tie.

Ako by si cha­rak­te­ri­zo­vala sama seba? Hovo­ríš, že sa ria­diš hes­lom quit early, quit often-prečo? Veríš, že člo­vek si môže sám naprog­ra­mo­vať svoju myseľ a ty si sa roz­hodla, že budeš opti­mista-ako sa to dá??

´Quit early, quit often´ zna­mená, že stále opti­ma­li­zu­jem, každý jeden deň musí pre mňa dávať zmy­sel. Toto slovné spo­je­nie som obja­vila pred pár rokmi pri poze­raní záve­reč­nej reči od Prof Dee­pak Mal­hotra adre­so­va­nej absol­ven­tom HBS a zare­zo­no­valo so mnou rov­nako, ako reč Steva Jobsa absol­ven­tom Stan­fordu – majú toho veľmi veľa spo­ločné. Keď niečo nedáva zmy­sel ani po dôklad­nom pre­hod­no­tení, snahe o zlep­še­nie a komu­ni­ká­cii s ľuďmi, kto­rých sa to týka, sna­žím sa od toho čo naj­skôr odísť. S rešpek­tom. Zvyk je pre mňa nočná mora, je to igno­rá­cia samého seba ako aj ostat­ných, záhuba roz­voja a kre­a­ti­vity.

Jedna vec je, že keď sa vám v živote pova­ľujú veci iba zo zotr­vač­nosti tak sa pre­pí­nate do auto­pi­lotu a mno­ho­krát ani neviete prečo polo­vicu toho čo robíte. No ešte hor­šie je, keď zis­títe že nad vecami ktoré vypĺňajú vaše dni nemáte vôbec kon­trolu, že vám ich tam naprog­ra­mo­val nie­kto iný, alebo ste ich pri­jali kedysi dávno, keď ste boli v úplne inom štá­diu života. Každá jedna akti­vita kto­rej sa venu­jete je voľba, keď si toto raz uve­do­míte, zis­títe, že máte obrov­skú moc nad tým, ako sa budete cítiť. Nie je v tom žiadna mágia. Určite aj semi opti­málne situ­ácie alebo akti­vity sa dajú odô­vod­niť a akcep­to­vať určitý čas, netvr­dím, že musíme mať orgaz­mické stavy zo všet­kého, čo nám počas dňa prejde cez prsty, no treba sa spý­tať, prečo práve robím ten dočasný kom­pro­mis a či za to stojí? Neviem, či sa toto dá nazvať opti­miz­mom, no kaž­do­pádne, čo som sa ja roz­hodla spra­viť v mojom živote je zis­tiť, čo mi spô­so­buje prí­jemné pocity a dať tomu pred­nosť, namiesto igno­rá­cie.

Pikoška na záver! Nika sa dostala aj do spo­loč­nosti 1000­krát nevšed­nej­šej a 100­krát viac krá­ľov­skej­šej ako bežne stre­táva na ulici. Ako dopadlo stret­nu­tie s prin­com Char­le­som?

Keď bola v Lon­dýne recep­cia pri prí­le­ži­tosti ucte­nia si V. Havla pred pár rokmi, s kto­rým si bol Prince of Wales veľmi blízky, česká amba­sáda ma spolu s pár ďal­šimi štu­den­tami z Oxfordu a Cam­bridgu oslo­vila s tým, že by nás radi ofi­ciálne Prin­covi Char­le­sovi pred­sta­vili. Ja nemám vo zvyku byť star struck, prá­veže beriem aj verejne zná­mej­ších ľudí úplne nor­málne, ale tu bolo skrátka prí­liš veľa sve­tiel a kamier na to, aby som si udr­žala nejaký ten zen.

Vkuse som sa poze­rala na jeho poc­ket squ­are a roz­mýš­ľala, ako sa volá ten štýl, v kto­rom ho má pos­kla­daný a opa­ko­vala si pri­tom pra­vidlá pro­to­kolu. Mala som totálne kŕčo­vitý úsmev a triasli sa mi pery a dala som asi tú naj­hor­šiu par­ti­ci­pá­ciu v small talk všet­kých čias, pre­tože si tak­mer vôbec nepa­mä­tám o čom sme sa bavili, bola som skrátka mimo :D Pár rokov na to som sa ale roz­hodla tento záži­tok aspoň u mňa fix­núť a začala som prak­ti­zo­vať pred­ná­ša­nie — vrá­tane Sha­kes­pe­ara v Národ­nom Divadle v Lon­dýne a pred­nesu slo­ven­činy pre anglické pub­li­kum (mojich kole­gov) :D.

Hoci sme sa s Vero­ni­kou nestretli osobne, prí­val ener­gie a inšpi­rá­cie som pocí­tila pri kaž­dom slove, ktoré Nika napí­sala. Dúfam, že Vás inšpi­ro­vala rov­nako ako mňa a o Vero­nike a jej práci budeme ešte veľa počuť. O to viac dúfam a verím, že Vero­nika Janeč­ková sa bude aj naďa­lej hrdo hlá­siť k slo­ven­skému pôvodu a bude nám vo svete aj naďa­lej robiť výborné meno. Pre­tože Slo­ven­sko potre­buje presne takýchto ľudí ako je Vero­nika, uve­do­me­lých a s poci­tom zod­po­ved­nosti nie len za seba, ale aj za spo­loč­nosť v kto­rej žije!

Vero­nike ďaku­jeme za roz­ho­vor a želáme jej veľa úspe­chov!

Pridať komentár (0)