45°C, 16 hodín denne a týždenný plat 160 eur. „Zlaté mesto“ bolo postavené z krvi a potu migrantov

Dubaj je mesto, ktoré mnohí považujú za moderný zázrak uprostred púšte. Luxusné moderné mrakodrapy, umelé ostrovy, nákupné centrá pripomínajúce sci-fi realitu a nesmierny blahobyt. Je to miesto, kde sa stretávajú najnovšie technológie, luxusné autá a pozlátka Instagramu. No kým turisti obdivujú výhľad z Burj Khalifa, za kulisami tohto lesklého impéria existuje paralelný svet, ktorý je všetko, len nie oslnivý. 

Dubaj sa totiž nestavia len z betónu a skla, ale aj z potu, krvi a ticha. Státisícov ľudí, ktorí sú jeho neviditeľným základom. Za fasádou prosperity sa nachádzajú temné zákutia – porušovanie ľudských práv, moderné otroctvo, sociálne rozdiely, pokrytectvo v otázkach morálky či zneužívanie žien v mene luxusu. Stále častejšie sa však na sociálnych sieťach a v médiách objavujú informácie o zneužívaní a krutých praktikách. 

Mesto postavené na krvi a pote migrantov

Jednou z najvážnejších tém, ktoré vrhajú tieň na obraz Dubaja, je spôsob, akým mesto zaobchádza s migrujúcimi pracovníkmi. Tí prichádzajú z krajín ako India, Bangladéš, Pakistan, Nepál alebo Etiópia – často s nádejou na lepší život. Namiesto toho však mnohých z nich čaká realita, ktorá sa viac podobá nevoľníctvu než zamestnaniu. Informuje portál Human rights research.

Cesta do SAE sa pre mnohých začína už klamstvami náborových agentúr. Tie sľubujú vysoké mzdy a stabilitu, no realita je odlišná. Pracovníci často platia prehnané poplatky za víza a dopravu – náklady, ktoré by podľa emiratského zákona mal niesť zamestnávateľ. Ak aj zamestnávateľ náklady uhradí, pracovníci ich musia neskôr preplatiť zo svojho platu. Mnohí si preto berú pôžičky, čo ich hneď na začiatku dostáva do začarovaného kruhu dlhov.

Po príchode do SAE prichádza ďalšia rana – zadržiavanie pasov zamestnávateľmi. Tento krok ich prakticky uväzní v krajine. Zákony kafala systému viažu pobyt a zamestnanie migranta priamo na jeho zamestnávateľa, čím sa výrazne obmedzuje jeho sloboda pohybu a možnosť zmeniť prácu. Pracovníci nemajú právne zastúpenie, nemôžu vstupovať do odborov a štrajkovať – čím sú prakticky bezbranní.

Realita odmeny za prácu je rovnako smutná. Mnohí pracujú v ťažkých podmienkach aj 12 – 16 hodín denne 7 dní v týždni, často v extrémnych horúčavách presahujúcich 45 °C – za priemerný týždenný plat len okolo 160 eur. Často im mzdy meškajú celé mesiace alebo im ich zamestnávatelia úplne zadržiavajú.

Nízka mzda (od 390 AED do 900 AED mesačne – cca 97 až 229 eur) je alarmujúca, najmä vzhľadom na to, že SAE zákon z roku 1980 síce ustanovuje potrebu minimálnej mzdy, no tá nebola nikdy oficiálne zavedená.

Pandémia koronavírusu situáciu ešte zhoršila. Tisíce migrantov prišli o prácu, uviazli v krajine bez možnosti návratu domov – často pre zadržaný pas alebo finančnú neschopnosť. Niektorí boli nútení žiť v opustených pracovných táboroch na okraji miest, bez základných hygienických podmienok. Mnohí sa museli spoliehať na dobročinnosť, aby vôbec prežili.

V SAE neexistujú odbory, kolektívne vyjednávanie je zakázané a štrajk je trestaný. Pracovníkom hrozí aj ročný zákaz zamestnania, ak sa zúčastnia „nelegálneho štrajku“. Tieto obmedzenia porušujú základné princípy Medzinárodnej organizácie práce (ILO), ktorej je SAE členom.

Podľa Global Slavery Index z roku 2021 žije v SAE až 132 000 ľudí v podmienkach modernej formy otroctva. To predstavuje 13,4 % prevalenciu – siedmu najvyššiu na svete. Tieto čísla poukazujú na vážnosť situácie a potrebu zásadnej reformy pracovného systému.

SAE síce prijali niektoré reformy – napríklad zákaz platenia náborových poplatkov pracovníkmi či možnosť zmeniť zamestnávateľa bez súhlasu pôvodného – no kafala systém stále pretrváva a umožňuje zneužívanie. Medzinárodné organizácie ako ITUC vyzývajú na zásadnejší zásah a tlak na zmenu.

Utajené štatistiky a tiché úmrtia

Počet úmrtí medzi zahraničnými robotníkmi nie je známy. Úrady často uvádzajú „prirodzené príčiny“ bez detailného vyšetrovania. Napríklad počas výstavby EXPO 2020 zomreli viacerí pracovníci, no ich počet a okolnosti nikdy neboli zverejnené. Prípadom sa venovali napríklad The Guardian či Human Rights Watch, no Dubaj ostáva ticho.

Neviditeľné obete: Domáce pracovníčky

Osobitnou kategóriou sú ženy – v Spojených arabských emirátoch je zamestnaných najmenej 146 000 žien z radov migrantov pracujúcich v domácej službe a pravdepodobne je ich ešte oveľa viac. Tieto ženy sú často lákané pracovnými agentúrami zo svojich domovských krajín, najmä v Ázii a Afrike, ktoré im sľubujú vysoké mzdy a dobré pracovné podmienky.

Rekrutéri ich presviedčajú, že práca v SAE im poskytne možnosť uniknúť z chudoby a zabezpečiť svojim rodinám vzdelanie, bývanie, zdravotnú starostlivosť a ďalšie nevyhnutné potreby. Filipínska domáca pracovníčka Sadiyah A., ktorá má 36 rokov, označila prácu v SAE ako „zlatú príležitosť“.

Aj keď migrácia za prácou môže byť reálnou šancou na zlepšenie životných podmienok, len v prípade, že sú rešpektované práva pracovníkov. Niektoré migrantky v SAE majú šťastie na zodpovedných zamestnávateľov, ktorí im poskytujú primerané pracovné podmienky, včas vyplácajú mzdy a umožňujú im posielať peniaze domov.

Avšak v mnohých prípadoch sa tieto ženy stretávajú s vykorisťovaním a zneužívaním zo strany zamestnávateľov i náborových agentúr. Ženy, ktoré Human Rights Watch počas rozhovorov informovali o svojich skúsenostiach, uvádzali rôzne formy zneužívania.

Väčšina z nich tvrdila, že im zamestnávatelia zhabali pasy. Niektoré sa sťažovali na fyzické násilie a to, že boli držané vo svojich domoch v izolácii. Ďalšie čelili nevyplácaniu mzdy, núteniu pracovať dlhé hodiny bez odpočinku a bez voľných dní a tiež sa stretli s neprimeranými životnými podmienkami, nedostatočnou stravou a neadekvátnou zdravotnou starostlivosťou. Niektoré ženy sa ocitli v podmienkach, ktoré sa dajú považovať za nútenú prácu alebo obchodovanie s ľuďmi.

Sadiyah prežívala úplne inú realitu, než akú si predstavovala pred príchodom do SAE. „Nemala som voľný deň, nemohla som ísť spať, kým nešli spať oni, a nikdy mi nevyplatili mzdu,“ povedala pre Human Rights Watch.

Tieto ženy sa často boja obrátiť sa na políciu, pretože im hrozí zatknutie alebo deportácia. V niektorých prípadoch sú obvinené zo „zneuctenia rodiny“ alebo krádeže – obvinenia, ktoré slúžia len na ich umlčanie.

Práva, ktoré neexistujú: Cenzúra a represie

Dubaj sa rád prezentuje ako progresívne a moderné mesto. Realita však ukazuje, že ide skôr o ilúziu než pravdu. Sloboda slova neexistuje. Kritika vlády, náboženstva či kráľovskej rodiny môže viesť k zatknutiu. Internetová cenzúra blokuje stovky webových stránok a aplikácií.

Práva LGBTQ+ ľudí sú úplne potláčané. Homos*xualita je nelegálna a môže byť trestaná väzením, verejným bičovaním alebo vyhostením. Aj držanie sa za ruky na verejnosti môže byť považované za „nemravné správanie“. Rovnako aj iné prejavy náklonnosti – a to aj pri heteros*xuálnych pároch. 

Ekologická daň luxusu

​Dubaj sa prezentuje ako „zelená metropola budúcnosti“, avšak jeho ekologická realita je často kritizovaná. Spotreba energie a vody patria medzi najvyššie na svete, pričom mnohé ekologické projekty sú obviňované z „greenwashingu“ – teda z marketingového prikrášľovania environmentálnej zodpovednosti.​

Spotreba energie a vody

Priemerná spotreba vody na osobu dosahuje 550 litrov denne, čo je výrazne nad svetovým priemerom. Na zabezpečenie dostatku pitnej vody mesto využíva odsoľovanie morskej vody, čo je energeticky náročný proces. Jebel Ali Power and Desalination Plant, najväčšia elektráreň svojho druhu na svete, spája výrobu elektriny s odsoľovaním, pričom spaľuje fosílne palivá, čo prispieva k vysokým emisiám CO₂. ​

Umelé ostrovy a výstavba

Projekty ako Palm Jumeirah a The World Islands výrazne zmenili pobrežie Dubaja. Tieto umelé ostrovy boli vytvorené masívnym bagrovaním a presunom piesku, čo malo negatívny vplyv na morské ekosystémy vrátane poškodenia koralových útesov a zmeny morských prúdov. Napríklad projekt Palm Jumeirah spôsobil zvýšenie teploty vody v okolí o približne 13 stupňov Celzia počas 19 rokov. ​Informuje portál Cainz. 

Odpadové hospodárstvo a recyklácia

Rýchla urbanizácia a rast populácie vedú k zvýšenej produkcii odpadu. Dubaj implementoval stratégie na zlepšenie odpadového hospodárstva vrátane recyklačných programov a výstavby moderných skládok. Napriek tomu je miera recyklácie stále relatívne nízka a veľká časť odpadu končí na skládkach.

V roku 2024 bol otvorený závod na energetické využitie odpadu vo Warsane, ktorý má kapacitu spracovať približne 2 milióny ton pevného odpadu ročne a generovať energiu pre viac ako 135 000 domácností. ​

Spotreba palív a emisie

Závislosť Dubaja od fosílnych palív je značná, najmä v sektore dopravy a energetiky. Vysoká spotreba palív vedie k zvýšeným emisiám skleníkových plynov, čo prispieva k zmene klímy. Aj keď mesto investuje do obnoviteľných zdrojov energie, ako je solárna energia, fosílne palivá stále dominujú v energetickom mixe. ​

Ekologické projekty a ich kritika

Mnohé z ekologických iniciatív Dubaja čelia kritike za „greenwashing“. Ako uvádza portál CMS, projekty ako Masdar City a The Sustainable City boli pôvodne prezentované ako udržateľné, ale ich efektívnosť a skutočný prínos k ochrane životného prostredia sú spochybňované. Napríklad Masdar City už neplánuje dosiahnuť uhlíkovú neutralitu, ale zameriava sa na vývoj technológií na zníženie spotreby energie. ​

zdroj: Unsplash/David Rodrigo

Pokrytectvo morálky: Pro*titúcia a eskort v tieni mrakodrapov

Oficiálne je Dubaj mesto prísnej morálky. Pros*itúcia je ilegálna, nevhodné oblečenie či správanie na verejnosti trestané. No zároveň existuje tichá, dobre organizovaná sieť eskort služieb, ktoré sa orientujú najmä na VIP klientelu – podnikateľov, šejkov a turistov počas luxusných akcií.

Fenomén tzv. „instagramových modeliek“, ktoré zverejňujú fotografie z päťhviezdičkových hotelov a jácht, je často prepojený so s*xuálnym biznisom. Mnohé priznávajú, že boli kontaktované agentúrami, ktoré im ponúkli „víkend v Dubaji“ výmenou za spoločnosť pre bohatého klienta.

„Dubai Porta Potty“ – Virálna temnota

Jedna z najšokujúcejších virálnych káuz bola známa pod názvom „Dubai Porta Potty“. Úniky videí a priznaní odhalili, že niektoré ženy boli za desiatky tisíc dolárov ochotné podstúpiť extrémne a ponižujúce s*xuálne praktiky – vrátane skatológie – pre bohatých klientov.

Aj keď to nikdy nebolo oficiálne potvrdené, svedectvá anonymných účastníčok a šírenie obsahu na TikToku či Reddite naznačujú, že ide o viac než len internetovú legendu. V mnohých prípadoch tieto príbehy skončili tragicky, obete zmizli, trpeli depresiami, v niekoľkých prípadoch si siahli na život či boli násilne napadnuté. 

Dvojitý meter a ticho úradov

Hoci Dubaj tvrdí, že dodržiava zákony a bojuje proti nemorálnosti, realita ukazuje iný obraz. Eskort služby a dokonca dr*gy sa objavujú na súkromných večierkoch na jachtách a vo vilách. Diskrétnosť je tu základom – kým sa o ničom nehovorí verejne, úrady zasahujú minimálne.

Známe sú aj prípady zatknutých žien – napríklad Ukrajinky, ktorá bola v roku 2021 deportovaná po tom, ako sa objavilo video, kde pózuje nahá na balkóne. Zatiaľ čo „nemravnosť“ sa trestá, eskort biznis sa ticho toleruje – pokiaľ neznečistí imidž mesta.

Dr*gy: Nula tolerancie pre chudobných, zábava pre bohatých?

Spojené arabské emiráty majú jedny z najtvrdších zákonov proti dr*gám na svete. Aj minimálne množstvo ma*ihuany, C*D olej či lieky proti úzkosti môžu viesť k zatknutiu. Prípad Brita Billyho Hooda, ktorý dostal 25 rokov za niekoľko fľaštičiek CB* oleja, je mrazivým príkladom.

Zároveň však kolujú svedectvá, že na večierkoch pre bohatých sú dr*gy bežne dostupné – vrátane ko*aínu či ex*ázy. Podľa anonymných výpovedí eskortiek sa tieto večierky konajú na jachtách alebo v súkromných kluboch mimo dosahu polície.

Dubaj je mesto extrémov. Neuveriteľná architektúra a technologický pokrok existujú bok po boku s moderným otroctvom, se*uálnym zneužívaním, porušovaním práv a ekologickou devastáciou. Mesto, ktoré sa svetu predáva ako utópia, je v skutočnosti postavené na tichom utrpení tisícov ľudí.

Ticho, ktoré pokrýva tieto problémy, nie je náhodné. Je to strategická voľba. PR kampane, luxusné podujatia, turistický marketing – všetko má jediný cieľ: udržať ilúziu dokonalosti. Ale za každým hotelom s výhľadom na Palm Jumeirah je niekto, kto na ňom pracoval za zlomok ceny. Za každou fotografiou na Instagrame je príbeh, ktorý by ste radšej nechceli poznať.

Čítajte viac z kategórie: Cestovanie