Krvavý príbeh štátu založeného otrokmi, ktorí tu všetkých zotročili. Dnes ho vedie známy futbalista

  • Poslali ich „domov“, kde sa nenarodili a nikdy neboli
  • Nastolili voči domorodým obyvateľom jediný systém, ktorý poznali – otroctvo
  • Ich zvrhnutím nastala len ďalšia etapa plná krvi a neprávosti
Libéria
Cloudfront.net a Wellcome collection
  • Poslali ich „domov“, kde sa nenarodili a nikdy neboli
  • Nastolili voči domorodým obyvateľom jediný systém, ktorý poznali – otroctvo
  • Ich zvrhnutím nastala len ďalšia etapa plná krvi a neprávosti

Budeme ťa tu strážiť, lebo bez nás zahynieš,“ znela prvá veta, ktorú známy novinár a autor kníh Ryszard Kapuściński počul v tejto krajine hneď po vystúpení z lietadla. A v tej dobe bola viac než pravdivá.

Ihneď mu zobrali pas, spiatočnú letenku i očkovací preukaz. Miestni colníci tu ešte nedávno nedostávali žiadny plat a toto bola ich jediná možnosť, ako si zarobiť a uživiť rodinu. Prišiel si sem, ak chceš naspäť svoje doklady, ktoré si nám ukázal, tak zaplať alebo tu už ostaň navždy.

Ryszard Kapuściński pôsobil po celej Afrike ako zahraničný reportér, korešpondent. Jeho príbehy a spomienky odtiaľ sú  šokujúce, no len máloktoré vyvolávajú také depresívne, zmiešané pocity, ako z tejto akoby dlhšie Bohom zabudnutej krajiny:

zdroj: Therooftop

Príbeh štátu Libéria je bez pochýb jedným z najzaujímavejších, s akými sa dá na tomto kontinente stretnúť. Založili ho oslobodení otroci z Ameriky, ktorí ale začali robiť jediné, čo poznali, len tentokrát v opačnom prevedení – zotročovať ostatných.

No ani po ich zosadení o sto rokov neskôr nenastal v krajine pokoj, ba naopak, rozbehla sa krutá vojna a desaťročia krviprelievania, po ktorých sa Afrika dočká historicky prvej ženskej hlavy štátu.

Návrat otrokov z Ameriky „domov“ do Afriky

Projekt s cieľom vrátiť čiernych otrokov z Ameriky naspäť do Afriky vyzeral na prvý pohľad ako veľmi pekný krok a gesto, ktoré sa objavilo v 19. storočí, no malo aj svoje temné stránky a ešte temnejšie následky.

Na mieste, kde americká spoločnosť American Colonisation Society začala od roku 1821 vysádzať „doma“ oslobodených, čiernych otrokov, dnes stojí hlavné mesto štátu Libérie – Monrovia, ktoré založili práve privezení otroci.

zdroj: Slavevoyages.org

Už pred ich príchodom ale žilo na tomto území niekoľko kmeňov, pre ktorých to bol, na rozdiel od spoza oceánu privezených černochov, skutočný domov. Tak American Colonisation Society, údajne za pár pušiek, debničku korálov a s pištoľou priloženou ku hlave miestneho náčelníka, „kúpila“ od miestneho kmeňa časť pobrežia, na ktorom postupne vysádzala ďalších a ďalších otrokov z amerických bavlníkových plantáži.

Mnohí privezení otroci, ktorí sa v Afrike ani nenarodili, miestne podmienky nezvládali. „Úmrtnosť na tropické choroby bola strašná – z 4 571 emigrantov, ktorí pricestovali do Libérie v rokoch 1820 až 1843, v roku 1843 žilo iba 1 819,“ vyťahuje zachovalé údaje vo svojej práci americký historik Tom W. Shick. Napriek všetkým týmto okolnostiam, aj neskorší americký prezident Abraham Lincoln označil tento projekt za úspech.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Jordan Cassel (@jordanw_s)

Z otrokov povýšeneckí vládcovia a otrokári

Privezení otroci sa začali nazývať „Americo-Liberians“ a keď ich na africkom pobreží bolo spolu už okolo 6 000, v druhej polovici 19. storočia si tu založili vlastný štát – dnešnú Libériu.

zdroj: Wikimedia.org

Ich vzťah s okolitými, miestnymi kmeňmi a to, čo sa tu začalo nasledovne diať, dobre popísal Ryszard Kapuściński vo svojej knihe o Afrike Eben:

Napriek očakávaniu svojich dobrodincov prisťahovalci nebozkávali znovu získanú zem a nevrhali sa do náručia domácich Afričanov. Títo libérijskí Američania poznajú z vlastnej skúsenosti iba jeden typ spoločenstva – otroctvo. A tak sa ich prvým krokom stane rekonštrukcia podobného spoločenstva, ale s tým rozdielom, že pánmi budú teraz oni – včerajší otroci.“

Černosi z Ameriky tu začali nosiť fraky, tvrdé klobúky, biele rukavičky a ženy napríklad hrubé, ťažké parochne, a to aj napriek vysokým teplotám, ktoré tu sú. Šlo im hlavne o to, aby sa od miestnych černochov výrazne odlíšili a viac sa podobali na svojich bývalých bielych pánov. Snažili si tu stavať chalupy, aké videli u majiteľov plantáží v Amerike. Toto bola ich príležitosť byť ako oni.

zdroj: Brightworkresearch.com. Americkí Liberčania so svojimi otrokmi

Mnohí o Libérii hovoria, že rozbehla apartheid (rasovú politiku) ešte o desiatky rokov skôr než belosi v Juhoafrickej republike. No hlavne s tým rozdielom, že tu sa jedni černosi – bývalí otroci – povyšovali nad všetkých ostatných, miestnych černochov.

Ľuďom z okolitých kmeňov zakázali chodiť do ich miest, vytýčili im ich vlastné. Zosobášiť sa s nejakým americkým Libérijčanom bolo pre miestnych černochov zakázané. A v krajine, ktorá bola oficiálne republikou a v jej území sa nachádzalo niekoľko kmeňov, bola povolená len jedna politická strana, samozrejme tá amerických otrokov – True Whig Party, ktorá si udrží monopolnú vládu na najbližších vyše 100 rokov (až do 1980).

zdroj: Wikimedia.org. Fotografia miestneho kmeňa. Aj na nich sa bývalí otroci pozerali ako na menejcenných

A samozrejme, ako Kapuściński opisuje, na rad veľmi rýchlo prišlo aj na samotné otroctvo. Černosi z kmeňov boli pre amerických Libérijčanov dobrí len v tomto slova zmysle. Konali sa výpravy do miestnych džunglí s cieľom lapiť nový „tovar,“ otrokov.

Tí buď potom ťažko pracovali na tunajších novovytvorených hospodárstvach alebo sa predali niekam do kolónii po svete. Bývalí otroci tu tak začali podnikať s otrokmi, a často sa vraj správali horšie než bieli otrokári v Amerike.

zdroj: Wellcome collection

Moc v rukách negramotného kmeňa

Mnohým kmeňom, kmeňovým náčelníkom sa nastolený systém na ich území samozrejme nepáčil a dochádzalo k vzburám. No otroci z Ameriky si s nimi napriek svojej početnej nevýhode vedeli poradiť. Vodcov zabili a dediny, ktoré sa niečoho takého zúčastnili, vypálili. Ľudí buď pozabíjali alebo vzali do otroctva.

Karta sa obrátila až po vyše 100 rokoch a True Whig Party, strana bývalých otrokov z Ameriky, stratila v 1980 svoju dominantnú moc. „Nadránom 12. apríla 1980 skupina vojakov vtrhla do prezidentovej rezidencie a bodákmi rozsekala prezidenta Tolberta v jeho posteli. Vybrali mu vnútornosti a vyhodili na nádvorie napospas psom a supom,“ opisuje tento zlomový moment, prevrat Kapuściński.

Bojovníkov do prezidentovho paláca viedol mladý, pologramotný muž menom Doe, ktorý pochádzal z miestneho kmeňa Krahn. Následne dal okrem prezidenta verejne povraždiť aj jeho ministrov a sám sa vymenoval za nového prezidenta Libérie (Libéria je prezidentskou republikou).

zdroj: Historycollection.com. Mladík Samuel Doe, ktorý sa zmocnil krajiny

Moc odrazu prešla z rúk majetných, usadených a svetáckych Liberoameričanov, ktorým sa medzičasom radšej podarilo utiecť z krajiny, do rúk chudobného, negramotného kmeňa lesných ľudí, ktorí prvý raz v živote uvideli také veci ako mesto, auto či topánky,“ spomína priamo z Libérie Kapuściński.

Občianska vojna a mučenie prezidenta v televízii

Jednu šialenú etapu tak vystriedala druhá. Nový vládca a vládnuci kmeň spustil v krajine hon na všetko podozrivé, čo by mohlo ich získanú moc ohroziť či chcieť sa pomstiť (a dôvodov na pomstu pribúdalo). Podozrivým si sa mohol stať už len tým, že si bol z iného kmeňa. Zatýkania, mučenia či popravy sa stávali bežnou súčasťou „novej“ Libérie.

zdroj: Samepassage.org

Napokon sa objavil vážny protivník, ktorý chcel Doeho otvorene pripraviť o moc a urvať si ju pre seba. Netrvalo dlho a našiel sa aj tretí, ktorý bol ochotný bojovať o moc nad krajinou. Trochu iróniou je, že obaja noví adepti boli bývalí Doeovi muži – Charles Taylor a Prince Johnson. Libéria sa tak ocitla v občianskej vojne, kde proti sebe stáli armády týchto troch mužov.

Situácia je taká chaotická, že sa rozhodnú zakročiť aj okolité krajiny. Keď Doe ide navštíviť vylodených Nigérijčanov, chytia ho Johnosonovi muži. Čaká ho desivé mučenie, odrezanie uší i iných častí tela, až kým úplne nevykrváca. Johnson nariadil celé mučenie natáčať a vyše dve hodiny trvajúca kazeta sa cez kópie rozšíri po celej krajine, verejne ju budú púšťať aj v miestnych baroch.

Boje o moc pokračovali aj v nasledujúcich rokoch až do 2003. „Taylor v auguste 2003 odišiel do exilu v Nigérii. Neskôr v tomto mesiaci bola podpísaná mierová dohoda,“ informovali zahraničné médiá ako the Guardian.

zdroj: Wikimedia.org. Charles Taylor a Prince Johnson, keď vymenili vojenské uniformy za saká a kravaty

Prvá žena na čele afrického štátu a moc v rukách futbalistu

Kvôli občianskej vojne opustili dnešnú Libériu milióny ľudí a odhadom 250 000 ich v nej zomrelo. Po podpísaní mieru sa krajiny ujala pod dohľadom OSN dočasná vláda. Historicky prvých slobodných a spravodlivých volieb sa Liberčania dočkali v 2005 a mali zaujímavého víťaza.

Svet spoznal prvú ženu, ktorá sa v nejakej africkej krajine stala hlavou štátu – bola ňou Johnson Sirleafová. Vyštudovala ekonómiu v USA a predtým pôsobila ako ministerka financií. Svoj post prezidentky Libérie obháji vo voľbách aj o pár rokov neskôr.

zdroj: Wikimedia.org/ DoD photo by Petty Officer 2nd Class Sean Hurt

Po inaugurácii požiadala o vydanie Taylora z Nigérie s cieľom predložiť ho pred súd v Haagu. Ďalší z bojujúcej trojice, ktorý umučil Doeho – Prince Johnson, dodnes pôsobí v krajine ako politik, hoci aj on čelil obvineniam a ocitol sa na zozname ľudí, ktorí by v krajine už nemali zastávať žiadny verejný post.

V roku 2006 vláda ustanovila komisiu pre pravdu a zmierenie, ktorá sa zaoberala príčinami a zločinmi občianskej vojny.

Libéria, krajina s rozlohou väčšou než dve Slovenské republiky a s viac než 5 miliónmi obyvateľov, si už niekoľko rokov užíva zaslúžený mier a snaží sa, aby to tak ostalo.

zdroj: Cloudfront.net

V posledných rokoch na čele krajiny vďaka víťazstvu vo voľbách v 2017 (neúspešne proti Sirleafovej kandidoval už v 2005) stojí rodák z hlavného mesta Monrovia a známy, bývalý profesionálny futbalista George Weah, ktorý obliekal dres Monaka, Paríž Saint-Germain, A.C. Milána, Chelsea či Manchestru city.

Zaviazal sa, že bude bojovať s korupciou, negramotnosťou, presadí reformy hospodárstva a zvýši životnú úroveň v tejto západoafrickej krajine, ktorú pred zhruba 150 rokmi založili americkí otroci.

zdroj: Wikimedia.org. Dnešný líder krajiny v drese A.C. Miláno
Zdroje: kniha Eben od Ryszard Kapuściński, Wikipedia (anglická verzia), the Guardian, Thenewhumanitarian.org, kniha Dějiny moderní Afriky od Richard J. Reid

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech