Majitelia hotela Solisko na Štrbské pleso priniesli taliansku pizzu: Táto práca sa nedá robiť kvôli peniazom

  • Existuje niečo autentickejšie, ako keď rodinný hotel riadi skutočná rodina?
  • V tatranskom hoteli Solisko budete cítiť lásku, súdržnosť a starostlivosť na každom rohu a v každom súste
  • Manželia Katarína Kaňová a Martin Kurhajec urobili odvážny krok, keď na Štrbské pleso priniesli taliansku pizzu, ku ktorej pribalili dávku lásky a nadšenia z práce
zdroj: Kávičkári.sk/Ondrej Bobek
  • Existuje niečo autentickejšie, ako keď rodinný hotel riadi skutočná rodina?
  • V tatranskom hoteli Solisko budete cítiť lásku, súdržnosť a starostlivosť na každom rohu a v každom súste
  • Manželia Katarína Kaňová a Martin Kurhajec urobili odvážny krok, keď na Štrbské pleso priniesli taliansku pizzu, ku ktorej pribalili dávku lásky a nadšenia z práce

Pochádzate pôvodne z Tatier alebo ste sa sem prisťahovali?

Katarína: Ja som Tatranka, ale manžel je Bratislavčan. No spolu sme tak trošku migrovali hore-dole. Zoznámili sme sa v Bratislave, potom bol manžel v Taliansku, ja vo Švajčiarsku, išli sme spolu do Anglicka, potom naspäť do Tatier, odtiaľ ešte do Ruska, a potom naspäť do Tatier.

To máte pochodenú veľkú časť sveta. Študovali ste niečo v cestovnom ruchu/gastronómii, preto ste toľko cestovali?

Katarína: Ja nie som vyštudovaná v odbore, no neskôr som si dorábala školu v oblasti gastronómie v Anglicku. Hneď po skončení školy som začala robiť v gastronómii a dosiaľ som teda neodišla. Cez leto som pracovala u nás na hoteli, tá práca sa mi páčila, bavilo ma robiť každý deň s ľuďmi. Potom samozrejme človek zistí, že robiť s ľuďmi a pre ľudí je to najťažšie, čo existuje. Táto práca sa nedá robiť kvôli peniazom. Buď to človek robí preto, že to má rád, alebo to môže rovno zavesiť na klinec. Inak to nejde.

Martin: Ja som vyučený cukrár, aj som dlho pracoval ako cukrár. Robil som svadobné torty, krémeše, veterníky… My dvaja sme sa spoznali v hoteli Danube v Bratislave, kde som ja robil v cukrárni a Katarína bola Guest relations manager a v tom čase tam otvoril pán Alvarez Momi taliansku reštauráciu. Vo svojej pôvodnej reštaurácii mal už málo priestorov, tak mu ponúkli priestory v hoteli a hľadal tam nových kuchárov. Mne ako cukrárovi ponúkli miesto kuchára s tým, že ma zaučí do talianskej kuchyne. A zhodou okolností všade, kde sme po svete pracovali, to boli práve Taliani, s ktorými som pracoval na talianskej kuchyni, takže aj tu pre nás bolo najjednoduchšie otvoriť práve taliansku reštauráciu. Aj keď veľa ľudí sa ma pýtalo, či som normálny, že v Tatrách otváram taliansku reštauráciu s pizzou. Každý nám hovoril, že tu sme si mali otvoriť kolibu, slovenskú reštauráciu. No my sme sa rozhodli ostať pri talianskej kuchyni.

Takže to vôbec nie je náhoda, že ste na Štrbskom plese otvorili taliansku reštauráciu? Nebola to len snaha zaplniť “dieru na trhu”…

Martin: Nie nie, ako vyučenému cukrárovi mi na začiatku veľmi chýbali základy z tradičnej “kuchárčiny”. Tam, kde sa kuchári učili filetovať ryby, porciovať mäso a podobne, ja som vedel všetko o múke, lepku a cukre. Základy slovenskej kuchyne mi teda chýbali. A keď ma zobral pod svoje krídla Talian, naučil ma dokonale práve taliansku kuchyňu. Pre mňa je teda jednoduchšie urobiť taliansku polievku ako tú slovenskú.

Viem samozrejme oboje, no talianska je mi bližšia. Tak isto je pre mňa jednoduchšie urobiť dobrú pizzu ako segedín. Pod dohľadom Talianov som robil pizze, cestoviny a rizotá, takže mám v tom väčšiu istotu. Ale ešte stále veľa ľudí nepozná varenie “al dente” a často sa nám stane, že mi vrátia rizoto s tým, že je nedovarené. Ja im potom vysvetľujem, že nie je nedovarené, že tá ryža má byť takto tvrdšia. Žalúdok to aj lepšie spracuje. Moja mamka keď varí rizoto, je to čistá katastrofa – uvarí ryžu, potom ju ešte podusí a dovarí v peci. My robíme rizoto tak, že ho podlievame vývarom a varí sa tak 18-20 minút. Ľudia, ktorí nás poznajú, sem už chodia aj vyslovene na rizoto či cestoviny.

Zobraziť celú galériu (9)
zdroj: Ondrej Bobek

Katarína: Povzbudenie z minulého týždňa – spolupracujeme s jedným Talianom z Popradu, od ktorého berieme víno. Mal tu nejakých svojich biznis partnerov na stretnutí v Prešove. Štyria Taliani merali cestu až z Prešova, aby sa prišli najesť k nám, a potom odišli naspäť do Prešova. Milo nás to prekvapilo.

Martin: Áno, ak Talianom chutí naša kuchyňa, je to veľmi príjemné.

Dnes už gastronomická turistika začína byť pomaly trendom, ľudia sú viac ochotní za dobrým jedlom či zážitkom cestovať aj ďalej. Cítite to aj vy?

Katarína: Na Slovensku to ešte nie je úplne bežné, je to taký “západný” štýl. Ale pomaličky sa aj my k tomu blížime.

Martin: Keď som bol na jednej stáži vo Francúzsku, kde som robil s kuchárom s Michelinovskou reštauráciou, chodili kvôli tej reštaurácii ľudia aj 200-300 kilometrov, len aby sa tu mohli najesť. U nás to ešte tak nefunguje, aj keď ľudia s tým pomaličky začínajú. Zatiaľ dochádzajú len z menších vzdialeností.

Precestovali ste celú Európu od Británie až po Rusko, nabrali ste množstvo skúseností. Zakotvili ste už nadobro doma, neťahá vás to už do sveta?

Katarína: Máme doma malé “šteňa”, 6-ročnú dcéru, a z Moskvy sme sa v podstate vrátili kvôli tomu, aby sme si doma založili rodinku. Tak nejako to celé začalo. Nečakali sme, že to príde tak rýchlo. V máji sme sa rozhodli, že si otvoríme nový biznis a do toho som v lete zistila, že budem chodiť s obrovským bruchom. Prvá zimná sezóna bol pre mňa veľký stres, aj otočiť sa za barom som mala problém. Ale zvládli sme to.

Martin: Tešíme sa, že sme sa vrátili na Slovensko. No musíme priznať, že s podnikaním je to tu už ťažšie. Podmienky od štátu nie sú najlepšie.

Katarína: Keďže robíme sami na seba, platíme nájom a zamestnancov, niekedy je to naozaj tesné. Sezóna je fajn, vtedy sa dobre platia účty, to zas musíme naháňať skôr personál. Mimo sezóny je to ťažšie, vtedy sa snažíme upratať, nakúpiť… Cez leto navyšujeme personál skoro na dvojnásobok a nájsť dobrý personál je v dnešnej dobe naozaj náročné.

Zobraziť celú galériu (9)
zdroj: Ondrej Bobek

Ako je na tom dnes turizmus v Tatrách?

Martin: Turistický ruch v Tatrách sa naozaj za posledné roky veľmi potiahol. Na nedostatok práce sa nemôžeme sťažovať. Leto je neskutočne silné, začalo sem chodiť množstvo turistov z nových destinácií, ktorí objavujú Slovensko. Slovensko je bezpečné, a tak k nám začalo chodiť stále viac ľudí z Ázie, Izraela, ale aj európskych krajín. Možno niekde trochu chýba infraštruktúra, ale aj na tom sa už pracuje.

Katarína: Napríklad počas “zlatého týždňa” na začiatku januára k nám už nechodí toľko Rusov, ale skôr Slováci, Česi či Poliaci.

Čo by vám pri jednoduchšom podnikaní teda najviac pomohlo?

Katarína: Nám by pomohlo, keby sa vláda trochu viac zamerala na zabezpečenie pracovníkov, ktorých krajina potrebuje. My máme naozaj veľký problém s personálom a je to celoplošný problém. Máme množstvo vysokoškolákov, no my hotelieri potrebujeme čašníkov a kuchárov, ktorí tu už jednoducho nie sú. Spustilo sa duálne vzdelávanie, do ktorého sme sa zapojili aj my nateraz s jednou študentkou v tomto programe.

Martin: Ale to tu vždy aj bolo, len sa to inak volalo. Ja som tiež počas štúdia mal svojho sponzora, ku ktorému som mohol nastúpiť pracovať hneď po škole.

Spolupracujete teda s nejakými školami v okolí?

Katarína: Áno, toto dievča je z hotelovej akadémie v Smokovci.

Martin: Mali sme tu študentov z Liptovského Mikuláša, Popradu… Chodia k nám, no sme trochu ďaleko, takže s tým má veľa študentov problém. Doprava k nám dlho trvá. Len vláčik z Popradu k nám ide hodinu a trištvrte. Máme tu aj ubytovanie pre zamestnancov, no nájsť ľudí je stále problém.

Bolo by riešením zamestnávať ľudí aj zo zahraničia?

Martin: Áno, radi by sme zamestnali Ukrajincov, ktorí chcú pracovať, sú dobrí, šikovní, no je veľký problém ich sem dostať. Cez leto sme tu mali brigádničky zo školy, ktoré boli veľmi šikovné, aj keď po príchode sem nevedeli ešte vôbec nič. Po dvoch týždňoch vedeli pracovať na 70-80%, začali rozprávať s hosťami po Slovensky, veľmi rýchlo sa zaučili. Po dvoch mesiacoch sme mali 100%-ne vyučených ľudí, no po troch mesiacoch sa museli vrátiť domov, skončili im víza a museli späť do školy. Stále sa rozpráva o tom, ako nám chýbajú ľudia v IT a v továrňach na automobily, no vôbec sa nehovorí o tom, že nám tu chýbajú pekári, cukrári, kuchári, čašníci, chyžné či lekári.

Zobraziť celú galériu (9)
zdroj: Ondrej Bobek

A neublížilo by to nášmu vlastnému pracovnému trhu, keby aj do cestovného ruchu prišli pracovať  zahraniční pracovníci?

Katarína: Určite nie. Slováci, ktorí chcú pracovať, už pracujú, či už je to tu u nás na Slovensku alebo v zahraničí. Pre každého mladého po skončení školy je fajn ísť si vyskúšať prácu do zahraničia. Decká sa odpútajú od mamičiek, zistia čo je to samostatnosť a že na peniaze treba pracovať. A keď sa vrátia, vedia si prácu, ale aj prístup manažmentu vážiť. Celé to začína a končí tým, či človek pracovať chce alebo nie. Aj Ukrajinci to u nás nemajú na začiatku jednoduché – nový jazyk, nové jedlá, nové spôsoby, ale stačí mať záujem a práca ide od ruky.

Martin: Nového kuchára sme tu hľadali tri mesiace.

Katarína: A bohužiaľ, tí ľudia, ktorí sú na úradoch práce, sú často tí, ktorí naozaj nechcú pracovať.

Martin: Na rozdiel od nich Ukrajinci naozaj chcú a snažia sa. My berieme personál z každej strany. Ak sa  prihlási kuchár, ktorý nie je vyučený, ja si ho zaučím. Dokonca som tu už mal aj požiarnika – to sa v kuchyni vždy zíde, a bol to veľmi šikovný kuchár. Pokiaľ človek chce pracovať, vždy to ide. Dostávame sa do stavu a už aj osobne poznám hoteliera v Tatrách, ktorý neotvoril polovicu hotela, lebo nemal personál.

Čo máte na hotelierstve najradšej?

Martin: Je veľmi príjemné, keď si vás ľudia zavolajú a poďakujú, že sa im tu páčilo. To je najlepší pocit.

Katarína: Áno, je to veľmi povzbudivé, keď človek počuje, že prácu, ktorú robí, ľudia ocenia.

Takže robiť ľuďom radosť?

Martin: Áno, ľuďom, ale aj zamestnancom. My sa vždy snažíme mať dobré vzťahy s našimi zamestnancami, aby u nás boli spokojní. Vždy, keď sa dá, doplníme aj nefinančné odmeny a takto je to aj s prístupom k hosťom.

Katarína: Ja mám nesmierne rada, keď sa nám sem vracajú hostia. Máme napríklad hostí, ktorí k nám chodia pravidelne každé Vianoce. Jedna rodina k nám chodí už 6 rokov. Je to veľmi milé. Chceli by sme vždy pre klientov urobiť čo najviac a je veľmi príjemné, keď nám potom prídu povedať, že sa im u nás páčilo.

Zobraziť celú galériu (9)
zdroj: Ondrej Bobek

Ako sa dá zvládať riadiť celý hotel, reštauráciu a rodinný život?

Katarína: Sú rôzne dni. Teraz máme dcéru v škole, tak je to trochu náročnejšie, lebo musíme za ňou dochádzať a cestovať hore-dole. Prvých šesť rokov sme tu ale prakticky bývali. Od pondelka do piatku sme žili tu, cez víkend sme odniesli malú k rodičom a vrátili sa sem, v nedeľu sme si ju zas zobrali a opäť sme spali tu.

Martin: Barborka tu chodila aj do škôlky. Ona vlastne vyrastala na hoteli, bola tu od šiestich týždňov. Čo je teraz na nej aj cítiť. Dá do poriadku aj učiteľky, s nikým nemá problém.

Katarína: Sú momenty, kedy by mohla mať ten jazyk aj kratší. Niekedy kontrolovala ešte aj čašníkov, ako majú prestreté. Snažíme sa ju držať na uzde, no je to niekedy náročné.

Martin: Keďže tu vyrastala, hotel brala vždy ako svoj domov. Bez problémov došla do kuchyne, vypýtala si syr či salámu, chcela pomáhať za barom… No bojím sa, že keď už príde do veku, keď naozaj bude môcť všetko robiť, už sa jej nebude chcieť.

Čo ste si domov priniesli zo skúseností po svete?

Katarína: Z každého miesta, kam človek cestuje, si niečo prinesie. Niekedy sú to drobnosti, ktoré potom aplikujeme aj u nás na hoteli.

Martin: Pre mňa je to asi náš vzťah s personálom. Keď k nám príde kuchár pýtať sa na prácu, lebo vo svojej starej reštaurácii mu dva mesiace neposlali výplatu, je to pre mňa nepochopiteľné. My sa snažíme byť naozaj rodinný hotel, čo ale neznamená, že tu zamestnávame nášho švagra, synovca i neter. Ale naši zamestnanci vedia, že v nás majú oporu. Správame sa k sebe ako kamaráti, rodina. Keď potrebujú, pomôžeme im, keď to zas potrebujeme my, oni pomôžu nám. Prešiel som cez rôzne reštaurácie, kde sa kričalo, búchalo, trieskalo, a to nie je môj štýl.

Najlepšie podniky z našej skúsenosti fungujú dobre, keď ich zamestnanci presne vedia, čo ponúkajú, dostanú možnosť vyskúšať si služby hotela či ochutnať celé menu v reštaurácii, aby ho mohli potom odporúčať hosťom. Funguje to aj u vás podobne?

Katarína: Áno, my sme to spravili hneď na začiatku. Keď sme otvorili hotel, všetci zamestnanci postupne spali na hoteli aby vyskúšali izby a pomáhali nám vychytať detaily, keďže každý si všimne niečo iné. Platí to samozrejme aj o degustácii. Vždy, keď máme nové jedlá či nové vína, čašníci to musia ochutnať, aby vedeli, čo ponúkajú. Keď sme dopĺňali barovú kartu o nové rumy, mali sme tu ambasádora, ktorý im prišiel predstaviť všetky rumy a museli ich ochutnať.

Zdroj: kavickari.sk