Krajina, ktorá ma doslova šokovala. Toto je najväčšia prdel sveta, ktorú som kedy navštívil

  • Najdepresívnejšia krajina, akú som videl
  • Jediná krajina, kde som si naozaj nevedel predstaviť žiť
  • Vojaci z celého sveta brániaci lode pred pirátmi
Dzibutsko Frantisek Kekely
Najväčšia prdel sveta, akú som navštívil. František Kekely
  • Najdepresívnejšia krajina, akú som videl
  • Jediná krajina, kde som si naozaj nevedel predstaviť žiť
  • Vojaci z celého sveta brániaci lode pred pirátmi

Na mojich cestách po Afrike som si párkrát povedal: „Tak toto je riadna prdel.“ V takom Lesothe – malé kráľovstvo na juhu Afriky – ani miestni policajti nechápali, čo v tej krajine robím a čo tu chcem vidieť. No Lesotho je ešte nič oproti tomu, aké pocity som mal v inej malej krajine Afriky, kde som vetu o „prdeli sveta“ myslel naozaj vážne. Zo žiadnej inej krajiny som nemal viac depresívne dojmy ako z Džibutska.

Vojenské základne proti pirátom

Džibutsko je zhruba veľké ako polovica Slovenska a žije v ňom necelý milión obyvateľov – prevažne moslimov, najmä Somálcov či púštnych Afarov. Nebyť jeho strategickej polohy a pre región dôležitého prístavu, asi by bolo známe len chovom tiav a robením ťavieho mäsa.

Džibutsko je akoby bránou medzi Červeným morom, cez ktoré plávajú lode do Suezského prieplavu a ďalej do Európy, a Adenským zálivom, cez ktorý sa dostanú do Indického oceána a následne kdekoľvek chcú. Jednoducho, vedie tadiaľto kľúčová námorná cesta, ktorú využívajú lode úplne z celého sveta.

zdroj: Džibutsko ťaží najmä zo svojej strategickej polohy. Inak je známe len ťavami. Google Maps

No región a miestne vody sú známe aj pirátmi zo susedného Somálska. Lode bolo treba chrániť a tak v Džibutsku nájdeme viacero vojenských základni, ktoré dbajú na bezpečnosť svojich lodí a prevážaného tovaru. „Tu pri letisku je hneď americká základňa, jediná v Afrike. Tu sú Francúzi. Tam stavajú Číňania, ktorí majú sem poslať ďalších 20 000 vojakov,“ vysvetľuje mi Mohamed, ktorý sa začal živiť sprevádzaním zahraničných turistov. Krajina pre vojakov a nič iné – také boli a sú moje dojmy.

Africký chaos a potopa

Už samotné letisko vám napovie, kam ste to prileteli. Na zemi boli kýble, do ktorých zo stropu padala voda. Čakanie na batožinu a následne bezpečnostné kontroly pripomínali skôr trh, kde si chce každý rýchlo zobrať čo treba, kým to za chvíľu nezmizne. A vy sa len snažíte v tom chaose nespustiť svoj batoh a notebook z očí, aby vám v tom chaose nezmizol úplne. V Afrike si na podobný chaos-systém zvyknete.

Vonku už čakali pripravené autá, kde miestne spoločnosti čakali tých svojich pár turistov. Samozrejme, chaos bol aj tu, kto do akého auta má ísť a vôbec, ktoré auto je ešte naše. Chvíľu som mal pocit, že títo chalani sa len pred malou chvíľou stretli a povedali si, že ideme skúsiť voziť turistov po krajine. Vraj to ale už robia dlhé roky.

Cesty boli komplet zaplavené a viac by sa nám zišla loď než auto. To naše cestu neprežilo a ostalo stáť uprostred rieky, ktorá išla cestami. Bolo treba vyjsť a vytlačiť ho niekam, kde nebude tak zatopené vodou.

zdroj: Potopa v meste. František Kekely

V Džibutsku som skôr očakával spaľujúce slnko a púšť. „Niekedy tu ani celý rok poriadne nezaprší,“ smeje sa mi Mohamed, aké špeciálne, netypické počasie som tu vychytal. Ako keby sa niekde pri meste roztrhla priehrada.

Mne aj na Sahare dvakrát pršalo či v jordánskej Petre padal sneh. Zjavne takéto extra úlety počasia priťahujem.

Krajina a mesto tak pôsobilo ešte depresívnejšie, než keby naň svietilo slnko. Hoci nemyslím si, že by slnko tomu veľmi pomohlo. Keď sme vyšli z mesta, nechápavo som pozeral na miestne, malé, zaprášené chatrče, často polepené plechom, ktoré len tak smutne stáli na pustej, kamenistej zemi. Nad tým šedé oblaky. Takto si predstavujem obrázky z nejakého post-apokalyptického filmu. Úprimne si hovorím, že tu by som ani s veľmi silnými anti-depresívami nedokázal žiť. A to som si vedel predstaviť život v mnohých afrických krajinách, ktoré som navštívil.

zdroj: Ulicami mesta Džibuti. František Kekely

Nezabudnuteľný obed uvarený v sude zo smetiska

Keď ma priviezli na akési námestie mesta Džibuti, ktoré má byť to najkrajšie v meste, mal som pocit, že tu museli padnúť bomby a preto všetci ľudia odišli. Nikde nikoho. Uprostred námestia bol akýsi malý obchod, kde turisti chodia kupovať suveníry. Stále neverím, že tých turistov tu je toľko, že sa ten obchodík uživí. No priznávam, výber tovaru mal zaujímavý. Mám slabosť pre africké veci, sošky a prívesky.

Vonku nakladali policajti nejakých miestnych do vozidla, ktoré asi vyrobili skôr na prepravu zvierat než ľudí. Jeden turista, ktorý bol so mnou, si to odfotil. Nasledovala séria doťahovaní s políciou, ktorá mu ten foťák chcela zobrať.

No úplný strop zážitok priniesol obed v miestnej, „dobrej“ reštaurácii. Ešte raz pripomeniem to slovo „dobrá,“ ktoré mi Mohamed zdôraznil. Už len keď sme vystúpili z auta a pozrel som sa na okolie i samotnú „dobrú“ reštauráciu, myslel som, že tí ľudia, čo sú tu so mnou, okamžite utečú. Niektorým som doslova videl zdesenie na tvári, keď sme išli dovnútra a priznám, ani mne nebolo všetko jedno.

Neuveriteľná krajina na cestovanie, kde som mal nôž na krku a denne zavraždia cez 50 ľudí

Posadili nás do nejakej malej miestnosti na poschodí. Myslím, že to bola miestna VIP. Keď priniesli jedlo, niektorí podľa očakávaní zdesení z prostredia, v ktorom sú, sa toho radšej ani nedotkli. No iní, možno zo zvedavosti alebo až príliš hladní, vrátane mňa, sa tu do jedla pustili. Na obed bola koza a ryža.

A teraz to najdivnejšie: Hoci sme predtým jedli aj v rôznych luxusnejších, drahších reštauráciach, trebárs v hlavnom meste susednej Etiópie, viacerí sme sa zhodli, že najchutnejšie jedlo našej výpravy bolo toto, v tom najväčšom „pajzli,“ v akom sme boli.

Nedalo sa ne-ísť nepozrieť do kuchyne, kde tu tento gastronomický výtvor vznikol. Dobre, že sme sa do tej kuchyne išli pozrieť až po jedle. Temná miestnosť, v ktorej chodili aj živé kozy – tomu sa povie čerstvosť, no najlepšie boli „hrnce,“ v ktorých sa varilo. Mám tým na mysli akési staré, hrdzavé sudy, ktoré by ste doslova našli niekde na smetisku. Kuchárky boli naozaj pyšné a radi, že ich turista prišiel pozrieť. Taká spomienka si zaslúžila pamätnú fotku.

zdroj: V miestnej reštaurácii. Za na nami hrnce, v ktorých sa varí. František Kekely

Krajšie stránky Džibutska

No aj taká prdel sveta ako Džibutsko má svoje svetlé miesta. Nájdete tu aj kvalitné hotely, podniky, kde môžete stretnúť trebárs miestneho ministra, a dosť do oči bijúcim prvkom je aj pekné nákupne centrum, kde stretnete nakupovať rôznych vojakov zo sveta, ktorí sú v miestnych základniach. Podľa mňa to bolo postavené najmä pre nich.

zdroj: Aj takéto obchody tu viete nájsť. František Kekely

A smerom na púšť narazíte na nádherné, jasne modré jazero Assal, pri ktorom si poviete, že je tu dôvod prísť. Assal je jedno z najslanších jazier sveta, pod ktorým by mala byť najväčšia zásobareň soli na svete. Okraje jazerá sú vďaka soli snehovo-biele. Zároveň ide o to najnižšie položené miesto v celej Afrike a tretie najnižšie položené miesto sveta. Tu sme 155 m pod úrovňou mora.

Na okraji jazera už vyrástla čínska fabrika na ťažbu soli, kvôli ktorej tu Číňania vybudovali cesty. O Afriku majú očividný záujem a ich fabriky, stavanie ciest, priehrad, železníc, vidím po celom kontinente.

A veľkým lákadlom, prečo sem prísť, je aj potápanie sa s najväčšími žralokmi sveta – so žralokmi veľrybími. To sú tie bezpečné, ktoré sa živia planktónom a radi sa zdržujú práve pri brehoch Džibutska.

No jednoznačne najväčším zážitkom a prečo som úprimne rád, že som do Džibutska prišiel, bolo vidieť a zažiť ten jeho bežný život – jeho ulice, ľudí, chalúpky na pustej púšti a najesť sa spolu s miestnymi v miestnej reštaurácii, kde tá koza na tanieri zrejme ešte pred chvíľou behala pomedzi staré sudy, teda hrnce, po kuchyni.

Najnovšie video

Najnovší podcast

[Hacker Zdravia] Prekonal množstvo operácií a nevzdal to. Ak chceš byť lepší, musíš pokoriť svoje ego

Najnovšie