BBC mi odvysielalo tri sekundy, hovorí s úsmevom fotograf Peter Bubeníček

  • Patrí k súčasnej mladej generácii, ktorej životným cieľom je cestovanie. Skúšal sochu, maľbu, skladanie hudby. Fotil time lapse v Londýne či ľudí na ulici v Marakéši. Pracuje, aby mohol cestovať, a cestuje, aby mohol pracovať. Tak trochu punkáč, ktorý si zamiloval Áziu - Peter Bubeníček.
image_1414511049.jpeg
  • Patrí k súčasnej mladej generácii, ktorej životným cieľom je cestovanie. Skúšal sochu, maľbu, skladanie hudby. Fotil time lapse v Londýne či ľudí na ulici v Marakéši. Pracuje, aby mohol cestovať, a cestuje, aby mohol pracovať. Tak trochu punkáč, ktorý si zamiloval Áziu - Peter Bubeníček.

 

Ako dlho sa už venuješ foteniu?

Uf, prvý fotoaparát som si kúpil, keď som mal sedemnásť. No vždy, keď si kúpim novú, profesionálnejšiu radu fotoaparátov, tak si hovorím, že teraz začínam.

 

Koľká je to už rada?

Štvrtá? Tretia? Ani neviem.

 

Ako si sa k tomu dostal?

Keď som bol vo veku sedemnásť rokov, chytilo ma to najviac zo všetkého, čo som vtedy skúšal. A toho bolo dosť – kreslenie, maľovanie, práca s kožou, šport. Aj hudbu som s kapelou robil. Vlastne, aj z hliny som modeloval. Mal som taký malý byt a tam sme robili blbosti zo sadry. Všetkým som si prešiel, a skončilo to pri fotení.

 

Prečo?

To neviem povedať.

 

Vážne?

Okej, tak na rovinu – nič z toho, čomu som sa venoval, mi nešlo. Výsledky boli mizerné. Vedel som, ako to má vyzerať, a výsledok bol vždy iný. Práve fotka je ale taká, že posledné roky začína robiť to, čo chcem. Je taká, ako by som chcel, aby vyzerala. Myslím si, že sa pomaly dostávam k výsledkom, i keď to „moje ideálne“ ešte má takých päť rokov čas.

 

Čo znamená, že chceš, aby to nejako vyzeralo? Aký má byť ten výsledok?

Mám vždy istú predstavu. Viem, že keď chcem niečo fotiť, nemôže to byť bahno. Musí to mať hlavu a pätu, obsahovo aj kompozične, aby to v tebe niečo vyvolalo.

 

Fotil si rôzne veci – krajiny, portréty, cestopisy. Nie si zameraný na niečo konkrétne?

To je pravda, v tom sa tiež ešte trochu hľadám. I keď mám pocit, že som sa už našiel. Teraz sa v podstate posledné dva roky snažím robiť portréty. To je absolútna zmena v mojej hlave. Pred piatimi rokmi som sa tešil, že mám zelený kus Tatier bez jedinej nohy. Bol som úplne nervózny, keď bol niekde v zábere človek. Pred mesiacom som bol v Maroku a portrét bol pre mňa najväčší challenge. Ideš po ulici a vidíš tam starého chlapa, nejakého žobráka či domorodca, alebo niekoho, kto je ti nejakým spôsobom sympatický, a ak vie po anglicky, tak sa s tebou bude baviť.

 

Tá výzva je v tom, že ho oslovíš kvôli fotografii?

No jasné.

 

Kde nastala tá zmena z krajiny na portréty?

Asi som dospel (smiech).

 

 

 

Ako tých ľudí dostaneš tam, kde ich chceš mať?

Opýtam sa ich, že ´Čau, fotka?´. Nesnažím sa to štylizovať, to ma nebaví.

 

Ako to teda vyzeralo, keď si bol napríklad v Maroku a videl toho domorodca?

Prišiel som, oslovil som ho. Samozrejme, nejaký očný kontakt nesmie chýbať, vďaka tomu hneď vidím, či ten človek komunikuje. Buď sa na teba pozrie alebo odvráti tvár. Keď už je trošku prístupný, tak sa ho opýtam, či by sme niečo cvakli. Povie, že áno, nie alebo si začne pýtať peniaze. Oni poznajú cenu tých fotiek. Urobíme nejakú dohodu a ja rešpektujem to, čo povedia. Potom si ho len tak natočím trochu, poviem mu, aby sa pozrel sem alebo tam. No v princípe to nechcem veľmi meniť. Keď ho stretnem v prístave, chcem ho odfotiť v prístave. Nebudem ho ťahať cez pol mesta a robiť s ním nejakú vykonštruovanú fotku.

 

Robíš viac záberov?

To už potom bývajú nervózni. Jeden portrét v Maroku trval tak tridsať sekúnd, a tým, že to je islam, tak sa tam nedá veľmi na ulici fotiť. V tomto smere to bola pre mňa dobrá škola.

 

Aké boli reakcie?
Krik, rev…

 

…až tak?

Normálne na ulici začali vykrikovať „No photo, no photo! Paparazzi! Sniper!“ a rozliehalo sa to. To bolo konkrétne v Marakéši. Ten bol v tomto smere najhorší. Po prvom dni som zistil, že si musím pýtať povolenie, keď chcem odfotiť niečo v obchode. Bežní turisti s malými foťákmi to asi nerobia, len tým, že zrkadlovka je už veľká, tak je to iné. Potom je tu aj ich viera. Aj chlapi, keď som sa ich pýtal na fotenie, povedali, že „nie nie“, lebo im cez fotoaparát ukradnem dušu. A na to nemáš čo povedať. Zaujímalo by ma však, ako to je. No takéto veci treba rešpektovať. Na čo je ti fotka, ktorú nemáš právo zverejniť a je nasilu?

Rozprával som sa o tom s viacerými ľuďmi a traja – pôvodom Maročania – hovorili, že fotografi a turisti znázorňujú ich krajinu veľmi negatívne.

 

V akom zmysle?

Keď sa chystáš do Maroka, jediné, čo očakávaš na základe fotiek, sú osrané mulice a chodníky, špinavé mediny. Je tam strašne veľa invalidov, všetci sú tam asi vonku a je ich veľa. A Maročania, s ktorými som sa bavil, hovorili, že mnohí si fotia práve týchto ľudí.

 

Realita je však iná.

Presne. Veľmi pekným príkladom je pre mňa železničná stanica. Keď si pozrieš fotku marakéšskej hlavnej železničnej stanice, vidíš krásnu, čistú, modernú budovu s bezpečnosťou na takej úrovni, že dovidenia. A my tu, vyspelí Európania s našou hlavnou stanicou v Bratislave, ktorá stojí za …

 

Aj ľudia sú tam iní?

Po pristáti v Maroku sme nasadli do obrovskej dlhej dodávky. Myslel som, že sme v troch radách áut za sebou, a teda sme zablokovaní. Tam bolo asi 1,5-2 metre. A keď sme stadiaľ začali vychádzať, šofér to nevedel vytočiť. Vtedy prišlo auto z boku, vyletel z neho chlap. A čo by si čakal tu u nás? Rev, krik, trúbenie. Za desať sekúnd nášmu vodičovi pomáhali ďalší dvaja, navigovali ho, na piatykrát sme to dali von. Keď to vykrútil, skoro som sa v aute rozreval, lebo tomu hovorím ľudskosť. A tú častokrát tu u nás nenachádzam.

 

Nachádzaš teda viac ľudskosti na cestách, ako tam, kde žiješ?
Hej. Je to také hlúpe, ale je to tak.

 

Na ktorý záber si najviac hrdý?

Asi na sériu ľudí. Lebo som strašne rád, že som ich stretol, mohol sa im pozrieť do tváre, že som sa ich mohol niečo opýtať, keď rozumeli, že sme sa mohli trochu porozprávať. To nie sú nejaké hĺbavé rozhovory, ale keď ti niekto povie, že vo Vysokom Atlase vyrastal a teraz tu pri mori predáva nejaké veci a spýta sa ťa, odkiaľ si ty a čo robíš, tak je to fajn.

 

Nie je to ani tak o tej fotografii, ako skôr o tom, čo je za tým? O človeku, s ktorým sa vďaka nej stretneš.

To je na tom úžasné. To je presne to, čo chcem. Teraz by som chcel ísť fotiť sadhu people, to sú mnísi v Indii. Chlap, ktorého celý majetok je nejaká šatka, ktorú si opáše okolo pásu, nestrihá sa, neholí sa celý rok, je od popola, od kriedy. Jasné, že sa teším na tie fotky, ale teším sa najmä na nich, na to, že môžem s nimi stráviť chvíľku.

 

 

Snažíš sa nechodiť na tie najznámejšie turistické miesta, ale skôr niekam, kde je turistov pomenej?

Postupne sa k tomu prepracovávam. Snažím sa čím menej navštevovať tie hlavné, atraktívne miesta. No je to skôr o inom. Keď som šiel do Maroka, chcel som navštíviť garbiarne vo Feze. Tam je osemstoročná tradícia výroby a spracovania kože. Neskôr som si však uvedomil, že som kvôli tomu precestoval aj kus Maroka, sedem hodín vo vlaku, plus celá cesta z Európy, čo všetko sa stalo, koho všetkého som stretol na uliciach – tá cesta je fascinujúca. Napríklad som si šiel pozrieť chrámy do Bangkoku, ale za týždeň cesty, kým som sa tam dostal, sa stalo toľko vecí. Pobehal som menšie pamiatky, stretol ľudí, cvakol ich na ulici. To je asi ono, tá cesta.

 

Plánuješ si cesty?

Naozaj si cesty plánujem. Neexistuje situácia, že vyjdem pred hotel a budem až v tej chvíli riešiť, kam pôjdem. Tak som to robil, keď som začínal cestovať, čím som zabil pol dňa po internetových kaviarňach. Nevedel som, kam ísť. Teraz mám naštudované metro, dopravu, taxíky, a potom už len letím. Plán väčšinou na 80% splním. Samozrejme, na mieste sa to ešte môže zmeniť, pribudnú nejaké veci, odbudnú iné. Musí to byť naozaj dobre naplánované, aby všetko fungovalo. Keď som išiel do Thajska, dva týždne som sa vkuse učil o Bangkoku.

 

Máš naplánovanú každú hodinu cesty?

Skôr každého pol dňa asi. Ale to len preto, aby z toho bol naozaj nejaký výsledok. Pre mňa je to nutnosť. Keby som na tú istú cestu nemal dva týždne, ale dva mesiace, tak sa na to vykašlem. Užil by som si to inak.

 

Cestuješ sám?

Väčšinou som chodil s priateľkou, no pôjdem už aj sám. Pravdou je aj to, že fotenie niekedy druhého otravuje, keď cestujete spolu. Snažím sa o rýchlu street photo, čo je vždy akceptovateľné. Ale bol som napríklad sám v Londýne. Skúšal som si tam time lapse a pre mňa to bol full time. Ráno som vyrazil z domu, cvakal som do noci, potom v noci kontroloval sekvencie na notebooku. Tam nie je priestor na to, aby som cestoval s niekým. Niečo podobné by som chcel spraviť aj teraz v tej Indii. Ísť tam sám, aj točiť aj fotiť.

 

 

Okrem fotiek robíš aj time lapse …

S tým pomaly začínam, zaujíma ma to. Ale ako všetko, je to o čase. Nemám na to toľko času, nemôžem sa tomu venovať toľko, čo by som chcel. Je to taká nadstavba fotografie. Keď už bola fotka viac-menej akceptovateľná v  kvalite, akú som si predstavoval, tak som sa chcel zase začať učiť niečo nové. Dal som si nový cieľ. Teraz si chcem nacvakať Viedeň, to je tu blízko, dobré mesto na učenie sa. A zas by som chcel ísť do Ázie spraviť time lapse. Možno do Varanasi alebo na podobné miesta, ktoré sú zaujímavé. Je to veľmi ťažké, ale to je práve ten challenge. Mal som napríklad pekné sekvencie, ako tie londýnske, ale zlyhal mi strih, réžia a celý príbeh za tým.

 

Prečo ti to zlyhalo?

Lebo to neviem, musím sa to naučiť. Ale potom jedného dňa sa stalo, že mi napísal nejaký producent z BBC s tým, že by chceli moje footages. Keby mi napísal ktokoľvek zo slovenskej alebo českej televízie, tak som z toho happy. Ale predsa, BBC je BBC.

 

Ako sa k tomu dostal?

Cez youtube, tam si to pozrel. Marketingovo som sa to snažil trochu pretlačiť, takže keď si si v tom čase dal do vyhľadávania „London time lapse“, našiel si ma. Mal som tak na BBC tri alebo štyri sekundy slávy. V rámci nejakého 20-sekundového úvodného šotu použili tri zábery. Takže pre mňa super.

 

Fotiť si sa učil sám. To chce veľa sebadisciplíny.

Hej, asi hej. Teda určite. Ale tak mám v sebe zapnuté štyri motory. Skončil som strednú elektrotechnickú školu a vo štvrtom ročníku som robil v servise. Najväčší frajer, čo tam bol, opravoval DVD prehrávače a zarábal snáď 14 alebo 15 tisíc korún, ostatní 12 tisíc. Ja som si povedal, že „Toto nie, neexistuje!“. Mal som okolo seba práve ľudí, ktorí riešili weby a podobne. Tak som sa dostal k programovaniu a po desiatich rokoch to skončilo tak, že som IT analytik v jednej firme. To isté je pre mňa fotka. Jednoducho viem, že to je zlé, tak sa učím a študujem. A áno, je to sebadisciplína, je to o tom, že nejdeš slopať s chalanmi, nechodíš na party, ale sedíš doma a makáš na sebe.

 

Čo robí umelec-fotograf v softvérovej firme? Nechceš sa živiť radšej fotením?
IT-čko ma baví, baví ma logika, a to je všetko tak spojené. Pasuje mi to. Tým, že som sa IT veci učil sám, je to pre mňa hobby. A teda na jednej strane ma moje hobby živí, a ďalšie hobby mi dáva relax, pohodu.

 

Ty a komerčné fotenie?

S tým teraz trochu začínam, no zatiaľ sa v tom necítim komfortne. I keď napríklad interiéry sú fajn, lebo interiér je do istej miery opakovateľný. Keď si dohodnem fotenie v tejto kaviarni, tak viem, že sem môžem prísť o dva-tri dni a docvaknúť si ešte, čo potrebujem. Ale to na svadbe napríklad nedáš. Tam to nesmieš pokašľať.

 

V tomto kontexte musel byť TEDxBratislava pre teba celkom výzvou.

Veď aj bol (úsmev).

 

Aký máš z toho fotenia pocit?

Je to strašne ťažké a absolútne nedocenené. Každý sa to snaží nejako ofajčiť, nájsť si ľudí, ktorí budú akciu fotiť zadarmo alebo za pár eur. Keď niekomu povieš 100 eur za fotenie, tak ti povie, že za 50 to spraví niekto iný. A tak podobne. Oboznamujem sa s touto scénou, a zatiaľ z toho nadšený nie som. Je to krutá realita.

 

Reportážna fotografia ťa nikdy nelákala? Ísť do krajín, kde sa niečo deje.

Bral by som to. Pre National Geographic kmene, portréty a podobne, alebo nejaká BBC či ČT, ktorá má veľmi dobrú redakciu. Keď som videl reportáže z Ukrajiny, tak to som si hovoril, že wow! – títo chlapi sú naozaj v teréne a riešia a dokumentujú. To sú také dva smery, čo by ma určite zaujímali.

 

Viac než programovanie, keby si mal takú možnosť?

Ťažko povedať, ale asi áno. Dať si dlhšiu pauzu a skúsiť to.

 

 

Aké máš ešte cestovateľské ciele?

India, Nepál, potom Tibet, ktorý je trochu nereálny kvôli politike, keďže z Nepálu sa tam nedá veľmi dostať. Treba ísť zozadu z Číny, čím sa to trochu komplikuje, ale to je jedno. A ešte Etiópiu. Tá je etnologicky neuveriteľne rôznorodá. Cestovanie ako také je skôr o  kultúrach, histórii, náboženstvách a podobne, mňa baví študovať si to. Dáva mi to širší rozmer.

 

Ľudia majú rešpekt pred cestovaním najmä z dôvodu bezpečnosti. Keď cestuješ, neobávaš sa?

Jedna vec je, že verím v osud. Keď mám zomrieť, zomriem. Keď mám zomrieť v januári, tak je jedno, kde sa to stane. To je prvá vec. Ďalšia vec, budem oveľa šťastnejší, keď ma zrazí nákladiak na prašnej ceste v Thajsku než tu v Bratislave. Lebo ma zrazil, keď som robil niečo, čo milujem, a keď som bol niekde, kde je to super. A tretia vec, a to je veľmi čerstvá skúsenosť, pred týždňom som tu na Štrkovci videl, ako sa dvaja bezdomovci, muž a žena, naťahovali. To bolo cestou na kofolu. Keď som sa vracal, tá žena tam ležala s bodnutým bruchom. Akože F?@k…! Išiel som odtiaľ úplne zježený so zimomriavkami. Tak si hovorím, že toto sa deje na Štrkovci, kde od malička chodím. Pritom sa prechádzam po nočnom Bangkoku, kde štyri prašivé psy po tebe štekajú niekde medzi grafitmi a tetovacími štúdiami a tam sa nebojím. Keď sa niečo má pokaziť, pokazí sa to v tej chvíli, kedy sa to pokaziť má. Takže určite nie, nebojím sa. Treba cestovať, nemôžeš sedieť na zadku a báť sa. Nerozumiem tomu.

 

Kde sa ti najviac páčilo?

Ázia. Tam som našiel ľudskosť, tam som si otvoril hlavu. Je to iné, keď sa na teba niekto usmeje, keď sa ti ospravedlní, keď niečo pokašleš. V hoteli som im raz roztrieskal jedno sklenené ocenenie, ako som sa otočil s batohom. Hovorím si „F?@k, tak toto bude drahé!“. Pritom to nie je ani o peniazoch, ale o tom, že také ocenenie už v živote nedostanú. A oni sa začali ospravedlňovať mne. Ten chlap to zobral, schoval to do skrine a hovorí „No problem, no problem.“ Ja mu na to, že aké no problem, veď viem, ako veľmi ľuďom v Európe na takých veciach záleží. To sú tie milé, malé momenty.

 

Nevyznievaš práve tak, že by si mal Európu rád, alebo že by si sa tu cítil nejako pohodlne.

Európa je taká bublinka. Máš pravdu, že sa tu necítim dobre. Jednoducho ekonomické modely, ktoré sú tu nastavené v podstate zotročujú ľudí. Ja som starý punkáč, to neoklameš. Veď je absolútne choré, aby som za trojizbový byt v Bratislave platil tridsať rokov 700 eur mesačne. To asi nie je tá správna cesta, kupovať si takéto nadhodnotené nehnuteľnosti. Keď si pozrieš nehnuteľnosti napríklad v Bangkoku alebo v Thajsku, tak do toho by som mal chuť. Mám chuť bývať na 60-tom poschodí a mať výhľad na Bangkok. A dať za to 80 000 eur. To stojí za to.

 

Ekonomické systémy asi nezmeníš, vidíš teda riešenie v tom, že sa presťahuješ?

Nezmeníš, ale dá sa z toho sčasti vymaniť. Presťahovanie sa tiež asi nie je riešením. V konečnom dôsledku sa vždy teším domov.

 

Takže máš rád Slovenko.

Jasné.

 

 

Si skôr človek do mesta alebo do prírody?

Do prírody, bývam v Lamači (úsmev). Ja potrebujem sto kilometrov lesov.

 

Predtým si povedal, že by si chcel bývať v Thajsku v paneláku na 60 poschodí.

To hej, veď prečo nie. Napríklad aj Londýn, viem si to úplne predstaviť. Milujem multi-kulti. V Londýne som bol trikrát a strašne rád som chodil metrom, kde sa stretli rôzne typy ľudí. Mám rád tú pestrosť. Ono paradoxom je, že Slovensko vlastne nie je až tak multi-kulti. Možno nie je dosť atraktívna, tá naša krajina.

 

Urobilo z teba cestovanie lepšieho človeka? Alebo iného človeka?

Asi hej, keď som sa z tých krajiniek dostal k portrétu (úsmev). Zmenilo ma to. Otvorilo mi to hlavu. Vadí mi, keď sa ľudia nesprávajú ako ľudia. To je základ, a katastrofa, keď to nefunguje. To je presne to, s čím sa tu stretávam.

 

Tu na západe?

Hej. Ľudia sú vystresovaní, pod tlakom, pod hypotékami, bezdomovci sa tu bodajú. Veď to už naozaj nie je normálne. Ja to Slovensko takto vnímam, že ľudia nie sú úplne v pohode. A potom je, samozrejme, ďalšia skupinka ľudí, ktorá je v pohode, žijú, užívajú si to. Takisto cestujú, nájdu si to pekné. Tak by to asi v tom živote malo byť. Nemôžeš byť v robote, ktorá ťa nebaví. V tomto si myslím, že mám celkom šťastie. Robím, čo ma baví, už od ôsmej ráno nepozerám na hodinky.

 

Ešte sa vráťme k fotografii. Keby si mal jednou vetou povedať, čo je to fotografia, čo by to bolo?

Kokos…

 

Tak inak. Čo ti to dáva, prečo to robíš?

Fotka je strašne osobná. Je to o tom, že sa môžeš na svet pozerať mojimi očami. Ty môžeš vidieť presne to, čo mám rád. Rozdiel medzi fotografom a filozofom je ten, že fotograf je fyzicky prítomný na tom mieste, v tom teple, v tom smrade, v nepohodlí. A z toho ešte robiť fotky, čo tiež nie je úplne jednoduché. Nakoniec je to ale všetko super, sú to veľmi silné zážitky.

 

Rozhovor pripravil Mišo Tomek.

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie

Aktuálne čítajú

Trendové videá