microStories: Najväčším dobrodružstvom je moment rozhodnutia

  • Nebavilo ich sedieť osem hodín v práci a čakať na dva týždne dovolenky. Dali výpoveď, vzali úspory a odišli. Idylka? Možno na prvý pohľad. MicroStories sú príbehy, za ktorými stojí duo cestujúce po juhovýchodnej Ázii.
image_1432374663.jpeg
  • Nebavilo ich sedieť osem hodín v práci a čakať na dva týždne dovolenky. Dali výpoveď, vzali úspory a odišli. Idylka? Možno na prvý pohľad. MicroStories sú príbehy, za ktorými stojí duo cestujúce po juhovýchodnej Ázii.

 

Kde sa momentálne nachádzate?

V Malajzii, v mestečku Kuantan na východnom pobreží krajiny, ktoré je od najstaršieho pralesa na svete vzdialené necelých 250 kilometrov.

 

Kto tvorí duo microStories?

Duo je slovensko-poľské alebo poľsko-slovenské (smiech). Asi sedem rokov žilo v Prahe a viedlo vcelku spokojný a vyrovnaný život. Rafal je vyštudovaný archeológ, ilustrátor a súčasne aj študent fotografie na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave. A ja, Lucia, mám vyštudovanú marketingovú komunikáciu a väčšinou som pracovala v reklame a marketingu. Spolu natáčame, nahrávame, fotíme a píšeme.

 

 

 

 

Aká bola vaša cesta zo “spokojnej a vyrovnanej” Prahy k životu, aký máte teraz?

Ak človek dlhodobo pracuje v kancli a svoju prácu jednoducho nemiluje, je prirodzené, že ju raz opustí. My sme neboli veľmi nadšení každodennou 8-hodinovkou pred počítačom a dvojtýždňovou dovolenkou raz do roka. Necítili sme, že máme náš pracovný a osobný život v rovnováhe. Jednoducho sme nemali dostatok času na veci, ktoré máme radi. Tak sme si niečo nasporili a rozhodli sa ísť cestou, o ktorej si myslíme, že je cestou nášho srdca.

 

Žijete teraz dobrodružný život?

To dobrodružstvo je častokrát “dobrodružnejšie” práve v momente rozhodnutia, keď si povieme, že náš život bude odteraz vyzerať inak a zrazu stojíme pred veľkou neznámou. Vtedy tie endorfíny skáču najviac. Keď už človek vyrazí s 20-kilovým batohom na chrbte, potí sa každý deň v 35-stupňových horúčavách a snaží sa zachrániť “česť” svojej peňaženky pred šikovnými ázijskými obchodníkmi, vtedy je energie na vnímanie dobrodružstva už trochu menej. Každopádne, nebudem klamať, vždy je to lepšie, ako sedieť 9-18 v práci, ktorej zmysel nevidíte.

 

Aké krajiny máte za sebou?

Momentálne sa nachádzame v piatej krajine. Začali sme v novembri 2014 trekovaním v Nepále, potom sme sa presunuli do Vietnamu, ktorý sme prešli zo severu na juh na motorkách. Pokračovali sme do Thajska, Indonézie – na ostrov Bali a Jáva a teraz sme v Malajzii.

 

 

 

 

Plánujete si krajiny dopredu alebo je to spontánne?

Doma sme mali tajné sny, vedeli sme, že určite chceme navštíviť Nepál a Vietnam, a ďalej sme si nechali cestu otvorenú. Človek na ceste vždy stretne kopec ľudí, ktorí vám poradia a niečo odporučia. To bolo pre nás smerodajné a vtedy začala naša dobrodružná cesta do neznáma.

 

Ako vyzerá váš bežný deň? Či taký ani nie je?

Každý deň je iný. Napríklad na Jáve môže 200-kilometrová vzdialenosť znamenať aj 12 hodín v autobuse. Po tomto výkone je človek tak vyčerpaný, že ďalší deň vzdychá a dáva sa dokopy. Popritom sa snaží nájsť niečo zaujímavé, o čom možno napísať, skúša lokálne jedlá, skúma okolie. Čas každého dňa sa snažíme rozdeliť na zábavu a prácu. Momentálne napríklad v Malajzii dobrovoľníčíme v rámci umeleckej rezidencie.

 

 

 

 

Vystupujete pod brandom microStories. Čo pre vás znamená „microStory“?

microStories sú jednoduché, originálne a na nič sa nehrajúce krátke príbehy. Väčšinou píšeme o ľuďoch, ich práci, o tom, ako trávia dni, prípadne upozorňujeme na problémy týkajúce sa životného prostredia. Nie sme aktivisti, ale keď to na vlastné oči vidíme, nedá sa o tom aspoň nenapísať. Sme presvedčení, že je dôležité o problémoch hovoriť verejne a vedieť, ako sa planéta neuveriteľne mení – dovolím si povedať – k horšiemu. 

 

Aké máte ambície s týmto projektom?

Naše ambície sú vysoké. Na začiatku sme si mysleli, že dokážeme microStories prinášať v pravidelných intervaloch, a že ich bude viac, než sme skutočne urobili. Časom sme však zistili, že ak chceme priniesť naozaj dobrú reportáž, chce to kvalitnú prípravu, ktorá, samozrejme, konzumuje koncentráciu, čas a prostriedky. A tak nám to trvá trošku dlhšie, ale pracujeme na tom a naši čitatelia sa môžu tešiť na ďalšie príbehy.

 

 

 

 

Ako sa pripravujete na reportáž?

Skontrolujeme, či máme nabité baterky vo foťáku, pripojené káble a všetky objektívy zabalené. V hlave si premyslíme hrubý koncept a prípadné otázky a ideme na to. Ak téma stojí za to, na miesto sa vraciame niekoľkokrát. Samozrejme, o téme si priebežne študujeme.

 

Vo svojich reportážach ste pokryli napríklad nepálskych kopačov piesku, recyklovanie hliníkových hrncov indickými nomádmi či fitness v Hanoi. Ako nachádzate témy?

Témy sú všade okolo nás. Veľkým problémom je ale jazyková bariéra. Lokálni ľudia ovládajú väčšinou iba svoj materinský jazyk, ktorým my nehovoríme, a naozaj dobrá angličtina je vzácnosťou. Zároveň je celkom náročné nájsť “fixera” či prekladateľa, ktorý má pre našu tému čas a nadšenie, nebude susedmi ohováraný alebo zahanbený. V mnohých prípadoch je teda pomerne ťažké ísť naozaj do hĺbky.

 

Kto je “fixer” a prečo by mal byť ohováraný či zahanbený?

Mnohí si neuvedomujú, že reportáže či dokumentárne filmy, ktoré vznikajú v odľahlých krajinách alebo krajinách, kde je tažké dorozumieť sa anglicky, nie sú prácou jedného fotografa a jedného redaktora. Väčšinou je k téme najatý extra človek, tzv. ‘fixer’. Môže tiež ísť o tím ľudí. Úlohou fixera je v prvom rade dohodnúť stretnutie s ľuďmi, ktorí majú byť obsahom témy, nájsť sprievodcov, zabezpečiť transport a zaistiť preklad. A častokrát je to samotný fixer, ktorý reportérovi vnukne konečný nápad či tému.

Pochopiteľne, služby fixera nie sú lacnou záležitosťou. A keďže náš budget je obmedzený, väčšinou požiadame o preklad kamarátov. Napríklad v Nepále, kde je stále silný kastovný systém, sa nám prihodilo, že známy, ktorého sme o preklad poprosili a chceli ho zobrať k našim kopačom, nepriamo odmietol. Radšej nám na lístoček napísal doslovný preklad, ale na miesto medzi ľudí nižšej kasty ísť nechcel. Ide o lokálne kultúrne rozdiely, ktoré sú pre nás na prvý pohľad ťažko pochopiteľné.

 

 

 

 

Prečo si myslíte, že je dôležité prinášať príbehy?

To, čo zostáva v pamäti človeka, je dobrý príbeh. Uvediem príklad. Keď sa potápate alebo sedíte na jednej z najlepších pláži na Bali a vidíte, ako turistom doslova nevadí ležať v plastových odpadkoch, idete sa schladiť do vody, ale tam je to rovnaký príbeh. Znechutene odídete z pláže, kde vás pri východe ešte pozdraví tabuľa s nápisom: „Ospravedlňujeme za znečistenie odpadkami pozdĺž pláže. Toto je každoročný prírodný fenomén vyskytujúci sa od decembra do marca“.

Toto sú témy veľmi aktuálne a nie tak ďaleko od nás, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Zároveň sme si vedomí, že tieto témy nie sú pre čitateľa vždy atraktívne. Dovolím si povedať, že veľa ľudí u nás neláka čítať správy o katastrofickom klčovaní pralesov vo Vietname či Malajzii alebo o nepredstaviteľnom vykorisťovaní oceánov v Thajsku. Toto je ale naozajstný život, o ktorom prostredníctvom príbehov – microStories – rozprávame.

 

Aký bol doteraz váš najintenzívnejší zážitok na cestách?

Určite je ich niekoľko. Jedným z nich bol výstup na Thorung La Pass vo výške 5416 m.n.m., čo bol zároveň aj fyzicky najťažší zážitok. Každý deň bojujete s obrovskou zimou, s dychom kvôli riedkemu vzduchu a so svojou vlastnou motiváciou. Aj cestovanie na motorkách naprieč Vietnamom bolo výzvou. Po piatich týždňoch sme skončili s necelými 3000 kilometrami na tachometroch. Ráno pri štarte sme nevedeli, kam dôjdeme, kde prespíme, aká bude cesta a aké bude počasie. V tomto smere to bolo neustále prekvapenie a sčasti aj strach o život kvôli šialeným šoférom tamojších autobusov.

 

 

 

 

 

Oprav ma, ak sa mýlim, no váš životný štýl vyznieva ako taká idylka mnohých dobrodruhov. Určite to však nie je ideálne. S čím musíte zápasiť?

Toto je naozaj pekná otázka, ktorá by sa možno viac hodila do rádia, pretože má veľa odbočiek. Zhodli sme sa, že takéto dlhodobé cestovanie si už asi nezopakujeme (smiech). Zistili sme, že je jednak lepšie vybrať si jednu krajinu a pripraviť si na ňu čo najviac času a pozornosti a zvoliť si čo najdlhšie turistické víza. Keď človek často mení krajiny, tá prvá či druhá krajina má vždy neuveriteľnú výhodu, má navrch. Ak do Ázie priletíte po prvýkrát, všetko je nové a sčasti neuveriteľné. Postupom času a s počtom ďalších krajín, ktoré navštívite, je tých rozdielov menej a menej. Veci i kultúry sa začínajú veľmi podobať, eufória z cestovania sa stabilizuje a niektoré veci začnete, bohužiaľ, porovnávať.

Všeobecne bojujeme s niekoľkými vecami – s časom, ktorý je nutné dobre zorganizovať, s koncentráciou, ako sa prinútiť pracovať a, samozrejme, s financiami, ktoré neustále ubúdajú.

 

 

 

 

Teraz si mi dobre nahodila. Nedá mi neopýtať sa – na jednej strane to vyzerá fajn, že človek cestuje a spoznáva svet, no na druhej sa stretáva so základnými potrebami – živiť sa, obliekať sa, bývať, platiť presuny. Z čoho žijete? Akoby povedali startupisti – aký je váš biznis model?

Projekt je skôr ideologický. Pracujeme na ňom, pretože nás témy osobne zaujímajú a myslíme si, že môžu zaujať aj iných. Prvoplánovo je projekt microStories nekomerčný, takže bol hradený našimi úsporami, a teda – úprimne – nemáme biznis plán. No postupom času nás začali oslovovať časopisy, ktoré by radi naše články zverejnili, čo nás teší.

Jeden dobrý tip pre ďalších cestovateľov je dobrovoľníctvo. My sme v každej z navštívených krajín istý čas venovali dobrovoľníckym projektom, čo nám ušetrilo časť rozpočtu na ubytovanie a na stravu. Plus sme mali blízky kontakt s lokálnymi ľuďmi  a čas bezproblémovo skúmať okolie.

 

Keďže som milovník kávy, moja tradičná otázka na záver znie, či pijete kávu.

Pijeme, asi tak trikrát denne, tiež sme na nej závislí (smiech). Naša cesta je sčasti akýmsi prieskumom kávového biznisu a kávovej kultúry v tejto časti sveta, ak sa to dá tak nazvať. Keďže sme milovníkmi a zvedavými nadšencami kávy, našou veľkou devízou sú práve skúsenosti a vedomosti o príprave kávy z týchto krajín. Je to každodenný rituál, na ktorý sa ráno tešíme. Trend pitia kávy je v súčasnosti celosvetovo veľmi silný, no v Európe ešte nie sú niektoré veľmi zaujímavé spôsoby prípravy našťastie objavené. Toto naše know-how by sme chceli využiť a splniť si svoj ďalší sen otvorením kaviarne.

 

 

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie

Aktuálne čítajú

Trendové videá