Ako zis­tiť, či v živote mrháš svo­jím časom

Alexandra Dulaková / 4. február 2016 / Tools a produktivita

Každý máme menej či viac jasné pred­stavy o tom, čo pri­bližne by sme chceli od bez­pro­stred­nej budúc­nosti, aké kri­té­ria by sme mali spĺňať, aby sme so sebou doká­zali byť spo­kojní, či to, čo by sme pre ostat­ných mali pred­sta­vo­vať. Je však otázne, či na podobné ciele pou­ží­vame tie správne merítka, alebo či sa naopak nechá­vame defi­no­vať tými nespráv­nymi hod­no­tami. Také nás v koneč­nom dôsledku len spo­ma­ľujú a nena­pĺňajú.

Aj keď sa v súčas­nosti vyvíja veľké úsi­lie na to, aby sme každý vedeli pre­sa­diť svoju indi­vi­du­alitu, v nie­kto­rých sme­roch sa stále nechá­vame ovlá­dať oča­ká­va­niami väč­šiny. Táto téma je síce na veľmi dlhú dobu, no skúsme ju skre­sať na tri základné oblasti: zážitky, posta­ve­nie, maje­tok. Tie sa dotý­kajú súkrom­nej sféry rov­nako ako tej pro­fe­si­onál­nej a jedna druhú zásadne ovplyv­ňujú. Vo vše­obec­nosti však platí: veci pre­stá­vajú byť ok, ak ich robíš bez akej­koľ­vek osob­nej moti­vá­cie, len preto lebo by si „mal“, lebo to znie/vyzerá dobre, alebo pre­tože to tak robia ostatní.

  1. Zážitky, alebo feno­mén menom „buc­ket­list“

Určite si o neja­kom type buc­ket­listu už počul. 10/20/100 vecí, ktoré musíš urobiť/vidieť/počuť/zažiť pred­tým než umrieš/dospeješ/zostarneš, atď. Pri­po­mí­najú nám, že život máme žiť naplno a svoje sny máme nemi­lo­sr­dne pre­na­sle­do­vať, čo je fajn. Netvr­díme, že by si takýto zoznam mať nemal, alebo že nemá vo vše­obec­nosti žia­den zmy­sel. Všetko je v poriadku, ak svoj vlastný buc­ket­list nasle­du­ješ preto, lebo si za všet­kými bodmi pevne sto­jíš a presne vieš, prečo ich dosiah­nuť.

Portrait of a handsome fashionable man posing in the interior.

Na dru­hej strane, ak ich vytvá­raš len preto, lebo nejaký autor neja­kého článku to nie­kedy pove­dal, pop­rí­pade preto, lebo to tak robia aj ostatní, rad­šej to pre­hod­noť. Áno, žijeme len raz a krátko, ale to nezna­mená, že musíš sti­hnúť všetko a za každú cenu sa hnať za odškrt­nu­tými políč­kami. Nie­kedy je ti možno lep­šie na gauči s misou pukan­cov a dob­rým fil­mom než pri medi­tá­cií v bud­his­tic­kom chráme o tre­tej ráno, počas kto­rého máš odha­liť pod­statu života a zmie­riť sa s trau­mami z det­stva. Nie­kedy je v kon­texte zážit­kov aj menej viac. Nie vždy. Len nie­kedy. A ako inak, každý je v tomto iný.

  1. Sta­tus v spo­loč­nosti

Našťas­tie už neži­jeme v devät­nás­tom, osem­nás­tom, či akom­koľ­vek inom sto­ročí, kedy by o všet­kých našich poči­noch a kro­koch roz­ho­do­valo v prvom rade posta­ve­nie alebo kasta. Dnes sme si na defi­ní­ciu úspe­chu a hod­noty vymys­leli iné merítka. Či už ide o titul pred menom, názov školy, ktorú sme nav­šte­vo­vali, počet pria­te­ľov (sku­toč­ných aj vir­tu­ál­nych), či fol­lo­we­rov na sociál­nych sie­ťach, vedia byť rov­nako obme­dzu­júce ako tie dáv­nej­šie.

Meet-Rich-Men

Je niečo zlé s hod­not­ným aka­de­mic­kým titu­lom, s tým, že si cho­dil na skvelú uni­ver­zitu, alebo s počtom blíz­kych ľudí? Samoz­rejme, že nie. Ale opäť, pokiaľ pre teba tento titul, meno, alebo počet nepred­sta­vujú nič iné než zhluk pís­men pred menom, slovo na dip­lome, alebo oby­čajnú cifru, možno jed­no­du­cho nie sú pre teba a mal by si si budo­vať iné hod­noty. A naopak, ak súdiš iných len podľa toho, čo v spo­me­nu­tých sme­roch dosiahli, tiež si na zlej strane. Merítko spo­lo­čen­sky uzná­va­ného sta­tusu ešte neza­ru­čuje sku­točný úspech, spo­koj­nosť, ani schop­nosť pre­sa­diť sa – a najmä ťa samot­ného nede­fi­nuje. Abs­traktné hod­noty majú cenu len vtedy, ak ich doká­žeš pre­me­niť na niečo významné a sku­točné. Nie titul, ale vedo­mosti a schop­nosti, ktoré vďaka nemu máš a kto­rými môžeš niečo doká­zať. Nie meno uni­ver­zity, ale to, čo si si z nej zobral – naprí­klad tie správne hod­noty. Nie počet fol­lo­we­rov a pria­te­ľov, ale ich citeľná prí­tom­nosť v tvo­jom živote.

  1. Stav účtu

Nemu­síme sa na nič hrať – mať peniaze je super. Nech už sú aké­koľ­vek, dá sa s nimi dosiah­nuť, zažiť a pre­žiť oveľa viac ako bez nich. Cel­kom napráz­dno sa s v dneš­nom svete naza­obí­deme, jedine že by sme chceli žiť ako divosi v lese v svoj­po­mocne posta­ve­nej cha­trči a kŕmiť sa vlast­no­ručne ulo­ve­nou potra­vou. Väč­šina z nás nič podobné nechce. To však nezna­mená, že sa peniazmi máme nechať ovlá­dať – ak budú pre nás sumy pred­sta­vo­vať viac ako čokoľ­vek iné, pop­rí­pade ak na ich základe budeme hod­no­tiť ostat­ných.

tumblr_n56ckiQ5IY1s495yxo1_500

Peniaze sú skve­lým slu­hom, ale zlým pánom, hovorí sa. Lenže na roz­diel od veľa iných vecí sú peniaze nahra­di­teľné – vedia prísť a odísť, ako sa im zachce, väč­ši­nou bez tra­gic­kých násled­kov. V istom bode pre­vde­po­dobne nastane situ­ácia, v kto­rej sa budeš musieť s väč­šou čias­t­kou roz­lú­čiť a možno ju už nikdy nezís­kaš nas­päť. Alebo naopak zís­kaš, možno ešte viac. Kaž­do­pádne, svet sa nezrúti a ty sa nezrú­tiš spolu s ním.

Väč­šina z nás sa sťa­žuje na to, ako rýchlo čas ply­nie a ako krátky je život, zrejme z obavy, že ho netrá­vime tými správ­nymi akti­vi­tami. Je to pri­ro­dzený a pod­mie­nený pro­ces, no exis­tujú aj takí, ktorí tra­gic­kým názo­rom o krát­kosti života opo­nujú. Seneca, rím­sky filo­zof, tvr­dil, že „život, ak ho pre­ži­jeme správne, je dosta­točne dlhý.“ Už len keby nám nie­kto doru­čil prí­ručku o tom, čo presne zna­mená „správne“. Lenže na to si musíme prísť každý sám. Prvým kro­kom môže byť naprí­klad to, že veci budeme robiť hlavne podľa toho, ako ich chceme my – nie ako nám dik­tujú obavy, tlak oko­lia, či nejasné pred­stavy o tom, „ako by to malo byť“.

91119099

Zdroj: Medium, zdroj titul­nej foto­gra­fie: ytimg.com

Pridať komentár (0)