Zvie­ratá v práci: Chorý nezmy­sel alebo recept na zvý­šenú pro­duk­ti­vitu?

Alexandra Dulaková / 15. november 2015 / Tools a produktivita

Aby bolo jasné, neho­vo­ríme o práci v zoo. Na mysli máme cel­kom oby­čajné kan­ce­lá­rie, firmy, spo­loč­nosti a otvo­rené pra­covné pries­tory, v kto­rých by sa okrem ľud­ských zamest­nan­cov mohli voľne pre­má­vať aj domáci maz­ná­či­ko­via. Táto téma nie je vo svete žiad­nou novin­kou, dokonca už exis­tujú aj prak­tické skú­se­nosti. Aké by to teda bolo, keby sme do práce denne nosili naše štvor­nohé poklady?

Ako už neraz via­cerí podot­kli, v dneš­nej dobre sa mnohí z nás na domáce zvie­ratá poze­rajú skôr ako na ďalšie/jediné deti, než na spo­loč­ní­kov zvie­ra­cieho druhu. Exis­tujú kočiare pre psy aj mačky, škôlky, kde sa o ne denne sta­rajú ško­lení zamest­nanci zatiaľ čo mamička s ocin­kom pán a panička zare­zá­vajú v práci, pop­rí­pade rovno tričká pre rodi­čov týchto zvie­ra­cích nad­šen­cov, ktorí sa ľud­ských vnú­čat nikdy nedoč­kajú. Stojí na nich naprí­klad: „my grand­child is a dog“ a podobne. Dokonca sme v tomto smere pre­kro­čili hra­nice toho, čo sme ochotní uro­biť pre deti a začali koke­to­vať s pred­sta­vou zapo­je­nia domá­cich zvie­rat do našich pra­cov­ných živo­tov. S deťmi je to predsa len iné, naprí­klad vedia roz­prá­vať, možno sem tam otravne ale budiš. Psy a mačky síce vedia šte­kať aj mňau­kať, väč­ši­nou sú však ticho. Ide­álny spo­loč­níci v práci?

Keď to robia prie­kop­níci ako GoogleBen and Jerry’s, nemôže to byť úplná kata­strofa. Psy aj mačky sa už viac­krát pre­uká­zali ako veľmi efek­tívni kole­go­via, keď naprí­klad na pra­co­visku lovia myši, strá­žia jeho pries­tory, pop­rí­pade rovno posky­tujú zvie­ra­ciu tera­piu zdra­vým aj pos­ti­hnu­tým ľuďom. Lenže čo sa stane, keď majú namiesto vyko­ná­va­nia pudo­vej akti­vity jed­no­du­cho ticho ležať a vydr­žať tých povin­ných osem a viac hodín denne bez hro­mad­ného niče­nia? Podob­ných expe­ri­men­tov už bolo via­cero a ich výsledky sved­čia rôzne.

Ostaňme teda v medziach bež­ných a tak­mer ničím výni­moč­ných pra­cov­ných kan­ce­lá­rii. V Aus­trá­lii je via­cero takých, v kto­rých denno-denne síd­lia okrem zamest­nan­cov aj ich psy. Naprí­klad šéf rea­lit­nej spo­loč­nosti Gun­ning Real Estate si nosí do práce rovno troch psov a fun­guje takto už nie­koľko desať­ročí. Psy sú s pro­stre­dím tak zžité, že na mee­tingy do kon­fe­renčky cho­dia úplne auto­ma­ticky a neboja sa uká­zať ani pred náv­šte­vou. Svoj poklad v tvare jack rus­sel teri­éra si do spo­me­nu­tej rea­litky nosí aj zamest­na­nec a nevie si to vyna­chvá­liť. Jeho pes sa v byte jed­no­du­cho nudí a fut­bal v tele­ví­zií ho baví len chvíľu. Keď je naopak v práci, ani ho nemusí mať stále na očiach, pre­tože vie, že je s ostat­nými ľuďmi, a teda v dobých rukách. Čo sa týka pra­co­vísk menej tra­dič­ných, aj tie dokážu byť „pet-friendly”. Naprí­klad v ame­ric­kom Ore­gone je opera, ktorá by inak bola úplne bežná, keby sa jej zamest­nanci a umelci necho­dili raz za čas odre­a­go­vať a pohrať so psom jed­nej mas­kérky. Ona na nich vraj vidí pozi­tívne účinky.

Na dru­hej strane sú však aj spo­loč­nosti ako Koyal Who­le­same, naj­väč­šej sva­dob­nej a sláv­nost­nej dodá­va­cej spo­loč­nosti na svete, kde expe­ri­ment s domá­cimi zvie­ra­tami nedo­pa­dol úspešne. Po štvor­me­sač­nej dobe ho cel­kom zru­šili. Dôvod? Pro­duk­ti­vita sa zní­žila a žiadne sľu­bo­vané pozi­tívne následky sa nedo­sta­vili.

Apropo, sľu­bo­vané pozi­tívne následky. Je ich sku­točne veľa, rov­nako ako aj ich zdro­jov. Tak naprí­klad podľa štú­die Inter­na­ti­onal Jour­nal of Workp­lace Health Mana­ge­ment zni­žuje prí­tom­nosť domá­cich milá­či­kov hla­diny stresu zamest­nan­cov. Záro­veň aj zvy­šuje chuť socia­li­zá­cie, keďže prí­tom­nosť psa kolek­tív jed­no­značne spája, čím pod­po­ruje tímovú prácu. Tým sa vlastne môžu ušet­riť náklady vyna­lo­žené na rôzne team­bu­il­din­gové akti­vity, keďže pes to vyrieši za ne. Ak sa zamest­nanci raz za čas vyberú von vyko­nať so psom to nevy­hnutné, aspoň zdvihnú zadok zo sto­ličky, pona­ťa­hujú kon­ča­tiny a nadý­chajú sa čerstvého vzdu­chu. V zdra­vom tele zdravý duch. A pokiaľ sa v práci stretne tím ľudí, ktorý ma psov, pop­rí­pade mačky, naozaj kolek­tívne rád, vylepší to pra­covnú morálku a vytvorí pro­stre­die, v kto­rom sa ľudia budú cítiť prí­jemne, uvoľ­nene, a do kto­rého sa budú radi vra­cať. Veď uznaj, keď prí­deš do práce otrá­vený z otras­ného poča­sia, zlého spánku, či nevy­da­re­ného mee­tingu, a vo dve­rách ťa pri­víta nad­šená kopa chl­pov a čis­tej duše, vrtiaca chvos­tom a tešiaca sa z tvo­jej exis­ten­cie – nevy­lepší ti to náladu?!

Pre mno­hých ľudí je prí­tom­nosť ich milá­či­kov záchra­nou. Inak celý deň tŕpnu, čo ich klbko radosti doma samé robí, čo zase zni­čilo a roz­tr­halo, pre­čú­ralo, kde nechalo poklad… Ak ich naopak budú mať pri sebe, budú na tom oveľa lep­šie – uvoľ­není, bez obáv a stresu, ochotní v práci dokonca ostať dlh­šie, keďže sa nebudú musiež s kŕčami v bru­chu poná­hľad domov za mož­nou kata­stro­fou. To platí najmä pre šte­niatka (a mačiatka), ktoré si na pobyty doma bez spo­loč­nosti ešte nezvykli, a ktoré sú stále pre­sved­čené, že všetko exis­tuje len na to, aby oni mohli zis­tiť, ako to zni­čiť.

Lenže zatiaľ čo si všetci milov­níci psov nad­šene chys­tajú vodítko a pra­covnú menovku pre ich štvor­nohé ja, na dru­hej strane sa kopí hŕba rov­nako pre­sved­či­vých argu­men­tov proti. Pre­tože rov­nako ako zvie­ratá dokážu renomé firmy zlep­šiť a pri­lá­kať nových zamest­nan­cov, dokážu ho aj zdis­kre­di­to­vať ako nepro­fe­si­onálne a zopár zamest­nan­cov vyhnať. Nie všetci sú totiž zo zvie­rat nad­šení, nie­ktorí sa han­bia k svojmu stra­chu, či dokonca fóbii, pri­znať, a môžu namiesto eufó­rie zaží­vať stres a paniku. Iní majú vážne aler­gie, potre­bujú na prácu ticho a už vôbec nestoja o to, aby im neskú­sené štena rozhrýzlo kábel na počí­tači, pop­rí­pade očú­ralo dôle­žité doku­menty. Predsa len, kan­ce­lá­ria pre psa ani mačku pri­ro­dze­ným pro­stre­dím nie je, a bude trvať, kým si naň zvykne. Preto sa ich prí­tom­nosť odpo­rúča len v prí­pade, ak sú veľmi dobre vycvi­čené a dokážu s ostat­nými dobre vychá­dzať. Aj keď vraj vedia rozo­znať dob­rého člo­veka od zlého – čo môže byť fajn pri nají­maní nových síl – je otázne, ako tento názor pre­ja­via. Napad­nu­tia a následné žaloby, pop­rí­pade vyha­dzov, určite nechce zažiť nikto. A ak odu­šev­nene tvr­díš, že „môj pes by toto nikdy nespra­vil,“ buď si istý, že takých už bolo mnoho. A že vždy je všetko po prvý krát. Fak­tom aj naďa­lej ostáva, že zvie­ratá nikdy na 100% odhad­núť nevieme – neho­vo­riac pri spo­jení psov s mač­kami.

Keď píšem tento člá­nok, mys­lím pre­dov­šet­kým na moderné pries­tory plné mla­dých ľudí, naprí­klad roz­bie­ha­júce sa star­tupy, cowor­kin­gové pries­tory, či rodinné pod­niky. Tam by podobný expe­ri­ment mohol zabrať, vzniesť miestu aj ľuďom nový dych a sprí­jem­niť ich pobyt v práci. Vždy však treba mať na pamäti, že v práci sme pre­dov­šet­kým preto, aby sme pra­co­vali, a nie preto, aby sme sa rozp­lý­vali nad pro­seb­ným pohľa­dom psieho milá­čika, pop­rí­pade snap­cha­to­vali spo­kojné pra­de­nie milo­va­nej cicušky. Zo začiatku treba postu­po­vať pomaly – naprí­klad tak ako v Ame­rike, kde od roku 1996 fun­guje tzv. Take Your Dog to Work Day, na kto­rom par­ti­ci­puje pri­bližne 10,000 spo­loč­ností. Jeden deň na odskú­ša­nie nemusí byť vôbec zlý — naj­skôr raz za mesiac, potom raz za týž­deň a neskôr podľa skú­se­ností. Ešte pred­tým však musí byť jasné, či s nápa­dom všetci – a tým mys­líme NAOZAJ všet­kých – súhla­sia, či nikto nie je aler­gický, či sa doká­žeme v prí­tom­nosti zvie­raťa sústre­diť na prácu a najmä – či to to zviera s nami zvládne v zdraví a pokoji, bez stresu a zby­toč­ných kom­pli­ká­cii. Ak budú sta­no­vené presné pra­vidlá a bude aj ochota ich dodr­žia­vať, mini­málne na skúšku to nemusí byť zlé.

Zdroje: Life­hacks, ABC News, Fast Com­pany

Pridať komentár (0)