Ľudia sa cítia v práci ako otroci, ale neurobia nič pre to, aby to zmenili (ROZHOVOR)

  • Peter Kincel precestoval viac ako 50 krajín sveta bez toho, aby minul čo i len jediný deň dovolenky
  • V cestovaní po svete ho zastavila až korona, dnes cestuje po Kanade, kde žije s priateľkou
  • Jeho blog je poriadne sarkastickým zrkadlom pre všetkých, ktorí by chceli žiť podľa seba, ale nemajú na to gule
BeFunky-collage - 2020-12-21T111047.649
Peter Kincel
  • Peter Kincel precestoval viac ako 50 krajín sveta bez toho, aby minul čo i len jediný deň dovolenky
  • V cestovaní po svete ho zastavila až korona, dnes cestuje po Kanade, kde žije s priateľkou
  • Jeho blog je poriadne sarkastickým zrkadlom pre všetkých, ktorí by chceli žiť podľa seba, ale nemajú na to gule

Má 31 rokov a už navštívil 56 krajín sveta. Neminul pritom ani jediný deň dovolenky. Peter Kincel je grafický dizajnér, ktorý žije ako digitálny nomád. Jeho blog na Facebooku má viac ako 24-tisíc fanúšikov, ktorí milujú jeho sarkastické a priamočiare príspevky o tom, ako cestovať a žiť podľa seba.

Pandémia koronavírusu ho „uzemnila“ v Kanade, kde žije so svojou priateľkou. Ani tu sa však nevzdal cestovania, a tak si na jeho blogu môžeš vychutnať dychberúce obrázky kanadskej prírody. 

Z tvojich príspevkov vieme, že si pracoval aj od 9 do 5, a potom si začal freelancovať – čo ťa ale ako slobodnú dušu donútilo zamestnať sa štandardne?

Oficiálne som na fulltime nikdy nepracoval, ale je pravda, že pred desiatimi rokmi som chodil klasicky do práce od deviatej do piatej.

Oslovila ma vtedy bratislavská firma, ktorá mala dobré meno, a tak som to bral ako super príležitosť pracovať pre veľkých klientov.

Ako živnostník som s nimi mal kontrakt a vyžadovali odo mňa, aby som chodil normálne do kancelárie. Vydržal som tam 8 mesiacov, za ktoré som vďačný, a veľa som sa tam naučil, ale povedal som si, že “kancelársky život” fakt nie je pre mňa.

Keď ma ráno budil budík a prvé, čo som si povedal, že ma čaká “ďalší zasratý deň v robote”, tak som vedel, že stačilo. A dal som výpoveď.  

Keď si job nechal, nebál si sa, že sa neuživíš? Mal si aj nejaký plán B?

Teraz budem znieť ako nejaký afektovaný motivačný rečník, takže sa vopred ospravedlňujem. Samozrejme tam boli obavy, ale vždy som sa snažil o to, aby ma strach príliš nespútaval a nebránil mi v odvážnejších rozhodnutiach.

Strach a predsudky sú svine, ktoré človeka často držia na jednom mieste. Proste som si povedal, že nejak bude. A keď mi práca na voľnej nohe nevyjde, tak sa predsa vždy môžem vrátiť do normálneho zamestnania.

Našťastie to vyšlo, a aj keď to bolo posledných 10 rokov ako na horskej dráhe, zatiaľ som sa do klasickej práce a kancelárie vrátiť nemusel. Aj keď je pravda, že posledný rok mám ako dizajnér kontrakt s úspešným startupom, takže je to živobytie o niečo stabilnejšie. Ale do práce ako takej stále nechodím, keďže ich kancelária je vzdialená 8 000 km ďaleko.

🧐 AKO BOJOVAŤ S NEGATIVIZMOM, HÁDKAMI A HLÚPOSŤOU NA INTERNETE? ❌Aj ty už máš po krk všetkých tých facebookových…

Posted by Cestuj po svete – cestovanie a život podľa seba on Thursday, October 22, 2020

Mal si v tomto smere nejaký turning point, alebo si vždy bol slobodný duchom a od začiatku si vedel, ako chceš žiť?

Turning point bol hneď v prvom semestri na vysokej škole. Už vtedy som si privyrábal grafikou a kreatívnou prácou, ale urobil som tú chybu, že som šiel na stavebnú fakultu STU-čky, aj keď ma stavbárčina až tak za srdce nebrala.

A keď som tak sedel v prvom skúškovom období nad matematikou, ktorá mi nikdy nešla, a z ktorej som úplný debil, tak mi to doplo – že prečo sa s tým trápim, keď ma to absolútne nebaví?

Takto budem tráviť ďalších 6 rokov, kým doštudujem? Potom niekoľko rokov, kým chytím ako stavebný projektant poriadnu prax, a keď budem mať okolo 30-ky, tak začnem konečne normálne žiť?

Povedal som si, že to nechám pre tých, ktorých to baví, na celé skúšky som sa vykašľal a namiesto toho som išiel do Prahy na “posledný” koncert Iné Kafe a pozrieť si Orloj.

Doteraz za toto rozhodnutie ďakujem svojej netrpezlivosti a spontánnosti, ktoré ma vždy dokopali k tým najlepším rozhodnutiam.

Niekto dokáže vydržať na škole alebo v práci, ktorá ho nebaví, celé roky, mne táto schopnosť chýba. Dnes mám 31 a tie roky som namiesto toho prežil podľa seba, šťastne, a videl som veľký kus sveta tam vonku.

Tým však nechcem nikoho navádzať na zbrklé rozhodnutia. Deti, vzdelanie je dôležité a projektantov potrebujeme tiež!

Väčšina ľudí bojuje s nejakou mierou konformity, teda robia, čo sa od nich očakáva aj napriek tomu, že ich to nerobí šťastnými. Ako sa vyrovnávaš s tým, že ľudia od teba niečo čakajú, a ty to robíš podľa seba?

Ľudia zabúdajú na to, že každý človek je individuálny, a snažia sa aplikovať ich “recept na život” aj na ostatných. Inšpirovať je fajn, ale hovoriť druhým, čo majú robiť – to už tak fajn nie je.

Slobodných bombardujú otázkami, kedy si konečne niekoho nájdu. Bezdetných, kedy si konečne založia rodiny. Cestovateľov zase s tým, kedy ich to prestane baviť a konečne sa usadia.

Ak človek žije inak, ľudia to považujú za nezodpovedné, prípadne za “chvíľkové” pobláznenie, kým človek príde k rozumu, a začne žiť tak, ako ostatní.

Najsmutnejšia vec v živote je pre mňa to, ak človek takémuto spoločenskému tlaku podľahne, a nechá sa donútiť do niečoho, čo ho vôbec nenapĺňa a nebaví.

Ja som sa s tým naučil vyrovnávať po svojom – jedným uchom dnu, druhým von. Zvyčajne takto človeka bombarduje “len” rodina a okolie, ja mám tak trochu aj bonus – keďže píšem o svojom živote verejne, tak mi chodia rady, ako mám žiť, čo je pre mňa najlepšie, alebo ako budem môj doterajší život ľutovať, aj od úplne cudzích ľudí, haha.

Ale keď sa nad tým zamyslím, ja som chlap a verím, že ani zďaleka nezažívam taký spoločenský tlak, ako majú ženy v mojom veku, ktoré to majú v tomto smere oveľa ťažšie. Jediné, čo môžem poradiť – proste vydržať, nepodľahnúť, mať v (piiip) a ísť si svoje. 

✅ Ďakujem, že dnes žijem v krajine, ktorá je jedna z najslobodnejších na svete a že Slováci dnes môžu bez väčších…

Posted by Cestuj po svete – cestovanie a život podľa seba on Sunday, November 17, 2019

Je takýto lifestyle pre každého? S akými najväčšími výzvami si sa v tomto smere stretol, čo by možno iný človek nezvládol?

Absolútne nie. Kto má rád stabilitu, pohodlie, pravidelný plat, či istoty – pre toho by bol tento lifestyle peklo. Aspoň keď sa bavíme o cestovaní a nomádení po svete s laptopom a bez zázemia.

Ak by sme to obmedzili len na prácu na diaľku s občasnými vycestovaním, tak to je vhodné pre viacerých ľudí. Dokonca aj pre tých s deťmi, keďže takto môžu žiť trošku viac slobodnejšie, a mať viac času napríklad na svoje okolie a koníčky.

Avšak pri cestovaní a neustálej zmene destinácií je to náročnejšie. Človek stále začína odznova, zvyká si na novú lokalitu, musí nájsť internet aj v tej najväčšej diere, aby prácu mohol dokončiť, a najväčšia výzva je, aby si sa do tej práce vôbec donútil. Hlavne po náročných presunoch a v rôznych podmienkach, ktoré majú často od komfortu ďaleko.

Napríklad si predstav, že ideš niekde v Juhovýchodnej Ázii 24 hodín busom, potom prídeš do nejakého hostela, kde nefungujú klíma a wifi, ale stále musíš dokončiť a poslať prácu, inak nič nezarobíš.

Mňa to našťastie baví, pretože mi to napriek náročnosti dáva slobodu vidieť svet a občas skromnejšie podmienky mi zase umožňujú cestovať lacnejšie, a tým pádom dlhodobejšie.

Verím však, že veľa ľudí by sa na to po pár týždňoch vysralo a radšej sa vrátilo ku komfortnejšiemu životnému štýlu. Čo je úplne v pohode, keďže každý máme iné nastavenie. 

Stretávaš sa určite aj so závisťou. Keďže veľa cestuješ, skutočne to vyzerá ako idylka, ale ako sám vravíš, žiadna rozprávka to nie je – s akými predsudkami sa stretávaš a aká je skutočnosť?

Ľudia si myslia, že život na cestách alebo na nejakom exotickom ostrove je dovolenka. Porovnávajú si to s tým, keď idú niekam na dva týždne, minú veľa peňazí, užívajú si a oddychujú a myslia si, že ja mám to isté, len natiahnuté na niekoľko mesiacov.

Stretávam sa teda s rôznymi predsudkami – že som dieťa papalášov, že som vyhral v lotérii, alebo že to je len za to, že mám veľké šťastie.

Opak je však pravdou. Rodičia pracujú manuálne, na dovolenky sme chodili škodovkou po Slovensku, a ak je “šťastie” to, že makám od 15-tich a strávil som nekonečný čas a množstvo prebdených nocí samovzdelávaním, aby som mohol žiť tak, ako žijem, tak okej, volajme to šťastie.

🤔🧐 Čo je to za módu u travel blogerov, fotiť sa polonahý pri chladničke, na balkóne alebo v posteli? Veď keď už chcem…

Posted by Cestuj po svete – cestovanie a život podľa seba on Tuesday, September 8, 2020

Skutočnosť je teda taká, že nech žijem a cestujem kdekoľvek, nie je to dovolenka. Áno, síce chodím po krásnych miestach a zbieram silné zážitky, ale pracujem pri tom, varím si, platím dane.

A musím si aj odopierať – vlastním napríklad minimum vecí, nemám hypotéku, úvery a podobne. Často pracujem po nociach, keď ostatní spolucestovatelia dospávajú náročný deň, alebo prácu doháňam aj cez víkendy či sviatky. Niekedy si pár dní vyhradím len na prácu a sedím na hoteli.

Treba pochopiť aj to, že človek na voľnej nohe nemá platené dovolenky a nemôže si dovoliť len tak sa flákať, lebo vtedy je príjem nula celých nula. Takže úplná rozprávka to fakt nie je.

Aj keď občas ju to vzdialene pripomína, napríklad keď sedím s pivkom na pláži alebo pri nejakom krásnom kanadskom tyrkysovom jazere a viem, že toto je môj život, nielen párdňový výlet. Vtedy si uvedomujem, že to za tú “nerozprávkovú” časť stojí.  

Tvoj súčasný lifestyle je hlavne cestovanie, práca a žúrovanie, nebojíš sa, že ťa to jedného dňa omrzí, a budeš sa chcieť usadiť? 

Haha, to žúrovanie v dobe covidovej a hlavne po 30-ke už nie je až také aktuálne. Aj keď je pravda, že som sa na cestách a rôznych festivaloch v živote vybláznil až-až.

Či ma to celé omrzí sa nebojím – priority sa v živote menia, a keď raz budem cítiť, že stačilo, tak s tým skončím. V podstate som usadený aj teraz – bývame s priateľkou v Kanade, kde máme normálne nájom a žijeme v peknom byte v modernom centre veľkomesta.

Síce bývam za posledné roky v 10. byte, v 7. meste a 3. kontinente, a som si istý, že to nebude ani zďaleka posledná zastávka, ale takéto dočasné usadenie a objavovanie okolia ma celkom baví.

Či sa usadím v zmysle jeden dom a hypotéka na 30 rokov, toho sa nebojím, keďže toto pre mňa naozaj nie je predstava budúcnosti.

Fandím ľuďom, ktorí majú sen vlastniť svoj dom alebo byt, pre mňa je to však skôr záťaž. Nemám potrebu zostávať len na jednom mieste a nemení sa to u mňa ani vekom.

Klasický rodinný život ma tiež neťahá, ale hovorím si “nikdy nehovor nikdy”. Ktovie, čo mi prebleskne hlavou o 5 alebo 10 rokov.  

🔥 Breaking news: Má viac ako 30, nemá deti, užíva si slobodu a cestovanie a neplánuje to meniť! A vždy keď to vysloví…

Posted by Cestuj po svete – cestovanie a život podľa seba on Thursday, October 1, 2020

A na záver – daj čitateľom pár rád, ako si zariadiť život podľa seba, čo najviac pomohlo tebe? Dať si ciele alebo si upratať v hlave?

Jasne, skúsim to rozdeliť do pár bodov:

1. V prvom rade si treba nastaviť priority a pevne sa ich držať. Treba si uvedomiť, že človek v živote nemôže mať všetko, ale vie dať prioritu tomu, čo ho robí najviac šťastným. A potom sa pred každým životným rozhodnutím treba sám seba opýtať, či ma to k veciam s prioritou posunie, alebo oddiali.

Príklad – ak je pre mňa priorita dlhodobé cestovanie, tak si nekúpim drahé auto na úver, alebo obrovský televízor do obývačky, lebo tým pádom miniem veľa peňazí na to, čo ma od môjho sna vzdiali.

Takže áno, treba si upratať v hlave a vedieť, čo od života chcem. A podľa toho si zariadiť všetko ostatné. 

2. Konkrétne ciele v živote sú síce fajn, ale oveľa dôležitejšie je nastaviť si cestu k nim tak, aby ma napĺňala a bavila. Inak sa na to človek vykašle.

Napríklad ak chcem schudnúť 20 kíl, tak ma musí cesta za týmto cieľom baviť (napr. netrápiť sa behaním, ak pri tom trpím, ale vybrať si nejaký zábavný šport, napr. tanec či box).

Môj cieľ bol napríklad mať pri práci nezávislosť od lokality a nevstávať ráno na budík, voči ktorému mám averziu. Dosiahol som ho len preto, lebo ma bavilo, čo robím – grafika a písanie.

Tešil som sa, keď som sa tomu mohol vo voľnom čase venovať a zdokonaľovať sa. Ak by som si vybral programovanie, tak sa na to frustrovaný vykašlem po pár dňoch.

Takže základ je nájsť si pri utekaním za cieľmi činnosť, ktorá ťa baví, do ktorej sa nemusíš nútiť, a ktorú by si robil, aj keby ti za to nikto neplatil.

ZAKLADÁM SEKTU! 👍🤫🏝Na základe prieskumu som zistil, že by sa do nej pridali desiatky ľudí a verím, že po tomto…

Posted by Cestuj po svete – cestovanie a život podľa seba on Wednesday, November 11, 2020

3. No a hlavné je, aby si sa stále učil novým veciam, vzdelával sa a rozvíjal svoj potenciál. Veľa ľudí sa sťažuje, že makajú ako otroci v práci, ktorú neznášajú, ale zároveň robia veľké hovno pre to, aby niečo zmenili.

Pritom dnes ide všetko ľahšie, na internete sú tisícky kurzov, návodov, videí – stačí sa do toho ponoriť, naučiť sa nejaký nový skill a využiť to vo svoj prospech.

A pokojne aj zmeniť odbor, ktorý ma živí. Úplne na úvod by som začal cudzími jazykmi, ktoré človeku otvoria milióny nových dverí a možností. A potom je už len na ňom, či nejakú z nich využije. 

To je v skratke všetko. Držím čitateľom palce, aby sa im darilo žiť spokojne a šťastne podľa seba a nie podľa ostatných!

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech