Začí­nal ako leš­tič prí­bo­rov. Nebál sa ris­ko­vať a dnes je z neho úspešný dizaj­nér

Alexandra Dulaková / 7. január 2016 / Tools a produktivita

Pri dôle­ži­tých roz­hod­nu­tiach sa veľmi často nechá­vame uniesť víziou cieľa, ktorý sa sna­žíme dosiah­nuť. Pred­stava zly­ha­nia sa stáva nepri­ja­teľ­nou a tieto dôle­žité roz­hod­nu­tia tak robíme pod stre­som a so stra­chom. Pri­tom by bolo oveľa prak­tic­kej­šie sa jed­no­du­cho zaobe­rať víziou toho naj­hor­šieho, čo sa môže stať, ak plán neus­peje. Zis­tili by sme, že to vôbec nemusí byť také zlé.

Spo­tené dlane, zrých­lený tep, skrú­tené črevá a hnusné klbko ner­vov namiesto žalúdka. Aj takto to nie­kedy vyzerá, keď sto­jíme pred význam­nými krokmi a roz­hod­nu­tiami, ktoré môžu zásadne ovplyv­niť náš život. Inak to na ceste k vysní­va­ným cie­ľom väč­ši­nou asi ani nejde. Nie­kedy nás tento ira­ci­onálny strach zo všet­kého mož­ného, čo sa ces­tou môže poka­ziť, dokonca obe­rie o ener­giu a chuť sa do význam­ných kro­kov vôbec púš­ťať. Sny, ktoré by nás doká­zali napl­niť, sa nikdy nepre­mietnu do sku­toč­nosti, pre­tože sa necháme odra­diť pochyb­nos­ťami a stra­chom. Iste, strach je pri­ro­dzený a jeho pri­ro­dzená fun­kcia je nás ochrá­niť pred nebez­pe­čím. Preto sa hovorí, že strach nemajú len samov­ra­ho­via. Naše telo sa nás snaží držať čo naj­ďa­lej od situ­ácií, ktoré by v nás stres a hrôzu vyvo­lá­vali. Nie­kedy sa však musíme zaprieť a cel­kom ira­ci­onálne sa týmto „rizi­ko­vým“ situ­áciam vysta­viť.

Austria_Graz_003

V drvi­vej väč­šine podob­ných situ­ácií síce možno pôjde o veľa, ale ani zďa­leka nie o všetko. Čo vôbec zna­mená „o všetko“? To asi závisí od kon­krét­neho člo­veka, ale cel­kom naj­hor­ším násled­kom by pre väč­šinu z nás prav­de­po­dobne bolo umrieť, alebo aspoň strašne trpieť. A ruku na srdce, ktorí z nás sa väč­ši­nou zaobý­vajú roz­hod­nu­tiami s mož­nými fatál­nymi násled­kami? Väč­šina z nás zrejme nepra­cuje ako požiar­nici alebo hor­skí záchra­nári. Ak sa máme nie­čoho báť a ak nám niečo nemá dať spá­vať, je lep­šie si to pri­naj­men­šom pred­sta­viť. Znie to možno jed­no­du­cho, nie­kedy to ale chce tro­chu pred­sta­vi­vosti a ochoty. A najmä, schop­nosť uve­do­miť si, že svet sa sku­točne nezrúti.

Čo naj­hor­šie sa ako výsle­dok tohto roz­hod­nu­tia môže stať? by mala byť otázka, ktorú si budeme klásť pri kaž­dom kŕči z nezná­mej situ­ácie. Vskutku, čo sa ti môže stať? Je pravda, že čím viac máš, tým viac môžeš stra­tiť a takisto budeš mať oveľa men­šiu chuť ris­ko­vať – pre­tože si navyk­nutý na isté pohod­lie. Ale pokiaľ sa naprí­klad roz­ho­du­ješ, či roz­be­hnúť vlastné pod­ni­ka­nie, či zme­niť štú­dium, alebo či skon­čiť s prá­cou, ktorú ti ostatní závi­dia, ale ktorá ťa nebaví, nie je toho až toľko, o čo by si mohol prísť. 

Ak ti pod­ni­ka­nie nevyjde, umrieš z toho? Vyvraždí ti nie­kto rodinu? (OK, to asi závisí od toho, v akej oblasti pod­ni­káš.) Ocho­rieš smr­teľne, keď namiesto psy­cho­ló­gie začneš štu­do­vať robo­tiku? Umrieš, ak si budeš musieť pár týždňov/mesiacov trpez­livo zhá­ňať novú prácu, ktorá by stála za to? Ak teda neum­rieš a smr­teľne neocho­rieš z vypl­ňo­ava­nia úrad­ných tla­čív, nestojí ti to za to, že možno konečne náj­deš vysní­vaný smer, ktorý ťa bude napĺňať?

tobias_ub_2

Tobias van Schne­i­der, newy­or­ský dizaj­nér, začí­nal ako leš­tič prí­bo­rov, ktorý si z nedos­tatku rodin­ných finan­cií nemo­hol ani dokon­čiť strednú školu. Musel začať pra­co­vať a sám si na seba zará­bať. Dnes vie, že vždy bude v neja­kom hoteli miesto pre člo­veka, ktorý by leš­til prí­bory a umý­val riady, a teda to naj­hor­šie, čo sa mu môže stať, je návrat k tomuto povo­la­niu. „Už som to raz robil a nie, nebolo to také zlé,“ tvrdí. Nemu­sel šla­pať chod­níky, nemu­sel vraž­diť ani krad­núť, a síce práca leš­tiča nie je ani zďa­leka taká luk­ra­tívna ako práca úspeš­ného dizaj­néra, vie, že návrat k nej by pre­žil. „Toto som si začal hovo­riť odvtedy, čo som prvý krát odmie­tol pra­covnú ponuku. Ak mi to v New Yorku nevyjde, odsťa­hu­jem sa do neja­kej malej dediny v horách a budem umý­vať riady. A som s tým v pohode.“ 

van schneider

Nie všetci z nás sme však obda­rení takým odhľah­če­ným prí­stu­pom k životu ako van Schne­i­der, ale mohli by sme sa ním aspoň inšpi­ro­vať. Práca leš­tiča a umý­vača nie je jeho cie­ľom a snaží sa robiť všetko preto, aby pri nej neskon­čil – na dru­hej strane si ale uve­do­muje, že je to jeho naj­hor­šia možná pro­fe­si­onálna dráha a že by ju doká­zal pre­dý­chať. Takýmto spô­so­bom si v New Yorku bez žiad­nych úspor roz­be­hol vlastný (zatiaľ úspešný) biz­nis a pre­šiel via­ce­rými prá­cami, ktoré ho časom pre­stali baviť a ktoré opus­til. Ak by tebe nevyšlo pod­ni­ka­nie, môžeš si pove­dať, že si to aspoň skú­sil a že si bohatší o skú­se­nosti. Môžeš a nemu­síš to skú­siť znova. Ak nevyjde zmena práce, môžeš to tiež skú­siť znova. Najmä kým exis­tu­ješ ako mladá a samos­tatná jed­notka, ťa takéto malé pády nepoz­na­čia dlho­dobo a máš vysokú šancu, že sa z nich jed­no­du­cho otra­sieš. 

A ponau­če­nie, ktoré z tejto man­try ply­nie, je jed­no­du­cho fakt, že väč­šina našich ris­kant­ných roz­hod­nutí ani zďa­leka nie je tak ris­kant­ných, ako si spo­čiatku mys­líme. Ani van Schne­i­der ešte neumýva riady na neja­kej odľah­lej dedine, takže na tom možno predsa len niečo bude. Možno je miera zlých násled­kov toho, že si nikdy neza­ris­ko­val a neuro­bil zásadné roz­hod­nu­tie, ešte hor­šia než z prí­pad­ného zly­ha­nia.

van schneider po druhe

Zdroj: Medium

Pridať komentár (0)