Martin z Travelistanu: Bežný Iránec miluje Ameriku. To je na tom to najvtipnejšie

Ľubica Kulčárová / 13. februára 2018 / Rozhovory

zdroj: archív Martin Navrátil
  • Irán je krajinou starobylých miest, ktoré ležia na legendárnej hodvábnej ceste
  • Patrí medzi najväčších exportérov ropy
  • Je prvou krajinou na Blízkom východe, ktorá zažíva hyperinfláciu
  • Táto republika sa považuje za jednu z najkonzervatívnejších islamských krajín, v ktorej majú ženy obmedzené práva

Martin Navrátil navštívil Iránsku moslimskú republiku celkom 8 krát v rámci legendárnej hodvábnej cesty.

Aké postavenie v spoločnosti majú iránske ženy?

Je iba pár moslimských krajín, kde ženy musia dodržiavať prísnejšie pravidlá, čo je vlastne Irán a Saudská Arábia. Chlapi majú k ženám v Iráne oveľa väčšiu úctu. Lebo z môjho pohľadu sa slovenský chlap pozerá na úspešnú ženu cez prsty, nedokáže zniesť, keď vie žena viac zarobiť. V globále to však iránsky chlap považuje za niečo výnimočné. Na Slovensku máš 13 % vysokoškolsky vzdelaných žien, v Iráne je ich okolo 30 %. Otázkou je samozrejme kvalita vysokých škôl.

Keď robíš tú istú prácu ako chlap, je samozrejmé, že v Iráne dostaneš rovnaké peniaze. V Iráne toto jednoducho funguje. Ženy tu sú celkovo viac sebavedomejšie než slovenské ženy. Veľa ľudí reaguje slovami „prečo sa nechodia spoločne modliť?“  Na to chlap povie absolútne prostú vec: „ak by bol pred tebou krásny ženský zadok, venoval by si sa modleniu, či pohľadu na ženský zadok? A ako by sa cítila tá žena?“ Ďalším rozdielom je to, že žena v Iráne nemá absolútne sklopený pohľad, rozpráva sa s tebou z očí do očí. Toto by Arabka nemohla.

Je pravdou, že Arabi a Iránčania sa príliš v láske nemajú?

Nemajú sa v láske, samotné náboženstvo sa nemá v láske. Keď vstúpili Američania do Iraku, tak Iránci to oslavovali. Posledné slová Saddáma Husajna boli „smrť Iránu“. Politicky sa neznesú. Peržania (Iránčania) sú obrovským opozitom voči Sunitom (Arabom). Chcú nestabilný región. Sú tam vzájomné boje.

Bežný Iránec neznáša politiku samotnej vlády. Lebo vravia, že my tu máme problémy a oni dodávajú zbrane nejakému Hizballáhu (pozn. redakcie – libanonská šiitská politická a vojenská organizácia). Oni nevedia prečo. Napríklad, čo je vojna v Jemene, tak v skutočnosti je medzi Saudskou Arábiou a Iránom. Pretože Saudi išli stavať obrovský prieplav cez celú púšť, aby sa vyhli Adenskému zálivu. A keby si to postavili, tak Iránci prídu o šialené peniaze. Na jednej strane Iránci nadávajú na politiku Ameriky, ale oni robia to isté.

V konečnom dôsledku ide opäť o peniaze.

Presne tak. No je jedno, či si budhista, či si moslim, kresťan, všetkým ide len o peniaze.

Čiže náboženstvo je len nástroj.

Možno. Ale verím tomu, keby tu sedeli druhí ľudia, budú mať iný pohľad, iný názor.

Ekonomická situácia v Iráne je veľmi nestabilná. Ako to vyzeralo v čase, keď si krajinu navštívil?

Pred dvoma, troma rokmi vyzerala situácia naozaj zle. Pre porovnanie, keď som bol v Iráne pred piatimi rokmi, za jedno euro som dostal 10 000 rialov, odrazu to padlo ku takmer 45 000 rialov, bola obrovská inflácia. Dnes sa to pohybuje okolo 44 000 rialov za euro. Čiže situácia začala byť lepšia.

Irán patrí medzi najväčších exportérov ropy. Nemali dostatok rafinérii. Nemali peniaze na technológie. Samozrejme, ľudia na to dosť nadávali. Inflácia spôsobila veľké prepady u základných potravín, ľudia nemali na chlieb a rožky. V dnešnej dobe vyzerá situácia podstatne lepšie. Niektoré sankcie sa uvoľnili. Uvidíme ako to teraz bude za vlády Trumpa. Lebo ten ide zrušiť všetky rozhodnutia, ktoré urobila Obamova vláda. A bežný Iránec miluje Ameriku. To je na tom to najvtipnejšie.

Keď sa stretol iránsky prezident s Obamom a podali si ruky po neviem koľkých desaťročiach. Iránci vyšli do ulíc a tešili sa z toho, že nastáva zmena politiky. To je ako u nás v 1989, ľudia sa tešili, že môže byť aj lepšie.

A veď je lepšie..

Áno je. A ak Irán porovnáme s okolitými krajinami, tak sa majú veľmi dobre.

Je pravdou, že mnoho ľudí z Iránu by najradšej emigrovalo do Ameriky?

To skôr mladí, ale nedostanú sa. Je to veľmi ťažké, lebo musia ísť na veľvyslanectvo, ktoré je v Turecku. Americká ambasáda totiž v Iráne nie je. Takže keď chceš vízum, musíš ísť do Turecka.

Poznám tam jedného, ktorý robil v armáde leteckého pilota a má úspešného syna v Los Angeles. No vízum nedostal. Je smutný z toho, že syna neuvidí. No je pravdou, že Američania do Iránu môžu ísť. Je vlastne rád, že mu Amerika dala možnosť sa uplatniť, v živote by niečo také v Iráne nedosiahol.

Ako sa ti páči hlavné mesto Iránu?

Teherán sa mi teda veľmi nepáči. To centrum nevyzerá príliš vábne. V meste sú skôr krásne bývalé Šachové paláce – do roku 1989 vládol Šach a záhrady. Iránci sú majstri v záhradách. Ten, kto nemá rád záhradnú architektúru, tak toto sa mu jednoducho musí páčiť. Vedia sa s tým vyhrať a spolu s čínskou záhradnou architektúrou to patrí medzi to najslávnejšie, čo vôbec je. Teherán sa neobdivuje cez centrum mesta, ale cez okrajové štvrte, kde býva „horných“ 10 000 ľudí. Máš tam aj skvelé čajovne, staré paláce.

Všeobecne platí, že čím som ďalej od mesta, tým viac ľudia dodržiavajú zvyky a tradície a možno sú poniektorí viac pobožnejší. Ako to je v Iráne?

Čo sa týka islamu, ak si v meste tak to ľudia berú veľmi „vlažne“. Je to ako u nás kresťania. Oni nechodia do mešity. Ale keď si na dedinách, si viac spätý s náboženstvom. Čím je dedina menšia, tým sú moslimovia ortodoxnejší. Avšak v tomto prípade ortodoxia neznamená nič negatívne. V roku 1979 urobila iránska vláda chybu, lebo nastolila režim, ktorý tam funguje dodnes.

Čo sa presne stalo?

V spomínanom roku 1979 chcel Šach (Mohammad Rezá Šáh Pahlaví) postaviť Irán do pozície Turecka, veľmi rýchlo chcel zaviesť reformy tak, ako to robil Ataturk (turecký prezident ) v 20. rokoch. Keď zavádzaš reformy a zavádzaš ich príliš rýchlo, tak nie vždy sa to stretne s nadšením. Reformy boli extrémne rýchle. Irán vtedy patril medzi bohaté krajiny. Kombinácia s neskutočne skorumpovaným Šachom so štátnymi orgánmi, ktorí sa správajú fakt ako „blbí“… tak to malo práve opačný výsledok. Jeden extrém vystriedal druhý extrém.

Druhý extrém bol, keď prišiel ajatolláh Chomejní a zaviedol Islamskú republiku, teraz zaviedol jednotlivé pravidlá, ktoré sa nie každému páčia.

Mal som tam kamaráta, profesora na univerzite, ktorý učil bývalého Ministra zahraničných vecí. A vraví mi „áno, ja som bol ten, ktorý nastolil ajatolláhov režim, ja som bol ten, ktorý neznášal Šacha. Ale teraz hovorím synovi, aby neurobil tú istú chybu, čo ja.“  Čiže oni si vedia veľmi dobre v retrospektíve uznať nejaké chyby. A nie je to názor len jedného človeka, je to názor mnohých – no zase, je to môj mikrosvet.

Veľa Iráncov ťa zastavuje, pýta sa: „Čo si myslíš o našej krajine?“  Pre mňa je Irán veľmi vzdelaným národom na tomto svete.

Prečo?

Prihovoria sa ti anglicky, francúzsky, nemecky. Majú veľkú znalosť o tom, kde je nejaké malé Slovensko, väčšinou veľké národy nevedia o tých malých. A Slovákov to veľmi rozčuľuje, že Angličania nevedia, kde je Slovensko. Avšak ak dáš Slovákovi otázku – aké je hlavné mesto Moldavska, nevie. Iránci nielen že vedia, kde Slovensko, vedia ťa zaradiť a povedať niečo pozitívne..

Rozprávame sa o ľuďoch z mesta, áno?

Ľudia z celého Iránu si zakladajú na vedomostiach. Je to ako keby si cestoval po Nórsku alebo Islande, že si nemusíš na nič poriadne dávať pozor. Iránec za mnou došiel so slovami „Máš otvorený batoh, daj si pozor“. Alebo keď som pozeral do mapy, okamžite ku mne niekto pristúpil so slovami „potrebuješ pomôcť?“. Ty sa tam nemáš ako stratiť, dávajú ti pomocnú ruku.

O nás Slovákoch sa vraví, že sme veľmi pohostinní, ako sú na tom Iránčania?

Iránci sú veľmi pohostinný národ. Ak sa toto hovorí o Slovanoch, tak naozaj sa ešte máme čo učiť. No človek tomu uverí, až keď krajinu navštívi. Keď ľudia čítajú cestopisy, kde sa o tom hovorí, tí ľudia si nevymýšľajú – ono to fakt tak je.

Ako sa napríklad všetci tešia do Perzepolisu na historické pamiatky, tam Irán má čo ponúknuť, tak najväčšou výhrou sú tí ľudia. Nedá sa to opísať, to musíš zažiť. Veľa dievčat cestuje samo. Viac ako chlapov.

Takže vôbec si nemal v Iráne pocit nebezpečenstva.

Žiadny. Mal som strach v Afganistane, alebo keď sme mali turbulencie v lietadle a skoro sme padli. Alebo keď som sa potápal s bielym žralokom, no tu nie.

Tiež sa mi dostala informácia, že sú Iránci veľmi rodinne založení.

Áno, je to pre nich číslo jedna. A nie len v zmysle mama, otec a deti, ide o širokú rodinu. Rodina je pre nich absolútne všetkým.

Pridať komentár (0)