Čumenie do mobilov – skaza spoločnosti alebo obrovská príležitosť?

Počúvame to zo všetkých strán. „Nečum toľko do toho mobilu “, „dnešná mládež má pred nosom furt len mobily a tablety“, „pokazia sa ti oči“, „osprostieš“, „nevieš normálne žiť“, „príšerná mladá generácia“, a podobne. Niekedy si len vzdychneš, poskytneš nejakú povinnú odpoveď, prevrátiš očami, či sa dokonca zamyslíš nad tým, do akej miery majú tieto dobre mienené rady blízko k realite. Nič dobré a revolučné však neprichádza bez hŕstky vedľajších účinkov a oduševnených neprajníkov – a inak tomu nie je ani s technickými vymoženosťami, ktorým dnes vďačíme za zjednodušený a zdigitalizovaný život. Nestále čumenie do mobilu nie je samo o sebe z viacerých dôvodov zdravé, no ani zďaleka to s ním nie je také príšerné, ako si myslí tvoja babička.

foto: telegraph.co.uk

Treba začať poznamenaním, že snáď neexistuje generácia, ktorá by tej mladšej a práve sa tvoriacej generačnej skupine nezazlievala údajné smerovanie do zániku, k úpadku, katastrofe, rozpadu dobre etablovaných štruktúr spoločnosti, svätých hodnôt, či sprznení toho „skutočne dobrého“ a nahradení samými „skazenými“ prvkami. Viem to napríklad preto, lebo som vrámci štúdia stihla absolvovať jeden semester kulturológie. Na prelome devätnásteho a dvadsiateho sa elita rozhorčovala nad tým, že kultúru zrazu definujú aj nižšie kasty a očakávala úpadok spoločnosti.

Neskôr za škodlivé a škandalózne považovali prístup chudobnejších ľudí na verejné pláže, prvé premietané filmy v kinách, v 50. rokoch bola zase mládež kritizovaná za to, že sa stretávala v kultových milk baroch (ach, čo by naše mami dali za to, aby sme vo voľnom čase pili mlieko), v 60. za divoké tancovanie na rock’n’roll, v 70. za liberálnu hippies filozofiu, v 80. za walkmany, neskôr discmany – jednoducho za všetko, čo bolo nové a iné.

Do tejto kategórie spadá hudba, filmy, oblečenie, filozofické hnutia, prejavy názorov, aj technológie. Staršia generácia má vždy poruke prepracované argumenty, ktoré majú odôvodniť, akým spôsobom najnovší trend zničí svet a všetku „skutočnú“ kultúru. Dnes sú to jednoducho mobily, tablety, počítače, iPody, hracie konzoly, a tak ďalej. Pritom si neuvedomujú, že sa správajú presne tak isto, ako ich rodičia. „Ale teraz je to iné!“ Nuž, to tvrdili všetci.

foto: thumbpress.com

Je samozrejme pravdou, že moderná technológia si na nás vyberá svoju daň. Je v našom živote síce skvelým pomocníkom a poskytuje nám informácie všetkého druhu, ktoré náš život robia jednoduchším, no na druhej strane nás zamestnáva až príliš často – v práci, vo voľnom čase, doma, na prechádzke, so známymi. Pre mnohých je dnes život „offline“ takmer—ak nie úplne—nepredstaviteľným. Niektorým viac záleží na lajkoch ako na tom, čo prežívajú v nevirtuálnom svete, čo je samo o sebe dosť smutné a zároveň otravné. Snáď nikoho normálneho nebavia konverzácie o tom, koľko lajkov niekto dostal na nejakej fotke a rovnako nikoho nebaví tráviť čas v spoločnosti ľudí, z ktorých každý „čumí“ na displej.

Predtým než sa rozhorčíte – kam by sa mali títo ľudia v metre radšej pozerať? Na dvere? Reklamy na stenách? Držiaky na ruky? Ručnú brzdu?

foto: CDN3

Pri narábaní s mobilmi sme na verejnosti menej pozorní. Viackrát sa mi stalo, že som pre podobný dôvod na ulici do niečoho alebo niekoho takmer vrazila, čo je však ešte stále ten lepší prípad. Mohlo niečo vraziť aj do mňa – napríklad auto s podobne nepozorným vodičom. A charakteristicky zohnutá hlava nad mobilom nepredstavuje riziko len pre našu bezpečnosť, ale aj pre zdravie. Naša hlava totiž niečo váži a keď ju ohneme dopredu, aby sme lepšie videli na displej, jej záťaž na chrbticu sa vie zvýšiť až šesťnásobne.

Aj preto sa ortopédi s neestetickými hrbmi na krčnej chrbtici stretávajú čoraz viac aj u mladých ľudí. Videl si už starého človeka, ktorý má natoľko ohnutú chrbticu, že sa pri chôdzi musí prakticky pozerať na zem? Nuž, ak tak nechceš skončiť—ešte skôr než v starobe—mal by si pri pozeraní do mobilu niečo zmeniť, poprípade sa aspoň vo voľnom čase venovať cvikom a aktivitám, ktoré držanie tela naopak vylepšujú. Nie je ich málo – posilovanie svalov chrbtice a ramien, šport, tanec, kvalitnejšia stolička, či cielene vzpriamené sedenie. To posledné vraj pomáha najviac a je zároveň aj najjednoduchšie. Pri pozornosti na ulici zaberú snáď len vlastné zlé skúsenosti. Dokým nás takmer nezrazí električka, na displej sa budeme aj naďalej tvrdohlavo pozerať – všade.

foto: tech insider

Žiareniu mobilov podlieha aj náš zrak. Pri častom používaní nám LED obrazovky, ktoré sú vo väčšine zariadení, dokážu poškodiť retinovú vrstvu oka citlivú na svetlo a tým pádom zhoršiť náš zrak, prispieť k slepote, či k objaveniu čiernych bodiek na našom zrakovom poli. V tomto prípade je riešenie tiež jednoduché – špeciálne fólie na displej alebo ne-dioptrické okuliare blokujúce žiarenie.

Chce to síce prvotnú investíciu, no tá sa vraj náramne oplatí. Keď totiž vezmeme do úvahy, že priemerný človek dnes pred obrazovkami trávi viac ako osem hodín denne, je jasné, prečo tomu tak je. Okrem zraku boli mobily spojené aj so znižujúcou sa plodnosťou u mužov – presnejšie tých, ktorí ich pravidelne nosia do vreckách nohavíc, ako aj s poškodeniami mozgu. Podobné tvrdenia síce potrebujú ešte oveľa viac výskumu a dokazovania, no už dnes je jasné, že nech si na mobile počas dňa akokoľvek dlho, v spánku by si ho pri hlave mať nemal. Nie je to až taká obeta, tak prečo ju neskúsiť praktizovať.

foto: Business Insider

Pri podobnej paľbe negatívnych dôsledkov mobilov by sa až zdalo, že ich akosi neschvaľujeme. To samozrejme nie je pravda. Väčšina z nás sa pravidelne dopúšťa spomínaných chýb a preto je tento článok apelom na všetkých z nás. Nikdy sa ale nebudeme snažiť spochybniť obrovské pokroky, ktoré majú mobily na svedomí. Menežujú náš deň, nahradili (minimálne sčasti) funkciu budíka, kalendára, stopiek, kompasu, kalkulačky, počítača, tlačených médií, foťáku – a mohla by som pokračovať donekonečna.

Faktom rovnako ostáva, že pod paľbou kritiky staršej generácie sa nenachádzame náhodou. Sme predsa prvá generácia, ktorá má tieto vymoženosti k dispozícií. Keby boli objavy spojené s telefónmi a smartphonmi posunuté a jednu generáciu dozadu, naši rodičia/starkí by robili to isté, čo my. Rovnako nadšene by objavovali digitalizovaný svet, sociálne média a zábavu aj praktickosť, ktorú nám mobily prinášajú. Takto sú len ďalšou generáciou, ktorá frfle na pokrok a nové trendy v spoločnosti. My by sme na druhej strane už boli tou múdrejšou generáciou, ktorá by stihla vychytať muchy elektroniky našich predkov a postupovala by šetrnejšie, zdravšie a rozumnejšie. Bohužiaľ, toto budeme musieť prenechať až generácii našich detí.

Budú však mobily konečne tou civilizačnou smrťou, ktorú staršie generácie predpovedajú od nepamäti? Pochybujem. Prinášajú okrem výhod aj nevýhody? Jednoznačne. Odpoveď? Umiernenosť. Opatrenia proti škodlivosti mobilov naozaj nie sú veľmi náročné. No napriek škodlivosti sa musím spýtať – menili by sme?

Chceli by sme radšej než obrovskú moc mobilizácie a občianskeho aktivizmu pozerať na čiernobielu televíziu, či týždenné oznamy plné propagandy v kine? Práve sociálne média vedia byť našou veľkou zbraňou, pretože dávajú každému s internetovým pripojením hlas, ktorý sa nedá len tak umlčať. (Iste, niekedy hlasy hovoria hlúpe veci, ale tomu sa zabrániť nedá.) Ľudia o veciach rozprávajú, robia z lokálnych svetové udalosti, a zodpovedné autority ich nemôžu len tak ľahko prehliadať.

Spomeňme si napríklad na významnú úlohu, ktorú zohral taký Twitter pri udalostiach Arabskej jari. Generácii ich rodičov by sa to bez mobilu, prístupu k internetu a pozornosti celého sveta nepodarilo. A vezmime si, ako náročnejší by bol bez mobilov a sociálnych sietí prístup k informáciam o našej vláde, politikoch a kauzách. O polovici vecí by sme ani nemuseli vedieť, pretože by sa dali ututlať. S internetom to však ide ťažšie. Dokonca aj väčšina politikov pochopila, že bez dobrej kampane na sociálnych sieťach pravdepodobne príde o celú jednu vekovú skupinu voličov.

foto: Muftah

Prostredníctvom mobilov a internetu majú taktiež zraniteľní ľudia prístup ku komunitám, ktoré ich prijímajú a podporujú. Ide najmä o LGBTI komunitu, ktorej členovia sú vďaka častému odsúdeniu okolia oveľa náchylnejší depresii, či samovražde. Práve na sociálnych médiach, ktoré sa stávajú čoraz dostupnejšími cez mobily, nachádzajú oporu a spriaznené duše. Slovensko je v tomto ohľade stále veľmi konzervatívne a aj preto niektorým ľuďom dokážu podobné vymoženosti zachrániť život. Pomocou mobilu k nim môžu mať prístup naozaj takmer kdekoľvek. A nie sú to len členovia LGBTI komunity, ale aj ľudia s podobnými koníčkami, čerstvé matky, oduševnení fanúšikovia, či aktivisti. Bez mobilov by bol ich prístup ku komunite náročnejší.

Potom sú tu tie maličkosti. Vďaka mobilu presne viem, ktorým autobusom mám ísť a kedy mi ide. Najmä vďaka mobilným aplikáciam viem, aké bude zajtra počasie doma aj na druhej strane zemegule. Viem si zapisovať poznámky, hľadať veci na mape, na internete, nemusím chodiť do banky, cestovnej kancelárie, viem si viesť prehľadnú dokumentáciu o zdravotnom stave, byť vždy informovaná o dianí vo svete, rozptýliť sa hrami aj videami na YouTube, zachytávať veci na fotkách a videách a deliť sa o ne s tými, s ktorými chcem. Na druhej strane si však viem povedať, kedy mi stačí a mobil jednoducho odložiť, alebo ho používať len na nevyhnutné. Niekedy postačí aj kúra pobytom na mieste, kde nie je internet. Tik siahania po mobilu tam síce je, ale nie je to s ním také zlé. Podobnú „kúru“ by si do života mohol zaviesť každý – napríklad počas jedného dňa, poobedia, alebo času dňa.

Ak sa však mám rozhodnúť medzi tým, či budem radšej pri ceste MHD čumieť na zápchu z okna, alebo správy v mobile, vyberám si radšej mobil. Pokiaľ budem cestovať malebnou krajinou a mať skvelý výhľad, mobil odložím. Alebo z neho budem aspoň počúvať hudbu.

foto: swan quotes

Zdroje: NY Times, Daily Mail, zdroj titulnej fotografie: Evolver