Vybrali sme vlastného Blogera roka. Je ním mama 8 detí, ktorá podniká pod tromi rôznymi značkami

  • Tento rok bolo pre Startitup veľkou cťou vybrať z kategórie Newcomerov svojho vlastného favorita
  • Z blogov, ktoré boli vytvorené po 1. októbri 2017 sme si vybrali Denník mamy 8 detí
  • Nika nám v rozhovore prezradila, na čom všetkom stíha popri veľkej rodine pracovať, ako vníma podnikanie v oblasti, ktorej sa venuje a aj to, čo pripravuje v budúcnosti
zdroj: Nika Macinská/Unsplash (Ilustračná fotografia)
  • Tento rok bolo pre Startitup veľkou cťou vybrať z kategórie Newcomerov svojho vlastného favorita
  • Z blogov, ktoré boli vytvorené po 1. októbri 2017 sme si vybrali Denník mamy 8 detí
  • Nika nám v rozhovore prezradila, na čom všetkom stíha popri veľkej rodine pracovať, ako vníma podnikanie v oblasti, ktorej sa venuje a aj to, čo pripravuje v budúcnosti

Nika, keďže sme si už váš blog tak trošku predstavili v minulom článku (nájdeš TU), poďme k veci. Byť matkou ôsmich detí je veľká vec, určite z každej strany dostávate otázky, ako to zvládate. Takže, ako to zvládate?

To je jedna z prvých otázok, ktorú mi ľudia zvyknú položiť. A ja na ňu rada odpovedám, že nezvládam (smiech). Otázkou skôr je, čo to znamená zvládať. Zatiaľ všetky moje deti žijú a my s mužom tiež, zdá sa, že nemáme žiadne duševné poškodenie ani žiadne vážne traumy vo svojich životoch a je nám spolu dobre.

Avšak, toto celé bol proces, ktorý trvá už 20 rokov. Takto dlho som totiž mamou a postupne som sa učila, čo je a čo nie je dôležité. Na začiatku som bola perfekcionistka a úzkostlivá mama, ktorá si myslela, že všetko musí byť ako zo škatuľky. Všetko musí fungovať podľa najnovších trendov, či už v domácnosti alebo aj vo výchove. Prvé deti navštevovali všelijaké krúžky a zabezpečovala som im rôzne záujmové aktivity už počas škôlky, lebo ostatní to tak robili a myslela som si, že je to nevyhnutné. Neskôr som si uvedomila, že to nie je cesta. Aspoň nie pre mňa.

Tak som postupne zvoľnila prístup a pomaly som sa začala učiť byť uvoľnenou mamou, ktorá buduje vzťahy so svojimi deťmi, snaží sa im rozumieť a učí ich rozumieť ostatným, no predovšetkým sebe samým. Zároveň, aby to bolo vyvážené, som sa učila aj to, ako byť svojim deťom „rešpektujúcou autoritou“.

Dnes si myslím, že to, že zvládam mať 8 detí, blogovať, radiť ostatným, keď si rady pýtajú, písať knihy, podnikať v oblasti slow fashion (kde som založila tri samostatné značky, ktoré sú na slovenské pomery vcelku úspešné aj napriek tomu, že nie sú tradičné) a tiež, že sme s mužom stále spolu už vyše 21 rokov, je kombináciou dlhodobého procesu sebapoznávania, aktívnej spolupráce všetkých členov našej rodiny. Zrejme aj genetickým vybavením a mnohoročným formovaní mojej osobnosti a pre mňa osobne nepopierateľne zásahom Boha, v ktorého som uverila už keď som mala 6 detí, čo je pre mnohých dosť nepochopiteľné, ale tak sa to udialo (úsmev).

Aj napriek tomu, že Váš blog (ktorý nájdeš TU) na prvý pohľad vyzerá ako čisto osobne orientovaný, máte aj svoje podnikateľské ja. Čomu sa venujete?

Pred rokmi sa môjmu mužovi zdalo, že by bolo celkom efektívne, keby som svoju energiu presmerovala do podnikania. Zdá sa, že už vtedy videl môj potenciál (úsmev). A tak som vytvorila prvú značku oblečenia pre rodiny. Ide o obyčajné tričká s potlačou, ktorá je zameraná na pozitívne vyjadrenie. Ľudia, ktorí ich majú na sebe, jednoducho patria k sebe. To je aj hlavným sloganom značky MAMIMO.

Neskôr som prechádzala osobnostným prerodom, mnoho vecí sa v mojom živote začalo meniť a ja som sa vrátila k môjmu snu z detstva, keď som chcela študovať módnu tvorbu a vytvárať niečo svoje vlastné. A tak vznikla značka IMANI, ktorá je pre ženy a hovorím jej móda s posolstvom, lebo presne o tom je.

Nie je to len oblečenie. Je to niečo, čo hovorí za ženu a tiež hovorí k samotnej žene, ktorá ju nosí. Najnovšia kolekcia je bez slov, tých viditeľných. Avšak každá žena dostane posolstvo, keď k nej ten jej vybraný kúsok príde domov. Nájde ho vo vnútri trička, tuniky, či šiat. Na mieste, kde je označenie veľkosti, sa nachádza jediné slovo, ktoré hovorí niečo do duše novej majiteľky. Sú tam slová ako: ľubená, nádherná, potrebná… a ešte veľa iných. Mám skúsenosť, že keď žena príjme samu seba takú aká je a zistí, že je milovaná Bohom, aj keby ju všetci jej drahí opustili, zmení ju to aj navonok, nielen vo vnútri. A potom sú slová na tričku úplne zbytočné, lebo to z nej celej vyžaruje a rozdáva okolo seba tú lásku ďalej.

(pozn. redakcie: treťou značkou sú BETONKY – betónové minimalistické šperky)

Oblasť handmade sa na Slovensku mení z roka na rok a rastie. Ako dlho ste už v brandži?

Pracujem takto už vyše 11 rokov. A veru, celé podnikateľské prostredie sa u nás postupne mení a vyvíja. Niektoré veci k lepšiemu a niektoré ani nie. Som rada, že handmade výroba už prestáva byť braná ako niečo podradné a nekvalitné. Poznám dnes množstvo lokálnych značiek, ktoré sú na vysokej úrovni a ako spotrebitelia určite máme z čoho vyberať.

Čo vás v podnikaní najviac baví a čo najviac brzdí?

Zoberiem to z takého osobného pohľadu (úsmev). Zjavne som podnikateľský typ, mám množstvo nápadov, niektoré viac a niektoré menej životaschopné. Potrebujem vytvárať a vymýšľať stále nové projekty, nebavila by ma práca, ktorá je monotónna a stereotypná. A práve toto mi je umožnené tým, že podnikám. Baví ma sloboda, ktorú v tom mám, že sa rozhodujem sama, čo a kedy urobím. Mám variabilný pracovný čas (čo je síce aj úskalie, lebo v začiatkoch to znamenalo pracovať takmer nonstop) a som si sama sebe šéfkou.

No a zároveň takmer všetko, čo som vymenovala ako pozitíva, má aj svoje negatíva, lebo byť sama sebe šéfkou znamená, že niekedy presúvam povinnosti, do ktorých sa mi veľmi nechce pustiť, keďže nad sebou nemám autoritu, ktorej by som sa zodpovedala. Nie som administratívny typ, takže to je pre mňa veľmi náročné, ale v tom mi výdatne pomáha manžel a som vďačná, že sa na neho môžem spoľahnúť.

Dá sa to všetko stíhať popri veľkej rodine? Delegujete svoje pracovné úlohy aj na iných členov domácnosti?

Nie je to dokonalé a ideálne, ale dá sa to. Dnes sú už všetky deti školopovinné, a teda mám na prácu k dispozícii niekoľko súvislých hodín. Je to oveľa jednoduchšie ako keď som mala doma 2 malé deti, ktoré ešte nechodili ani do škôlky. Tým, že sú už všetci dosť veľkí, veľmi mi pomáhajú v domácnosti, máme tabuľku služieb, ktorú priebežne zdokonaľujeme a snažíme sa dodržiavať rozdelené úlohy.

Pokiaľ ide o pracovné povinnosti, nechcem zaťahovať svoje deti do môjho biznisu, lebo je to naozaj môj biznis a je o mne. Sú to moje srdcové projekty a pokiaľ ich to samých neláka, nechcem aby to mali ako povinnosť. Avšak pomáhajú mi svojimi schopnosťami. Napríklad najstarší syn je ITčkár, už od malička inklinoval k programovaniu a najnovšie vytvára svoj vlastný redakčný systém na poskytovanie a spravovanie webstránok, takže on je takým mojím osobným správcom všetkého, čo súvisí s technikou. Najstaršia dcéra je zase poradca v oblasti dizajnu, veď ho má v pláne aj študovať na vysokej, len čo zmaturuje. Občas mi pomáhajú aj mladší. S rôznymi drobnými prípravnými prácami pri potlači oblečenia, pri balení balíčkov, ale to všetko je viac formou hry a zábavy, aby sme spolu trávili viac času.

A popritom všetkom blogujete. Aj keď len krátko, ale predsa. O čom všetkom?

Z dlhodobého hľadiska bolo mojím ďalším snom, okrem tvorby vlastnej módy, písať a odovzdávať svoje, často aj veľmi ťažko nadobudnuté, skúsenosti ďalším ľuďom. Takže to prirodzene v tomto roku vyústilo do blogovania. Som úplný nováčik v tejto oblasti a učím sa, ako na to. Je to pre mňa výzva, ale tie ja mám rada, a tak mi to robí radosť (úsmev).

Chcem písať o živote ako takom, o skúsenostiach, ktoré som získala ako mama 8 detí. Chcem povzbudzovať ženy, ktoré majú malé deti a prežívajú to, čo pochopí len mama, ktorá si tým prešla. Chcem pomôcť, keď sa niekto trápi a má otázky, ktoré ani nemá odvahu niekomu položiť, lebo sa bojí, že bude odmietnutý. Píšem aj o témach, o ktorých sa len tak ľahko nehovorí a nie ešte píše. A predovšetkým, chcem hovoriť otvorene a bez pozlátka. Aj o problémoch a starostiach, ale aj o tých svetlejších chvíľkach a radostiach. A tiež o handmade a slowfashion, lebo aj to je súčasť môjho života.

Zmenila niečo pre Vás súťaž Bloger roka?

Dodala mi odvahu a povzbudila ma v tom, že som sa rozhodla správne, keď som sa odhodlala vstúpiť do mediálneho priestoru s vlastnou kožou. Nebolo to len o ocenení, ktoré ma určite veľmi potešilo. Bolo to aj o zapojení ľudí, ktorí mi vyjadrili podporu ešte v prvom kole, keď za mňa hlasovali. Môj blog existoval len pár týždňov, to v praxi znamená, že som nemala takmer žiadnu čitateľskú základňu, no aj napriek tomu ma ľudia dostali do finále medzi prvých 6 blogov z takmer 60 blogov v kategórii Nováčik. Bolo to pre mňa vzrušujúce a osviežujúce a som za to nesmierne vďačná.

Na Facebooku sme sa dozvedeli, že pripravujete svoj prvý vlastný workshop, čomu sa bude venovať?

Pripravujem vlastne sériu workshopov. Ten prvý je o emocionálnych potrebách detí. O ich rozpoznaní a efektívnom napĺňaní. Som veľmi hĺbavý typ človeka, ktorý rád chápe podstatu vecí. Uvedomovala som si, že milujem svoje deti a chcela som, aby aj oni skutočne vedeli, že ich milujem. Avšak vo svojom živote som videla aj iné vzorce, a teda, že človek, ktorý ma naozaj miluje, ešte nemusí vedieť vedome mi svoju lásku prejavovať spôsobom, ktorý je pre mňa zrozumiteľný.

Po mnohých úvahách a rozhovoroch s ľuďmi som v priebehu rokov dospela k záveru, že napĺňanie emocionálnych potrieb detí je kľúčom k tomu, aby láska, ktorú k nim cítim, bola zrozumiteľne vyjadrená. Aby nielen racionálne vedeli, že ich milujem, ale aby to skutočne aj cítili. Lebo láska je síce rozhodnutie, ale jej vnímanie je jednoznačne v emocionálnej rovine. A tak poznať a napĺňať emocionálne potreby detí vedie k ich zdravému vývoju a pomáha im rásť v dospelých ľudí, ktorí poznajú svoju hodnotu, vedia si nájsť svoje miesto v živote a v neposlednom rade vedia lásku, ktorej sa im v detstve dostalo, rozdávať ľuďom okolo seba.

Na workshope si povieme o tom, čo sú to vlastne emocionálne potreby. Pre niekoho je prekvapením, že je ich tak veľa a že sa dajú napĺňať rôznymi praktickými spôsobmi. Budeme sa tiež učiť rozpoznať ich u seba samých a následne aj u našich detí.

Okrem toho, som k tomuto prvému workshopu pripravila e-knihu, ktorá už bude každým dňom k dispozícii na zakúpenie na mojom blogu a je k nej pridaný bonus navyše, ktorým je pomôcka pre jednoduchšie nájdenie a uvedomenie si emocionálnych potrieb svojho dieťaťa.

Aké sú Vaše ambície, plány a sny do budúcnosti?

Mám v pláne napísať a vydať knihu, takú skutočnú, tlačenú. Aj napriek dnešnej IT dobe mám stále rada papierové knihy, ich vôňu aj zvuk a tuším v tom nie som sama (úsmev). Bude o mamách aj otcoch, o deťoch a ich zápasoch, individuálnych aj vzájomných.

No a keďže mojou srdcovou vekovou kategóriou sú teenageri, mám v pláne aj niečo pre nich a o nich. Chcela by som, aby rodičia vedeli mať vzťahy so svojimi pubertálnymi deťmi. Ja viem, že je to náročné, ale keď si každý z nás spomenie na svoju pubertu a na to, ako sme sa cítili v tom období, možno by to šlo. Hlavne je to o pochopení toho, čo sa v mladom človeku deje. A okrem toho, nedá sa dnes povedať „ja v tvojom veku“… lebo nič také už neexistuje, lebo my v ich veku sme neboli ani zďaleka vystavení tomu, čomu je vystavená dnešná mládež.

A toto je smer, ktorým by som sa chcela uberať. Je toho ešte oveľa viac, ale verím, že to príde v správnej chvíli a teraz ešte nie je správny čas o tom hovoriť (úsmev).

Snívam o lepšom svete, kde sú ľudia, ktorí si nepotrebujú ubližovať. Pochopila som, že to neviem zmeniť vo veľkom, ale to, čo viem urobiť, je začať od seba a pôsobiť na ľudí okolo seba. To je niečo, čo je nad rámec všetkých mojich profesionálnych aj osobných aktivít a plánov a chcem, aby toto bolo súčasťou všetkého, čo robím.

Článok bol vytvorený v spolupráci s Asociáciou blogerov.