Ester Wies­ner: Talen­to­va­ná Slo­ven­ka, kto­rá dobý­ja Ame­ri­ku

Simona Hanzelová / 18. februára 2017 / Rozhovory

zdroj: archív Ester Wiesner

Hoci má len 22 rokov, pat­rí medzi naše naj­väč­šie slo­ven­ské talen­ty. Časo­pis For­bes ju dokon­ca zara­dil do reb­ríč­ka “30 pod 30”, kto­rým oce­ňu­je 30 najús­peš­nej­ší­ch Slo­vá­kov pod 30 rokov. V roku 2010 zís­ka­la oce­ne­nie “Objav roka” v súťa­ži Nové tvá­re slo­ven­ské­ho jaz­zu, no zvi­di­teľ­ni­la sa aj v relá­cií Hlas Čes­ko­slo­ven­ska. Okrem neus­tá­le­ho kon­cer­to­va­nia má za sebou aj výuč­bu hud­by v LEAF Aca­de­my v Bra­ti­sla­ve, či v Afri­can Lea­ders­hip Aca­de­my v Johan­nes­bur­gu. Pre­dov­šet­kým však Ester Wies­ner sebe aj všet­kým doká­za­la, že mož­né je všet­ko, a z náš­ho malé­ho “nejaz­zo­vé­ho Slo­ven­ska” sa napriek tvr­dej kon­ku­ren­cií dosta­la až na pre­stíž­nu Berk­lee Col­le­ge of Music v Bos­to­ne.

Študuješ na Berklee College of Music v Bostone. Prečo si sa rozhodla študovať práve za Veľkou mlákou, a ako sa ti tam podarilo dostať? Čo všetko treba urobiť pre to, aby našinca na takú školu prijali?

Ja som vlastne v USA nikdy až tak študovať nechcela, nebola mi veľmi sympatická tá krajina ani kultúra. Avšak vedela som veľa o Berklee, a práve na tú školu som veľmi túžila ísť, hoci mi v tom čase pripadalo absurdné, aby ma tam s mojím „google vzdelaním“ prijali. O tom, že idem na prijímačky som povedala len mojej mame. Vedela som, že uchádzači zo zahraničia v mojom veku majú podstatne viac skúseností a zdrojov. Tiež som veľmi dobre vedela, že aj keby ma prijali, nebola by som schopná pokryť ani len životné náklady v Bostone, nieto ešte školné. Keď som sa na moje veľké prekvapenie dozvedela, že som prijatá, povedala som si, že by bola škoda neísť tam len kvôli financiám. A tak som si začala hľadať sponzorov. Opäť mi dosť pomohol Google - denne som napísala niekoľkým firmám aj fyzickým osobám. Dúfala som, že sa mi podarí ísť do školy aspoň na jeden semester, ale nakoniec sa vďaka štipendiám, grantu a rôznym sponzorom nazbieralo dosť financií na celé bakalárske štúdium. V druhom ročníku ma už naplno podporila aj moja škola, keďže profesori ma nominovali na plné štipendium. Myslím si, že viacerí Slováci by mohli študovať na prestížnych zahraničných školách. Máme silné teoretické vedomosti, sme ochotní tvrdo pracovať, máme zmysel pre komunitu, sme flexibilní „do voza aj do koča“. Okrem toho, pre zahraničné školy sme naozaj zaujímavá a exotická krajina. Mnohí mladí Slováci by sa mohli dostať na prestížne školy do zahraničia, ale často im chýba motivácia, povzbudenie a taký ten „všetko je možné“ postoj.

ester_22

foto: archív Ester Wiesner

Ako si sa vlastne dostala k jazzu, respektíve k hudbe vo všeobecnosti? Kedy nastal prvý kontakt teba a jazzovej hudby?

Odmalička som vnímala hudbu z každej strany. Napríklad, rytmus slov som si pamätala oveľa lepšie ako ich význam. Brzdiace autá pre mňa hrali melódie, vlaky rozprávali, vysávače boli naladené v rôznych tóninách. Hudbou som však bola odmalička obklopená hlavne vďaka mojej mame. Takmer každý deň som s ňou sedávala v triede, kde učila klavír. Mama je hudobníčka, hrá na viacero hudobných nástrojov, nahrala niekoľko albumov, píše vlastné piesne, a práve ona ma priviedla aj k jazzu. Nachádzala pre mňa rôzne jednoduché jazzové klavírne etudy a mňa vždy veľmi bavilo hrať ich, páčil sa mi ten rytmus a harmónie. Ona ma okrem iného naučila, ako produktívne cvičiť na hudobnom nástroji, za čo som jej doteraz veľmi vďačná.

12517_959757127383648_4430640980610529424_n

foto: archív Ester Wiesner

Prečo práve jazz? Väčšina mladých ľudí sa vydáva skôr popovejším smerom, ktorý je mladej generácií bližší.

Keď som mala asi 13 rokov, na youtube som si našla jazzový štandard „Lullaby of Birdland“, a bola to láska na prvé počutie. Púšťala som si ju znovu a znovu, očarená tým, ako si speváčka vytvárala vlastnú melódiu a používala na to rôzne nezmyselné slabiky. Pripadalo mi to ako nejaká tajná a úžasne kreatívna reč, ktorú som sa chcela naučiť. Jazz je pre mňa naozaj ako rozhovor – medzi hudobníkmi a publikom. Interakcia je tam prakticky neustále. Ale nevenujem sa len jazzu, stále sa veľa inšpirujem klasickou hudbou alebo aj ľudovou hudbu z rôznych kútov sveta – či už našou slovenskou, alebo napríklad brazílskou, bulharskou alebo izraelskou tradičnou hudbu.

Aké boli tvoje hudobné začiatky?

Začínala som na už spomínanom klavíri a do základnej umeleckej školy som chodila od mojich piatich rokov. Okrem toho som vždy spievala a niekoľko rokov som sa venovala aj priečnej flaute. V 12 rokoch som začala chodiť na hodiny spevu k pani profesorke Pacovskej a vďaka nej som získala základy speváckej techniky. Keď mi ukázala, čo všetko môj hlas dokáže, chcela som ho cvičiť stále viac a viac, aby som ho naozaj vedela ovládať. U tejto pani profesorky som neskôr študovala aj na Konzervatóriu v Nitre. Počas štúdia som stala aj „Objavom roka“ v súťaži „Nové tváre slovenského džezu“. To ma povzbudilo k tomu, aby som sa tomuto žánru venovala viac, ale informácie sa hľadali len ťažko. Na Slovensku zatiaľ neexistuje škola, ktorá by bola zameraná na jazz, a tak som sa pýtala rôznych hudobníkov, zopárkrát som zašla do Budapeštu na hodinu jazzového spevu, ale to všetko bolo dosť logisticky aj finančne náročné, a akési chaotické. V tomto období sa však Youtube a Google stali mojimi blízkymi priateľmi a denne som si vyhľadávala heslá ako „how to practice jazz“. Týmto spôsobom som sa dostala aj ku Berklee College of Music v Bostone, kde teraz študujem. Okrem internetu mi veľmi pomohol aj slovenský jazzový saxofonista a skladateľ Erik Rothenstein. Nielenže ma zahrnul kvalitnými nahrávkami, ale taktiež mi venoval svoj čas, odpovedal na moje nekonečné otázky, a dokonca sme spolu istý čas hrali v quintete.

es

foto: archív Ester Wiesner

V čom je štúdium hudby v USA iné v porovnaní so Slovenskom?

Nemôžem hovoriť z vlastných skúseností, lebo na slovenskej vysokej škole som nikdy neštudovala. Ale podľa skúseností zo strednej školy a rozhovorov s rovesníkmi si myslím, že štúdium v USA je zamerané viac na praktickú stránku, kým na Slovensku je to viac o teoretických vedomostiach. V zahraničí sa za vysoké školy platia nemalé peniaze, no to sa odráža aj na kvalitnom vybavení škôl a v prístupe vyučujúcich, aj samotných študentov. K študentom sa vedenie školy správa ako ku zákazníkom, a naopak - študenti sú ochotní pracovať a bojovať za vzdelanie, ktoré si zaplatili. Čo sa týka štúdia hudby, americkí študenti majú možnosť študovať napríklad hudobnú produkciu, opravovanie hudobných nástrojov, kompozíciu hudby k videohrám, muzikoterapiu, či hudobný business. U nás sa kladie skôr dôraz na hru na nástroji, prípadne kompozíciu a dirigovanie, zatiaľ čo v USA je možné skombinovať čokoľvek, čo sa týka hudobného sveta. Podobne je to aj so žánrami - netradičné kombinácie napríklad tradičnej indickej hudby s európskou klasickou sú veľmi vítané. Vďaka týmto možnostiam si študenti už počas štúdia vytvoria svoj originálny produkt, keďže každý sa špecializuje na iný žáner a na iné hudobné odvetvie. Študenti majú s profesormi relatívne blízke vzťahy, a preto práve profesori často študentom pomáhajú presadiť sa na trhu.

Vnímajú Američania jazzovú hudbu inak ako Slováci?

Myslím si, že áno. Jazz pre nich nie je „luxusná“ hudba. Majú k nej však podobný prístup ako my k ľudovej hudbe. Nie každý ju má rád, ale veľa ľudí ju víta, chodia ju počúvať, často diváci aj tancujú a reagujú spontánne. Napríklad, výkrik „yeah!“ a potlesk po dobrom sóle rozhodne nie je nič nezvyčajné.

14379990_1774606342797489_3938985106441618104_o

foto: archív Ester Wiesner

Kto je tvoje publikum, ako by si ho opísala? Ako často a kde koncertuješ?

Momentálne koncertujem hlavne v Bostone a NYC, pretože tam trávim väčšinu času. Verejne spievam priemerne asi dvakrát do týždňa, buď pre rôzne projekty, pričom niektoré z nich sú aj moje vlastné. Teším sa na obdobie, keď budem môcť koncertovať oveľa viac, momentálne je to však maximum, čo sa popri škole dá stíhať. Čo sa týka mojich koncertov, kombinujem jazz so slovenskými ľudovými piesňami, a tak v publiku často vídam tváre zo slovenskej a českej komunity v USA, prípadne Američanov, ktorých rodičia pochádzajú z Československa, a práve takýmto spôsobom sa chcú dostať bližšie k vlastným koreňom. Moji diváci sú ale aj mladí ľudia, ktorí sú dostatočne otvorení novým veciam na to, aby vedeli prijať hudbu z inej kultúry, ako je tá ich. Často sa mi podarí pritiahnuť aj poslucháčov, ktorí bežne jazzu veľmi neholdujú, a to ma veľmi teší - snažím sa túto hudbu ponúkať v pestrej, kreatívnej, a nie zbytočne komplikovanej podobe.

esterrr

foto: archív Ester Wiesner

Vystupuješ aj na Slovensku? Kde sme ťa mohli vidieť, respektíve, kde ťa budeme môcť vidieť?

Na Slovensku som momentálne veľmi málo, väčšinou si sem chodím oddýchnuť, byť s rodinou a priateľmi, prípadne sa venovať pedagogickej činnosti. Predtým, než som odišla do zahraničia, zvykla som spievať v rôznych kluboch, kaviarňach, festivaloch, show v rádiách, na benefičných akciách, či dokonca aj vo väzniciach, domovoch dôchodcov. Okrem toho, istý čas ste ma mohli vidieť aj v divadle Andreja Bagaru v Nitre alebo v televíznej súťaži Hlas Československa.

Spievaš v angličtine alebo si zostala verná svojmu rodnému jazyku?

Vždy sa snažím program koncertov zostaviť tak, aby bola polovica piesní slovenských a polovica anglických.

ester_20

foto: archív Ester Wiesner

Aké najväčšie úspechy máš za sebou?

Veľmi ma potešilo, keď som nedávno získala ocenenie „30 pod 30“ časopisu Forbes. Zaujímavá pracovná skúsenosť prišla zase túto zimu - strávila som ju učením hudby na African Leadership Academy v Johannesburgu. Čo sa týka spevu, bola som vďačná za septembrový koncert v prestížnom historickom Bostonskom jazzovom klube Regattabar. Veľkou cťou je aj možnosť byť súčasťou Berklee Global Jazz Institute. Do tohto inštitútu vyberú piati svetovo najuznávanejší jazzoví hudobníci len desiatich študentov, ktorých potom mentorujú a spolupracujú s nimi. Tento rok som bola jednou z dvoch speváčiek, ktoré vybrali, a veľmi veľa sa mi tým od mojich mentorov dostalo – osobne, umelecky aj profesionálne.

Plánuješ sa po štúdiu vrátiť späť na Slovensko, alebo sa chceš presadiť v USA? Chceš sa po škole živiť výlučne jazzovou hudbou?

Je možné, že nejaký čas zostanem v USA, keďže momentálne sa tam hlásim na rôzne magisterské programy. Asi do piatich rokov sa ale chcem vrátiť naspäť na Slovensko. Rozhodne budem ďalej spievať a komponovať, ale mojim plánom je založiť na Slovensku školu populárnej hudby a jazzu, ktorá na Slovensku chýba.

 

Pridať komentár (0)