Známe tváre: Michal Meško – kedysi novi­nár a rebel, dnes knižný biz­nis­men

Jaroslav Dodok / 2. september 2015 / Tools a produktivita

Mladý, úspešný a spätý s kni­hami. Len pred­ne­dáv­nom sa obja­vil na titulke reno­mo­va­ného časo­pisu For­bes, dnes zahvie­dzil na kon­fe­ren­cii Stand out a našiel si čas aj na mojich pár vše­teč­ných otá­zok. Ako spo­mína sa svoje det­stvo a roky štú­dia? Čo si myslí o kni­hách a biz­nise? Pro­sím, Michal Meško…

V pia­tich rokoch ti otec uká­zal prvý­krát počí­tač, ktorý si si okam­žite zami­lo­val. Nie je to však ďaleko od kníh?
Fú, no akože ja som nemal celo­ži­votný sen, že raz budem kníh­ku­pec alebo že budem robiť s kni­hami. Knihy som mal rád už od det­stva a hovo­rím, že keby som sa naro­dil dnes, tak moji rodi­čia určite skra­chujú, lebo by mi museli kupo­vať všetky encyk­lo­pé­die. Vtedy som mal tiež všetky, ale nevy­chá­dzalo ich tak veľa ako dnes. To, že dnes robím s kni­hami je asi len osud, ktorý ma sem zavial.

Tvo­riť a využí­vať svoju kre­a­ti­vitu si začal už na základ­nej škole, keď si zalo­žil škol­ský časo­pis Gym­let. To sa síce poda­rilo aj mne, ale ja som v začiat­koch všetky články sťa­ho­val z inter­netu a iba dopi­so­val svoje meno. Ako to bolo u teba, ako si na toto škol­ské obdo­bie spo­mí­naš?
Naša prvá myš­lienka bola, že si zalo­žíme časo­pis o vti­poch. Napo­kon však už prvé číslo malo 12 strán a iba na jed­nej z nich boli vtipy. Tie sme kdesi pozbie­rali a pospi­so­vali, ale už tam boli aj naše vlastné bás­ničky, osem­sme­rovky a podobne. Pri­znám sa, že neviem či sme vôbec nie­kedy niečo že jedna k jed­nej pre­brali okrem vti­pov. Nech­celi sme však vydá­vať škol­ský časo­pis a zapl­niť ho len tak hoci­čím, preto sme postupne pri­dá­vali aj nejaké repor­táže…

S časo­pi­som ste rástli a postupne ho budo­vali. Čím bol však iný ako všetky ostatné?
On bol celý čas necen­zu­ro­vaný, to bola taká naša štu­dent­ská rebé­lia. Tuším som do Gym­letu napí­sal člá­nok, že prečo sa my ako žiaci musíme pre­zú­vať hneď pri vstupe do školy a uči­te­lia môžu ísť v tých špi­na­vých bagan­džiach až do svo­jich kabi­ne­tov. Nena­pí­sal som to presne takto, ale dal som to v časo­pise otvo­rene najavo. Zrazu celý uči­teľ­ský zbor začal hovo­riť, že čo si to ja dovo­ľu­jem. Potom si ma zavo­lal aj ria­di­teľ, našťas­tie bol však riadne super. Nie­ktorí uči­te­lia mu hovo­rili, že by to mal kon­tro­lo­vať čo tam píšeme, lebo si vraj veľa dovo­ľu­jeme. Tým pádom sme do ďal­šieho čísla dali na pro­test nápis “necen­zu­ro­vaný”. Mojej škole som však za to veľmi vďačný, že nám časo­pis necen­zu­ro­vali a mali sme mož­nosť vyjad­riť svoj názor.

Nehro­zil ti za takéto rebel­ské kúsky vyha­dzov ?

Mali sme v tomto veľmi tole­rantnú školu, no i napriek tomu ten náš názor v časo­pise musel byť pre­zen­to­vaný kul­ti­vo­vane. Nejde to tak, že teraz prí­dem a som hnusný na uči­te­ľov, ale dodnes si sto­jím za tým, že prečo by sme sa mali my pre­zú­vať a uči­te­lia nie. ;)

Zau­jí­mavé zážitky máš aj s čita­teľ­skými den­níkmi. Kým v 1. triede na stred­nej škole sa ti nech­celo napí­sať ani ten svoj, o rok neskôr si už s kama­rátmi pre­pi­so­val na počí­tači prav­de­po­dobne všetky čita­teľ­ské den­níky na škole. Prečo?
Nevi­del som zmy­sel v tom, keď mi nie­kto v škole pove­dal, že presne túto knižku musíš pre­čí­tať a napí­sať z nej refe­rát, ktorý mi dáš a ja ho potom možno ani len nepre­čí­tam… Ale keď sme zalo­žili stránku referaty.sk, tak tam som už zrazu videl zmy­sel v tom, že aha tento web nie­komu sku­točne pomáha. Preto potom aj tie veci, ktoré sa mi už nech­celi čítať, som veľmi rád pre­pi­so­val. Pamä­tám si, že s kama­rá­tom sme sa od pre­pi­so­va­nia refe­rá­tov neve­deli sku­točne odtr­hnúť.

Na ško­lách často vidieť, že pokiaľ nie­kto takýmto spô­so­bom nanúti čítať žia­kov povinné knižky, vybu­dujú si k nim akýsi nega­tívny postoj…
Ja som mal našťas­tie ku kni­hám dobrý vzťah už pred tým, takže škola mi k nim postoj nijako nezme­nila ani ho neovp­lyv­nila.

Michal Meško, zdroj: vimeo

Škol­ský časo­pis a neskôr refe­ráty ta pri­viedli k pod­ni­ka­niu. Tvr­díš, že zisk nieje to naj­dô­le­ži­tej­šie…
Netvr­dím, že zisk nie je dôle­žitý, preto ho rad­šej pri­rov­ná­vam k dychu. Dych k životu tiež potre­bu­ješ a ak ho dve minúty nebu­deš mať, tak jed­no­du­cho neži­ješ a máš smolu. A so zis­kom to je pre firmu rov­naké – potre­bu­ješ zisk pre firmu na to, aby si pre­žil. Keď vieš dýchať efek­tív­nej­šie, keď máš lep­šiu kapa­citu pľúc, vieš rých­lej­šie behať. A to je rov­naké aj so zis­kom. Čím ho máš viac, tým lep­šie veci doká­žeš robiť, tým kraj­šie kníh­ku­pec­tvo posta­víš, tým lep­šie služby dáš zákaz­ní­kovi. Zisk vytvá­rať, ale nie preto, že by mal byť prvo­ra­dým cie­ľom pod­ni­ka­nia. Zmys­lom pod­ni­ka­nia je vytvá­rať hod­noty a pomá­hať ľuďom. Zisk je len akési zrkadlo a záro­veň nástroj, vďaka kto­rému by mali ľudia robiť pod­ni­ka­nie ešte lep­šie.

Ty pod­ni­káš už od svo­jich 15 rokov. Nepres­tala ta baviť oblasť, v kto­rej pod­ni­káš? Čo tak pus­tiť sa do nie­čoho nového? Zalo­žiť si vlastnú ces­tovnú kan­ce­lá­riu alebo reklamnú agen­túru? 
Mňa láka aj vše­ličo iné než len knihy, ale akýmsi spô­so­bom obja­vu­jeme v posled­ných rokoch v Mar­ti­nuse nové veci, ktoré ešte stále robíme zle a dali by sa zlep­šiť. Okrem toho máme veľa nových nápa­dov, naprí­klad sme začali budo­vať kamenné kníh­ku­pec­tvá… Sú to všetko nové výzvy, takže mňa to veľmi baví. Nie som však taký, že ak by som teraz nebol v Mar­ti­nuse, tak neviem čo robiť. Vždy ma napadne uro­biť niečo nové…

Tvoj život je spätý s kni­hami, ktorá je tvoja najob­ľú­be­nej­šia?
Takú nemám…ako fakt nemám najob­ľú­be­nej­šie knihy, najob­ľú­be­nej­ších ľudí a podobne. Mám veľa kníh, ktoré mám rád a dali mi niečo. Veľmi rád čítam biz­ni­sové knihy a prí­behy ľudí, čiže Steve Job je pre mňa veľmi inšpi­ra­tívna kniha. Sna­žím sa v kaž­dej z nich obja­viť niečo, pre­tože si nemys­lím, že exis­tuje na svete kniha, ktorá by obsa­ho­vala všetko a dalo by sa podľa nej ria­diť od A po Z. Každý člo­vek by si mal podľa mňa vybu­do­vať a vytvo­riť vlastný prí­beh. Neísť podľa jed­ného manu­álu, ale ísť vlast­nou ces­tou…

Michal Meško, zdroj: etrend

Si mladý a úspešný. Prečo si ostal na Slo­ven­sku a nešiel si do zahra­ni­čia?
Ja som v zahra­ničí bol, dokonca v Ame­rike, kde som robil send­viče v Sub Wayi..

Dobrá skú­se­nosť?
Výborná, úplne naj­lep­šia. V reštike som balil jedlo a záro­veň ho roz­dá­val. Aj táto pozí­cia uka­zuje, že nebyť toho člo­veka, tak šéf­ku­chár všetko sám nespraví. Potom som rok počas Erasmu štu­do­val na uni­ver­zite v Holand­sku a každá kra­jina mi niečo dala. Aj v Holand­sku aj v Ame­rike som sa v mno­hých ohľa­doch cítil oveľa lep­šie, ale to práve preto, že som tam nežil dlho­dobo. Keď prí­deš nie­kde do zahra­ni­čia, môže vonku hro­ziť nepo­koj, ale ak ty si zavretý v neja­kej bub­line, cítiš že je všetko super. Je to to isté, ako keby si vypol na mesiac tele­ví­zor, nečí­tal noviny a zrazu budeš mať pocit, že aj na Slo­ven­sku je všetko lep­šie. Mys­lím si, že keby všetci ľudia odišli zo Slo­ven­ska, tak nikdy tu nebude lep­šia kra­jina. Pokiaľ chceš spra­viť Face­book, tak ho asi nespra­víš zo Slo­ven­ska, potre­bu­ješ potom kapi­tál, inves­tí­cie a Sil­li­con Val­ley. Je však veľmi dôle­žité, že keď mladí ľudia odídu do zahra­ni­čia za skú­se­nos­ťami, aby sa po neja­kom čase aj vrá­tili. A to si mys­lím, že sa sna­žíme svo­jou troš­kou meniť. Chceme naše služby robiť mini­málne na takej úrovni ako v Ame­rike…

Zdroj: jaroslavdodok.com

Pridať komentár (0)