Ako žijú štu­denti v Tan­zá­nii? Vyskú­šala som si to vlast­nej koži…

Dominika Hagarová / 4. apríl 2016 / Zaujímavosti

Nav­ští­viť kra­jinu levieho kráľa môže znieť ako dobrá prí­le­ži­tosť na dovo­lenku. Ale pobud­núť tam pár mesia­cov za brá­nami školy a naplno pre­ží­vať kaž­do­denné strasti miest­nych študentov…to je veru dobrá škola života!

Keď sa mi naskytla mož­nosť ísť na roz­vo­jový prog­ram do školy turizmu v Tan­zá­nii, nevá­hala som ani chvíľu. Brala som to ako poriadnu výzvu, keďže som bola prvá „biela“ s kto­rou sa štu­denti aj uči­te­lia stretli. Do svo­jej novej úlohy ško­li­teľky som sa však rýchlo vžila! Táto skú­se­nosť ma naučila, že staré známe „môžeš 100­krát počuť, ale skús raz zažiť“ tu platí doslovne. A preto som sa roz­hodla spí­sať zopár postre­hov, čo som zažila na vlast­nej koži.

Uč sa, aby si sa dobre mal!

Školy v Tan­zá­nii sa rov­nako ako u nás delia na súkromné a verejné. Zatiaľ čo súkromné si môže zalo­žiť hocikto a vraj sú na lep­šej úrovni, verejné sú hor­šie ako zlé. Súkromná škola turizmu na kto­rej som bola, je podobná nad­stav­bám na Slo­ven­sku. Uči­teľ­ský zbor pozos­tá­val z čerstvých absol­ven­tov tejto školy, takže mizernú úro­veň vedo­mostí si viete pred­sta­viť. Výučba bola v anglič­tine, čo bol hlavný prob­lém. Mnohí poznali len svoj kme­ňový jazyk, nie to ešte ofi­ciálny jazyk swa­hil­činu a anglič­tina bola pre nich úplná neznáma. Hoci popla­tok za ročný prog­ram bol 500 EUR vrá­tane plnej pen­zie aj uby­to­va­nia, štu­denti neraz nemali na zapla­te­nie. Vidina lep­šieho života s cer­ti­fi­ká­tom v ruke však bola tak silná, že štu­denti boli ochotní spl­niť akú­koľ­vek službu či úlohu. Hoci cer­ti­fi­kát potom v praxi mno­ho­krát nezab­ral…

odovzdávanie certifikátov

archív D.H. — Odo­vzdá­va­nie cer­ti­fi­ká­tov

Zase tá ryža..

Jedz, čo by za to deti v Afrike dali!“ Koľko sme sa počas det­stva napo­čú­vali týchto pozná­mok! Neraz som si na to spo­me­nula, keď mi každý deň ser­ví­ro­vali ryžu s fazu­ľou. Ja som sa už po týždni sťa­žo­vala a čo oni chu­dáci, ktorí to tam jedia nons­top? Nuž, takéto veci si člo­vek naplno uve­domí, až keď ich zažije. Na jedlá mali presne sta­no­vený roz­po­čet, ktorý sa nemo­hol pre­kro­čiť. A tak to vždy uviazlo na ryži a fazuli či suše­ných rybič­kách, ktoré som nazvala „pokr­mom pre koryt­načky“. Oni však boli vďační aj za to málo čo mali. Druhá vec s kto­rou som sa v našej kon­zum­nej spo­loč­nosti nestretla.

Skúšky z vare­nia po africky

Keďže sa škola zame­ria­vala aj na hote­lier­stvo, štu­denti sa nevyhli skúš­kam z vare­nia. Strednú školu rov­na­kého zame­ra­nia som absol­vo­vala na Slo­ven­sku a tak viem, ako to pre­bieha. V Tan­zá­nii však ply­nové spo­ráky, či tečúcu vodu neča­kajte. Na začiatku štu­denti pri­niesli vodu na hla­vách zo studne, zatiaľ čo ostatní pri­pra­vo­vali uhlíky na vare­nie. Hrniec oblo­žený uhlíkmi im doko­nale poslú­žil ako rúra na peče­nie. Vare­nie im išlo aj tak ako po masle. Tieto skúšky boli pre nich ako hody. Naj­väč­šie prek­va­pe­nie však nastalo, keď z pro­vi­zór­neho pekáča vytiahli nadý­chaný čoko­lá­dový koláč. Až potom ma s úsme­vom na tvári pre­sved­čili o sto­per­cent­nej funkč­nosti ich „lokál­nej rúry.“ Vtedy som si pove­dala, že variť v takýchto pod­mien­kach dokáže len Pán Kuchár, a rad­šej som sa teda mojim kuchár­skym výuč­ným lis­tom ani nepo­chvá­lila…

page

archív D.H.- lokálna rúra na peče­nie koláča + skúšky z obsluhy

Keď na posad­nu­tie diab­lom postačí Para­len…

Hoci je Tan­zá­nia zme­sou kul­túr a nábo­žens­tiev, všetci spolu žijú v mieri bez aké­ho­koľ­vek odsu­dzo­va­nia či dis­kri­mi­ná­cie. Čo však majú spo­ločné je, že väč­šinu cho­rôb pri­pi­sujú pre­klia­tiu. Ani mne nebolo všetko jedno, keď som videla 5 ľudí nenor­málne triasť štu­dent­kou na posteli a reci­to­vať nejaké zaklí­nadlo – vraj ju posa­dol dia­bol. Nedalo mi to, a tak som sa raci­onál­nym mys­le­ním sna­žila prísť na koreň veci. Horúčku a myka­nie svalmi vylie­čil Para­len a dôvo­dom záchva­tov plaču bol „dia­bol“, po našom chla­pec, ktorý jej zlo­mil srdce. Pre­klia­tia boli na den­nom poriadku a neraz nepraj­níka hľa­dala aj polí­cia. Ako však zís­ka­vali dôkazy, som sa už nedoz­ve­dela…

Čo je vysá­vač?

Na Slo­ven­sku sa počas praxe v hote­loch zdo­ko­na­ľujú štu­denti v obsluhe či varení. Naopak, v Tan­zá­nii veľa štu­den­tov prvý­krát zistí čo je vysá­vač, pračka, pevná linka či che­mické čis­tiče. Pri čítaní správy z praxe jed­ného štu­denta som neve­dela, či mám pla­kať alebo sa smiať. Štu­dent sa pri­ot­rá­vil čis­tia­cimi pros­tried­kami, ktoré videl prvý krát vo svo­jom živote a nešťastne sa ich nadý­chal. Týž­deň sa zozna­mo­val s  „vecou, kde sa vlo­žia špi­navé veci a odrazu sú čisté“ (práčka). Rie­šil dilemu ako sa ohlá­siť pri zodvi­hnutí zvo­nia­cej pev­nej linky. Či sa sna­žil pocho­piť „mašinu, ktorá po zapnutí môže vtiah­nuť kožu dovnútra a vyčistí všetky látky, ktoré majú roz­lo­žené na pod­lahe.“ (vysá­vač).

Takto som Tan­zá­nij­ča­nov učila slo­ven­ské rytmy…

Žen­ská obriezka áno, ale čo je sexu­álna výchova?

Zatiaľ čo na Slo­ven­sku sa rieši sexu­álna výchova už na základ­nej škole, v Tan­zá­nii 20roční štu­denti nemajú ani základné infor­má­cie. O bez­peč­nom sexe či pohlav­ných cho­ro­bách sa neroz­práva a hlavne v praxi to nik nerieši. Výsle­dok je potom kata­stro­fický, keďže úro­veň HIV patrí medzi naj­vyš­šie vo svete. Ama­tér­ske potraty či úmr­tia 13 roč­ných matiek sú pra­vid­lom. Čo je však možno ešte viac zará­ža­júce je žen­ská obriezka. Hoci ju zákon nepo­vo­ľuje, miestne kmene to majú zau­ží­vané z minu­losti a zákon ich nezau­jíma. Naplno som tomu uve­rila až potom ako mi to potvr­dili obre­zané štu­dentky. Ak si mys­líte, že kvôli hygiene, tak ste na omyle! Vraj sa tým zabez­pečí ver­nosť man­že­lovi…

Šťas­tie sa kúpiť nedá!

Z mate­riál­neho hľa­diska máme toho v porov­naní s Tan­zá­nij­čanmi nesku­točne veľa. No aj napriek tomu som od mojich štu­den­tov počas celého pobytu nepo­čula jedinú sťaž­nosť. Nesťa­žo­vali sa, že majú ťažký život. Každé ráno úsmev na tvári už od svi­ta­nia a radosť, že sa vôbec zobu­dili. Hoci mno­ho­krát nemajú peniaze ani na pokry­tie základ­ných potrieb, vedia, že sú v živote dôle­ži­tej­šie veci, ktoré im to šťas­tie pri­nesú. Keď som sa ich spý­tala, čo by spra­vili, keby vyhrajú plno peňazí. Dostala som peknú odpo­veď: „Roz­de­lili by sme ich medzi kama­rá­tov. Veď ako by som mohol byť šťastný, keby boli moji kama­ráti nešťastní?

O ďal­ších dob­ro­druž­stvách a skú­se­nos­tiach s roz­vo­jo­vými kra­ji­nami sa viac dozviete tu: Not­roub­le­Got­ra­vel web stránka Not­roub­le­Got­ra­vel face­book

športový deň (1)

archív D.H.-športový deň v škole

trh dobytka Maasai ľudí

archív D.H. — trh dobytka Maa­sai ľudí

túra s miestnymi deťmi

archív D.H. — túra s miest­nymi deťmi

Ugali - obed

archív D.H. — Ugali — obed

varenie slovenskej večere

archív D.H. — vare­nie slo­ven­skej večere

výlet do národného parku

archív D.H. — výlet do národ­ného parku

ochutnávka koláča upečeného v lokálnej rúre

archív D.H. — ochut­návka koláča upe­če­ného v rúre

návšteva Maasai komunity

archív D.H. — náv­števa Maa­sai komu­nity

Pridať komentár (0)