Martin z Travelistanu: Bežný Iránec miluje Ameriku. To je na tom to najvtipnejšie

Ľubica Kulčárová / 13. februára 2018 / Rozhovory

zdroj: archív Martin Navrátil
  • Irán je kra­ji­nou sta­ro­by­lých miest, ktoré le­žia na le­gen­dár­nej hod­váb­nej ceste
  • Patrí me­dzi naj­väč­ších expor­té­rov ropy
  • Je pr­vou kra­ji­nou na Blíz­kom vý­chode, ktorá za­žíva hy­pe­rin­flá­ciu
  • Táto re­pub­lika sa po­va­žuje za jednu z naj­kon­zer­va­tív­nej­ších is­lam­ských kra­jín, v kto­rej majú ženy ob­me­dzené práva

Mar­tin Na­vrá­til nav­ští­vil Irán­sku mos­lim­skú re­pub­liku cel­kom 8 krát v rámci le­gen­dár­nej hod­váb­nej cesty.

Aké po­sta­ve­nie v spo­loč­nosti majú irán­ske ženy?

Je iba pár mos­lim­ských kra­jín, kde ženy mu­sia do­dr­žia­vať prí­snej­šie pra­vidlá, čo je vlastne Irán a Saud­ská Ará­bia. Chlapi majú k že­nám v Iráne oveľa väč­šiu úctu. Lebo z môjho po­hľadu sa slo­ven­ský chlap po­zerá na úspešnú ženu cez prsty, ne­do­káže zniesť, keď vie žena viac za­ro­biť. V glo­bále to však irán­sky chlap po­va­žuje za niečo vý­ni­močné. Na Slo­ven­sku máš 13 % vy­so­koš­kol­sky vzde­la­ných žien, v Iráne je ich okolo 30 %. Otáz­kou je sa­moz­rejme kva­lita vy­so­kých škôl.

Keď ro­bíš tú istú prácu ako chlap, je sa­moz­rejmé, že v Iráne do­sta­neš rov­naké pe­niaze. V Iráne toto jed­no­du­cho fun­guje. Ženy tu sú cel­kovo viac se­ba­ve­do­mej­šie než slo­ven­ské ženy. Veľa ľudí re­a­guje slo­vami „prečo sa ne­cho­dia spo­ločne mod­liť?“  Na to chlap po­vie ab­so­lútne prostú vec: „ak by bol pred te­bou krásny žen­ský za­dok, ve­no­val by si sa mod­le­niu, či po­hľadu na žen­ský za­dok? A ako by sa cí­tila tá žena?“ Ďal­ším roz­die­lom je to, že žena v Iráne nemá ab­so­lútne sk­lo­pený po­hľad, roz­práva sa s te­bou z očí do očí. Toto by Arabka ne­mohla.

Je prav­dou, že Arabi a Irán­ča­nia sa prí­liš v láske ne­majú?

Ne­majú sa v láske, sa­motné ná­bo­žen­stvo sa nemá v láske. Keď vstú­pili Ame­ri­ča­nia do Iraku, tak Iránci to osla­vo­vali. Po­sledné slová Sad­dáma Hu­sajna boli „smrť Iránu“. Po­li­ticky sa ne­znesú. Per­ža­nia (Irán­ča­nia) sú ob­rov­ským opo­zi­tom voči Su­ni­tom (Ara­bom). Chcú ne­sta­bilný re­gión. Sú tam vzá­jomné boje.

Bežný Irá­nec ne­znáša po­li­tiku sa­mot­nej vlády. Lebo vra­via, že my tu máme prob­lémy a oni do­dá­vajú zbrane ne­ja­kému Hiz­bal­láhu (pozn. re­dak­cie – li­ba­non­ská ši­it­ská po­li­tická a vo­jen­ská or­ga­ni­zá­cia). Oni ne­ve­dia prečo. Na­prí­klad, čo je vojna v Je­mene, tak v sku­toč­nosti je me­dzi Saud­skou Ará­biou a Irá­nom. Pre­tože Saudi išli sta­vať ob­rov­ský prie­plav cez celú púšť, aby sa vy­hli Aden­skému zá­livu. A keby si to po­sta­vili, tak Iránci prídu o šia­lené pe­niaze. Na jed­nej strane Iránci na­dá­vajú na po­li­tiku Ame­riky, ale oni ro­bia to isté.

V ko­neč­nom dô­sledku ide opäť o pe­niaze.

Presne tak. No je jedno, či si bud­hista, či si mos­lim, kres­ťan, všet­kým ide len o pe­niaze.

Čiže ná­bo­žen­stvo je len ná­stroj.

Možno. Ale ve­rím tomu, keby tu se­deli druhí ľu­dia, budú mať iný po­hľad, iný ná­zor.

Eko­no­mická si­tu­ácia v Iráne je veľmi ne­sta­bilná. Ako to vy­ze­ralo v čase, keď si kra­jinu nav­ští­vil?

Pred dvoma, troma rokmi vy­ze­rala si­tu­ácia na­ozaj zle. Pre po­rov­na­nie, keď som bol v Iráne pred pia­timi rokmi, za jedno euro som do­stal 10 000 ria­lov, od­razu to padlo ku tak­mer 45 000 ria­lov, bola ob­rov­ská in­flá­cia. Dnes sa to po­hy­buje okolo 44 000 ria­lov za euro. Čiže si­tu­ácia za­čala byť lep­šia.

Irán patrí me­dzi naj­väč­ších expor­té­rov ropy. Ne­mali do­sta­tok ra­fi­né­rii. Ne­mali pe­niaze na tech­no­ló­gie. Sa­moz­rejme, ľu­dia na to dosť na­dá­vali. In­flá­cia spô­so­bila veľké pre­pady u zá­klad­ných po­tra­vín, ľu­dia ne­mali na chlieb a rožky. V dneš­nej dobe vy­zerá si­tu­ácia pod­statne lep­šie. Nie­ktoré san­kcie sa uvoľ­nili. Uvi­díme ako to te­raz bude za vlády Trumpa. Lebo ten ide zru­šiť všetky roz­hod­nu­tia, ktoré uro­bila Oba­mova vláda. A bežný Irá­nec mi­luje Ame­riku. To je na tom to naj­vtip­nej­šie.

Keď sa stre­tol irán­sky pre­zi­dent s Oba­mom a po­dali si ruky po ne­viem koľ­kých de­sať­ro­čiach. Iránci vy­šli do ulíc a te­šili sa z toho, že na­stáva zmena po­li­tiky. To je ako u nás v 1989, ľu­dia sa te­šili, že môže byť aj lep­šie.

A veď je lep­šie..

Áno je. A ak Irán po­rov­náme s oko­li­tými kra­ji­nami, tak sa majú veľmi dobre.

Je prav­dou, že mnoho ľudí z Iránu by naj­rad­šej emig­ro­valo do Ame­riky?

To skôr mladí, ale ne­dos­tanú sa. Je to veľmi ťažké, lebo mu­sia ísť na veľ­vys­la­nec­tvo, ktoré je v Tu­recku. Ame­rická am­ba­sáda to­tiž v Iráne nie je. Takže keď chceš ví­zum, mu­síš ísť do Tu­recka.

Po­znám tam jed­ného, ktorý ro­bil v ar­máde le­tec­kého pi­lota a má úspeš­ného syna v Los An­ge­les. No ví­zum ne­dos­tal. Je smutný z toho, že syna ne­uvidí. No je prav­dou, že Ame­ri­ča­nia do Iránu môžu ísť. Je vlastne rád, že mu Ame­rika dala mož­nosť sa uplat­niť, v ži­vote by niečo také v Iráne ne­do­sia­hol.

Ako sa ti páči hlavné mesto Iránu?

Te­he­rán sa mi teda veľmi ne­páči. To cen­trum ne­vy­zerá prí­liš vábne. V meste sú skôr krásne bý­valé Ša­chové pa­láce – do roku 1989 vlá­dol Šach a záh­rady. Iránci sú maj­stri v záh­ra­dách. Ten, kto nemá rád záh­radnú ar­chi­tek­túru, tak toto sa mu jed­no­du­cho musí pá­čiť. Ve­dia sa s tým vy­hrať a spolu s čín­skou záh­rad­nou ar­chi­tek­tú­rou to patrí me­dzi to naj­sláv­nej­šie, čo vô­bec je. Te­he­rán sa ne­ob­di­vuje cez cen­trum mesta, ale cez okra­jové štvrte, kde býva „hor­ných“ 10 000 ľudí. Máš tam aj skvelé ča­jovne, staré pa­láce.

Vše­obecne platí, že čím som ďa­lej od mesta, tým viac ľu­dia do­dr­žia­vajú zvyky a tra­dí­cie a možno sú po­niek­torí viac po­bož­nejší. Ako to je v Iráne?

Čo sa týka is­lamu, ak si v meste tak to ľu­dia berú veľmi „vlažne“. Je to ako u nás kres­ťa­nia. Oni ne­cho­dia do me­šity. Ale keď si na de­di­nách, si viac spätý s ná­bo­žen­stvom. Čím je de­dina men­šia, tým sú mos­li­mo­via or­to­dox­nejší. Av­šak v tomto prí­pade or­to­do­xia ne­zna­mená nič ne­ga­tívne. V roku 1979 uro­bila irán­ska vláda chybu, lebo na­sto­lila re­žim, ktorý tam fun­guje do­dnes.

Čo sa presne stalo?

V spo­mí­na­nom roku 1979 chcel Šach (Mo­ham­mad Rezá Šáh Pa­hlaví) po­sta­viť Irán do po­zí­cie Tu­recka, veľmi rýchlo chcel za­viesť re­formy tak, ako to ro­bil Ata­turk (tu­recký pre­zi­dent ) v 20. ro­koch. Keď za­vá­dzaš re­formy a za­vá­dzaš ich prí­liš rýchlo, tak nie vždy sa to stretne s nad­še­ním. Re­formy boli ex­trémne rýchle. Irán vtedy pat­ril me­dzi bo­haté kra­jiny. Kom­bi­ná­cia s ne­sku­točne sko­rum­po­va­ným Ša­chom so štát­nymi or­gánmi, ktorí sa sprá­vajú fakt ako „blbí“… tak to malo práve opačný vý­sle­dok. Je­den ex­trém vy­s­trie­dal druhý ex­trém.

Druhý ex­trém bol, keď pri­šiel aja­tol­láh Cho­mejní a za­vie­dol Is­lam­skú re­pub­liku, te­raz za­vie­dol jed­not­livé pra­vidlá, ktoré sa nie kaž­dému pá­čia.

Mal som tam ka­ma­ráta, pro­fe­sora na uni­ver­zite, ktorý učil bý­va­lého Mi­nis­tra za­hra­nič­ných vecí. A vraví mi „áno, ja som bol ten, ktorý na­sto­lil aja­tol­lá­hov re­žim, ja som bol ten, ktorý ne­zná­šal Ša­cha. Ale te­raz ho­vo­rím sy­novi, aby ne­uro­bil tú istú chybu, čo ja.“  Čiže oni si ve­dia veľmi dobre v re­tros­pek­tíve uznať ne­jaké chyby. A nie je to ná­zor len jed­ného člo­veka, je to ná­zor mno­hých – no zase, je to môj mik­ros­vet.

Veľa Irán­cov ťa za­sta­vuje, pýta sa: „Čo si mys­líš o na­šej kra­jine?“  Pre mňa je Irán veľmi vzde­la­ným ná­ro­dom na tomto svete.

Prečo?

Pri­ho­vo­ria sa ti an­glicky, fran­cúz­sky, ne­mecky. Majú veľkú zna­losť o tom, kde je ne­jaké malé Slo­ven­sko, väč­ši­nou veľké ná­rody ne­ve­dia o tých ma­lých. A Slo­vá­kov to veľmi roz­ču­ľuje, že An­gli­ča­nia ne­ve­dia, kde je Slo­ven­sko. Av­šak ak dáš Slo­vá­kovi otázku – aké je hlavné mesto Mol­dav­ska, ne­vie. Iránci nie­len že ve­dia, kde Slo­ven­sko, ve­dia ťa za­ra­diť a po­ve­dať niečo po­zi­tívne..

Roz­prá­vame sa o ľu­ďoch z mesta, áno?

Ľu­dia z ce­lého Iránu si za­kla­dajú na ve­do­mos­tiach. Je to ako keby si ces­to­val po Nór­sku alebo Is­lande, že si ne­mu­síš na nič po­riadne dá­vať po­zor. Irá­nec za mnou do­šiel so slo­vami „Máš ot­vo­rený ba­toh, daj si po­zor“. Alebo keď som po­ze­ral do mapy, okam­žite ku mne nie­kto pri­stú­pil so slo­vami „po­tre­bu­ješ po­môcť?“. Ty sa tam ne­máš ako stra­tiť, dá­vajú ti po­mocnú ruku.

O nás Slo­vá­koch sa vraví, že sme veľmi po­hos­tinní, ako sú na tom Irán­ča­nia?

Iránci sú veľmi po­hos­tinný ná­rod. Ak sa toto ho­vorí o Slo­va­noch, tak na­ozaj sa ešte máme čo učiť. No člo­vek tomu uverí, až keď kra­jinu nav­štívi. Keď ľu­dia čí­tajú ces­to­pisy, kde sa o tom ho­vorí, tí ľu­dia si ne­vy­mýš­ľajú – ono to fakt tak je.

Ako sa na­prí­klad všetci te­šia do Per­ze­po­lisu na his­to­rické pa­miatky, tam Irán má čo po­núk­nuť, tak naj­väč­šou vý­hrou sú tí ľu­dia. Nedá sa to opí­sať, to mu­síš za­žiť. Veľa diev­čat ces­tuje samo. Viac ako chla­pov.

Takže vô­bec si ne­mal v Iráne po­cit ne­bez­pe­čen­stva.

Žiadny. Mal som strach v Af­ga­nis­tane, alebo keď sme mali tur­bu­len­cie v lie­tadle a skoro sme padli. Alebo keď som sa po­tá­pal s bie­lym žra­lo­kom, no tu nie.

Tiež sa mi do­stala in­for­má­cia, že sú Iránci veľmi ro­dinne za­lo­žení.

Áno, je to pre nich číslo jedna. A nie len v zmysle mama, otec a deti, ide o ši­rokú ro­dinu. Ro­dina je pre nich ab­so­lútne všet­kým.

Pridať komentár (0)