Estónske amazonky chránia svoj „ostrov žien“

Už po storočia ženy na malom zalesnenom ostrove v Baltskom mori nosia šatky a červené pruhované sukne, obrábajú pôdu, strážia maják, vedú náboženské obrady a prezliekajú sa za Santa Clausa. Muži z ostrova Kihnu, vzdialenom asi desať kilometrov od estónskeho pobrežia, odplávajú na celé týždne a mesiace, takže nechávajú ženy oživovať to, čo je považované za jednu z posledných matriarchálnych spoločností na svete, píše agentúra AFP.

Ale tento životný štýl je v ohrození. Hospodárske ťažkosti nútia čoraz viac obyvateľov ostrova hľadať si obživu inde. „Pri každom kuchynského stole každý deň diskutujeme o našom prežití,“ uviedla Mare Matasová, sprievodkyňa a ochrankyňa kultúrneho dedičstva Kihnu.

Život na ostrove sa stále točí okolo starobylých tradícií a ľudových piesní. Jedinečná kultúra je zapísaná na zozname nehmotného dedičstva UNESCO.

„Stratíme to, ak tu ľudia nebudú žiť,“ obáva sa Matasová. Hoci je na ostrove prihlásených 686 obyvateľov, po celý rok tu žijú len tri stovky. Polovica oproti stavu pred krízou, ktorá Estónsko roku 2008 tvrdo zasiahla.

Ostrov s rozlohou 16  kilometrov štvorcových má len niekoľko ciest, dva obchodíky s potravinami, múzeum, kostol a malú školu, v ktorej je len 36 žiakov, oproti stovke ešte pred pár rokmi.

„Najväčší problém sú tulene a kormorány,“ tvrdí rybár Margus Laarents. Oba druhy sú chránené po tom, čo v polovici minulého storočia takmer vyhynuli. Od tej doby sa ich počty obnovili a ohrozujú miestne stav rýb. Podľa štúdie z roku 2010 sa úlovky ostriežov znížili na desatinu, úlovky niektorých ďalších rýb na stotinu.

Margus a jeho žena Marge, rovnako ako mnoho iných obyvateľov ostrova si myslia, že ich more už neuživí. Aj oni si zaisťujú obživu chovom zvierat a obrábaním pôdy. Ďalšie tradičné spôsoby obživy, pletenie a tkanie, už komerčne neobstoja, hovorí Matasová. Veľa rybárov preto odišlo za prácou do Nórska a Fínska.

Tucet starších paní si počas každej schôdzky pri káve vymieňa novinky a klebety. Hovoria hlavne o mužoch, ktorí sa rozhodli zostať na ostrove a častejšie ako kedykoľvek predtým sa chopia skôr prácam vyhradeným ženám.

„Oskar bol jedným z prvých, kto začal pracovať na poliach,“ spomína Merasse Salmeová, ktorá trvala na tom, aby jej manžel Oskar pracoval s ňou na farme. Vtedy mu bolo 25 rokov. „Keď sme videli muža, ako obrába pôdu, tak nás to rozosmialo,“ spomína.

Zvláštny spôsob života na ostrove láka turistov. Ročne ich sem zavíta až 30.000, polovica sú Estónci a druhá polovica pochádza z Európy a Ázie. Pretože tu nie je žiadny hotel, ani reštaurácie, niektorí miestni prijímajú návštevníkov vo svojich domovoch. Cestovný ruch sa ale obmedzuje len na leto.

Úloha mužov a žien sa možno mení, ale ženy stále majú za úlohu udržať pri živote kultúru Kihnu. Keď boli muži na mori, tradícia velila, aby ženy organizovali slávnosti, pohreby a svadby podľa starobylých obradov, ktoré občas trvajú aj niekoľko dní. Svadba zostáva jedinečná: tri dni hudby, tanca i pohanských rituálov, vrátane kúziel na ochranu nevesty – kým nedorazí do domu svojho ženícha.

Vedieť spievať ľudové piesne a hrať na husle či harmonikou predstavuje pre miestne ženy základné zručnosti. A mnoho žien na ostrove nosí sukne s červenými pruhmi každý deň.

V Estónsku známa speváčka Virve Kosterová zdieľa tento názor. Vo svojich 92 rokoch stále vystupuje a je považovaná za stelesnenie neskrotného ducha žien z Kihnu. „Bývalo to tvrdé,“ spomína na roky driny pri obrábaní polí, kedy nohy chránili len vlnené ponožky. Ale útechu a radosť vždy nachádzala v stovkách piesní o živote na ostrove,  o prírode a hlavne o láske.

Mnohí z ostrova odchádzajú, niektorí sa ale vracajú. Huslistka Maria Michelsonovho sa vrátila po štúdiách a teraz v drevenom kultúrnom stredisku odovzdáva hudobný odkaz deťom. S internetom a novým trajektom, ktorý zastavuje dvakrát denne, sa život na ostrove podľa nej úplne zmenil.

„Môže naša miestna kultúra prežiť v tomto novom svete? Uvidíme,“ hovorí.