Minister vnútra: Kritizovať môže niekto Čechov kvôli opatreniam, nie nás

O 9 idú do práce, o 10 sú na káve a o 11 majú aperitív. Sám neviem, kedy Taliani pracujú

Veronika Remišová: Štátne IT bolo jedno veľké eldorádo. Po novom ušetríme milióny

Adam a Jakub prešli 660 km po dychberúcej ceste SNP. Natočili úžasný dokument, v ktorom zachytili krásu Slovenska

  • Aj tebe koronakríza zrušila plány na dovolenku v zahraničí?
  • Adam a Jakub na tom boli rovnako, no rozhodli sa zažiť dobrodružstvo na Slovensku
  • Za 23 dní prešli 660 kilometrov po Ceste hrdinov SNP, z ktorej nám prinášajú dokument, v ktorom prezentujú krásny slovenskej prírody
 srcset
Jakub Zahuranec
  • Aj tebe koronakríza zrušila plány na dovolenku v zahraničí?
  • Adam a Jakub na tom boli rovnako, no rozhodli sa zažiť dobrodružstvo na Slovensku
  • Za 23 dní prešli 660 kilometrov po Ceste hrdinov SNP, z ktorej nám prinášajú dokument, v ktorom prezentujú krásny slovenskej prírody

Tohtoročná situácia cestovaniu veľmi nepriala a tak sme sa viacerí museli uspokojiť s alternatívnou dovolenkou na Slovensku. To malo za následok nie len prepchaté Tatry, ale aj fakt, že veľa z nás si uvedomilo akú krásnu máme krajinu. Či už sme sa vybrali na jednodňovú turistiku, alebo týždňovú hrebeňovku v horách, zážitky si určite odnášame na celý život.

O niečo akčnejšiu verziu si zvolili Adam Kaššai a Jakub Zahuranec. Covid-19 im zrušil plány na leto strávené v Amerike, a tak rozhodli pre dobrodružstvo, ktoré im to dokonale vynahradilo. Naplánovali si totiž trasu, ktorá vedie cez celé Slovensko a je známa ako Cesta hrdinov SNP. O tomto prechode sme už na Startitup písali, keď sme ho označili za výbornú tohtoročnú alternáciu púte do Santiago de Compostela.

zdroj: Jakub Zahuranec

Adam a Jakub tak boli jedni z tých odvážnejších, ktorí cestu zrealizovali. Spolu prešli peši 660 kilometrov za 23 dní a ich trasa sa tiahla od Dukly po Mohylu Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Tam totiž končí oficiálna cesta SNP, ktorá ďalej pokračuje ako Štefánikova magistrála až na hrad Devín. Chlapci mali v pôvodnom pláne zdolať aj túto časť, avšak Adama zradil členok. Ten sa začal ozývať už v Kremnických vrchoch a dospel do štádia, že Adam nemohol prejsť ani desať metrov. Cestu sa ale rozhodol dokončiť aspoň po oficiálnu časť a tak s boľavým členkom chodil ešte šesť dní.

Pri takýchto horských prechodoch si väčšina turistov dáva pozor na každý gram, ktorý si nabalí do už aj tak preťaženého batohu. Pri výstupoch je totiž cítiť naozaj každý jeden. Naopak, chlapci si so sebou ešte zobrali foto a video techniku. A tak sa my dnes môžeme kochať krásnymi zábermi, ktoré natočil Adam vo svojom dokumente kde prezentuje krásy slovenskej prírody a fotografiami, ktoré zhotovil Jakub.

Čo bola motivácia vydať sa na tzv. cestu po červenej, ktorá sa tiahne cez celé Slovensko?

Pre mnohých je Cesta Hrdinov SNP celoživotný sen, no pre nás to bola skôr len náhrada za zrušené plány na leto. Moje leto malo byť na programe Work and Travel v USA, no kvôli situácii som hľadal náhradu a SNP-čka bola prvá vec, ktorá mi hneď napadla.

Nevybral si sa sám, ale s kamarátom Jakubom. Voľba parťáka býva pri takých ,,trailoch“ veľmi dôležitá. Odkiaľ a ako dlho sa poznáte?

S Jakubom poznáme od malička, vyrastali sme v jednej dedine a chodíme často na turistiku spolu, tak som vedel, že práve Jakub pôjde so mnou bez váhania.

Tri týždne vo dvojici ale môžu byť náročné. Nemali ste zo seba časom ponorku?

Ponorka nebola a to asi z viacerých dôvodov. Jeden je ten, že sme počas dňa nešli stále spolu. Mali sme obaja rozdielne tempo, takže skoro stále sme sa rozdelili a šli sami. Neskôr sme sa stretli, trochu sa porozprávali, najedli, napili  a pokračovali ďalej. Ďalší dôvod je aj ten, že Jakub slabšie počuje a bez načúvacieho strojčeka sme si išli obaja vlastnou cestou. Určite to nebolo tak, že sme neboli spolu, to nie, väčšinu času sme šli spolu, pokecali, niečo pofotili a potočili, no ponorka nebola.

zdroj: Jakub Zahuranec
Ako vyzerala príprava pred cestou?

Príprava bola asi taká, že som pozeral videá ostatných ľudí čo to už prešli, čítal som rôzne rozhovory s týmito ľuďmi a počúval aj pár podcastov o iných diaľkových trasách. Asi najväčšou motiváciou bola americká PCT – Pacific Crest Trail, ktorá je 4300 kilometrov dlhá a vedie od mexických hraníc až po tie kanadské. Tam som nazbieral najviac informácii. Okrem toho sme dokúpili veci čo nám chýbali – za mňa to bol batoh 50+10 litrov, nepremokavé oblečenie, topánky a videotechniku, aby som to mal všetko zachytené.

A čo všetko si mal v tom batohu pobalené?

V batohu som mal oblečenie – približne tri páry tričiek, ponožiek, spodného prádla, kraťasy, bundu, mikinu a drobnosti ako buffku, čelenku, čiapku atď. Potom tam bol spacák, karimatka a hamaka – náš každovečerný bivak. Videotechnika – zrkadlovka, pár bateriek, powerbanka, káble, dron s príslušenstvom a samozrejme jedlo a pitie. Keď sme mali plne naložené batohy, čiže jedlo na tri dni, približne tri litre vody, tak mohli mať aj okolo 20 kilogramov. Až ma ramená zaboleli keď si na to spomeniem. (smiech)

zdroj: Jakub Zahuranec

Spomínaš videotechniku a aj dron. Pri takýchto cestách ale turisti prehodnocujú každý gram v batohu. Nebola to zbytočná záťaž?

Zbytočná nie, no záťaž určite áno. Ja som s tým počítal, že ak chcem urobiť video, tak to budem musieť niesť so sebou a oplatilo sa. Samozrejme, že záťaž navyše sa určite pripísala na dlhšom putovaní. Rovnako aj kamerovanie a dronovanie zaberie omnoho viac času ako keď človek len šliape. Kým sme vybrali techniku, začali natáčať a následne zbalili, niekedy to zabralo aj polhodinku-hodinku času.

Bola nejaká vec, ktorú ste cítili, že vám chýba?

Veľa ľudí hovorí, že SNP-čka sa dá dať bez stanu, čo je aj pravda, a my sme ho nakoniec tiež nebrali. Celkom veľké množstvo útulní a prístreškov na celej trase nám umožnilo skoro každú noc prespať pod strechou, no na konci sme si povedali, že mať stan by bolo lepšie. Človek nemusí každý deň plánovať kde prespí tak, aby mal hlavu pod strechou, hlavne keď celý deň prší a má pršať aj v noci. Hlavne v situáciách, kde sme boli už vyčerpaní a mali sme pred sebou ešte 2 hodiny cesty k prístrešku. Alebo naopak, keď sme boli sme už pri útulni, no mali sme ešte energiu a čas prejsť pár kilometrov. A mne ešte chýbal lepší spacák. Mal som len nejaký tenký čínsky a pár nocí bolo takých, kde som vážne cítil zimu a nedalo mi to spať. Nečakal som od letných mesiacov júl a august v noci takéto studené počasie.

Hovoril si tiež, že na spanie ste si brali hamaky. Kde ste najčastejšie trávili noci?

Prístrešky, útulne, ale sem-tam aj penzión. Snažili sme sa stále nájsť nejaký prístrešok, kde sa dá prespať, keďže sme nechceli minúť všetko na ubytovanie, no boli momenty, kedy sme proste potrebovali usušiť veci a dať si horúcu sprchu – hlavne pri daždivých úsekoch, kedy už rozmočené veci neboli problém ale začínal byť problém s nohami. Ak si viete predstaviť ako vyzerajú ruky, keď sa celý deň kúpete v mori alebo bazéne, tak vyzerali naše nohy. Hrozilo to, že sa začne strhávať koža, čo by bol pre nás ihneď koniec.

zdroj: Jakub Zahuranec

Počas troch týždňov ste sa museli stretnúť s viacerými komplikáciami. S čím ste mali najväčší problém?

Nedostatok jedla a vody nebol nikdy problém. Celá trasa prechádza dedinami, kde človek nie je viac ako tri dni bez miesta na doplnenie zásob. Čo sa vody týka, prameňov je na ceste vážne dostatok, čiže v pohode sa to dá prejsť s 1,5L fľašou. Plus je kopec ochotných ľudí, ktorí doplnia vodu a pomôžu v núdzi s jedlom. Najväčší problém bolo počasie a ani nie tak fyzická únava, ako psychická. Keď pršalo a malo pršať ešte nasledujúce dni, bolo to brutálne ťažké sa premôcť ísť ďalej, celí premočení a zaspávať s myšlienkou, že ráno nás to čaká opäť. Na väčšine miest sme ani nemohli usušiť veci a topánky, takže ráno sme sa opäť prezliekali do mokrých, no v podstate to bolo jedno. Po pár minútach aj so suchými vecami by sme aj tak boli znova premočení.

A naopak, čo ste čakali, že bude problém a nakoniec to bolo  v poriadku?

Bál som sa váhy ruksaku – po prvom dni som myslel, že mi ramená úplne odídu, no zvykli sme si. Možno aj preto, že prišli ďalšie bolesti, ktoré boli horšie ako nejaká záťaž na ramenách. Našli sme si nejaký harmonogram, kedy sme si dávali prestávky a ramená si oddýchli. A neboli to len ramená, ale hlavne bedrá. Tam sa nachádza asi najdôležitejšia časť celého batohu – bedrový pás, ktorý držal skoro celú váhu a vážne to bolo cítiť už po pár dňoch. Rovnako som sa bál jedla a vody, no ako som spomínal, bolo to úplne v pohode.

turistika
zdroj: Jakub Zahuranec

Po ktorom dni prišla prvá kríza, keď ste začínali rozmýšľať nad tým, že to vzdáte?

Hneď v prvý deň a hneď niekoľkokrát. (smiech)  Každý deň bol niečím náročný, no hlavne to bolo ťažké na psychiku. Človek si musí uvedomiť, že sa nemá kam ponáhľať, že ho nečaká večer teplá sprcha a teplá posteľ, ale naopak, že zajtra ho čaká to, čo dnes a stále dookola. Bola kríza, keď prišli Volovské vrchy a my sme sa tešili, že konečne budú nejaké výhľady, no začalo nám pršať. Pršalo 3-4 dni v kuse a to bolo vážne náročné. No každý deň sa nám odvďačil nejakým krásnym výhľadom a veľakrát sme si na konci dňa pozreli, odkiaľ sme štartovali a vidieť, koľko sme toho za deň prešli v spojení s výhľadmi, bola najväčšia motivácia pokračovať ďalej.

Keď retrospektívne prehodnotíš cestu, ktorý úsek by si označili za najťažší, ktorý ste zdolali?

Najviac som sa obával hrebeňa Nízkych Tatier, no práve toto bola úplná pohoda a chill. Najťažší deň bol asi výstup na Krížnu, čo je tretí najvyšší vrch Veľkej Fatry. Už od začiatku sme videli, že nás čaká náročný výstup a hlavne búrku, ktorá sa k nám blíži. Po pár hodinách sme sa rozdelili a každý šiel sám a vtedy to prišlo. Búrka nabrala na obrátkach a veru, nebol to len nejaký letný dážď. Silný vietor, blesky, veľké množstvo zrážok a nulová viditeľnosť boli ako nočná mora. Prekonať 1000 výškových metrov a cez 30km v takomto počasí bol ozaj oriešok. Človek nemôže ani len zastať, dať dole batoh, najesť alebo napiť sa, lebo by bol ihneď mokrý a podchladený. Proste som sa zaprel a 5 hodín vkuse som makal bez prestávky. Ďalšia rana pod pás bola, že nás opustil Peťo – kamoš čo s nami šiel od začiatku, ktorý si natiahol pri výstupe sval a vtedy sme si uvedomili, že to nie je prechádzka ružovou záhradou.

zdroj: Jakub Zahuranec

A ktorý ťa zase najviac zaujal a odporúčaš ho navštíviť každému?

Od západného Slovenska som nečakal veľa, no Strážovské vrchy boli brutálne krásne. Spojenie západu slnka a krásnych výhľadov na Strážove a Vápeči boli nezabudnuteľné. Sú tam síce menšie pohoria, no fakt stoja za preskúmanie. Ďalším krásnym úsekom bol aj hrebeň Nízkych Tatier. Miesta ako Chopok a Ďumbier boli síce pekné, no preplnené masami turistov. Práve za Chopkom sú Dereše a tie boli nezabudnuteľné. Po turistoch ani stopy, naopak, bolo tam kopec kamzíkov a tie výhľady po búrke, ktorá nás zastihla na Chopku, boli fakt úžasné. Samozrejme aj Volovské vrchy boli super, no to je moja domovina, tak už som to tam poznal.

Koľko kilometrov ste priemerne prešli za deň?

Priemer bol 30 kilometrov. Najviac sme dali 43 kilometrov a asi najmenej bolo 16 alebo 17 kilometrov, keď sme išli z Telgártu na útulňu Andrejcová. Tam veľmi nebolo na výber, lebo v Nízkych Tatrách sú len vybrané miesta na bivak, tak sme si to naplánovali na 4 dni, aby sme si to aj užili.

Nízke Tatry
zdroj: Jakub Zahuranec

Cesta SNP ale nevedie iba cez lesy a hory. Čo pre vás bolo ťažšie, šliapať s naloženým batohom do kopca s vysokým prevýšením alebo dlhá cesty po asfaltke?

Pokojne aj celý deň pôjdem do kopca s naloženým ruksakom, ako asfaltové cesty. Keď ich bolo len pár, bolo to v pohode, no v podstate 80% cesty z Dukly až do Košíc ide cez asfalt. Vtedy boli 30 stupňové horúčavy a ten asfalt bol ešte tak o 10 stupňov teplejší. Vtedy prišli aj prvé otlaky a také to „sklamanie“, že ideme SNP-čku a trepeme sa celé dni po asfalte.

Stretli ste po ceste veľa turistov, ktorí sa rovnako rozhodli zdolať cestu SNP?

Strašne veľa. Hneď na začiatku sa k nám pridal Peťo a Jožo a počas cesty sme stretali fakt veľa ľudí čo išli aj opačný smer. Celkovo aj na stránke cestasnp.sk, kde je živé sledovanie ľudí, bolo plno.

Myslíš si, že tento rok sa na cestu vydalo, kvôli situácii spôsobenej COVID-19, viacej ľudí?

Určite áno, bol to aj náš prípad. Keďže ja rád cestujem a aj tento rok nebol výnimka a hneď Nový rok som oslavoval v Barcelone a týždeň na to som už letel do Lotyšska na Erasmus, tak táto koróna-situácia nám prekazila veľa plánov a SNPčka bola skvelá náhrada.

turistika
zdroj: Jakub Zahuranec

Vy ste svoju Vestu ukončili trochu predčasne kvôli boľavému členku. Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste si na pár dní oddýchli a potom pokračovali ešte ďalej?

Noha bola fit do pár dní. Ona bola pomerne v pohode aj na konci, aj keď bolesť bola fakt veľká, no položil nás oboch úpal. Už nie dosť, že sme boli unavení po troch týždňoch na nohách a bolel nás každý sval na tele, ten úpal nás úplne položil. Na otázku, či by sme pokračovali po pár dňovej prestávke ďalej, by som odpovedal, že skôr nie, ako áno. Už keď sme to raz prerušili, pokračovanie by pre mňa nebolo fér a nemohol by som si povedať, že som to celé prešiel. Možno to ešte raz pôjdem celé, no už to dáme určite do konca a možno aj ďalej.

Ako veľmi skúsený turista musí byť človek, ktorý sa chce na takúto cestu vydať?

Určite by mal mať za sebou pár túr, no nemusí byť až tak skúsený. SNPčka je práve v tomto super, že je to ako keby skúška odvahy. Človek sa počas nej naučí vážne veľa. Ja som v prírode na túre skoro denne, takže pre mňa to nemalo až taký WAU efekt. Ale videl som na ostatných, že to bol pre nich istý únik z reality, z mesta, práce za počítačom, keďže je to časovo náročné a na absolvovanie je potrebná mesačná dovolenka.

Bradlo
zdroj: Jakub Zahuranec

Máš nejaký zážitok, na ktorý spomínaš najlepšie?

Bolo toho veľa. Hlavne krásne výhľady, vychladené pivko v dedinskej krčme po celodennej makačke, debaty v strede dňa, keď sme si robili obed a oddychovali a hlavne prázdna hlava, kde jediné, čo nás trápilo bolo, kde budeme spať nasledujúci deň a kde nakúpime jedlo. Tá voľnosť a bezstarostná hlava bolo najlepšie.

Keby si mal povedať jednu vec, čo si si z Cesty hrdinov SNP odniesol, čo by to bolo?

Diskomfort alebo nepohodlie. Človek si uvedomí, že nepotrebuje každý deň byť zavesený na sociálnych sieťach, nepotrebujem stále sprchu, posteľ a čisté opraté veci a fakt ku šťastiu stačí batoh na chrbte a krásne výhľady slovenskej prírody. Tu by som povedal jednu vec, čo som si uvedomil. Mať vypraté veci, je fakt na nezaplatenie (smiech). Prvý krát sme si v práčke prali asi v Košiciach a nasledujúce pranie bolo dva týždne na to v Zliechove, a poviem vám, ten pocit keď som si obliekol tie čisté a voňavé veci, bol neskutočný. Ako v siedmom nebi. Samozrejme že sme si prali počas cesty, no to bolo len také ručné pranie s mydlom v ľadovej vode a nikdy to nevyschlo.

Nízke Tatry
zdroj: Jakub Zahuranec

Najnovšie video