Vybrali sme vlastného Blogera roka. Je ním mama 8 detí, ktorá podniká pod tromi rôznymi značkami

Mária Ambrozová / 16. augusta 2018 / Biznis

zdroj: Nika Macinská/Unsplash (Ilustračná fotografia)
  • Tento rok bolo pre Star­ti­tup veľ­kou cťou vy­brať z ka­te­gó­rie Ne­wco­me­rov svojho vlast­ného fa­vo­rita
  • Z blo­gov, ktoré boli vy­tvo­rené po 1. ok­tóbri 2017 sme si vy­brali Den­ník mamy 8 detí
  • Nika nám v roz­ho­vore pre­zra­dila, na čom všet­kom stíha popri veľ­kej ro­dine pra­co­vať, ako vníma pod­ni­ka­nie v ob­lasti, kto­rej sa ve­nuje a aj to, čo pri­pra­vuje v bu­dúc­nosti

Nika, keďže sme si už váš blog tak trošku pred­sta­vili v mi­nu­lom článku (náj­deš TU), poďme k veci. Byť mat­kou ôsmich detí je veľká vec, určite z kaž­dej strany do­stá­vate otázky, ako to zvládate. Takže, ako to zvlá­date?

To je jedna z pr­vých otá­zok, ktorú mi ľu­dia zvyknú po­lo­žiť. A ja na ňu rada od­po­ve­dám, že ne­z­vlá­dam (smiech). Otáz­kou skôr je, čo to zna­mená zvlá­dať. Za­tiaľ všetky moje deti žijú a my s mu­žom tiež, zdá sa, že ne­máme žiadne du­ševné po­ško­de­nie ani žiadne vážne traumy vo svo­jich ži­vo­toch a je nám spolu dobre.

Av­šak, toto celé bol pro­ces, ktorý trvá už 20 ro­kov. Takto dlho som to­tiž ma­mou a po­stupne som sa učila, čo je a čo nie je dô­le­žité. Na za­čiatku som bola per­fek­ci­onis­tka a úz­kost­livá mama, ktorá si mys­lela, že všetko musí byť ako zo ška­tuľky. Všetko musí fun­go­vať podľa naj­nov­ších tren­dov, či už v do­mác­nosti alebo aj vo vý­chove. Prvé deti nav­šte­vo­vali vše­li­jaké krúžky a za­bez­pe­čo­vala som im rôzne zá­uj­mové ak­ti­vity už po­čas škôlky, lebo os­tatní to tak ro­bili a mys­lela som si, že je to ne­vy­hnutné. Ne­skôr som si uve­do­mila, že to nie je cesta. As­poň nie pre mňa.

Tak som po­stupne zvoľ­nila prí­stup a po­maly som sa za­čala učiť byť uvoľ­ne­nou ma­mou, ktorá bu­duje vzťahy so svo­jimi deťmi, snaží sa im roz­umieť a učí ich roz­umieť os­tat­ným, no pre­dov­šet­kým sebe sa­mým. Zá­ro­veň, aby to bolo vy­vá­žené, som sa učila aj to, ako byť svo­jim de­ťom „re­špek­tu­jú­cou au­to­ri­tou“.

Dnes si mys­lím, že to, že zvlá­dam mať 8 detí, blo­go­vať, ra­diť os­tat­ným, keď si rady pý­tajú, pí­sať knihy, pod­ni­kať v ob­lasti slow fas­hion (kde som za­lo­žila tri sa­mos­tatné značky, ktoré sú na slo­ven­ské po­mery vcelku úspešné aj na­priek tomu, že nie sú tra­dičné) a tiež, že sme s mu­žom stále spolu už vyše 21 ro­kov, je kom­bi­ná­ciou dl­ho­do­bého pro­cesu se­ba­poz­ná­va­nia, ak­tív­nej spo­lu­práce všet­kých čle­nov na­šej ro­diny. Zrejme aj ge­ne­tic­kým vy­ba­ve­ním a mno­ho­roč­ným for­mo­vaní mo­jej osob­nosti a pre mňa osobne ne­po­pie­ra­teľne zá­sa­hom Boha, v kto­rého som uve­rila už keď som mala 6 detí, čo je pre mno­hých dosť ne­po­cho­pi­teľné, ale tak sa to udialo (úsmev).

Aj na­priek tomu, že Váš blog (ktorý náj­deš TU) na prvý po­hľad vy­zerá ako čisto osobne orien­to­vaný, máte aj svoje pod­ni­ka­teľské ja. Čomu sa ve­nu­jete?

Pred rokmi sa môjmu mu­žovi zdalo, že by bolo cel­kom efek­tívne, keby som svoju ener­giu pre­sme­ro­vala do pod­ni­ka­nia. Zdá sa, že už vtedy vi­del môj po­ten­ciál (úsmev). A tak som vy­tvo­rila prvú značku ob­le­če­nia pre ro­diny. Ide o oby­čajné tričká s po­tla­čou, ktorá je za­me­raná na po­zi­tívne vy­jad­re­nie. Ľu­dia, ktorí ich majú na sebe, jed­no­du­cho pat­ria k sebe. To je aj hlav­ným slo­ga­nom značky MA­MIMO.

Ne­skôr som pre­chá­dzala osob­nost­ným pre­ro­dom, mnoho vecí sa v mo­jom ži­vote za­čalo me­niť a ja som sa vrá­tila k môjmu snu z det­stva, keď som chcela štu­do­vať módnu tvorbu a vy­tvá­rať niečo svoje vlastné. A tak vznikla značka IMANI, ktorá je pre ženy a ho­vo­rím jej móda s po­sols­tvom, lebo presne o tom je.

Nie je to len ob­le­če­nie. Je to niečo, čo ho­vorí za ženu a tiež ho­vorí k sa­mot­nej žene, ktorá ju nosí. Naj­nov­šia ko­lek­cia je bez slov, tých vi­di­teľ­ných. Av­šak každá žena do­stane po­sols­tvo, keď k nej ten jej vy­braný kú­sok príde do­mov. Nájde ho vo vnútri trička, tu­niky, či šiat. Na mieste, kde je ozna­če­nie veľ­kosti, sa na­chá­dza je­diné slovo, ktoré ho­vorí niečo do duše no­vej ma­ji­teľky. Sú tam slová ako: ľu­bená, nád­herná, po­trebná… a ešte veľa iných. Mám skú­se­nosť, že keď žena príjme samu seba takú aká je a zistí, že je mi­lo­vaná Bo­hom, aj keby ju všetci jej drahí opus­tili, zmení ju to aj na­vo­nok, nie­len vo vnútri. A po­tom sú slová na tričku úplne zby­točné, lebo to z nej ce­lej vy­ža­ruje a roz­dáva okolo seba tú lásku ďa­lej.

(pozn. re­dak­cie: tre­ťou znač­kou sú BE­TONKY – be­tó­nové mi­ni­ma­lis­tické šperky)

Ob­lasť hand­made sa na Slo­ven­sku mení z roka na rok a ras­tie. Ako dlho ste už v brandži?

Pra­cu­jem takto už vyše 11 ro­kov. A veru, celé pod­ni­ka­teľ­ské pro­stre­die sa u nás po­stupne mení a vy­víja. Nie­ktoré veci k lep­šiemu a nie­ktoré ani nie. Som rada, že hand­made vý­roba už pre­stáva byť braná ako niečo pod­radné a ne­kva­litné. Po­znám dnes množ­stvo lo­kál­nych zna­čiek, ktoré sú na vy­so­kej úrovni a ako spot­re­bi­te­lia ur­čite máme z čoho vy­be­rať.

Čo vás v pod­ni­kaní naj­viac baví a čo naj­viac brzdí?

Zo­be­riem to z ta­kého osob­ného po­hľadu (úsmev). Zjavne som pod­ni­ka­teľ­ský typ, mám množ­stvo ná­pa­dov, nie­ktoré viac a nie­ktoré me­nej ži­vo­ta­schopné. Po­tre­bu­jem vy­tvá­rať a vy­mýš­ľať stále nové pro­jekty, ne­ba­vila by ma práca, ktorá je mo­no­tónna a ste­re­otypná. A práve toto mi je umož­nené tým, že pod­ni­kám. Baví ma slo­boda, ktorú v tom mám, že sa roz­ho­du­jem sama, čo a kedy uro­bím. Mám va­ria­bilný pra­covný čas (čo je síce aj úska­lie, lebo v za­čiat­koch to zna­me­nalo pra­co­vať tak­mer nons­top) a som si sama sebe šéf­kou.

No a zá­ro­veň tak­mer všetko, čo som vy­me­no­vala ako po­zi­tíva, má aj svoje ne­ga­tíva, lebo byť sama sebe šéf­kou zna­mená, že nie­kedy pre­sú­vam po­vin­nosti, do kto­rých sa mi veľmi nechce pus­tiť, keďže nad se­bou ne­mám au­to­ritu, kto­rej by som sa zod­po­ve­dala. Nie som ad­mi­ni­stra­tívny typ, takže to je pre mňa veľmi ná­ročné, ale v tom mi vý­datne po­máha man­žel a som vďačná, že sa na neho mô­žem spo­ľa­hnúť.

Dá sa to všetko stí­hať popri veľ­kej ro­dine? De­le­gu­jete svoje pra­covné úlohy aj na iných čle­nov do­mác­nosti?

Nie je to do­ko­nalé a ide­álne, ale dá sa to. Dnes sú už všetky deti ško­lo­po­vinné, a teda mám na prácu k dis­po­zí­cii nie­koľko sú­vis­lých ho­dín. Je to oveľa jed­no­duch­šie ako keď som mala doma 2 malé deti, ktoré ešte ne­cho­dili ani do škôlky. Tým, že sú už všetci dosť veľkí, veľmi mi po­má­hajú v do­mác­nosti, máme ta­buľku slu­žieb, ktorú prie­bežne zdo­ko­na­ľu­jeme a sna­žíme sa do­dr­žia­vať roz­de­lené úlohy.

Po­kiaľ ide o pra­covné po­vin­nosti, nech­cem za­ťa­ho­vať svoje deti do môjho biz­nisu, lebo je to na­ozaj môj biz­nis a je o mne. Sú to moje srd­cové pro­jekty a po­kiaľ ich to sa­mých ne­láka, nech­cem aby to mali ako po­vin­nosť. Av­šak po­má­hajú mi svo­jimi schop­nos­ťami. Na­prí­klad naj­starší syn je ITč­kár, už od ma­lička ink­li­no­val k prog­ra­mo­va­niu a naj­nov­šie vy­tvára svoj vlastný re­dakčný sys­tém na po­sky­to­va­nie a spra­vo­va­nie web­strá­nok, takže on je ta­kým mo­jím osob­ným správ­com všet­kého, čo sú­visí s tech­ni­kou. Naj­star­šia dcéra je zase po­radca v ob­lasti di­zajnu, veď ho má v pláne aj štu­do­vať na vy­so­kej, len čo zma­tu­ruje. Ob­čas mi po­má­hajú aj mladší. S rôz­nymi drob­nými príp­rav­nými prá­cami pri po­tlači ob­le­če­nia, pri ba­lení ba­líč­kov, ale to všetko je viac for­mou hry a zá­bavy, aby sme spolu trá­vili viac času.

A pop­ri­tom všet­kom blo­gu­jete. Aj keď len krátko, ale predsa. O čom všet­kom?

Z dl­ho­do­bého hľa­diska bolo mo­jím ďal­ším snom, ok­rem tvorby vlast­nej módy, pí­sať a odo­vzdá­vať svoje, často aj veľmi ťažko na­do­bud­nuté, skú­se­nosti ďal­ším ľu­ďom. Takže to pri­ro­dzene v tomto roku vy­ús­tilo do blo­go­va­nia. Som úplný no­vá­čik v tejto ob­lasti a učím sa, ako na to. Je to pre mňa vý­zva, ale tie ja mám rada, a tak mi to robí ra­dosť (úsmev).

Chcem pí­sať o ži­vote ako ta­kom, o skú­se­nos­tiach, ktoré som zís­kala ako mama 8 detí. Chcem po­vzbu­dzo­vať ženy, ktoré majú malé deti a pre­ží­vajú to, čo po­chopí len mama, ktorá si tým pre­šla. Chcem po­môcť, keď sa nie­kto trápi a má otázky, ktoré ani nemá od­vahu nie­komu po­lo­žiť, lebo sa bojí, že bude od­miet­nutý. Pí­šem aj o té­mach, o kto­rých sa len tak ľahko ne­ho­vorí a nie ešte píše. A pre­dov­šet­kým, chcem ho­vo­riť ot­vo­rene a bez po­zlátka. Aj o prob­lé­moch a sta­ros­tiach, ale aj o tých svet­lej­ších chvíľ­kach a ra­dos­tiach. A tiež o hand­made a slo­wfas­hion, lebo aj to je sú­časť môjho ži­vota.

Zme­nila niečo pre Vás sú­ťaž Blo­ger roka?

Do­dala mi od­vahu a po­vzbu­dila ma v tom, že som sa roz­hodla správne, keď som sa od­hod­lala vstú­piť do me­diál­neho pries­toru s vlast­nou ko­žou. Ne­bolo to len o oce­není, ktoré ma ur­čite veľmi po­te­šilo. Bolo to aj o za­po­jení ľudí, ktorí mi vy­jad­rili pod­poru ešte v pr­vom kole, keď za mňa hla­so­vali. Môj blog exis­to­val len pár týž­dňov, to v praxi zna­mená, že som ne­mala tak­mer žiadnu či­ta­teľ­skú zá­kladňu, no aj na­priek tomu ma ľu­dia do­stali do fi­nále me­dzi pr­vých 6 blo­gov z tak­mer 60 blo­gov v ka­te­gó­rii No­vá­čik. Bolo to pre mňa vzru­šu­júce a osvie­žu­júce a som za to ne­smierne vďačná.

Na Fa­ce­bo­oku sme sa do­zve­deli, že pri­pra­vu­jete svoj prvý vlastný works­hop, čomu sa bude ve­no­vať?

Pri­pra­vu­jem vlastne sé­riu works­ho­pov. Ten prvý je o emo­ci­onál­nych po­tre­bách detí. O ich roz­poz­naní a efek­tív­nom na­pĺňaní. Som veľmi hĺbavý typ člo­veka, ktorý rád chápe pod­statu vecí. Uve­do­mo­vala som si, že mi­lu­jem svoje deti a chcela som, aby aj oni sku­točne ve­deli, že ich mi­lu­jem. Av­šak vo svo­jom ži­vote som vi­dela aj iné vzorce, a teda, že člo­vek, ktorý ma na­ozaj mi­luje, ešte ne­musí ve­dieť ve­dome mi svoju lásku pre­ja­vo­vať spô­so­bom, ktorý je pre mňa zro­zu­mi­teľný.

Po mno­hých úva­hách a roz­ho­vo­roch s ľuďmi som v prie­behu ro­kov do­spela k zá­veru, že na­pĺňa­nie emo­ci­onál­nych po­trieb detí je kľú­čom k tomu, aby láska, ktorú k nim cí­tim, bola zro­zu­mi­teľne vy­jad­rená. Aby nie­len ra­ci­onálne ve­deli, že ich mi­lu­jem, ale aby to sku­točne aj cí­tili. Lebo láska je síce roz­hod­nu­tie, ale jej vní­ma­nie je jed­no­značne v emo­ci­onál­nej ro­vine. A tak po­znať a na­pĺňať emo­ci­onálne po­treby detí ve­die k ich zdra­vému vý­voju a po­máha im rásť v do­spe­lých ľudí, ktorí po­znajú svoju hod­notu, ve­dia si nájsť svoje miesto v ži­vote a v ne­po­sled­nom rade ve­dia lásku, kto­rej sa im v det­stve do­stalo, roz­dá­vať ľu­ďom okolo seba.

Na works­hope si po­vieme o tom, čo sú to vlastne emo­ci­onálne po­treby. Pre nie­koho je prek­va­pe­ním, že je ich tak veľa a že sa dajú na­pĺňať rôz­nymi prak­tic­kými spô­sobmi. Bu­deme sa tiež učiť roz­poz­nať ich u seba sa­mých a ná­sledne aj u na­šich detí.

Ok­rem toho, som k to­muto pr­vému works­hopu pri­pra­vila e-knihu, ktorá už bude kaž­dým dňom k dis­po­zí­cii na za­kú­pe­nie na mo­jom blogu a je k nej pri­daný bo­nus na­vyše, kto­rým je po­môcka pre jed­no­duch­šie náj­de­nie a uve­do­me­nie si emo­ci­onál­nych po­trieb svojho die­ťaťa.

Aké sú Vaše ambície, plány a sny do bu­dúc­nosti?

Mám v pláne na­pí­sať a vy­dať knihu, takú sku­točnú, tla­čenú. Aj na­priek dneš­nej IT dobe mám stále rada pa­pie­rové knihy, ich vôňu aj zvuk a tu­ším v tom nie som sama (úsmev). Bude o ma­mách aj ot­coch, o de­ťoch a ich zá­pa­soch, in­di­vi­du­ál­nych aj vzá­jom­ných.

No a keďže mo­jou srd­co­vou ve­ko­vou ka­te­gó­riou sú te­e­na­geri, mám v pláne aj niečo pre nich a o nich. Chcela by som, aby ro­di­čia ve­deli mať vzťahy so svo­jimi pu­ber­tál­nymi deťmi. Ja viem, že je to ná­ročné, ale keď si každý z nás spo­me­nie na svoju pu­bertu a na to, ako sme sa cí­tili v tom ob­dobí, možno by to šlo. Hlavne je to o po­cho­pení toho, čo sa v mla­dom člo­veku deje. A ok­rem toho, nedá sa dnes po­ve­dať „ja v tvo­jom veku“… lebo nič také už ne­exis­tuje, lebo my v ich veku sme ne­boli ani zďa­leka vy­sta­vení tomu, čomu je vy­sta­vená dnešná mlá­dež.

A toto je smer, kto­rým by som sa chcela ube­rať. Je toho ešte oveľa viac, ale ve­rím, že to príde v správ­nej chvíli a te­raz ešte nie je správny čas o tom ho­vo­riť (úsmev).

Sní­vam o lep­šom svete, kde sú ľu­dia, ktorí si ne­pot­re­bujú ub­li­žo­vať. Po­cho­pila som, že to ne­viem zme­niť vo veľ­kom, ale to, čo viem uro­biť, je za­čať od seba a pô­so­biť na ľudí okolo seba. To je niečo, čo je nad rá­mec všet­kých mo­jich pro­fe­si­onál­nych aj osob­ných ak­ti­vít a plá­nov a chcem, aby toto bolo sú­čas­ťou všet­kého, čo ro­bím.

Člá­nok bol vy­tvo­rený v spo­lu­práci s Aso­ciá­ciou blo­ge­rov.

Pridať komentár (0)