Majitelia hotela Solisko na Štrbské pleso priniesli taliansku pizzu: Táto práca sa nedá robiť kvôli peniazom

Miroslava Germanová/kavickari.sk / 12. januára 2019 / Food biznis

zdroj: Kávičkári.sk/Ondrej Bobek
  • Exis­tuje niečo au­ten­tic­kej­šie, ako keď ro­dinný ho­tel riadi sku­točná ro­dina?
  • V ta­trans­kom ho­teli So­lisko bu­dete cí­tiť lásku, sú­dr­ž­nosť a sta­rost­li­vosť na kaž­dom rohu a v kaž­dom sú­ste
  • Man­že­lia Ka­ta­rína Ka­ňová a Mar­tin Kur­ha­jec uro­bili od­vážny krok, keď na Štr­b­ské pleso pri­niesli ta­lian­sku pizzu, ku kto­rej pri­ba­lili dávku lásky a nad­še­nia z práce

Po­chá­dzate pô­vodne z Ta­tier alebo ste sa sem pri­sťa­ho­vali?

Ka­ta­rína: Ja som Tat­ranka, ale man­žel je Bra­ti­slav­čan. No spolu sme tak trošku mig­ro­vali hore-dole. Zo­zná­mili sme sa v Bra­ti­slave, po­tom bol man­žel v Ta­lian­sku, ja vo Švaj­čiar­sku, išli sme spolu do An­glicka, po­tom na­s­päť do Ta­tier, od­tiaľ ešte do Ruska, a po­tom na­s­päť do Ta­tier.

To máte po­cho­denú veľkú časť sveta. Štu­do­vali ste niečo v ces­tov­nom ru­chu/gas­tro­nó­mii, preto ste toľko ces­to­vali?

Ka­ta­rína: Ja nie som vy­štu­do­vaná v od­bore, no ne­skôr som si do­rá­bala školu v ob­lasti gas­tro­nó­mie v An­glicku. Hneď po skon­čení školy som za­čala ro­biť v gas­tro­nó­mii a do­siaľ som teda ne­odišla. Cez leto som pra­co­vala u nás na ho­teli, tá práca sa mi pá­čila, ba­vilo ma ro­biť každý deň s ľuďmi. Po­tom sa­moz­rejme člo­vek zistí, že ro­biť s ľuďmi a pre ľudí je to naj­ťaž­šie, čo exis­tuje. Táto práca sa nedá ro­biť kvôli pe­nia­zom. Buď to člo­vek robí preto, že to má rád, alebo to môže rovno za­ve­siť na kli­nec. Inak to nejde.

Mar­tin: Ja som vy­učený cuk­rár, aj som dlho pra­co­val ako cuk­rár. Ro­bil som sva­dobné torty, kré­meše, ve­ter­níky… My dvaja sme sa spoz­nali v ho­teli Da­nube v Bra­ti­slave, kde som ja ro­bil v cuk­rárni a Ka­ta­rína bola Gu­est re­la­ti­ons ma­na­ger a v tom čase tam ot­vo­ril pán Al­va­rez Momi ta­lian­sku re­štau­rá­ciu. Vo svo­jej pô­vod­nej re­štau­rá­cii mal už málo pries­to­rov, tak mu po­núkli pries­tory v ho­teli a hľa­dal tam no­vých ku­chá­rov. Mne ako cuk­rá­rovi po­núkli miesto ku­chára s tým, že ma zaučí do ta­lian­skej ku­chyne. A zho­dou okol­ností všade, kde sme po svete pra­co­vali, to boli práve Ta­liani, s kto­rými som pra­co­val na ta­lian­skej ku­chyni, takže aj tu pre nás bolo naj­jed­no­duch­šie ot­vo­riť práve ta­lian­sku re­štau­rá­ciu. Aj keď veľa ľudí sa ma pý­talo, či som nor­málny, že v Tat­rách ot­vá­ram ta­lian­sku re­štau­rá­ciu s piz­zou. Každý nám ho­vo­ril, že tu sme si mali ot­vo­riť ko­libu, slo­ven­skú re­štau­rá­ciu. No my sme sa roz­hodli ostať pri ta­lian­skej ku­chyni.

Takže to vô­bec nie je ná­hoda, že ste na Štr­b­skom plese ot­vo­rili ta­lian­sku re­štau­rá­ciu? Ne­bola to len snaha za­pl­niť “dieru na trhu”…

Mar­tin: Nie nie, ako vy­uče­nému cuk­rá­rovi mi na za­čiatku veľmi chý­bali zá­klady z tra­dič­nej “ku­chár­činy”. Tam, kde sa ku­chári učili fi­le­to­vať ryby, por­ci­ovať mäso a po­dobne, ja som ve­del všetko o múke, lepku a cukre. Zá­klady slo­ven­skej ku­chyne mi teda chý­bali. A keď ma zo­bral pod svoje krídla Ta­lian, na­učil ma do­ko­nale práve ta­lian­sku ku­chyňu. Pre mňa je teda jed­no­duch­šie uro­biť ta­lian­sku po­lievku ako tú slo­ven­skú.

Viem sa­moz­rejme oboje, no ta­lian­ska je mi bliž­šia. Tak isto je pre mňa jed­no­duch­šie uro­biť dobrú pizzu ako se­ge­dín. Pod do­hľa­dom Ta­lia­nov som ro­bil pizze, ces­to­viny a ri­zotá, takže mám v tom väč­šiu is­totu. Ale ešte stále veľa ľudí ne­pozná va­re­nie “al dente” a často sa nám stane, že mi vrá­tia ri­zoto s tým, že je ne­do­va­rené. Ja im po­tom vy­svet­ľu­jem, že nie je ne­do­va­rené, že tá ryža má byť takto tvr­d­šia. Ža­lú­dok to aj lep­šie spra­cuje. Moja mamka keď varí ri­zoto, je to čistá ka­ta­strofa – uvarí ryžu, po­tom ju ešte po­dusí a do­varí v peci. My ro­bíme ri­zoto tak, že ho pod­lie­vame vý­va­rom a varí sa tak 18-20 mi­nút. Ľu­dia, ktorí nás po­znajú, sem už cho­dia aj vy­slo­vene na ri­zoto či ces­to­viny.

Ka­ta­rína: Po­vzbu­de­nie z mi­nu­lého týždňa – spo­lu­pra­cu­jeme s jed­ným Ta­lia­nom z Pop­radu, od kto­rého be­rieme víno. Mal tu ne­ja­kých svo­jich biz­nis par­tne­rov na stret­nutí v Pre­šove. Šty­ria Ta­liani me­rali cestu až z Pre­šova, aby sa prišli na­jesť k nám, a po­tom od­išli na­s­päť do Pre­šova. Milo nás to prek­va­pilo.

Mar­tin: Áno, ak Ta­lia­nom chutí naša ku­chyňa, je to veľmi prí­jemné.

Dnes už gas­tro­no­mická tu­ris­tika za­čína byť po­maly tren­dom, ľu­dia sú viac ochotní za dob­rým jed­lom či zá­žit­kom ces­to­vať aj ďa­lej. Cí­tite to aj vy?

Ka­ta­rína: Na Slo­ven­sku to ešte nie je úplne bežné, je to taký “zá­padný” štýl. Ale po­ma­ličky sa aj my k tomu blí­žime.

Mar­tin: Keď som bol na jed­nej stáži vo Fran­cúz­sku, kde som ro­bil s ku­chá­rom s Mi­che­li­nov­skou re­štau­rá­ciou, cho­dili kvôli tej re­štau­rá­cii ľu­dia aj 200-300 ki­lo­met­rov, len aby sa tu mohli na­jesť. U nás to ešte tak ne­fun­guje, aj keď ľu­dia s tým po­ma­ličky za­čí­najú. Za­tiaľ do­chá­dzajú len z men­ších vzdia­le­ností.

Pre­ces­to­vali ste celú Európu od Bri­tá­nie až po Rusko, na­brali ste množ­stvo skú­se­ností. Za­kot­vili ste už na­dobro doma, ne­ťahá vás to už do sveta?

Ka­ta­rína: Máme doma malé “šteňa”, 6-ročnú dcéru, a z Mos­kvy sme sa v pod­state vrá­tili kvôli tomu, aby sme si doma za­lo­žili ro­dinku. Tak ne­jako to celé za­čalo. Ne­ča­kali sme, že to príde tak rýchlo. V máji sme sa roz­hodli, že si ot­vo­ríme nový biz­nis a do toho som v lete zis­tila, že bu­dem cho­diť s ob­rov­ským bru­chom. Prvá zimná se­zóna bol pre mňa veľký stres, aj oto­čiť sa za ba­rom som mala prob­lém. Ale zvládli sme to.

Mar­tin: Te­šíme sa, že sme sa vrá­tili na Slo­ven­sko. No mu­síme pri­znať, že s pod­ni­ka­ním je to tu už ťaž­šie. Pod­mienky od štátu nie sú naj­lep­šie.

Ka­ta­rína: Keďže ro­bíme sami na seba, pla­tíme ná­jom a za­mest­nan­cov, nie­kedy je to na­ozaj tesné. Se­zóna je fajn, vtedy sa dobre pla­tia účty, to zas mu­síme na­há­ňať skôr per­so­nál. Mimo se­zóny je to ťaž­šie, vtedy sa sna­žíme upra­tať, na­kú­piť… Cez leto na­vy­šu­jeme per­so­nál skoro na dvoj­ná­so­bok a nájsť dobrý per­so­nál je v dneš­nej dobe na­ozaj ná­ročné.

Ako je na tom dnes tu­riz­mus v Tat­rách?

Mar­tin: Tu­ris­tický ruch v Tat­rách sa na­ozaj za po­sledné roky veľmi po­tia­hol. Na ne­dos­ta­tok práce sa ne­mô­žeme sťa­žo­vať. Leto je ne­sku­točne silné, za­čalo sem cho­diť množ­stvo tu­ris­tov z no­vých des­ti­ná­cií, ktorí ob­ja­vujú Slo­ven­sko. Slo­ven­sko je bez­pečné, a tak k nám za­čalo cho­diť stále viac ľudí z Ázie, Iz­ra­ela, ale aj európ­skych kra­jín. Možno nie­kde tro­chu chýba in­fra­štruk­túra, ale aj na tom sa už pra­cuje.

Ka­ta­rína: Na­prí­klad po­čas “zla­tého týždňa” na za­čiatku ja­nu­ára k nám už ne­chodí toľko Ru­sov, ale skôr Slo­váci, Česi či Po­liaci.

Čo by vám pri jed­no­duch­šom pod­ni­kaní teda naj­viac po­mohlo?

Ka­ta­rína: Nám by po­mohlo, keby sa vláda tro­chu viac za­me­rala na za­bez­pe­če­nie pra­cov­ní­kov, kto­rých kra­jina po­tre­buje. My máme na­ozaj veľký prob­lém s per­so­ná­lom a je to ce­lo­plošný prob­lém. Máme množ­stvo vy­so­koš­ko­lá­kov, no my ho­te­lieri po­tre­bu­jeme čaš­ní­kov a ku­chá­rov, ktorí tu už jed­no­du­cho nie sú. Spus­tilo sa du­álne vzde­lá­va­nie, do kto­rého sme sa za­po­jili aj my na­te­raz s jed­nou štu­dent­kou v tomto prog­rame.

Mar­tin: Ale to tu vždy aj bolo, len sa to inak vo­lalo. Ja som tiež po­čas štú­dia mal svojho spon­zora, ku kto­rému som mo­hol na­stú­piť pra­co­vať hneď po škole.

Spo­lu­pra­cu­jete teda s ne­ja­kými ško­lami v okolí?

Ka­ta­rína: Áno, toto dievča je z ho­te­lo­vej aka­dé­mie v Smo­kovci.

Mar­tin: Mali sme tu štu­den­tov z Lip­tov­ského Mi­ku­láša, Pop­radu… Cho­dia k nám, no sme tro­chu ďa­leko, takže s tým má veľa štu­den­tov prob­lém. Do­prava k nám dlho trvá. Len vlá­čik z Pop­radu k nám ide ho­dinu a tri­štvrte. Máme tu aj uby­to­va­nie pre za­mest­nan­cov, no nájsť ľudí je stále prob­lém.

Bolo by rie­še­ním za­mest­ná­vať ľudí aj zo za­hra­ni­čia?

Mar­tin: Áno, radi by sme za­mest­nali Ukra­jin­cov, ktorí chcú pra­co­vať, sú dobrí, ši­kovní, no je veľký prob­lém ich sem do­stať. Cez leto sme tu mali bri­gád­ničky zo školy, ktoré boli veľmi ši­kovné, aj keď po prí­chode sem ne­ve­deli ešte vô­bec nič. Po dvoch týžd­ňoch ve­deli pra­co­vať na 70-80%, za­čali roz­prá­vať s hos­ťami po Slo­ven­sky, veľmi rýchlo sa zau­čili. Po dvoch me­sia­coch sme mali 100%-ne vy­uče­ných ľudí, no po troch me­sia­coch sa mu­seli vrá­tiť do­mov, skon­čili im víza a mu­seli späť do školy. Stále sa roz­práva o tom, ako nám chý­bajú ľu­dia v IT a v to­vár­ňach na au­to­mo­bily, no vô­bec sa ne­ho­vorí o tom, že nám tu chý­bajú pe­kári, cuk­rári, ku­chári, čaš­níci, chyžné či le­kári.

A ne­ub­lí­žilo by to nášmu vlast­nému pra­cov­nému trhu, keby aj do ces­tov­ného ru­chu prišli pra­co­vať  za­hra­niční pra­cov­níci?

Ka­ta­rína: Ur­čite nie. Slo­váci, ktorí chcú pra­co­vať, už pra­cujú, či už je to tu u nás na Slo­ven­sku alebo v za­hra­ničí. Pre kaž­dého mla­dého po skon­čení školy je fajn ísť si vy­skú­šať prácu do za­hra­ni­čia. Decká sa od­pú­tajú od ma­mi­čiek, zis­tia čo je to sa­mos­tat­nosť a že na pe­niaze treba pra­co­vať. A keď sa vrá­tia, ve­dia si prácu, ale aj prí­stup ma­naž­mentu vá­žiť. Celé to za­čína a končí tým, či člo­vek pra­co­vať chce alebo nie. Aj Ukra­jinci to u nás ne­majú na za­čiatku jed­no­du­ché – nový ja­zyk, nové jedlá, nové spô­soby, ale stačí mať zá­u­jem a práca ide od ruky.

Mar­tin: No­vého ku­chára sme tu hľa­dali tri me­siace.

Ka­ta­rína: A bo­hu­žiaľ, tí ľu­dia, ktorí sú na úra­doch práce, sú často tí, ktorí na­ozaj nechcú pra­co­vať.

Mar­tin: Na roz­diel od nich Ukra­jinci na­ozaj chcú a sna­žia sa. My be­rieme per­so­nál z kaž­dej strany. Ak sa  pri­hlási ku­chár, ktorý nie je vy­učený, ja si ho zau­čím. Do­konca som tu už mal aj po­žiar­nika – to sa v ku­chyni vždy zíde, a bol to veľmi ši­kovný ku­chár. Po­kiaľ člo­vek chce pra­co­vať, vždy to ide. Do­stá­vame sa do stavu a už aj osobne po­znám ho­te­liera v Tat­rách, ktorý ne­ot­vo­ril po­lo­vicu ho­tela, lebo ne­mal per­so­nál.

Čo máte na ho­te­lier­stve naj­rad­šej?

Mar­tin: Je veľmi prí­jemné, keď si vás ľu­dia za­vo­lajú a po­ďa­kujú, že sa im tu pá­čilo. To je naj­lepší po­cit.

Ka­ta­rína: Áno, je to veľmi po­vzbu­divé, keď člo­vek po­čuje, že prácu, ktorú robí, ľu­dia oce­nia.

Takže ro­biť ľu­ďom ra­dosť?

Mar­tin: Áno, ľu­ďom, ale aj za­mest­nan­com. My sa vždy sna­žíme mať dobré vzťahy s na­šimi za­mest­nan­cami, aby u nás boli spo­kojní. Vždy, keď sa dá, do­pl­níme aj ne­fi­nančné od­meny a takto je to aj s prí­stu­pom k hos­ťom.

Ka­ta­rína: Ja mám ne­smierne rada, keď sa nám sem vra­cajú hos­tia. Máme na­prí­klad hostí, ktorí k nám cho­dia pra­vi­delne každé Via­noce. Jedna ro­dina k nám chodí už 6 ro­kov. Je to veľmi milé. Chceli by sme vždy pre kli­en­tov uro­biť čo naj­viac a je veľmi prí­jemné, keď nám po­tom prídu po­ve­dať, že sa im u nás pá­čilo.

Ako sa dá zvlá­dať ria­diť celý ho­tel, re­štau­rá­ciu a ro­dinný ži­vot?

Ka­ta­rína: Sú rôzne dni. Te­raz máme dcéru v škole, tak je to tro­chu ná­roč­nej­šie, lebo mu­síme za ňou do­chá­dzať a ces­to­vať hore-dole. Pr­vých šesť ro­kov sme tu ale prak­ticky bý­vali. Od pon­delka do piatku sme žili tu, cez ví­kend sme od­niesli malú k ro­di­čom a vrá­tili sa sem, v ne­deľu sme si ju zas zo­brali a opäť sme spali tu.

Mar­tin: Bar­borka tu cho­dila aj do škôlky. Ona vlastne vy­ras­tala na ho­teli, bola tu od šies­tich týž­dňov. Čo je te­raz na nej aj cí­tiť. Dá do po­riadku aj uči­teľky, s ni­kým nemá prob­lém.

Ka­ta­rína: Sú mo­menty, kedy by mohla mať ten ja­zyk aj kratší. Nie­kedy kon­tro­lo­vala ešte aj čaš­ní­kov, ako majú pre­streté. Sna­žíme sa ju dr­žať na uzde, no je to nie­kedy ná­ročné.

Mar­tin: Keďže tu vy­ras­tala, ho­tel brala vždy ako svoj do­mov. Bez prob­lé­mov došla do ku­chyne, vy­pý­tala si syr či sa­lámu, chcela po­má­hať za ba­rom… No bo­jím sa, že keď už príde do veku, keď na­ozaj bude môcť všetko ro­biť, už sa jej ne­bude chcieť.

Čo ste si do­mov pri­niesli zo skú­se­ností po svete?

Ka­ta­rína: Z kaž­dého miesta, kam člo­vek ces­tuje, si niečo pri­ne­sie. Nie­kedy sú to drob­nosti, ktoré po­tom ap­li­ku­jeme aj u nás na ho­teli.

Mar­tin: Pre mňa je to asi náš vzťah s per­so­ná­lom. Keď k nám príde ku­chár pý­tať sa na prácu, lebo vo svo­jej sta­rej re­štau­rá­cii mu dva me­siace ne­pos­lali vý­platu, je to pre mňa ne­po­cho­pi­teľné. My sa sna­žíme byť na­ozaj ro­dinný ho­tel, čo ale ne­zna­mená, že tu za­mest­ná­vame nášho švagra, sy­novca i ne­ter. Ale naši za­mest­nanci ve­dia, že v nás majú oporu. Sprá­vame sa k sebe ako ka­ma­ráti, ro­dina. Keď po­tre­bujú, po­mô­žeme im, keď to zas po­tre­bu­jeme my, oni po­môžu nám. Pre­šiel som cez rôzne re­štau­rá­cie, kde sa kri­čalo, bú­chalo, tries­kalo, a to nie je môj štýl.

Naj­lep­šie pod­niky z na­šej skú­se­nosti fun­gujú dobre, keď ich za­mest­nanci presne ve­dia, čo po­nú­kajú, do­stanú mož­nosť vy­skú­šať si služby ho­tela či ochut­nať celé menu v re­štau­rá­cii, aby ho mohli po­tom od­po­rú­čať hos­ťom. Fun­guje to aj u vás po­dobne?

Ka­ta­rína: Áno, my sme to spra­vili hneď na za­čiatku. Keď sme ot­vo­rili ho­tel, všetci za­mest­nanci po­stupne spali na ho­teli aby vy­skú­šali izby a po­má­hali nám vy­chy­tať de­taily, keďže každý si všimne niečo iné. Platí to sa­moz­rejme aj o de­gus­tá­cii. Vždy, keď máme nové jedlá či nové vína, čaš­níci to mu­sia ochut­nať, aby ve­deli, čo po­nú­kajú. Keď sme do­pĺňali ba­rovú kartu o nové rumy, mali sme tu am­ba­sá­dora, ktorý im pri­šiel pred­sta­viť všetky rumy a mu­seli ich ochut­nať.

Zdroj: ka­vic­kari.sk

Pridať komentár (0)