Fotograf Ján Husár: 5 metrov odo mňa ľudí strieľali do hlavy. Videl som útok mínometom a rôzne popravy

  • Fotograf nám prezradil, ako to vyzerá vo vojnových oblastiach aj to, aký dopad to má na jeho vnímanie sveta
  • Tvrdí, že mu pamäťovú kartu s niektorými zábermi zneškodnili
Ján Husár
  • Fotograf nám prezradil, ako to vyzerá vo vojnových oblastiach aj to, aký dopad to má na jeho vnímanie sveta
  • Tvrdí, že mu pamäťovú kartu s niektorými zábermi zneškodnili

Ján Husár je dokumentárnym fotografom, ktorý svoju tvorbu zameriava najmä na vojnové oblasti. Sledoval konflikty prebiehajúce v Gaze, Iraku či na Ukrajine.

Jeho tvorbu aktuálne ovplyvnila pandémia, spojená so zákazom cestovania. Počas celého rozhovoru pôsobil absolútne nad vecou a presvedčil nás dokonalou schopnosťou nevenovať pozornosť zbytočnostiam.

Netúžili ste fotiť pokojnejšie prostredia, než sú vojnové oblasti?

Netúžil. Vo svete fotografie dnes už žije skoro každý. Máme k dispozícii telefóny a fotografom už je ktokoľvek z ulice. Byť ním neznamená mať drahú výbavu. Znamená to, že človek jednoducho fotí. Aby sa odlíšil, musí jeho práca v iných rezonovať. Je pre mňa dôležité zachytiť niečo, čo je unikátne. Vzhľadom na náš región, fotografie s vojnovou tematikou takými sú.

Určite sú aj iní, ktorí fotia vojnové konflikty. Poznám takých, ktorí boli na Ukrajine alebo v Iraku. Potom sme už ale od nich dlhú dobu nič nevideli. Ja fotím podobné prostredie dlhodobo. Chcem ísť na miesta, kde nikto nebol a zachytávať ťažké veci. Raz som počul, že táto práca znamená ísť na koniec sveta a tam ešte aj pod vodu. Toto robí možno 5 ľudí na svete. To je to, čo ma baví. Podobná tematika je však náročná. Či už z hľadiska spracovania alebo financií.

Čo vás najviac poháňa pri tejto práci, okrem už spomínanej snahy odlíšiť sa?

Dve veci. Prvou je celkové znechutenie z toho, čo sa vo svete deje. Chcem, aby môj život nebol o rečiach na Facebooku, ale o reálnom prinášaní vecí, ktoré sú rukolapným dôkazom. Priestory sociálnych sietí sa dosť využívajú na šírenie nepravdivých informácií. Práca, ktorú robím, ale dokáže podobné nepravdy vyvrátiť. Mám totiž dôkaz, že to čo hovoria oni, sú bludy. Mám totiž fotku a chcem ňou šíriť objektívnu pravdu. Aj keď ku nej v čistej forme nedôjde nikdy.

Druhou vecou, ktorá ma poháňa, sú humanitárne projekty. 5 rokov fotím detskú kardiochirurgiu. V roku 2020 som začal robiť aj projektového manažéra v Národnom ústave srdcovocievnych chorôb, kam som sa dostal práve vďaka fotografii. Nikdy by mi nenapadlo, že by som robil pre nemocnicu a riadil humanitárne projekty v Afrike. Aby som to skrátil, prinášanie neskreslenej reality a hľadanie zmyslu môjho života. To je to, čo ma ženie vpred.

V súvislosti s objektívnou pravdou majú mnohí pocit, že pri zachytávaní podobných obrazov ide skôr o zámernú manipuláciu reality. Je tomu tak?

Toto je hlbšia problematika. Novinárska etika zastáva názor, že prinášané informácie majú byť objektívne. To je však oxymoron. Po vypočutí oboch strán, ktoré sú do konfliktu zapojené, je to tým pádom o niečo subjektívnejšie. Práve preto, že nech poukážete na ktorúkoľvek stranu konfliktu, druhá už s vami nebude komunikovať. Výber obsahu nie je myslený ako manipulácia. Aby som to uviedol na pravú mieru, nie je to tak, že fotograf niečo vykonštruuje aby to vyzeralo určitým spôsobom. Ono to tak naozaj v realite je a nejde o nijaké fingovanie.

Tiež sa ale rozprávate s ľuďmi v teréne, ktorý vám poskytujú ich pohľad na vec. Do určitej miery si viete overiť, či to, čo vám hovoria, je pravdou. Nie však všetko, pretože v tých podmienkach nemáte čas overovať každú jednu informáciu. Práve preto sa podobné slová nazývajú aj svedeckou výpoveďou. Berie sa do úvahy, o akého človeka ide a v akom prostredí žije. Rozumiem, že človek , ktorí sedí pred televíziou podobné veci vníma ako manipuláciu. Ľahko sa to súdi. Iné je však naozaj sa ocitnúť v daných podmienkach. Sám som zažil momenty, kedy som fotiť nemohol a zobrali mi pamäťové karty aj materiály a zničili ich.

 

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Jan Husar Documentary (@janhusar)

V súvislosti s nutnosťou odovzdať pamäťovú kartu. Sú zábery, ktoré sú vyslovene zakázané fotiť a následne zverejňovať?

Zväčša nejde o konkrétne zábery. Oni jednoducho chcú, aby ste ich nefotili. Určite sú momenty, ktoré som nezachytával preto, že mi bolo povedané, aby som ich nefotil. Napríklad popravy. Videl som ich, v hlave ich mám, no nie sú na záberoch. Keby som sa o to pokúsil, popravia aj mňa. Keď som nafotil ruské špeciálne jednotky na Kryme a následne sa zobrazili v médiách, na druhý deň ich označenie odstránili. Často je to teda o tom, že nechcú byť zaznamenaní.

V akej krajine a aký druh popravy ste videli?

Videl som niekoľko foriem. Také, ktoré sa stali 5 metrov odo mňa a ľudí strieľali do hlavy. To sa stalo napríklad v Južnom Sudáne. Vyzeralo to ako vo filme. S tým rozdielom, že v realite to nebolo tak krvavé ako v nich. V Iraku som zas videl také popravy, kde zhromaždili extrémistických Islamistov a nastrieľali do nich buď puškami alebo ľahkými guľometmi. Mal som tiež možnosť vidieť aj také momenty, kedy už niesli nejaké hlavy. To som pochopiteľne nemohol fotiť, prišlo mi to barbarské.

V Gaze som zažil aj pád mínometu. Pozeral som sa na skupinu detí a zrazu padol mínomet. Nastal prach a deti zmizli. Iba sa otočíte a zrazu tam nie sú. Ostane iba kúdol prachu a pišťanie v ušiach. Aj toto považujem za určitú formu popravy. Pre mňa je popravou každý čin, počas ktorého sa druhá strana nemôže ubrániť a je odsúdená k tomu, že neprežije. Nič z toho nemám zaznamenané na fotoaparáte, no v hlave áno.

Ján Husár
zdroj: Facebook/Jan Husar

Ako to poznačí človeka, ktorý toto všetko vidí?

Stane sa, že aj slzy vybehnú. Často je to však tak, že ten dopad nepocítite hneď, ale až neskôr. Videl som záchranárov na fronte ako oživovali ľudí. V ten moment boli absolútne sústredení na prácu. Keď som sa s nimi však stretol večer, boli úplne mimo z toho, čo sa udialo počas dňa. Ak by sa ale človek zložil v daný moment, asi by nemohol robiť podobný druh práce. Tiež som napríklad videl zle resuscitované dieťa. Nesprávne mu zaviedli dýchaciu trubicu do hrdla a zadusilo sa. Ľudia nemali dostatok znalostí na to, aby mu pomohli. Videl som to na vlastné oči, no nevedel som čo spraviť. Sú ľudia, ktorých práca súvisí aj s podobnými pohľadmi. Ak ide niekto robiť lekára, je jasné že bude súčasťou neriešiteľných prípadov.

Vyskytol sa moment, ktorý by ste označili za ten, ktorý bol blízko smrti?

Asi nie. Boli momenty, kedy som sa dosť bál. Nikto ma ale neprenasledoval s tým , že ma chce zabiť. Mám ale pocit, kvôli ostreľovačom, ktorých som videl, že rana trafí skôr ako počujete zvuk. Tak je to podľa mňa aj so smrťou. Zasiahne vás náhle a už ležíte na lôžku. Dosah zvuku, alebo smrti príde až vtedy, keď si uvedomíme že ten človek tu nie je. To, že niečo podobné prichádza zväčša človek necíti predtým. Samozrejme, sú situácie, kedy to tušíte. Napríklad pri spomínaných popravách. Aj napriek tomu som pri prvej, ktorú som videl, nechcel veriť tomu, čo sa ide diať. Bol som v domnienke, že pôjde iba o nejaké zastrašenie. Nechcel som veriť tomu, že prídu k človeku a on padne. Príde k ďalšiemu a padne tiež. Zostal som v šoku a dospel k názoru, že život ktorý žijem ja a ten, ktorý žijú oni, sú úplne rozdielnymi svetmi.

V podobnom prostredí ste niekoľko dní. Ako vyzerajú podmienky, v ktorých fungujete?

Presne ako hovoríte, niekoľko dní. Ak mám byť úprimný, najradšej by som tam bol aj mesiac. Nie sú na to ale finančné prostriedky. Klient za týždeň, ktorý tu strávim zaplatí 10 000 eur. Rozdiel v tom, aký druh záberov nafotím za týždeň a za mesiac totiž nie je tak odlišným. Ak by som tu bol dlhšie, kvalitné zábery by som možno mohol nafotiť pre súťaž. Klientovi je ale jedno, či je fotka super dokonalá alebo iba dobrá, ak chce zachytiť danú situáciu. Zväčša preto platí, že stačí práve tá z druhej skupiny.

Živím sa ale najmä filmovaním. To je o niečo ťažšie, nakoľko musím nájsť miesto, z ktorého viem vytvoriť zábery tak, aby neboli roztrasené a mali kvalitný zvuk. Do terénu som zväčša chodil sám. Po prvé, náklady boli nižšie a po druhé, sú miesta kam by som si nedovolil niekoho zobrať. Ak by šiel niekto, kto nemá skúsenosti, ohrozí nie len seba, ale aj vás. Tomu ma naučilo potápanie, ktorému som sa venoval. Tam sa chodí po dvoch. Ak má jeden problém a druhý sa mu snaží pomôcť, utopia sa často obaja. Ak jeden spanikári, obaja sú ohrození. Rovnako to funguje aj vo vojnovom prostredí. Ak jeden spanikári, obaja sú v prdeli.

Ján Husár
zdroj: Facebook/Jan Husar

Mnohí tvrdia, že migrantov by sme sem púšťať nemali, nakoľko vraj iba využívajú situáciu. Čo si o tom myslí človek, ktorý videl ako vyzerá ich boj o prežitie?

Ľudí, ktorých som videl pred vojnou utekať ja, tak naozaj spraviť museli. Buď preto, že to bol boj o život alebo preto, že by ekonomicky neprežila rodina. V Afrike je bežné, že majú v rodine 10 detí. Polovica z nich ale často zomrie. Tí, čo prežijú, zväčša odcestujú, aby zarábali peniaze a následne ich sem posielali. Aby som ale odpovedal na otázku, migrácia v ľudskej civilizácii bude vždy. Európania nemigrujú, lebo nemusia. Predtým sme sem ale tiež primigrovali. Teraz tu žijeme tisíc rokov.

Migračné vlny teda úplne nevnímam ako nejaký problém. Poníma sa tak, lebo na internete vidíme, že v Berlíne niekoho napadli. Nikto ale nevyšetruje, čo to bolo za ľudí. Zaobalí sa to a často aj hodí na migrantov a na to, že vytvárajú problémy. Príbehov je veľmi málo a keď sa pozrieme, ako stúpol zločin od ich príchodu, čísla nie sú závažné. Druhou vecou je, že množstvo násilia, ktoré vykonávajú domáci, tu často nie je. Ak to ale vykoná človek s tmavšou pokožkou, médiách sa to objaví. Je to chorá rétorika, kvôli ktorej si ľudia myslia, že toto oni robia a budú robiť stále. To, aký vysoký počet napadnutí je v Nemecku v daný deň, sa neporovnáva. Domáci tam môžu napáchať ďaleko viac zlého, ako migranti. Je predsa veľmi veľa takých, ktorí nevykonávajú nič zlé. Potom je pár jedincov, ktorí spravia niečo podobné a my to následne zaškatuľkujeme.

Je ich spôsob bytia naozaj tak ohrozujúcim pre nás ako inú mentalitu alebo teda skôr ide z našej strany o xenofóbiu?

Stačí sa pozrieť na to, že voliči SNS dlhodobo riešili, že Maďari nám chcú uškodiť. Spomínaný voliči často pri Maďaroch nežijú. To isté je to s utečencami. Bavíme sa o tých, ktorí sú niekde vo Frankfurte. Je jednoduché báť sa niečoho, čo nepoznáme osobne. Moja známa pozerala videoklip skupiny Daft punk a o jednom z členov podotkla, že vyzerá hrozne. Nie kvôli oblečeniu, ale kvôli tomu, že je černochom. Ak sme černocha nikdy nestretli, príde nám to čudné. Ak ste ale boli v Afrike, kde sú všetci čierni, nie je to ničím zaujímavým. Práve naopak, biely človek tam bude vytŕčať.

Spolupracovali ste aj s National Geographic a History Channel. O aký druh projektu išlo?

V spolupráci s History Channel som robil na seriáli History Now, história sa deje teraz. Bolo tam približne 50 príbehov, ktoré mali každý svoj vlastný seriál. Robil som jeden príbeh, ktorý mal 7 dielov. Ja som bol napríklad s Američanmi, ktorí trénovali Asýrskych kresťanov, ktorých životaschopnosť v boji bola nízka. Toto bol celkom challenge, keďže na som tam žil skoro 3 mesiace na fronte v opustenom meste. S National Geogaphic som zas spolupracoval na celovečernom dokumente, natáčanom v Juhoafrickej republike. Išlo o projekt Shark Attack Experiment live. Live preto, že časť sa vysielala naživo. Snažili sme sa zistiť, čo je dôvodom toho, že žraloky útočia na ľudí. Bol to napínavý experiment.

 

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech