Vyhoď prácu do luftu, nový cowor­king V Ban­skej Štiav­nici

Michal Tomek / 7. júl 2015 / Tools a produktivita

Za zákru­tou sa vyno­rila pano­ráma, ktorá je pre oko Bra­ti­slav­čana pote­še­ním, ako nová výzva pre Elona Muska, či neví­daná ako hips­ter bez brady. Hole, lúky, kopce, lesy, jazerá a nad tým všet­kým pokojne sto­jaca Kal­vá­ria. Práve v týchto neza­bud­nu­teľ­ných mies­tach vzniká oáza pre upo­náh­ľa­ného člo­veka veľ­ko­mesta. Ban­ská Štiav­nica vás síce nez­baví prob­lé­mov a pra­cov­ných povin­ností, ale budete ich pre­ko­ná­vať akosi ľah­šie a vo väč­šom pokoji.

Nebolo ľahké pre­tr­hnúť všetky pra­covné väzby a naprog­ra­mo­vaný život a odísť z veľ­ko­mesta. No stalo sa a v stredu 8. júla vyštu­do­vaná novi­nárka Šárka Hur­dál­ková a UX dizaj­nér Andrej Miná­rik ofi­ciálne otvo­ria brány cowor­kingu v jed­nom z naj­ča­rov­nej­ších miest Slo­ven­ska. Ban­ská Štiav­nica má veľký poten­ciál a k jeho napl­ne­niu chcú pris­pieť aj oni dvaja. O tom, že cesta z Brna na Dolnú Ružovú nebola úplne ľahká, sa dočí­tate v roz­ho­vore.

Ako vám vôbec napadlo, uro­biť cowor­king v Štiav­nici? Asi to nie je mesto, kde je veľa ľudí, ktorí by potre­bo­vali cowor­king. Alebo sa mýlim?

Š: Je to miesto, kam sa ľudia radi vra­cajú. Nie je to také, že idú na výlet, aby si zaškr­tli miesto, že tu boli. Má to tu zvláštnu atmo­sféru, je tu živo, ľudia sú veľmi fajn. Preto to podľa nás má poten­ciál. Aj v zahra­ničí sme počuli, že ľudia to tu poznajú. Česi síce moc nie, ale dúfame, že to pre­lo­míme. Naprí­klad v Škan­di­ná­vii sme sa pýtali kama­rá­tov a vraj ľudia, čo odtiaľ boli v Štiav­nici, zostali nad­šení.

A: Minulý rok sme boli na Ceste hrdi­nov SNP, kedy nám prvý­krát skr­sla v hlave táto myš­lienka. Na jeseň sme sem už prvý­krát prišli so záme­rom, či by sa tu niečo podobné nedalo uro­biť.

Aká bola tá cesta od myš­lienky až po dnešný deň? Muselo to byť cel­kom náročné.

A: Mali sme šťas­tie na akési skratky. Prvá prišla, keď sme sedeli v Archan­je­lovi, čo je miestny známy pod­nik a do roz­ho­voru sa s nami dala jedna miestna diev­čina. Poroz­prá­vali sme jej o našom nápade a jej sa to veľmi páčilo. A teraz sedíme v dome jej otca (úsmev).

Takže nebol prob­lém nájsť tu pries­tory.

Š: Ani nie. Podľa mňa pries­tory sú, ale asi záleží na tom, koľko chce člo­vek do toho inves­to­vať. Prázdne domy tu sú, len v rôz­nom tech­nic­kom stave. Záleží na tom, či chceš byť v cen­tre alebo ďalej od cen­tra. My sme chceli čo najb­liž­šie k cen­tru. Sme asi na naj­lep­šej ulici, okolo okien nám tu budú pre­chá­dzať desiatky turis­tov.

Ako vyze­ral pôvodný plán cowor­kingu?

Š: Pôvodne to bolo cel­kom mega­lo­man­ské, chceli sme vybu­do­vať niečo podobné ako Surf Office. To zna­mená, že tam žiješ a pra­cu­ješ. To by bol však enormný pro­jekt. Nako­niec sme od toho upus­tili s tým, že budeme iba cowor­king. Boli by sme radi, keby pri­márne slú­žil na to, aby si sem ľudia z mesta cho­dili vyvet­rať hlavu. S tým, že sem budú cho­diť iba pra­co­vať, uby­to­vaní budú nie­kde inde. Samoz­rejme, sme otvo­rení aj pre miest­nych. Naďa­lej ale dúfame, že sa nám to podarí pre­po­jiť aj s uby­to­va­ním.

Sú tu ľudia, ktorí sem budú cho­diť? Nie je aj Štiav­nica obe­ťou vlny, v rámci kto­rej mladí ľudia odchá­dzajú do väč­ších miest?

A: Určite je aj tu ten odliv. No aj my chceme tro­chu pris­pieť k tomu, aby ľudia zostá­vali. Tým, že by sem prišli ľudia z miest a tro­chu sa pre­po­jili s miest­nymi. Aj tým, že by sme sem naprí­klad pozý­vali cez works­hopy a pred­nášky zau­jí­ma­vých hostí.

Š: Na dru­hej strane je Štiav­nica zase mies­tom, kam sa ľudia sťa­hujú nas­päť z veľ­kých miest. Či už z Bra­ti­slavy alebo je tu diev­čina z Prahy, ktorá tu žije už nie­koľko rokov.

Ako to v Štiav­nici žije?

Š: Naprí­klad sú tu také tri hlavné pod­niky, v kto­rých máš každý víkend kon­cert. Jaz­dia sem rôzne kapely, sú tu jaz­zové fes­ti­valy, fes­ti­val váž­nej hudby, fil­mový fes­ti­val, výstavy. Dole pod kop­com je občian­ske zdru­že­nie, ktoré zre­no­vo­valo starú želez­ničnú zastávku, je to taký inku­bá­tor pre umel­cov. Nedávno pre­behla výstava mla­dých umel­cov. Sú tu tri galé­rie. 

Dostali sme sa aj do bodu, že sa na všetko vykaš­leme.“

V akej fáze sa váš pro­jekt nachá­dza?

Š: Pred otvá­rač­kou.

To zna­mená?

Š: Dorá­bame pries­tory, chýba nám ešte nejaký náby­tok. Všetko si robíme v pod­state sami. Kama­rát — archi­tekt nám navrhol náby­tok a miestny mladý cha­lan nám ho vyrába. Vždy, keď pri­ne­sie nový kus nábytku, sme šťastní, ako toho inte­ri­éru pri­búda. Plá­nu­jeme teda otvo­re­nie, ktoré bude 8. júla. Ešte pred Poho­dou.

Mohlo by sa zdať, že otvá­rať cowor­king v lete nedáva veľmi zmy­sel.

A: Je tu strašne veľa ľudí práve v lete. Keď to roz­beh­neme v lete, tak skôr zís­kame meno a je prav­de­po­dob­nej­šie, že ľudia sem prídu aj v zime. Dávame dokopy prog­ram, aby sa tu niečo dialo aj v lete. Aj keď možno nebudú ľudia priamo pra­co­vať, ale aby sem prišli.

Š: Tým, že by sme to chceli mať naozaj ako miesto, kam budú jaz­diť ľudia z veľ­kých miest, a aj keď by sme sa chceli zame­rať na Slo­ven­sko, mys­líme si, že to má celo­európ­sky poten­ciál. Tým pádom je leto pre nás úplne ide­álne.

Prav­de­po­dobne tu v Štiav­nici aj nie­kde bývate.

Š: Zatiaľ bývame priamo tu, v cowor­kingu. Momen­tálne sú tu štyri miest­nosti, jedna by mala byť ako kon­fe­renčná, a tam sme my. Ten cowor­king nás doslova drží (smiech). Chceli by sme sa časom odsťa­ho­vať a celé to nechať pre ľudí, čo tu budú pra­co­vať.

Aké boli tri naj­väč­šie výzvy, kto­rým ste od prvot­nej myš­lienky až po dne­šok čelili?

Š: Pre mňa to bolo asi na jeseň, keď sme sa defi­ni­tívne roz­hodli, že uro­bíme cowor­king. Pus­tili sme sa do prvých kro­kov a v decem­bri som dostala naozaj strach. Bola to taká osobná výzva – všetko opus­tiť, všetky vzťahy s kli­entmi pre­ru­šiť. Keď člo­vek vyjde zo školy, má pred sebou tú nali­naj­ko­vanú cestu, ktorú mu spo­loč­nosť a rodi­čia vytý­čili, a zrazu to musí všetko pre­stri­hnúť a začať úplne inak. Pre mňa to bola naj­väč­šia výzva.

Dostala si sa až do bodu, že sa na to všetko vykaš­leš?

Š: Jasné, v decem­bri to už bolo v štá­diu, že sme si hovo­rili „Aký krásny sen, ale dáme to len do zásuvky s náz­vom Sny.“ Potom vlastne ani neviem, čo sa stalo…

A: Ja si len pamä­tám na zafaj­čenú krčmu, kedy nám kama­rát hovo­ril, že na čo ešte čakáme. Pre mňa sťa­ho­va­nie do Štiav­nice nebola výzva ale sen.

Nech­ceme, aby sa stra­tila inti­mita, ktorá do Štiav­nice patrí.“

Spo­mí­nate, že ste sa inšpi­ro­vali Surf Offi­com, ale potom ste zľa­vili kvôli uby­to­va­niu. Už ste s tým zmie­rení alebo ten ide­álny stav bude naozaj vtedy, keď ponúk­nete aj uby­to­va­nie?

A: Pre mňa je to stále veľký otáz­nik, ako sa dostať do stavu, aby sem ľudia mohli prísť bývať a pra­co­vať. Akoby jeden balí­ček. Ide­álny stav by bol asi taký, že ľudia sem prídu, budú vedieť, že si tu pop­ra­cujú, a potom si užijú Štiav­nicu a oko­lie. Vymys­líme im gri­lo­vačku, kúpa­nie, baňu, výlet, niečo zor­ga­ni­zu­jeme. Moja dlho­dobá vízia je práve mať taký co-hou­sing.

Š: Ja som v Surf Office nikdy nebola, ale mám dojem, že to tam majú cel­kom veľké. Nám sa u nás práve páči, že to tu máme práve také domáce. Ani pries­tory sme nech­celi pre 30 – 40 ľudí, pre­tože potom sa už stráca inti­mita, ktorá do Štiav­nice určite patrí. Samoz­rejme, ak sa ľudia roz­hodnú, že to vezmú a nebu­deme sta­čiť, tak to zväč­šíme.

Aká je kapa­cita?

Š: V kan­ce­lá­rii je 12 miest.

Aký biz­nis model máte nasta­vený?

Š: V súčas­nosti fun­gu­jeme na dni. Máme aj jed­no­denný vstup pre takých, ktorí sem prídu iba na chvíľu. Naprí­klad v Štiav­nici je známa pôrod­nica a raz sa nám stalo, že Andre­jovi písal nejaký člo­vek cez Twit­ter, či sa tu nedá nie­kde na deň pra­co­vať, lebo man­želka mu rodí. A potom je tu týž­denná tarifa.

A: Pre Štiav­ni­ča­nov, ktorí by sem cho­dili úplne pra­vi­delne, to bude indi­vi­du­álne.

Stí­hate všetko pri­pra­viť do 8. júla?

A: Čo si, otvá­rame už prvého (smiech).

Š: Ofi­ciálne už prvého, ale to tu ešte reálne ľudia asi nebudú. Mys­líme si, že začnú cho­diť až po Dni voľ­ných sto­li­čiek.

Idete sa pro­mo­vať rovno von do Európy alebo najprv začí­nate so Slo­ven­skom?

A: Twit­ter píšeme po anglicky, Face­book page máme v slo­ven­čine a teraz naj­viac pozor­nosti ide práve tam. Takže sa zame­ria­vame najmä na Slo­ven­sko a Česko. Chceme však čo naj­skôr spra­viť aj anglickú ver­ziu stránky a roz­be­hnúť Twit­ter. Nebude asi ener­gia na to, aby sme išli do celej Európy. Ale beriem to tak, že prvý test bude na Slo­ven­sku a ver­zia 2 bude potom ďalej. Ale určite by sa nám zišla nejaká stra­te­gická rada od odbor­níka ohľa­dom mar­ke­tingu.

Š: Tým, že sme dvaja, tak sme limi­to­vaní 24 hodi­nami a štyrmi pármi rúk. Okrem toho Andrej má ešte svoje zákazky a ja si dorá­bam svoje pro­jekty.

Prečo Luft?

Š: Veľmi dlho sme hľa­dali názov. Bola som už na pokraji toho, že sa rozp­la­čem. Brali sme to úplne vedecky, čítali sme články o budo­vaní bran­dingu. Potom sme už boli tak zúfalí, že sme skú­šali náhodné gene­rá­tory slov. Nič nefun­go­valo, bolo to hrozné. Až sme nako­niec na inter­nete obja­vili starý štiav­nický slov­ník. Kedysi dávno tu žilo mnoho Nemcov, našli sme v ňom množ­stvo nemec­kých slov.

A: A luft nám úplne do toho sadol – pra­cu­ješ, si aj vonku, fúka taký nový vie­tor, môžeš si tu vyvet­rať hlavu.

Sú tu veľmi inšpi­ra­tívni ľudia.“

Nechýba vám veľ­ko­mesto?

Š: Vôbec.

A: Ja mám prá­veže prob­lém odísť odtiaľto, keď nie­kedy potre­bu­jem. 

Akí sú tu ľudia?

Š: Máme veľké šťas­tie na ľudí. Od tej diev­činy, ktorú sme stretli v tom pod­niku, cez pána domá­ceho, až po suse­dov. Otec pána domá­ceho nám tu pomáha s elek­tri­nou. Jeho vnuk nám robí náby­tok. Ale určite máme ešte tie začia­toč­nícke ružové oku­liare. Prídu chvíle, kedy nám dôjde, že to nemusí byť úplne ide­álne.

Aké sú tri naj­lep­šie veci na Štiav­nici, kvôli kto­rým by sem ľudia mali prísť?

A: Pre mňa sú to jazerá a oko­lie, to je naozaj pecka. A nara­zili sme tu vždy na veľmi fajn ľudí.

Š: Určite aj nočný život. Nie je to na ten štýl, že taxí­kom obchá­dzaš jednu dis­ko­téku za dru­hou ako v Bra­ti­slave. Je bližší člo­veku. V Archan­je­lovi sa sedí do noci, je tam množ­stvo ľudí, bavia sa spolu. Nie je to také odo­sob­nené. A ľudia sú tu veľmi inšpi­ra­tívni, každý si tu robí niečo svoje. Všetci ti dokážu niečo posu­núť, či už je to mladý hip­ho­per alebo starý pán, s kto­rým sa zasta­víš na kus reči na ulici.

Sedíme na káve, nebu­dem sa preto na záver pýtať, či pijete kávu. Spý­tam sa na fámu, ktorá o Štiav­nici koluje. Údajne je to naj­hips­ter­skej­šie mesto na Slo­ven­sku. Je to pravda?

A: Táto infor­má­cia sa mi vra­cia zo všet­kých strán a ja vôbec neviem prečo.

Š: Ja tiež netu­ším. Pre mňa sú hips­teri veľmi spo­jení so vzhľa­dom, ale takí tu vôbec nie sú. Samoz­rejme, môžeme sa pono­riť do filo­zo­fic­kej debaty, kto je hips­ter (úsmev).

A: Mňa by to teda zau­jí­malo. Musíme zis­tiť, ako to vzniklo. Možno sta­ro­by­losť spo­jená s tým, že to tu žije. 

Š: Skú­sime na ope­ning party rozp­rú­diť debatu.

Pridať komentár (0)