Erik začínal v továrni na lososy. Dnes je profesionálom v architektonickom dizajne

Počas štúdiu na strednej škole si odišiel študovať na Red Cross Nordic United World College (RCNUWC) do Nórska. Čo ťa k tomu viedlo?

Štúdium v Nórsku som si vybral z pragmatického hľadiska, keďže vedomosti sú navždy. Doma v Košiciach som navštevoval matematické gymnázium i umeleckú školu, a hrával som futbal. Bol som aj vo východoslovenskom národnom futbalovom výbere, no zlomeniny ma pribrzdili a do zahraničia som nevycestoval, keď som chcel. Po pár rokoch som mal znovu teoretickú možnosť, že pôjdem hrať futbal do Anglicka alebo Rakúska.

No v rovnakom čase som náhodou počul o výberovom konaní na dve dvojročné štipendiá do UWC škôl, a jedno z nich do Nórska sa mi podarilo vyhrať. Preto som uprednostnil isté vzdelanie pred neistou športovou kariérou, nezriedka predčasne ukončenou zraneniami. Do Nórsku som išiel o mesiac skôr na jazykový kurz a študoval som tam v anglickom jazyku od júla 2006 do mája 2008.

Napriek tomu, že ti nevyšla futbalová kariéra, na šport si celkom nezanevrel. Akým športovým aktivitám si sa venoval v Nórsku?

RCNUWC bolo mimo nórskych miest a v nórskych horách neboli futbalové mužstvá, tak som začal behávať maratóny a ultramaratóny. Urobil som si aj školské licencie na kajakovanie, kanoe, horskú cyklistiku, horolezectvo, a zaúčal som svojich medzinárodných spolužiakov a nórske deti z okolia.

Boli sme bezmála 200 študentov z 90 národností a zdielali sme svoje zručnosti, vedomosti a kultúru. Páčilo sa mi, že počas Ramadánov sme všetci, akéhokoľvek vierovyznania, mohli dobrovoľne držať pôst a oslavovať naše rozdiely i podobnosti spoločným varením a jedením. Bolo to pre mňa aj výzvou, keďže som mal bežeckú sezónu, no behať cez hory nalačno a bez vody nebolo jednoduché.

foto: Erik Fendík

Počas štúdia si pracoval na viacerých humanitárnych projektoch. O čo konkrétne išlo?

Do mojich humanitárnych aktivít spadalo skupinové prednášanie o ľudských právach a Nobelovej Cene Mieru na stredných školách v okolí, a asistovanie na medzinárodných zimných para-hrách Ridderrennet ako dobrovoľník Červeného Kríža. So spolužiakmi sme založili aj neziskovú organizáciu DROP (Do Remember Other People, z angličtiny „Pamätajte na ostatných“), ktorej poslaním bolo vyzbierať dostatok financií na postavenie školy v Etiópii. Akákoľvek malá „drop“ (z angličtiny „kvapka“) podpory pomohla na vytvorenie väčšiej vlny úsilia, a škola bola v roku 2012 postavená. DROP je stále aktívne vedená žiakmi v Nórsku, ktorí podporujú vzdelávacie projekty v ďalších krajinách.

Po skončení strednej školy si ostal pracovať v Nórsku. O aký typ práce išlo?

Po skončení stredoškolského štúdia a mesačného cestovania Škandináviou som si našiel prácu v hotelovom komplexe v „Nordkapp“ (z nórštiny „na Severnom Myse“), ktorý je približne 1000 kilometrov severne od polárneho kruhu. Bolo to počas leta, a teda počas polárneho dňa, čiže troch mesiacov slnka. Nabral som skúsenosti z každého sektoru hoteliérstva, od kuchyne a obsluhy v reštaurácii, cez upratovanie izieb, až po recepciu.

Po skončení ich turistickej sezóny som sa pomocou plavby na výletnej lodi presťahoval späť na juh Nórska, kde som si našiel prácu na pár mesiacov na ostrove v továrni na lososy. Neskôr som si z našetreného urobil kurz lyžiarskeho inštruktora v Kanade, a od decembra 2008 do februára 2009 ostal v kanadských horách.

foto: Erik Fendík

Nelákalo ťa vtedy dať opäť šancu športovej kariére?

Pred začatím štúdia vo februári 2009 som mal skoro rok voľna a počas cestovania a práce som uvažoval, že by som pokračoval ako inštruktor lyžovania cez zimy a kajakovania cez letá a na vysokú školu vôbec nešiel . Samozrejme, aj tu som si povedal, že vzdelanie je najdôležitejšie, lebo jedno zranenie a nemal by som nič. Po skúsenostiach s manuálnou a atletickou prácou som sa rozhodol, že radšej budem pracovať intelektuálne a oddychovať športom.

Pre aký odbor na vysokej škole si sa teda rozhodoval a prečo?

Už v marci 2008 som bol prijatý na štúdium liberálnych umení v USA, kde si študenti berú viacero predmetov naraz v rôznych katedrách bez toho, aby si dopredu určili ich hlavný smer. Nie sú prijatí na špecifickú katedru, ale na školu ako celok. Počas štvorročného bakalárskeho štúdia s podmienkami na predmety v niekoľkých rôznych oboroch si študenti vyberú svoje zameranie, najviac dve. Ja som si na prihláške predbežne určil ekonómiu a medzinárodné vzťahy, no vedel som, že ma to ťahalo viac na umelecké alebo technické smery.

V Nórsku som mal okrem IB (International Baccalaureate, z angličtiny „Medzinárodný bakalár“) vizuálneho umenia aj ekonómiu, fyziku, a najnáročnejšiu matematiku s vysokoškolskou nadstavbou. Uvažoval som preto aj nad matematikou. Takže úprimné povedané, vôbec som netušil, pri čom skončím. No vedel som, že ma bavilo viacero smerov a bol som rád, že som sa nenudil.

foto: Erik Fendík

Na základe čoho si si zvolil práve Middlebury College vo Vermonte?

Pôvodne som uvažoval nad školami v Kanade, Anglicku, alebo Taliansku. Lenže tam by som si musel nabrať pôžičky, mal by som to pracovne náročné, a do USA som sa vedel dostať cez Davis UWC štipendiá a prácou na polovičný úväzok priamo na univerzite. Vybral som si Middlebury College vo Vermonte, lebo boli relatívne blízko k rodine v Kanade, mali dobrú reputáciu, malé triedy s najviac 20 študentami na jedného profesora, osobný prístup, veľkú medzinárodnú komunitu, a vlastný lyžiarsky svah.

Už počas štúdia v Nórsku som sa stretol s delegátmi z viacerých amerických škôl a páčilo sa mi, že som nemusel osobne navštíviť ich univerzity a mohol som si podať prihlášky čisto elektronicky.

Ako prebiehalo štúdium na tejto univerzite?

Prvotnými negatívami určite boli nové prostredie a vzdialenosť domov alebo k príbuzným, ale i to, že Middlebury College nemali priemyselný dizajn, ktorý som si pracovaním v hoteliérstve a továrni na lososy obľúbil. Lenže ja sa vždy snažím otočiť kartu, ktorá mi bola rozdaná, a nájsť ten lepší uhol pohľadu. Na negatíva zabúdam a pamätám si iba pozitíva.

Aj preto som si okrem pre mňa celkom nenáročnej matematiky s pedagogikou vybral aj iný obor. Najbližšie k priemyselnému dizajnu bol architektonický dizajn, tak som ho vyskúšal. Zapáčil sa mi až tak, že som nevedel, či chcem po bakalárovi pokračovať v architektúre, alebo začať priemyselný dizajn, ku ktorému som sa dovtedy akademicky nedostal.

Čo ťa definitívne presvedčilo zvoliť si architektúru namiesto priemyselného dizajnu?

Podobne ako RCNUWC, aj Middlebury College bola internátna škola. Bolo nás okolo 2500 študentov v desaťtisícovom mestečku. Nové prostredie znamenalo, že som si našiel kamarátov v rovnakej situácii, a vedeli sme si pomôcť navzájom. Najviac si cením, že spolužiak z Indie ma pozval k nemu domov, lebo jeho otec je priemyselný dizajnér a pracuje v tej istej firme s architektmi. Išiel som k nim na stáž od decembra 2010 do februára 2011 a vyskúšal si profesionálnu prácu v architektúre aj v priemyselnom dizajne zároveň. To mi pomohlo definitívne rozhodnúť sa, že architektúra je skutočne ten smer, na ktorý sa chcem sústrediť.

foto: Fendik.com

Počas štúdia si pracoval na mnohých projektoch. Na ktoré si najviac hrdý?

Vo Vermonte som si na polovičný úväzok privyrábal ako pomocná sila na katedre matematiky, ale aj ako grafický dizajnér, 3D modelár, editor videí a fotografií a inštruktor v mediálnej učebni. To mi pomohlo získať skúsenosti, ktoré sú dôležité do profesionálneho sveta. Nahliadol som aj do iných oborov, kedže som spolupracoval s katedrou psychológie na budovaní virtuálnych realít pre psychologické experimenty, ktoré testovali orientačné zmysly.

Na leto 2012 sa mi podarilo získať grant na výskum spoločenských dosahov mestských obnovovacích projektov v Japonsku. Precestoval som Tokio, Kyoto, Osaku, Fukuoku a zameral som sa na „machizukuri“ (z japonštiny, „kolaboratívne komunitné metódy rozvoja“). Spolupracoval som aj s univerzitou vo Fukuoke na návrhu škôlky pre upadajúce priemyselné mesto Tagawa, a s AIJ (Architectural Institute of Japan, z angličtiny „Architektonický inštitút Japonska“) na návrhu zotavenia a obnovy miliónovej mestskej časti v Tokiu.

A teší ma, že som ku koncu svojho štúdia mohol prispieť k trvalej tvári našej univerzity. Spolupracoval som ako jeden z dvoch vybraných študentov na dizajnovaní a projektovaní novej športovej haly, ktorá je budovou s najviac návštevníkmi za rok v areáli Middlebury College.

Spolu so svojím tímom si sa podieľal na dizajne a stavbe nízkoenergetického rodinného domu. Na akom princípe funguje?

Zúčastnili sme sa medzinárodnej súťaže organizovanej americkým ministerstvom energetiky. Počas tohto dvojročného projektu sme postavili náš modulový dom najprv vo Vermonte, potom v hlavnom meste Washington, DC. Teraz je späť na Middlebury College, kde funguje ako internátny dom pre ďalšie generácie. Dva moduly podláh a stien sme pozdĺž spojili tak, aby náš dom bol priestranný, s dvoma izbami a obývačkou s otvorenou kuchyňou. Kolmo na dva základné moduly sme umiestili šesť strešných klenbových modulov.

Tie dodali stabilitu a pomohli s distribúciou systémov, ako napríklad geotermálny ohrev a ventilátor rekuperácie energie. Na strechu našej modernej drevostavby sme strategicky rozložili solárne panely a kolektory na ohrev teplej vody, aby sme počas roka vyprodukovali viac energie ako spotrebovali.

Podporujúc lokálny priemysel, hrubé steny a strechu sme vyplnili buničinovou izoláciou z recyklovaných novín, a prírodné materiály ako javorové drevo a bridlicu na dlažby a kuchynskú linku sme zohnali z okolia univerzity vo Vermonte. Dom sme orientovali na juh tak, aby kuchynské skleníkové okná s policami mali priestor na sadeničky a bylinky počas celého roka, a tepelná masa bridlice pasívne ohrievala vnútro domu cez zimu. Strešné okná v klenbe sme umiestnili tak, aby cez letá pomáhali vetraniu pasívnym komínovým efektom.

foto: Fendik.com

Ako sa tebe a tvojim kamarátom podarilo založiť počítačové učebne v Afganistane, Zambii či Etiópii?

Kedže som si privyrábal v mediálnej učebni, nahliadol som do administratívneho procesu obnovy technológií na Middlebury College. S prekvapením som zistil, že staršie počítače sa buď darúvajú alebo recyklujú lokálne vo Vermonte, kde je ich relatívny prebytok. So spolužiakmi, ktorí tiež pred Middlebury College študovali na iných UWC školách po svete, sme založili neziskovú organizáciu „C4L“ (Computers 4 Literacy, z angličtiny „Počítače pre gramotnosť“).

Cez naše zahraničné kontakty sme našli vhodných partnerov na pilotné projekty, aby sme mohli niekoľko tuctov takýchto starších no funkčných systémov priniesť tam, kde ich bolo treba viac. Obnovil som viac ako kopu (áno, kopa je určité množstvo) darovaných prenosných počítačov. Vyzdbieral, opravil, a upravil som ich s vlastným operačným Ubuntu systémom, ktorý som z rôznych „open-source“ zdrojov poskladal.

Po roku práce a zbierania finančných darov na pilotné projekty sme založili počítačové učebne v Afganistane, v Zambii, a v Etiópii. Spolupracovali sme s organizáciami, ktoré rozmiestnili naše C4L systémy v lokálnych školách, sirotincoch a pestúnskych domovoch pre viac ako 400 detí. V druhej polovici leta 2012, po skončení výskumu v Japonsku, som bol v Etiópii osobne doručiť C4L prenosné počítače a učil som deti aj personál domova základy počítačovej gramotnosti.

foto: Fendik.com

Aktuálne pokračuješ štúdiom architektúry vo Virginii. Aké možnosti ti dáva táto univerzita?

V rámci architektonického štúdia a štipendia na Virignia Tech pracujem v rezbárskej dielni, ktorá slúži študentom architektúry aj priemyselného dizajnu, ako odborný dozor, inštruktor, a pomoc pri výrobe prototypov nábytkov. Taktiež som mal možnosť nadizajnovať a vyrobiť prototypy drevených hračiek podporujúcich obrazotvornosť a rozvoj trojdimenzionálnej predstavivosti pomocou drevených spojov.

Žijem v internátnej časti pre približne 100 postgraduálnych študentov a pracujem ako hlavný kontakt v rámci vybavenosti našej budovy. Taktiež pracujem ako asistent pri programovaní rôznych podujatí pre všetkých približne 7000 postgraduálnych študentov.

Máš čas popritom všetkom aj na voľnočasové aktivity?

Ako vždy, popri štúdiu oddychujem športom. Amatérsky súťažím v ultramaratónoch, maratónoch, triatlonoch (plávanie, cyklistika, beh), a rekreačne hrám futbal, golf, a lyžujem.

foto: Erik Fendík

Aké dizajnérske projekty mimo štúdia ťa v súčasnosti najviac zamestnávajú?

Moja manželka je z Burkiny Faso a máme známych v Západoafrickom regióne. Preto keď môžem, venujem sa dizajnu prevažne rodinných domov v Západnej Afrike.

Po skoro desiatich rokoch rôznych projektov, na jeseň tohto roku konečne začínam svoju magisterskú prácu architektúry. Rozhodujem sa, kto má momentálne najakútnejšiu potrebu dizajnového návrhu na vhodný projekt. Samozrejme, ak je potreba expertného poradenstva aj doma na Slovensku, rád pomôžem a pouvažujem nad projektovaním prospešným pre Slovensko.

Aké sú tvoje ďalšie plány do budúcnosti?

Toto leto začínam na oddelení hospodárskej správy Virginia Tech a pravdepodobne od jesene budem pracovať tam namiesto v rezbárskej dielni. Tak budem môcť prispieť ako dizajnér alebo stavbyvedúci k projektom, ktoré budú rôznorodé: klubovne, učebne, kuchyne, jedálne, kancelárie, námestia, a ak bude čas, tak aj hlavný vzorový plán na novú rezidenčnú časť univerzity.

Potešilo by ma, ak by sa moja magisterská práca podarila a pomohla vybranej organizácii k výstavbe ich projektu v blízkej budúcnosti. Po skončení štúdia na Virginia Tech v máji 2018 sa s manželkou plánujeme presťahovať do Kanady za prácou na niekoľko rokov. Podľa neskorších príležitostí uvidíme, či ostaneme v severnej Amerike, alebo zakotvíme v Západnej Afrike alebo Európe.