Ako (ne)stratiť zamestnanca deviatimi jednoduchými krokmi

Sú isté veci, ktoré kreativite a chuti do roboty rásť nepomôžu. Priam ju zabijú, pochovajú a udupú pod čiernu zem. Nemusí isť len o podnety zvnútra, kľudne ich môže vyvolávať priamy nadriadený. A keď necítime zhora žiadnu motiváciu – ba priam úplnú demotiváciu – je dosť nepravdepodobné, že budeme v práci dlhodobo podávať uspokojivé výkony. Tu je pár vecí, ktoré nás zo strany nadriarených dokážu zaručene znechutiť a odradiť aj od tej najsľubnejšej kariéry.

1. Šéfovia, ktorí zamestnancov zahatávajú hordami práce…

Jasné, niekto to spraviť musí a keď sú ešte k tomu najlepší, je šikovné im dať spraviť rovno všetko. Lenže po čase budú mať pocit, že ich za dobrú prácu trestáte – ešte väčším množstvom práce. Podľa rôznych štúdií klesá naša koncentrácia už po prešvihnutí 50-hodinového týždenného stropu, a ak túto hodnotu prešvihneme dramaticky, výkon bude naozaj veľmi zlý. Namiesto neustáleho prísunu práce je teda fajn spolu s požiadavkami navyšovať aj zamestnancovu hodnosť a pozíciu. Odmeny vždy fungovali veľmi motivačne. Či už ide o plat, titul, kanceláriu, alebo hodnosť – ak je niekto dobrý, mali by sme si ho šanovať. V opačnom prípade odíde inde, možno rovno ku konkurencii, pretože bude mať pocit, že nedostáva to, čo si právom zaslúži.

2. …ktorým uniká hodnota zamestnancov a ich osobnej väzby

Druhý bod úzko súvisí s tým prvým. Niekedy sa zdá, že poriadne motivovaní zamestnanci fungujú ako roboti, ktorých napĺňa len ich práca. A aj keď chceme, nevieme ich poriadne odmeniť. Niekedy však stačí len obyčajné potľapkanie po pleci, slovné uznanie, no a v neposlednom rade aj nejaká materiálna odmena. Nič z toho však zamestnávateľ nezistí, pokiaľ si neuvedomí, akí kľúčoví sú vybraní podriadení a nenaučí sa s nimi komunikovať. Ak s nimi bude správne komunikovať, zistí, po čom túžia a bude si ich (a ich výkon) vedieť aj naďalej udržať. 

3. …ktorým na zamestnancoch nezáleží

Obe predošlé rady zlyhávajú v momente, keď sa šéfov záujem javí ako neúprimný. Ak mu na zamestnancoch skutočne nezáleží a má oči len pre ich výkon a prínos, potom si rýchlo musí nájsť niekoho, komu empatia nechýba. Len pokiaľ bude chápať, že podriadení nie sú len stroje, ale aj komplikovaní ľudia s vlastným svetom a problémami, bude im vedieť úprimne vyhovieť. Dobrý šéf (alebo jeho pravá ruka) by mal byť tak trochu aj psychológ a mal by byť schopný s ľudskou osobnosťou šikovne narábať. Nikto predsa nechce, aby sa k nemu pristupovalo ako k bezcitnému dobytku a aby si ho okolie nevážilo. 

4. …ktorí si  nestoja za svojimi sľubmi

Ak niekomu niečo raz sľúbi, treba to aj dodržať. Okrem psychológa je šéf pre svoj tím vždy aj vzorom a musí odzrkadľovať nasadenie, ktoré očakáva od svojich podriadených. Môže byť nekompromisne cieľavedomý, alebo priateľsky ústretový – alebo rovno oboje. V každom prípade ale musí chápať, že v momente, keď k zamestnancom prestane byť férový, stratí ich rešpekt a bez neho ich bude viesť oveľa komplikovanejšie. 

5. …si vážia tých nesprávnych ľudí

Snáď každý z nás pozná strasti tímovej práce – no najviac ich poznajú tí, ktorí vždy odvedú všetku prácu a zažijú najväčšie stresy, zatiaľ čo tí ostatní to majú na saláme. Tí prikvitnú až na koniec, zlíznu všetku smotanu a poprípade – dobre naladení, keďže ICH nič nerozčúlilo – sa stihnú aj zalíškať šéfovi a nehanebne predstierať, že ich prítomnosť bola v práci kľúčová. Niekedy stačí, aby mal takýto človek lepšie manipulačné schopnosti, poprípade lepšie komunikoval a vedel sa ľuďom zapáčiť. Každopádne, úspech zožne on a ten skutočný pracant je akurát tak znechutený. Už dobre vie, že nabudúce krv kvôli projektu, za ktorý ho ani patrične nepochvália, potiť nebude. 

6. …ktorí nedajú ľuďom voľnú ruku

Ak si v niečom naozaj dobrý, okolie si to musí všimnúť. A možno si to aj všimne, ale nezareaguje adekvátne. Niektorí ľudia sú jednoducho naučení myslieť vrámci istých zabehaných pravidiel a nechápu, že iní potrebujú k výkonu svojej práce istú slobodu. Niekedy treba dať na názory iných, vypočuť si ich rozdielne postoje a dokonca sa zariadiť podľa nich. Väčšina nadriadených sa podobného kroku obáva, no je to vraj neopodstatnené. Štúdie poukazujú na to, o koľko lepšie výkony vedia ľudia podávať, pokiaľ im je dopriaty kúsok slobody a vlastného úsudku. 

7. …ktorí nevedia rozvíjať talent

Isto nechcú, aby stagnovala ich spoločnosť alebo firma. Preto pre nich musí byť rovnako nepredstaviteľná stagnácia zamestnancov. A nestačia len otrepané frázy ako budovanie dôvery, osobný rast, či zdravá motivácia. Musia vedieť jedntlivcov zanalyzovať natoľko, aby im dokázala individuálne pomôcť rásť a napredovať. Základným krokom je efektívny feedback. Každý snaživý zamestnanec ho privíta. 

8. …ktorí obmedzujú kreativitu 

Kreatívni ľudia možno vidia veci inak ako ostatní. Nemusí to byť nevyhnutne lepšie, ale netreba ich ani hneď zrušiť. Pokiaľ sa zamestnanec alebo manažér len krvopotne snaží udržať status quo a zásadne odmieta akékoľvek odlišné návrhy, pre ostatných to môže byť veľkou demotiváciou. Bez možnosti sebarealizácie ich práca prestane baviť a rovnako ich prestane baviť aj zastaralý šéf. V konečnom dôsledku potom trpia obe strany. 

9. …ktorí ľuďom neposkytujú výzvy

Jasné, najpohodlnejšie je robiť veci, ktoré sú nenáročné. Ale snaživý zamestnanec sa chce učiť a chce napredovať, preto nemôže byť s nenáročnými úlohami dlhodobo spokojný. Namiesto toho sa časom začne nudiť. Na druhej strane, dobrý šéf im dá úlohy náročne a namáhavé, no bude im vždy pripravený poradiť a pomôcť. Od toho tam predsa je. 

Zdroj: Entrepreneur