Dnes si pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Niektorí ľudia o ňom stále pochybujú

  • Pôvodne mal tábor slúžiť pre poľských vojnových zajatcov, no rýchlo sa zmenil na tábor smrti
  • Okrem Židov prišli v tábore o život aj sovietski civilisti, politickí väzni, Poliaci, Rómovia a homosexuáli
Unsplash/Jean Carlo Unsplash/Amit Lahav
  • Pôvodne mal tábor slúžiť pre poľských vojnových zajatcov, no rýchlo sa zmenil na tábor smrti
  • Okrem Židov prišli v tábore o život aj sovietski civilisti, politickí väzni, Poliaci, Rómovia a homosexuáli

27. januára 1945. V tento deň dorazila do koncentračného tábora Červená armáda. Počas tohto dňa sa v tábore smrti nachádzalo približne 8 000 chorých väzňov, ktorí neboli schopní transportu. Veľká časť väzňov sa pred transportom schovala. Červená armáda našla v komplexe viac ako 1 000 tiel, ktoré nacisti nestihli pochovať.

Tomuto dňu však predchádzal 17. január 1945, kedy prišiel príkaz na definitívne opustenie tábora. Deň na to sa začal Pochod smrti, ktorý bol deklarovaný ako evakuácia. Počas Pochodu smrti prišlo o život mnoho zajatcov – väčšina schytala guľku do chrbta. Nacisti nútili väzňov kráčať aj 60 kilometrov smerom na západ. Pochodu smrti sa zúčastnilo 60-tisíc väzňov a minimálne 15-tisíc z nich zomrelo. 

osvienčim
zdroj: Unsplash/Fadjar Djulizar

Vysťahovanie obyvateľstva

S výstavbou tábora začali sovietski vojnoví zajatci už v roku 1941. Komplex sa nachádza na území hornosliezskej obce Brezinka , z ktorej bolo jej pôvodné obyvateľstvo vysídlené. Domy obyvateľov boli buď zbúrané, alebo premenené na časti tábora. Až do roku 1944 figuroval tábor smrti v nemeckých dokumentoch ako zajatecký tábor. Každému je však jasné, že túto funkciu tábor nikdy neplnil. 

Celý tábor bol postavený na obdĺžnikovom pôdoryse a do konca vojny zaberal rozlohu až 140 hektárov. Okolo celého areálu bol natiahnutý dvojitý ostnatý drôt, z ktorého jeden okruh bol nabitý elektrickým napätím. 

Na prvých stavbách si dali nacisti záležať, pretože išlo o tehlové domy. Postupom času sa do tábora začalo transportovať viac ľudí a na tehlové domy už nebol čas. Ďalšími ubytovacími kapacitami sa tak stali napríklad konské maštale, ktoré neskôr vystriedali drevené budovy. 

Osvienčim
zdroj: Unsplash/Jean Carlo

Tie drevené budovy, inak nazývané baráky, boli postavené veľmi rýchlo a život v nich nebol jednoduchý. V lete v nich bolo neznesiteľné teplo, v zime cez škáry medzi doskami presakoval chlad. Baráky mali aj okná, no tie sa nikdy nedali otvoriť. Vzduch teda prechádzal len cez dvere. Na okraji každého obytného bloku sa nachádzali „sociálne zariadenia“, ktoré pozostávali z latrín a umyvární. 

Ľudia dostali pred smrťou mydlo

Pri dominantnej vstupnej bráne sa rozhodovalo, čo sa stane s väzňami. Išlo o takzvanú selekciu – dozorcovia väzňov triedili na základe ich schopností. V zadnej časti tábora sa nachádzali 4 plynové komory, do ktorých posielali „neschopnejších“ ľudí z transportov, chorých väzňov a ľudí, ktorí nemohli pracovať.

Plynové komory začali fungovať v roku 1942. Na konci tohto roka sa začala výstavba plynovej komory, do ktorej sa zmestilo asi 2 000 ľudí. Niektoré boli postavené ako veľké sprchy a prezliekarne. Pred vstupom sa mali ľudia vyzliecť, odložiť si oblečenie a cennosti, a následne vstúpiť do „spŕch“, v ktorých na nich čakala nepríjemná smrť.

Prostredníctvom vetracích komínov sypali dozorcovia SS do budovy granuly látky Cyklón B, z ktorej sa uvoľňoval jedovatý plyn podobný kyanidu. Dozorcovia si počkali, kým všetci umrú, a obetiam odstránili zlaté zuby a vlasy. Mŕtve telá skončili v krematóriách, kde skončili v spaľovacích peciach.

Neskôr nacisti svoju taktiku vylepšili tým, že na plynové komory umiestnili nápis SPRCHA a pred vstupom dali ľuďom mydlo. Upokojiť ich chceli aj tým, že v miestnosti boli atrapy spŕch. 

zdroj: Screenshot/Youtube/00RhS00

Alternatívny spôsob popravy

Zaujímavosťou je, že na popravu v plynovej komore neprišli Nemci. Myšlienka vznikla v Spojených štátoch na začiatku 20. storočia. Američania však tento spôsob používali na odsúdených jednotlivcov.

Prvé plynové komory boli otestované už v roku 1939 v poľskom meste Poznaň. Hitlerove jednotky premenili delostreleckú pevnosť na koncentračný tábor, v ktorom sa plynové komory začali testovať. Prvými obeťami boli pacienti z ústavu pre choromyseľných, ku ktorým sa neskôr pridali aj ich lekári a ošetrovatelia. Obete boli pochované v masovom hrobe na kraji neďalekého lesa. 

Počas prvého roka vojny bolo v Poznani zabitých asi 5 000 ľudí. Okrem pacientov, lekárov a ošetrovateľov tam našli smrť aj akademici, odbojári a obyčajní občania, ktorí neboli stotožnení s nemeckou inváziou. V Poznani sa však nepoužíval Cyklón B, ale oxid uhoľnatý.

zdroj: Screenshot/Youtube/00RhS00

Vrátilo sa 348 osôb

Holokaust sa výrazne dotkol aj Slovenska. Z územia dnešného Slovenska bolo do Osvienčimu deportovaných  65 692 osôb. Deportácie boli rozdelené do troch etáp. Prvá etapa sa konala v marci až apríli 1942 a sústredila sa na práceschopných mužov a žien a slobodných ľudí bez rodín vo veku 16 až 35 rokov. V tejto etape bolo do tábora transportovaných 17 000 osôb. 

Koncom apríla 1942 sa začala druhá etapa, ktorá trvala do augusta. Do tábora bolo transportovaných 35 000 osôb. Išlo prevažne o rodiny a rodinných príslušníkov osôb z prvého transportu. Tretia etapa prebiehala v septembri a októbri 1944. Jednosmerný lístok od Osvienčimu si vyslúžili slovenské rodiny po Slovenskom národnom povstaní. Podľa dostupných záznamov ide o 13 692 osôb. 

Sústreďovacie strediská, z ktorých boli vykonané transporty, sa nachádzali v mestách Bratislava, Poprad, Sereď a Žilina. Najviac občanov bolo transportovaných zo Žiliny a Serede. Po 19. marci 1944, kedy bolo celé územie Slovenska obsadené Nemcami, sa transporty začali aj z miest, ktoré boli dovtedy obsadené Maďarmi – išlo o Dunajskú Stredu, Komárno, Košice, Levice a Nové Zámky.

V roku 1945 sa do svojich domovov vrátilo len 348 osôb.

zdroj: Screenshot/Youtube/00RhS00

Dôkazy stále existujú

Dnes je veľká časť areálu tábora dostupná pre verejnosť. Zachovalo sa až 45 murovaných a 22 drevených barákov. V areáli sa nachádzajú aj zvyšky plynových komôr a kremačných jám pre pece. Všetky objekty v tomto areáli slúžia ako pamätník pripomínajúci celému svetu zvrátenosť nacistov a svinstvá, ktoré sa tam odohrali.

Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu bol vyhlásený 1. novembra 2005 na 42. plenárnom zasadaní valného zhromaždenia OSN. Počas tohto dňa by si si mal spomenúť na ľudí, ktorí prišli o život v koncentračných táboroch. Návrh na vyhlásenie tohto dňa podali Izrael, Spojené štáty, Austrália, Kanada a Rusko. Podporilo ich 91 členských krajín, vrátane niekoľkých moslimských krajín.

zdroj: Unsplash/Kadir Celep

Nie som historik

Aj napriek tomu, že časti koncentračných a pracovných táborov stále stoja, existujú ľudia, podľa ktorých sa holokaust jednoducho nestal. Čo je horšie, mnoho z týchto ľudí má v rukách moc ovplyvňovať iných. V roku 2017 sa Milan Uhrík k téme transportov vyjadril stroho: „Ja to beriem ako nejaký historický fakt. Nemám sa k tomu prečo vyjadrovať.“ Neskôr však dodal: „Nie som historik a neviem, aké boli historické okolnosti.“ 

Ďalší problém sa objavil v roku 2020, kedy Jakub Benko zverejnil svoj komentár Mazurek ma inšpiroval. Prešlo ma to v Osvienčime. Autor bol spolužiakom a kamarátom Milana Mazureka. V texte autor píše, že počas návštevy Osvienčimu Mazurekovi nemizol z tváre úsmev ani v čase, kedy pred ním stáli zvyšky kremačných pecí. Mazurek jednoducho nechcel uveriť, že holokaust sa naozaj stal.

Ešte v roku 2019 šokoval celé Slovensko gymnazista Adam z Bardejova, ktorý na prednáške o holokauste vyhlásil, že sa nestal. Nešokoval len svojich spolužiakov, ale ja prítomnú ženu, ktorá besnenie nacistov prežila. V tom čase 89-ročná Eva Mosnáková holokaust prežila len vďaka rodine sudetských Nemcov, ktorí ju aj s rodinou ukrývali.

Berlín, holokaust
zdroj: Unsplash/Giulia Gasperini

Do diskusie ihneď vstúpil novinár Andrej Bán, ktorý sa mladého Adama opýtal, ako prišiel na svoju myšlienku. „Na základe informácií, ktoré som získal z knižiek od najznámejších popieračov holokaustu,“ priznal sa Adam. Najsmutnejšie na tom je, že knihy od popieračov ho presvedčili, no príbeh ženy, ktorá stála priamo pred ním, to nedokázal.

Ako sme už písali vyššie, dôkazov, že holokaust sa skutočne odohral, existuje nesmierne mnoho. Existujú aj napriek tomu, že nacisti sa snažili zahladiť všetky stopy. Okrem budov, ktoré nestihli zničiť, existuje veľa svedectiev ľudí, ktorí toto peklo zažili na vlastnej koži. Treba však dodať, že dokumenty a pamäti preživších nie sú to jediné, čo máme.

Zaujímavé informácie sa môžeš dozvedieť aj z kníh ľudí, ktorí mali toto celé na svedomí. Veliteľ vyhladzovacieho tábora v Osvienčime Rudolf Höß stihol pred smrťou napísať autobiografiu. Dostupné sú aj záznamy Adolfa Eichmanna. 

Pamiatku si uctila aj prezidentka

Pamiatku obetí holokaustu si uctila aj prezidentka Zuzana Čaputová. Informoval o tom web prezident.skHolokaust nie je židovská tragédia, je to tragédia nás všetkých. Preto je pre nás neustále dôležité prinášať svedectvo o holokauste, a preto si stále uctievame pamiatku miliónov Židov, aj našich spoluobčanov, ktorí sa stali obeťami najzvrátenejšej idey novodobých dejín,“ uviedla hlava štátu. 

zdroj: SITA/Jana Birošová

Občanov Slovenskej republiky vyzvala, aby si pripomínali nielen následky holokaustu, ale aj jeho príčiny, ako sú šírenie klamstiev, nenávisti a podnecovanie k násiliu. Ako skonštatovala, s takýmito javmi sa stretávame aj v súčasnosti.

Okrem prezidentky si však pamiatku uctili aj iní politici. „Nikdy nesmieme zabudnúť,“ uviedol v tejto súvislosti na sociálnej sieti predseda Národnej rady SR Boris Kollár zo strany Sme rodina. „Sme rodina rázne takéto skutky odsudzuje a rovnako aj ľudí, ktorí holokaust popierajú a tvrdia, že sa to nestalo! Preto si tento deň budeme stále pripomínať, aby sa na to nikdy nezabudlo,“ dodal v príspevku.

 Pre podpredsedu parlamentu Juraja Šeligu zo Za ľudí má spomienka na obete holokaustu obzvlášť trpkú príchuť. „Vyše 70.000 slovenských obetí holokaustu z čias druhej svetovej vojny si totiž tento rok pripomíname vo veľmi zvláštnej atmosfére. Je poznačená snahou novodobých fašistov odstrániť z nášho trestného poriadku ustanovenia trestajúce extrémizmus, šírenie nenávisti a lží o holokauste,“ tvrdí s tým, že súčasnosť je tiež poznačená masívnym šírením hoaxov. 

Aj koaličné hnutie OĽANO upozorňuje, že stále existujú skupiny popierajúce holokaust, šíriace nenávisť medzi ľuďmi, ktorá môže vyústiť do otvoreného zla. Hnutie dodalo, že fašizmus rozdeľoval ľudí na dve skupiny. Tie, ktoré mali právo žiť a tie, ktorým bolo toto právo odňaté. „Mať tieto strašné udalosti na pamäti je pre nás jedinou cestou, ako zabrániť tomu, aby sa táto história už nikdy nezopakovala,“ podotklo OĽANO. 

Zdroje: Holocaust.cz, Invia.sk, Dotyk.cz, Holokaust.sk, uzzno.sk, Holocaust.cz, hnonline.sk, sme, Pluska, Prezident.sk, TASR

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech