Mikina Dimunová: Dizajn nie je len o kráse, ale najmä o vnútornej myšlienke

Aké sú tvoje najranejšie spomienky na tvoj prvý kontakt s dizajnom? Inklinovala si k nemu už od detstva?

Vyrastala som v prostredí, kde umenie a dizajn, alebo celkovo zmysel pre krásu, hral dôležitú úlohu. A to aj napriek tomu, že v tých časoch mala každá domácnosť utilitárny dizajn a estetika bola trochu na okraji záujmu. Moja mama vnáala do nášho priestoru osobitosť. Osviežovala interiér doplnkami od lokálnych dizajnérov. Mala vitrínku s keramikou a závesy ušité z limitovaných sérií slovenských textilných dizajnérok. Náš domov bol plný kníh, časopisov a monografií umelcov. Babička zas mala byt zariadený v štýle 50-tych a 60-tych rokov. To nemôže človeka neovplyvniť.

Kedy a prečo si sa rozhodla študovať grafický dizajn?

V prvom ročníku na vysokej škole. Racionálne som usúdila, že to je smer, v ktorom by som to vedela dotiahnuť ďalej, ako v čomkoľvek inom. Študovala som najprv módu / textil, ale povedala som si, že to prenechám iným.

Čo ťa najviac fascinuje na grafickom dizajne?

Fascinujúce je to vtedy, keď vizuál reprezentuje názor, vkus, invenčnosť, koncepčnosť a optimálnu skratku v intenciách zadania. Keď sa dizajn minie účinku, vzniká z toho disfunkčná prezentácia dizajnéra, niekedy síce pekná, ale to nestačí. Ja osobne mám rada interakciu s bežným publikom, kedy ľudia ocenia zmysel celkom diskrétnych prvkov v typografii alebo vnútornú myšlienku, ktorá reprezentuje koncept v spojení s jej vizuálnym prevedením. Vtedy mám pocit, že to, čo robím, nie je zbytočné.

Čomu si sa venovala popri štúdiu na VŠVU?

Bola som veľmi aktívna v praxi aj počas štúdia. Svoju prvú živnosť som si založila po maturite, lebo som túžila pracovať. Chytila som sa každej príležitosti, ktorá sa vyskytla. Plagáty, logá, ilustrácie, knihy, s čímkoľvek som mohla komukoľvek pomôcť, urobila som to bez váhania, veľakrát aj zadarmo. V začiatkoch som ešte nevedela, ktorá časť grafického dizajnu bude tá moja ideálna platforma. Prešla som si obdobím, kedy som len realizovala nápady zadávateľov, obdobím množstva neohodnotenej práce a tendrov, zamietnutých návrhov po množstve prebdených nocí. Bola to drina nájsť sa, nastaviť si procesy, vedieť sa ohodnotiť a obhájiť si predkladané myšlienky.

Čo ťa v týchto ťažkých začiatkoch najviac posúvalo dopredu?

Najviac ma posunuli veľké projekty, kde je schvaľovací proces zložitejší, lebo rozhoduje väčší tím ľudí a vy sa musíte pripraviť, mať pádne argumenty a byť schopní odpovedať na akúkoľvek otázku. Rada spomeniem konkrétnych klientov, ktorí mi v podstate platili za to, že sa učím. S vydavateľstvami Slovart a Albert Marenčin som realizovala cez 150 obálok kníh a 7 rokov som vytvárala divadelnú grafiku pre Štúdio L+S. Taktiež projekt Miss Slovensko, kde som vytvorila logotyp, ktorý sa dodnes používa, ma živil v časoch počas štúdia a stáže vo Švajčiarsku. Vďaka tomu som sa mohla rozvíjať v časoch mojich dizajnérskych začiatkov.

Po štúdiu si dostala možnosť pracovať pre Chanel v Paríži. Ako hodnotíš túto skúsenosť?

V priebehu doktorandského štúdia som sa rozhodla, že to, čím sa chcem ďalej zaoberať, nepotrebuje titul, ale prax, a odišla som do Paríža. Už som si bola istá, že sa chcem venovať vizuálnej komunikácii pre značky, ktoré chcú svojmu klientovi vytvoriť zážitok cez každý detail komunikácie. To je stratégiou prémiových značiek, ktorých „Mekka“ je práve Paríž. Klienti z celého sveta si tam dávajú vytvárať komunikačný dizajn. Je to taká škola prémiového segmentu.

Veľa som sa tam naučila a mala to šťastie, že som sa dostala k zadaniu pre Chanel a môj návrh sa rozhodli realizovať. Takto som pracovala aj pre ďalšie nemenej známe značky a chvíľu som sa živila aj realizáciou návrhov „do počtu“. Agentúra už mala vytýčený ciel, ale potrebovala ďalšie názory od iných dizajnérov. U nás je zvykom, že sa súťaží zadarmo, ale tam je každý tender zaplatený, ako by bol realizovaný.

Čím je francúzsky klient iný od slovenského?

Francúzsky klient má vkus. Je to kultúrne dané a k vizuálu sa vyjadrujú aj deti v materských školách. Veľkým problémom slovenského klienta je to, že živí v sebe strach a pochybnosti, že jeho zákazník tomu nerozumie. Ja sa ich snažím presvedčiť, aby svojich zákazníkov nepodceňovali.

Podieľala si sa na vizuálnej podobe časopisu Emma aj značiek ako Nehera, Neva či Meadows. Ako u teba prebieha tvorivý proces a čo ťa počas neho inšpiruje?

Každá značka má svoje špecifiká a potreby. Vždy v úvode venujem čas tomu, aby som ju spoznala. Ak značka nemá jasný koncept, vybudujem ho, aby logotyp mal ideový backround, lebo od toho sa neskôr odvíja aj ďalšie smerovanie. Napríklad značka Meadows v minimalistickej typografii a symbole MW odkazuje na tradíciu úžitkového umenia a český kubizmus. Značka NEVA (v preklade znamenajúca sneh) vo svojom monograme rieši do typografie abstrahovanú snehovú vločku. Čiže tvorba logotypu nie je u mňa momentálna nálada, ale komplexný proces, od rešerše cez vytýčenie si cieľov, až po exekutívu. Tvorím ju tak, aby sa stala pre jej majiteľa trvalou hodnotou

Vytvorila si pôsobivú grafiku pre kampaň na propagáciu baletu SND. Do akej miery si pri jej tvorbe mala voľnú ruku? Čo si ňou túžila vyjadriť?

Bola som „ilustrátorkou“ claimu: Zaži skutočnú vášeň. Na kampani pracoval interný aj externý tím ľudí z marketingu a vedenia Baletu SND, ktorí definovali cieľ kampane. Prizvali ma do procesu, aby som vymyslela vizuálny štýl, ktorý by komunikoval esenciu vášne, umenia, bezhraničnosti a bezpredsudkovosti.

Vznikol vizuálny koncept, zobrazujúci balet v jeho esenciálnej forme, s akcentom na čistotu pohybu a vyjadrenie vášne prostredníctvom telesného spojenia a farby. S Petrom Brenkusom sme fotili sólistov Baletu SND a princípom bolo urobiť kompozície až v postprocese, aby sa telá prekrývali v transparencii. Vzniklo cez 80 kombinácií, ktoré sa počas celej sezóny využívajú v online aj offline priestore.

Minulý rok si získala Národnú cenu za komunikačný dizajn v kategórii Cena verejnosti za dielo pre klienta Skvost. Čím je podľa teba výnimočné?

Skvost je značka šperkov, výnimočná v tom, že sa venuje primárne brošniam, čo pôsobí na prvý pohľad staromódne, a práve to bola výzva – prezentovať ju širšiemu spektru ľudí. Bola to spolupráca, kde som dostala možnosť zadefinovať úvodnú vizuálnu komunikáciu, s ktorou by mohla značka preraziť vo svete. Riešila som názov značky a koncept komunikácie, v ktorej naratívnej časti mi sekundovala Liana Weiss. Cieľom bolo, aby sa brošňa stala opäť atraktívnou pre všetky generácie. Bola to pre mňa zároveň aj jedna z najkomplexnejších realizácií, ktorej súčasťou bolo vymyslieť spôsob a vizuálnu formu predaja.

Vznikol tak koncept „Boudoir Noir“, ktorý sme odprezentovali v Paríži. Tam dizajnérka pútala pozornosť ako dáma v čiernom priestore a v čiernej uniforme, s jednou čiernou rukavicou, prezentujúca šperky s vintage appealom zasadená do súdobého showroomu. Vďaka úvodnému odvážnemu konceptu na sociálnych sieťach, ukazovať brošne detailne zväčšené, fotené naaplikované v kampaniach veľkých módnych značiek, sa Skvost zakrátko stal hitom. Dnes je už Skvost známou značkou, kde sú do komunikačného dizajnu prizývaní rôzni dizajnéri a posúvajú komunikáciu ďalej rôznorodým smerom.

 Povedz nám niečo bližšie o tvojom nedávnom projekte pre Kid., na ktorom sa spolupodieľala aj tvoja dcéra.

Projekt Kid. je event zastrešujúci selekciu detských dizajnových značiek s rôznorodou vizualitou. Jeho identita si vyžadovala prístup značne abstraktný, ktorý nebude konkurovať alebo pripomínať niektorú zo značiek. A tak som využila senzitívne obdobie prvého záujmu o písanie mojej 5-ročnej dcéry Samary a spoločne sme vytvorili identitu, ktorá je založená na spojení „dospeláckého“ a detského typografického štýlu. Samara vytvorila aj celý informačný systém eventu, ja som iba skenovala a robila pre ňu servis prípravy do tlače J.

 Na akých ďalších projektoch aktuálne pracuješ a čomu by si sa chcela v budúcnosti viac venovať?

Som veľmi hrdá na kontinuálnu spoluprácu so značkou Neva Oslo, ktorej sa podarila kolaborácia s parížskou detskou ikonickou značkou Bonpoint. Zuzana Spustová uviedla takto veľkolepo koncept „Mon premier diamant”, ktorý sa v týchto dňoch postupne uvádza v dôležitých svetových metropolách. A ja s mojim tímom sme mohli prispieť k vytvoreniu prezentačného leporela, ktoré zákazník dostane k produktu.

Postupne pracujem na viacerých menších i väčších konceptoch identít, a na rok dopredu sme ako team vyťažení, čo je zrejme známkou toho, že ľudia uprednostňujú kvalitu a radi si na ňu počkajú. Nesmierne ma tento fakt teší. Iné plány si zatiaľ nerobím, slúžim iným. Možno neskôr v budúcnosti sa dostanem k svojmu vlastnému nekonečnému zoznamu ideí, ak ich nakoniec neodovzdám mojim klientom, aby ich rozvinuli ďalej. Dizajn by nemal ostávať v šuplíkoch.

Myslíš si, že pomocou vizuálnych prostriedkov / grafiky sa dá myšlienka vyjadriť rovnako dobre ako prostredníctvom verbálnej komunikácie?

Je dobré, keď to funguje spolu. Ale neverbálne formy umenia operujú odpradávna s vizuálnymi skratkami a ľudstvo ich dokáže dešifrovať. Takže menej je viac a netreba sa báť. Niekedy aj významná vizuálna skratka odkomunikuje myšlienku dostatočne k veci.

Čo by si odkázala mladým ľuďom, ktorí sa túžia stať grafickými dizajnérmi?

Milí budúci dizajnéri, pristupujte ku všetkému so záujmom. Dobrým dizajnérom sa stane človek, ktorý je mentálne nastavený prijímať informácie odvšadiaľ a naučí sa ich spracovať tak, aby mu slúžili.