Príbeh mladého Kysučana, ktorému držali v Afrike nôž pod krkom

Linda Cebrová / 27. marca 2018 / Rozhovory

zdroj: archív: František Kekely
  • Aj Fran­ti­šek Ke­kely ke­dysi cho­die­val každý deň do tej is­tej kan­ce­lá­rie
  • Roz­ho­dol sa ju však vy­me­niť za krásnu Af­riku
  • Práve tu robí sprie­vodcu a v rámci práce za­žíva veci, o kto­rých mnohí z nás len sní­vajú

Ako sa chla­pec z Ky­súc stane sprie­vod­com po Af­rike? Čo tvojho za­mest­ná­va­teľa pre­sved­čilo, že ty si ten pravý? Čo ob­sa­ho­val vstupný test alebo po­ho­vor?

Vy­hľa­dal som si prí­le­ži­tosť a skú­sil sa jej cho­piť. Re­a­go­val som na jednu po­nuku ces­tovky, ktorá po­tre­bo­vala ľudí vo svete. Sú­čas­ťou pri­ja­tia bola naj­skôr od­po­veď na pár otá­zok a mo­ti­vačný list, v kto­rom bolo po­trebné sa ur­či­tým spô­so­bom pre­dať a pre­sved­čiť za­mest­ná­va­teľa, že som vhod­ným kan­di­dá­tom na túto prácu.

Na­sle­do­val osobný po­ho­vor, kde sa ma opäť pý­tali na kra­jiny, ktoré som už nav­ští­vil, alebo či ne­bude pre mňa prob­lém, ak ma nie­kam po­šlú aj na nie­koľko me­sia­cov. Tú prácu sa nám sna­žili úmy­selne zne­chu­tiť, „vy­pi­cho­vali“ tie ne­ga­tívne stránky, aby uchá­dzača už na po­ho­vore od­ra­dili. Teda, že bu­deme dlho preč, bez pria­te­ľov, ro­diny…

Na­prí­klad sa aj pý­tali, ak by boli oni tu­risti, ktorí nav­ští­via Bra­ti­slavu, aký prog­ram by som im tu pri­pra­vil. Spo­me­nul som, že mám rád his­tó­riu, aj ktoré ob­do­bie, tak mi dali za úlohu po­roz­prá­vať o kri­žiac­kych vý­pra­vách. Po po­ho­vore na­sle­do­vala pí­somná časť, pí­somný test, kde boli otázky hlavne z geo­gra­fie a de­jín. Skon­čilo to ta­kou kla­sic­kou ve­tou “dáme vám ve­dieť.”

Úp­rimne, keď mi po­ve­dali, že sa nás pri­hlá­silo 800 a berú len pár, tak som sa cel­kom zmie­ril s tým, že to bolo prav­de­po­dobne naše po­sledné stret­nu­tie.

No na po­ho­vor ma po­zvali ešte raz, kde nás už bolo na­ozaj pár. Toto kolo trvalo tri dni, ab­sol­vo­vali sme rôzne pred­nášky, ale aj úlohy. Na­prí­klad, z misky sme si ťa­hali témy, o kto­rých sme mali roz­prá­vať. Ja som si vy­bral “vy­svetli is­lam ne­ve­ria­cim.” Nie­koľko ľudí ešte vy­trie­dili, no ja som sa oci­tol me­dzi pri­ja­tými.

Keď už nás teda po­ve­dzme pri­jali, tak sme sa za­čali roz­prá­vať, kto, do kto­rej ob­lasti sveta pôjde. Kde po­tre­bujú no­vých ľudí, kto má k čomu vzťah, kto na­prí­klad zvládne šo­fé­ro­vať dl­h­šie pre­suny po Af­rike a po­dobne. Práve táto Af­rika mi bola pri­de­lená.

Čomu si sa ve­no­val pred prá­cou sprie­vodcu? Ve­del by si si ešte pred­sta­viť kla­sickú prácu v kan­ce­lá­rii?

Ve­no­val som sa žur­na­lis­tike ako re­dak­tor jed­ného slo­ven­ského den­níka. Te­raz si ná­vrat do no­vi­nár­skej re­dak­cie, nie že ne­viem, ale ani nech­cem pred­sta­viť. A tak­tiež si už ne­viem pred­sta­viť se­dieť v inej kan­ce­lá­rii.

Ako pre­bieha práca sprie­vodcu? Mô­žeš si sám vy­be­rať des­ti­ná­cie? Kde zís­ka­vaš in­for­má­cie o jed­not­li­vých kra­ji­nách, ktoré máš pre­zen­to­vať tu­ris­tom?

Sprie­vodca skoro ráno vstane, rýchlo si pred ces­tou ešte niečo po­zrie, zo­pa­kuje a skon­tro­luje, či je všetko z lo­gis­tic­kého hľa­diska pri­pra­vené. Po­tom je celý deň, od sko­rého rána až do ne­sko­rého ve­čera s ľuďmi. Roz­práva im rôzne pri­pra­vené témy, ktoré sú­vi­sia s da­nou ob­las­ťou a vy­svet­ľuje, čo práve vi­dia, aké to je, prečo to tam je a po­dobne.

Tiež často re­zer­vuje re­štau­rá­cie, obed, ve­čeru. Za­chec­kuje ľudí na ho­tely. A po ce­lom dni, už dobre vy­šťa­vený, si ešte opäť po­tre­buje niečo po­zrieť, pri­pra­viť na ďalší deň, či niečo ad­mi­ni­stra­tívne vy­ba­viť. Me­dzi­tým ešte musí pub­li­ko­vať pár fo­tiek pre ces­tovku a na­pí­sať ne­jaký člá­nok, blog, ktorý ces­tovka vy­ža­duje. Na­sle­duje nie dlhý spá­nok a ráno od­znova – ďalší deň s ľuďmi. A takto to môže ísť aj tri me­siace vkuse do­okola.

Ak mám zá­u­jem o kon­krétnu ob­lasť a mám ju na­štu­do­vanú, prí­padne ovlá­dam tu­najší ja­zyk, je veľká šanca, že ob­lasť mi pri­de­lia.

In­for­má­cie hľa­dám vo via­ce­rých zdro­joch, cez in­ter­net po rôzne knihy, ale i od star­ších ko­le­gov či od miest­nych oby­va­te­ľov. Kto vám lep­šie po­vie, aké ná­ročné si je v da­nej ob­lasti nájsť prácu, aké sú v tomto re­gi­óne platy, koľko tu stoja byty či auto než miestni. Sú to cenné in­for­má­cie z pr­vej ruky.

Čo bol tvoj naj­sil­nejší ces­to­va­teľ­ský zá­ži­tok? Za­žil si na ces­tách aj ne­jakú na­ozaj bi­zarnú si­tu­áciu?

Toto je asi naj­ťaž­šia otázka, ktorú sa ma ľu­dia pý­tajú. Na­ozaj ne­viem, ne­tu­ším, lebo tých úžas­ných zá­žit­kov je na­ozaj veľa na to, aby som vy­bral len jednu či dve. Každý zá­ži­tok je nie­čím vý­ni­močný. Či už ho­vo­ríme o stret­nu­tiach s rôz­nymi zvie­ra­tami, od roz­to­mi­lých tuč­nia­kov, le­vov, ktoré pri nás tr­hali ko­risť, a od kto­rých som stál do­slova cen­ti­metre… či slo­nov a no­so­rož­cov, ktorí nás pár­krát na­há­ňali, ge­par­dov, ktorí zve­daví cho­dia na­kú­kať do nášho auta… mô­žem po­ve­dať, že stret­nu­tie s kaž­dým z tých zvie­rat je pre mňa na­ozaj sil­ným zá­žit­kom.

Pre nie­kto­rých je sil­ným zá­žit­kom cho­diť po mies­tach, po kto­rých cho­dil Je­žiš Kris­tus. Byť na mies­tach, kde sa odo­hrali rôzne bib­lické uda­losti. Sám sa pre­chá­dzať ran­ným sta­rým Je­ru­za­le­mom, v kto­rom ešte nie sú tu­risti, na­sá­vať tú at­mo­sféru až k miestu Kris­tovho hrobu má svoje čaro. Keďže mám rád his­tó­riu, pre mňa je ob­rov­ským zá­žit­kom byť na ta­kýchto mies­tach, kde sa odo­hrá­vali veľké uda­losti, na­prí­klad boje.

Za­žil som i akč­nej­šie zá­žitky, od sán­ko­va­nia cez sno­wbo­ar­do­va­nie po Sa­hare či raf­tingu v Af­rike. No a za silný, ne­za­bud­nu­teľný zá­ži­tok možno ozna­čiť aj to, keď vám nie­kto drží nôž pod kr­kom. To tiež ho­vo­rím, že bol ne­po­chybne veľmi silný zá­ži­tok.

Aké mýty pa­nujú me­dzi Slo­vákmi o Af­rike?

Slo­váci po­va­žujú Af­riku akoby za ne­jaký je­den štát. Pri­tom sa ba­víme o kon­ti­nente nie­koľ­ko­krát väč­šom, než je celá Európa. Roz­diely me­dzi jed­not­li­vými af­ric­kými kra­ji­nami, úze­miami sú ur­čite väč­šie, vý­raz­nej­šie, než me­dzi jed­not­li­vými európ­skymi kra­ji­nami. Af­rika, to sú na­prí­klad py­ra­mídy v Egypte, ťavy na Sa­hare, ale aj pekná ly­žo­vačka v Ma­roku, či v ta­kých Dra­čích ho­rách na juhu Af­riky.

Pred­sta­vujú si Af­riku ako daž­ďové pra­lesy so šim­panzmi na rov­níku, go­rily v Rwande, sve­to­známe ná­rodné parky a sa­vany na vý­chode či ih­lič­naté lesy, vy­soké, za­sne­žené hory, tuč­niaky a uš­katce na juhu kon­ti­nentu. Po­tom by sa dalo ho­vo­riť aj o Ma­da­gas­kare, ktorý je akoby úplne sa­mos­tat­ným sve­tom. Jed­no­du­cho, už len to, že tam náj­deme ťavy, no­so­rožce i tuč­niaky, Sa­haru, daž­ďové lesy i ly­žiar­ske stre­diská, nám musí po­ve­dať, že ten kon­ti­nent roz­hodne ani z ďa­leka nie je ne­jaký jed­not­várny.

Toto je na­ozaj taká zá­kladná vec, ktorú často vy­svet­ľu­jem ľu­ďom, keď sa ma pý­tajú, aká je Af­rika, či koľko stojí do­vo­lenka v Af­rike. Na to sa nedá dobré od­po­ve­dať, lebo Af­rika je na­ozaj veľmi ši­roký po­jem, mô­žeš sa tu ly­žo­vať i jaz­diť po púšti.

Kon­tro­verz­nou té­mou, ktorá sa spája s Af­ri­kou je aj lov di­vo­kých zvie­rat ako je lev a iné. Ako vní­maš ta­kéto po­ľo­vačky ty a ako to vi­dia miestni?

Osobne s tým skú­se­nosti ne­mám, ne­za­žil som ešte taký lov, ale veľa som o tom čí­tal i po­čul priamo tam. Pre­čí­tal som na­prí­klad aj pol­sto­ro­čie staré knihy o Af­rike, kde sa ešte spo­mína, aký bol ten lov v Af­rike ke­dysi ná­ročný.

Bolo to na­ozaj len pre po­riad­nych chla­pov. Zver sa sto­po­vala celé týždne a fy­zicky to bolo veľmi na­má­havé. Boli to v pod­state expe­dí­cie. Žilo sa sa­moz­rejme v di­vo­čine a bolo to ne­bez­pečné. Keď lo­vec ne­tra­fil na pr­vý­krát, často sa už živý ne­vrá­til. Ne­skôr sa opi­suje taký lov, kde be­lo­cha do­vezú au­tom na ne­jaké miesto, he­li­kop­té­rou mu na­ženú zver, a keď aj ná­ho­dou ne­trafí, ne­vadí, má okolo seba ďal­ších s puš­kou, ktorí ho is­tia a ve­dia to zviera za­siah­nuť oni.

A čo v po­sled­nej dobe po­čú­vam, tak už máme i taký hr­din­ský lov, kde sa strieľa na zviera v ohrade. Takto sa vraj lo­via aj levy. Po­tom si be­loch len spraví cool fotku, že za­bil leva v Af­rike a je to. Keď vi­dím tie fotky „tls­ťo­chov“, tak cel­kom ve­rím, že sa to dá aj bez ne­ja­kej väč­šej fy­zic­kej ná­mahy.

Mys­lím, že ešte sa nájdu aj takí tra­dič­nejší lovci, ktorí ve­dia tú zver sto­po­vať a ča­kať na správny mo­ment aj celé ho­diny, či dni. Ale už podľa mňa môže ísť lo­viť na­ozaj každý bl­bec, ktorý ani pušku ne­dr­žal, stačí, ak má na to „pra­chy“. Tým po­ľo­va­nie u mňa veľmi stráca ne­jaký prí­vlas­tok chlap­skosti, dob­ro­druž­nosti, ba na­opak. To je môj ná­zor, na zá­klade toho, čo čí­tam a po­čú­vam o po­ľo­vaní v Af­rike – dnes a ke­dysi.

Ak však otázka bola mie­rená skôr na to, či taký le­gálny, pla­tený lov ne­jak ohro­zuje za­cho­va­nie miest­nej fauny, tak to si na­ozaj ne­mys­lím. Ve­rím tomu, že tie po­vo­le­nia sa dá­vajú s ne­ja­kým roz­umom a ve­rím tomu, že ani sa­motní Af­ri­ča­nia si nechcú dať vy­strie­ľať vzácne, ohro­zené druhy, pre ktoré im tam ľu­dia vlastne cho­dia.

Tou sa nám skôr ot­vára téma pyt­liac­tva, ktorý zvie­ratá ohro­zuje a už sa i o pár vy­hu­bení po­sta­ral. Ak ne­viete, tak na­prí­klad pred pár dňami zo­mrel po­sledný sa­mec no­so­rožca bie­leho se­ver­ského. Ale ten le­gálny lov, s po­vo­le­ním, hoci ho môže mys­lím zís­kať ho­ci­jaký „pu­pek s pe­niazmi“, tak ne­bez­pečný pre tú faunu nie je.

Vie byť Af­rika ne­bez­peč­nou kra­ji­nou pre tu­ris­tov? Načo si treba dá­vať po­zor?

Roz­diel bez­peč­nosti me­dzi nie­kto­rými af­ric­kými kra­ji­nami môže byť ako roz­diel me­dzi Slo­ven­skom a voj­no­vými ob­las­ťami Sý­rie. Teda na za­čia­tok, asi by som sa vy­hol ob­las­tiam, kde sa bo­juje, kde pô­so­bia ne­jaké ra­di­kálne mi­lí­cie, tre­bárs Južný Su­dán alebo i nie­ktoré ob­lasti So­mál­ska. Sú kra­jiny, kde sa na­ozaj cí­tim bez­peč­nej­šie než v Európe a po­kojne si tam cho­dím sám celú noc, tre­bárs se­ve­ro­af­rické Ma­roko.

V po­hode je podľa mňa aj južná či vý­chodná Af­rika. Tam by som si dá­val po­zor len vo väč­ších mes­tách, kde by som asi sám kade tade ne­cho­dil a už roz­hodne nie s ne­ja­kými drah­šími ve­cami, s ho­din­kami na ruke, s mo­bi­lom či fo­ťá­kom v ruke a tak. No ale toto ur­čite ne­platí len v Af­rike, ale aj ho­cikde inde vo svete.

Stre­tá­vaš sa aj s miest­nymi kmeňmi? Čo ťa na nich naj­viac zau­jalo? Ako pri­jí­majú cu­dzin­cov?

Väč­ši­nou ich pri­jí­majú dobre, lebo ve­dia, že im niečo dajú, ne­jaké pe­niaze. Prob­lém môže na­stať, ak im tu­risti tie pe­niaze alebo niečo ne­dajú. To už som za­žil, že na ta­kého člo­veka, čo sa ich po­kú­šal fo­tiť a nič ne­do­nie­sol, há­dzali ka­mene. Af­ric­kých kme­ňov sú stovky, ak nie ti­síce, každý vás vie viac zau­jať nie­čím iným.

Na Ma­da­gas­kare ma zau­jali ich oslavy s mŕt­vymi, keď jed­no­du­cho mŕt­veho po ro­koch vy­berú a doma s ním uro­bia oslavu. Ho­vo­ríme pri tom o ľu­ďoch, ktorí už pri­jali kres­ťan­stvo, ale ešte ho stále majú tak pop­rep­lie­tané s tra­dič­nými ná­bo­žen­stvami a do­konca aj s is­la­mom. V Na­mí­bii sú kmene, ktoré po­u­ží­vajú zau­jí­mavý, mľas­kací ja­zyk.

Ak ste vi­deli Kro­vá­kov vo filme Bo­ho­via mu­sia byť šia­lení, tak ho­vo­rím presne o tom. Keď už sme v Na­mí­bii, tak treba spo­me­núť aj ženy z kmeňa He­rero, ktoré sa ob­lie­kajú do pek­ných pes­tro­fa­reb­ných šiat ako sa v Na­mí­bii ke­dysi ob­lie­kali aj Ne­mky, chceli ich na­po­dob­niť. Spo­me­niem Himby, ktoré sa kom­plet na­tie­rajú čer­ve­nou hlin­kou a vô­bec sa ne­spr­chujú, len sa vy­dy­mia dy­mom.

To isté spra­via i tam dole, keď sa idú mi­lo­vať. Mne sa veľmi pá­čia i bo­jové tance a de­jiny Zu­lov, Sva­zij­cov… to sa ba­víme o kme­ňoch Bantu, ktoré sú v Af­rike veľmi roz­ší­rené. A vo vý­chod­nej Af­rike máme zná­mych, hr­dých Ma­sa­jov, ktorí vás ve­dia pri­ví­tať svo­jim hop­ka­jú­cim tan­com. Zau­jí­maví sú už len svo­jim vý­zo­rom –  na­ozaj chudé telá, za­ha­lené do ty­pic­kého koc­ko­va­ného, čer­ve­ného odevu, kto­rého sa vraj bojí aj lev. To sú teda le­gen­dárni Ma­sa­jo­via. A ne­jako takto by sa dalo po­kra­čo­vať od kmeňa ku kmeňa.

Keď ro­bíš sprie­vodcu, mu­síš si hra­diť aj ne­jaké ná­klady? Aká je pri­bližne vý­plata sprie­vodcu?

Cestu a ubytko pla­tia, ale ne­jaké ná­klady aj tak mám. Čo sa týka vý­platy, výška zá­visí sa­moz­rejme aj od toho, koľko dní som spre­vá­dzal, či len pár dní alebo celý me­siac, koľko som mal ľudí a aké hod­no­te­nia mne i ces­tovke tí ľu­dia dali + ešte ďal­šie veci. Čiže tá vý­plata môže byť me­sačne na­ozaj veľmi od­lišná.

V kto­rej kra­jine by si si ve­del pred­sta­viť žiť na­trvalo a prečo?

V tomto smere ma oča­rila na­prí­klad aj ju­ho­af­rická, to je dosť ci­vi­li­zo­vaná a na­ozaj pre­nád­herná Af­rika.  ďa­lej, čo bude možno pre mnoho Slo­vá­kov prek­va­pe­nie, ve­del by som si pred­sta­viť ži­vot i v nie­kto­rých mos­lim­ských kra­ji­nách, ale predsa len, keby som si mal vy­brať ne­jakú za­hra­ničnú kra­jinu pre ži­vot, prí­liš ďa­leko by som asi ne­šiel. Ti­rol­sko. Tam nie­kde v do­linke Zil­ler­tal, me­dzi alp­skými vr­cholmi a alp­skými pa­sien­kami. Presne tak si pred­sta­vu­jem kra­jinku, v kto­rej by som chcel žiť. Ale ne­jaké hory máme i na Ky­su­ciach a v okolí, tak za­tiaľ mi to stačí.

Ako často cho­díš na Slo­ven­sko?

Ob­čas som na ces­tách me­siace, prí­dem do­mov po­zrieť na týž­deň a zas nie­kam idem. Ale nie­kedy je to skôr na­opak, že na­prí­klad spra­vím 10-dňový zá­jazd a zby­tok me­siaca som doma. Zá­leží, aké zá­jazdy práve idú, kde ma v tom čase po­tre­bujú, či si chcem te­raz do­priať tro­chu viac od­dy­chu alebo si vy­pý­tam dl­h­šie šnúry, aby som lep­šie za­ro­bil.

Pridať komentár (0)