Juraj Hipš na Slovensku vybudoval prvú komunitnú školu a ekocentrum, aké u nás nemá obdobu

Linda Cebrová / 10. júla 2018 / Rozhovory

zdroj: Juraj Hipš
  • Keď pred 17 rokmi spo­lu­pra­co­val na za­kla­daní ne­zis­ko­vej or­ga­ni­zá­cii Ži­vica, mal sen vy­bu­do­vať vzde­lá­va­cie cen­trum na za­je­žov­ských la­zoch, čo sa mu o osem ro­kov po­da­rilo
  • Dnes sa spolu s ľuďmi v Ži­vici ve­nuje de­ťom, uči­te­ľom, vzde­lá­va­cím a en­vi­ron­men­tál­nym pro­jek­tom

Ju­raj Hipš je ro­dený Bra­ti­slav­čan, ktorý dal pred­nosť ži­votu na la­zoch v Za­je­žo­vej. My sme Ju­raja vy­spo­ve­dali, aby sme zis­tili, čo stojí za úspe­chom jeho nie­koľ­kých pro­jek­tov.

Ahoj, Ju­raj, po­vedz nám naj­skôr čo vô­bec bolo pr­vot­ným im­pul­zom na za­lo­že­nie Ži­vice? Kto stojí za touto ne­zis­ko­vou or­ga­ni­zá­ciou?

Keď som mal 21 ro­kov, za­čal som učiť na stred­nej škole pred­met “Zá­klady eko­ló­gie”. Ne­smierne ma to ba­vilo. Do­konca až tak, že som bol ne­šťastný, keď pri­šiel ví­kend. Te­šil som sa na svo­jich štu­den­tov a na pon­de­lok. Práve pred pár dňami mi je­den bý­valý štu­dent na­pí­sal, ako ma po­va­žo­val za to­tál­neho blázna. Ale je rád, že som ho učil. Tak to ma po dvad­sia­tich ro­koch fakt po­te­šilo. Otáz­kou je, koľkí štu­denti ma do­te­raz po­va­žujú za po­mä­te­ného uči­teľa.

Pri­šiel čas, keď som chcel učiť viac a ro­biť aj sys­te­ma­tic­kej­šie pro­jekty na via­ce­rých ško­lách. Spolu s pár pria­teľmi sme sa roz­hodli za­lo­žiť Ži­vicu. Ví­ziu sme mali jasnú, naj­dl­h­šie sme vy­mýš­ľali ná­zov. Ja som pre­sa­dzo­val ná­zov “dai­mo­nion”, ktorý po­u­ží­val Sok­ra­tes. Os­tatní ma zru­šili, že je to prí­liš učené a všetci nás budú vo­lať “dé­moni”. Tak vznikla Ži­vica.

Ži­vica fun­guje už od roku 2000. Aké úspe­chy sa Vám za tieto roky pô­so­be­nia po­da­rilo do­siah­nuť, res­pek­tíve na ktoré ste naj­viac hrdí?

Pa­mä­tám si, ako sme se­deli na ska­lách v Ma­nín­skej ties­ňave a sní­vali sme o vlast­nom eko­cen­tre. To bol náš veľký sen, ktorý sa na­ko­niec ne­po­da­rilo na­pl­niť na Po­važí, ale dve­sto ki­lo­met­rov vý­chod­nej­šie na Za­je­žo­vej. Na toto som sku­točne hrdý. Keď sme za­čí­nali sta­vať, bol v tom ob­rov­ský kus na­ivity. Dnes by som do toho už asi ne­šiel. Dva roky som ne­rie­šil nič iné, len zhá­ňal okná, škridle, sla­mené ba­líky a zis­ťo­val, aké všetky ne­uve­ri­teľné hy­gie­nické štan­dardy treba spĺňať. Pri­tom som vy­štu­do­val fi­lo­zo­fiu, čiže som bol v tejto ob­lasti ab­so­lútne ne­pou­ži­teľný. Dnes som šťastný, keď vi­dím, koľko prog­ra­mov v cen­tre beží a akí rôzni ľu­dia k nám pri­chá­dzajú.

Po­da­rilo sa nám ot­vo­riť aj prvú ko­mu­nitnú školu. Za­čí­nali sme so 4 žiakmi a má­lo­kto ve­ril, že škola pre­žije viac ako rok. Dnes osla­vu­jeme de­sať ro­kov a žia­kov už máme dvad­sať. Som hrdí aj na úspeš­ných ab­sol­ven­tov Sok­ra­tovho in­šti­tútu alebo skve­lých uči­te­ľov, ktorý pre­šli Ko­men­ského in­šti­tú­tom.

Máte roz­be­hnuté Vzde­lá­va­cie cen­trum Za­je­žová, v čom je tento pro­jekt uni­kátny a pre koho je ur­čený?

Cen­trum je uni­kátne tým, že je sku­točne ot­vo­rené všet­kým. Stret­nete tu bud­his­tic­kého mní­cha, kto­rého vy­s­trieda bis­kup, ďalší kurz sa tu stretnú uči­te­lia. Moja mama ho­vorí, že som sa od­sťa­ho­val do to­tál­nej diery. Ja jej opo­nu­jem, že ni­kdy by som ne­mal šancu stret­núť na jed­nom mieste toľko skve­lých a zau­jí­ma­vých ľudí, od sve­to­zná­meho ame­ric­kého lin­gvistu, ne­uro­lóga z Yale až po ľudí, ktorí sa ve­nujú ovoc­ným stro­mom. Mame vy­svet­ľu­jem, že fakt to tu žije oveľa viac ako u nej v Petr­žalke. Ale ne­verí mi.

Ne­dávno bol ko­niec škol­ského roka, vo va­šom cen­tre však žiaci ne­dos­tá­vajú kla­sické známky. Prečo je to tak, a akú formu hod­no­te­nia vy­uží­vate?

Do­stať na konci roka za svoju prácu nie­koľko čís­lic ne­musí byť vô­bec mo­ti­vačné. Je to po­dobné ako so mzdou. Ak ro­bíte svoju prácu s váš­ňou a radi, tak vý­platná páska nie je to naj­dô­le­ži­tej­šie. Žiaci v Za­je­žove do­stanú spätnú väzbu for­mou slov­ného hod­no­te­nia. Je to na­má­ha­vej­šie ako dať čís­lice. Ale je to zmys­lu­pl­nej­šie pre žiaka aj pre ro­diča.

Viete po­ve­dať tri veci, zmeny, ktoré by sa dali už dnes im­ple­men­to­vať do kla­sic­kého škol­ského sys­tému bez väč­ších prob­lé­mov či ná­kla­dov, aby bol celý sys­tém as­poň o kú­sok lepší?

 

Škols­tvo je zlo­žitý a kom­plexný sys­tém. Ne­rád by som vy­tvo­ril do­jem, že ak spra­víme tri veci, svet sa stane kraj­ším. Na dru­hej strane, exis­tujú úplne jed­no­du­ché veci, na ktoré ne­treba ani euro­fondy, ani zmenu zá­ko­nov. Do­dnes ne­po­cho­pím, prečo mu­sia žiaci se­dieť za se­bou v rade a po­ze­rať na uči­teľa pred ta­bu­ľou. Chceme od žia­kov, aby boli schopní dis­ku­to­vať, a pri­tom sa na­vzá­jom po­ze­rajú len do chrbta. Je mnoho si­tu­ácií, kedy se­de­nie v kruhu je tá naj­pri­ro­dze­nej­šia vec. Ale ešte aj dnes je pre mno­hých uči­te­ľov aj toto ne­pred­sta­vi­teľné. Ta­kýchto ma­lých re­vo­lú­cii v škols­tve vieme nájsť ne­spo­četne.

Aké re­álne zmeny ste už v škols­tve do­cie­lili?

Pý­tate sa ma, ako keby som bol mi­nis­ter škols­tva☺. Ja som úplne oby­čajný člo­vek a ro­dič, ktorý sa snaží pod­po­riť dob­rých uči­te­ľov. Ne­mám apa­rát úrad­ní­kov ani mi­li­ó­nové roz­počty. Mám chuť ro­biť s dob­rými uči­teľmi a po­má­hať im pri re­forme škols­tva zdola. Je to možno po­malá cesta, ale som pre­sved­čený, že sa blí­žime ku kri­tic­kej mase, ktorá je na veľkú zmenu nutná.

Ako by ste chceli, aby naše škols­tvo vy­ze­rala na­prí­klad o 20 ro­kov?

Tak to už bu­dem asi dedko. Mo­jím snom je, aby ne­prišli za mnou vnú­čatá, nech ich vy­skú­šam ne­jakú látku, ktorú mu­sia iba me­mo­ro­vať. Toto za­ží­vam s dcé­rami a s vnú­ča­tami to už za­žiť nech­cem. Ako starý člo­vek by som mo­hol do­stať in­farkt, ktorý nie­kedy mám už aj te­raz.

Pod pal­com máte aj Sok­ra­tov in­šti­tút, aké sú hlavné be­ne­fity, ktoré štu­dent po jeho ab­sol­vo­vaní získa?

Je to sieť ľudí, lek­to­rov, hostí a spo­lu­žia­kov, kto­rých spoz­najú. Sok­ra­tov in­šti­tút je ko­mu­nita, a to je podľa mňa jedna z naj­cen­nej­ších vecí. Na­šich štu­den­tov vy­be­ráme z rôz­nych od­bo­rov. Stre­tá­vajú sa u nás le­kári, práv­nici, umelci aj eko­ló­go­via. Táto di­ver­zita je jedna z naj­cen­nej­ších vecí, ktoré na Sok­ra­to­vom in­šti­túte vi­dím.

Váš Ko­men­ského in­šti­tút sa zase ve­nuje pe­da­gó­gom, ako sa im sna­žíte po­má­hať ? Prečo podľa vás po­tre­bujú po­mocnú ruku?

Naši uči­te­lia sú pe­da­go­gickí di­si­denti. Oni bú­rajú skost­na­tený sys­tém. A di­si­denti si našu po­moc vždy za­slú­žia. Je ne­smierne ťažké byť sám, me­niť veci a ísť proti prúdu. Uči­te­lia v Ko­men­ského in­šti­túte majú in­ten­zívny ročný prog­ram, ktorý slúži aj ako pod­porná sku­pina. Keď sme mali prvý roč­ník, ča­kal som, že uči­te­lia pôjdu po de­sia­tej ve­čer spať. Oni ale dis­ku­tujú až do rána, ra­dia si a pod­po­rujú sa. Sú to os­trovy po­zi­tív­nej de­viá­cie, ktoré sa stre­tá­vajú na za­je­žov­ských la­zoch a vy­tvá­ráju kon­ti­nent.

Ne­dávno ste zís­kali Cenu Na­dá­cie Orange, čo pre vás táto cena zna­mená? V čom Vám po­mohla, res­pek­tíve v čom Vás po­su­nula ďa­lej?

Sku­točne som ne­ča­kal, že túto cenu do­sta­nem. Aku­rát mi bolo divné, že aj moja man­želka ide so mnou na sláv­nostný ga­la­ve­čer, lebo na ta­kéto ak­cie veľmi ne­chodí. Ale pri­pi­so­val som to jej obe­ta­vosti, aby som si ja mo­hol dať víno a ona, aby to od­šo­fé­ro­vala na Za­je­žovú. Jasné, že ma cena po­te­šila. Aj som sa chvíľu te­šil, že u dcér si ako oce­nená osob­nosť zís­kam väčší re­špekt. Ale táto časť mi ne­vyšla.

Aké sú plány Ži­vice na rok 2018?

Práve hod­no­tím stovku pri­hlá­šok, ktoré sme do­stali na cenu Uči­teľ Slo­ven­ska – Glo­bal Te­a­cher Prize. Som veľmi rád, že tento rok vy­hlá­sime ví­ťaza aj na Slo­ven­sku. A ešte sa te­ším ako bu­deme na je­seň vy­sá­dzať prvé škol­ské ovocné sady.

Člá­nok vzni­kol v spo­lu­práci s Orange Slo­ven­sko

Pridať komentár (0)