Mladej Slovenke sa pravdepodobne podarilo vyriešiť 100-ročnú záhadu. Jej zistenia sú jedinečné

  • Elli sa nepáčila teória, že Vincent van Gogh by mohol byť Jackom Rozparovačom, tak ju začala sama skúmať
  • Podarilo sa jej nájsť zaujímavé spojitosti medzi vrahom a maliarom, no aj medzi obeťami
Facebook/Elli Petrová
  • Elli sa nepáčila teória, že Vincent van Gogh by mohol byť Jackom Rozparovačom, tak ju začala sama skúmať
  • Podarilo sa jej nájsť zaujímavé spojitosti medzi vrahom a maliarom, no aj medzi obeťami

Elli sa o tému Jacka Rozparovača začala zaujímať v roku 2013, kedy v médiách zachytila informáciu, že Jackom Rozparovačom mal byť údajne Vincent van Gogh.

„Výtvarné umenie mi bolo blízke, najmä francúzsky impresionizmus, no informácia o tom, že by Vincent van Gogh mohol byť schopný takého brutálneho násilia, mi vôbec nebola vlastná. Pobúrila ma natoľko, že som myšlienku zavrhla a chcela na ňu zabudnúť,“ hovorí. 

Táto myšlienka jej však nedala spávať a stále sa zamýšľala nad tým, ako niekto mohol dospieť k takémuto záveru a čím svoje tvrdenie zdôvodňuje. Preto začala študovať informácie k tejto teórii komplexne.

zdroj: Facebook/Elli Petrová

Záhada nie je stále vyriešená

Aj napriek tomu, že prvýkrát sa táto kauza v médiách objavila už v 19. storočí, stále nie je vyriešená. Podľa Elli je dôvodov viac, no priblíži ti aspoň dva.

„Viacerí historici poukazujú na nedostatočnú prácu polície. To, že vyšetrovaniu nevenovali od začiatku maximálne úsilie, mohlo spočívať v nasledujúcich príčinách. Všetky obete pochádzali z tej najnižšej sociálnej vrstvy, príležitostne sa živili ako prostitútky. Rozhodujúce bolo i miesto. Násilná trestná činnosť vo štvrti, kde sa vraždy odohrali, bola na dennom poriadku.“

Táto londýnska štvrť si dokonca vyslúžila prezývku „vražedná“. „Štvrť Whitechapel, ktorá sa nachádzala v časti East End, bola nazývaná ako East End Murderland. Už prvú vraždu z cyklu Jacka Rozparovača uzavrela polícia veľmi rýchlo. Verdikt znel – páchateľ neznámy,“ dodáva Elli. 

Svoje snahy polícia zintenzívnila až po ďalšom útoku. „Koncom septembra 1888 polícia obdržala list známy ako „Dear Boss“, kde autor, ktorý sa podpísal ako Jack Rozparovač avizuje, že svojej ďalšej obeti odreže ucho. Keď sa tak v priebehu niekoľkých dní stalo, páchateľovi už navždy prischla prezývka Jack the Ripper – Jack Rozparovač. Stalo sa tak počas noci z 29. na 30. septembra 1888, kedy sa vrahovi podarilo usmrtiť dve ženy,“ vysvetľuje mladá Slovenka. 

zdroj: Facebook/Elli Petrová

Následne sa vrah na viac ako mesiac odmlčal. 9. novembra 1888 vykonal finálnu vraždu, ktorej obeťou bola dvadsaťpäť ročná Mary Jane Kelly. Ani napriek zvýšenému úsiliu polície, vypísanej odmene či intenzívnemu tlaku verejnosti sa páchateľa nepodarilo dolapiť. 

Obvinení boli nesprávni ľudia

Elli vysvetľuje, že obvinených z týchto skutkov bolo viac než sto a všetky obvinenia boli konštruované účelovo. „Buď bol obvinený niekto, kto nebol pohodlný, alebo sa k činu sám priznal, pričom ho nespáchal. V každom prípade, vždy bol pre dotyčných prvoradý prospech – účel.“ 

Do zoznamu možných páchateľov sa tak dostali rôzne osobnosti ako člen kráľovskej rodiny, lekár či sériový vrah Frederick Deeming, ktorý bol podozrivý aj z iných zločinov. Práve Deeming sa k zločinom Jacka Rozparovača priznal.

Deeming bol usvedčený sériový vrah, ktorý zavraždil svoju manželku a deti. Ich telá ukryl pod podlahu v dome a utiekol do Austrálie, kde sa opäť oženil. Nebolo prekvapením, že jeho novú rodinu čakal rovnaký osud.

Keď si myslel, že jeho zločiny budú premlčané, vrátil sa do Londýna. Ihneď ho chytili a usvedčili. Keď bolo jasné, že ho neminie trest smrti, vyhlásil, že on je Jack Rozparovač. Jeho tvrdenia však nič nedokazovalo. Chýbal motív, rovnako i Modus operandi – spôsob, akým boli jeho vraždy spáchané, nezodpovedal vraždám Jacka Rozparovača.

Jeho slabosťou neboli len drahé autá, ale aj tínedžerky. Vrah Petra Steinhübela nie je dodnes známy

Známy je aj prípad, ktorý rezonoval v posledných rokoch. „Ako páchateľ bol označený kaderník Aaron Kosminsky. Trpel schizofréniou a podľa záznamov v chorobopise z Ústavu pre choromyseľných Colney Hatch Asylum,  kam bol v roku 1889 umiestnený, sa uňho opakovali zvukové halucinácie a viacerí lekári túto diagnózu potvrdili,“ hovorí Elli.

Schizofrenici sú väčšinou apatickí, úzkostliví, sústredení sami na seba. Môžu sa u nich objaviť náhle zmeny nálad či situácie, kedy sa správajú absurdne, napr. stereotypne opakujú určité slovné spojenia alebo u nich prepukne stav prudkého vzrušenia (Drbohlav, 2013, s. 454). 

zdroj: Facebook/Elli Petrová

Americký psychiater Dr. E. Fuller Torrey, ktorý sa špecializuje na prípady schizofrénie a násilia, potvrdzuje, že malé množstvo všetkých pacientov je schopných byť vo fáze akútnych príznakov psychózy z dôvodov halucinácií nebezpečných. Aj v stavoch silných halucinácií ale ohrozujú predovšetkým samých seba, často s fatálnymi dôsledkami.

Kľúčovým argumentom však je, že pre spáchanie činu, ktorý si vyžaduje plánovanie, dôslednú prípravu a detailnú realizáciu naplánovaných krokov, jednoducho nie sú uspôsobení (Torrey, 2001, s. 308). 

„Aaron Kosminski teda nebol schopný spáchať činy, akými boli vraždy Jacka Rozparovača. Židovský emigrant bol však dobrou témou a žiadaným materiálom pre médiá. Týmto prípadom som sa bližšie zaoberala aj v rámci svojej dizertačnej práce, preto som si dovolila ponechať v texte zdroje, z ktorých som čerpala,“ dodáva Elli. 

Vraždy nepredstavovali sexuálne motivované činy

„Je veľmi zaujímavé sledovať, ako na prípad reagovali médiá v devätnástom storočí a dnes. Jack Rozparovač sa stal vo viktoriánskom Londýne témou číslo jedna. Výrazne sa pričinil o vznik a rozšírenie bulvárnej tlače v tomto regióne,“ hovorí Elli. 

Zároveň tvrdí, že spoločnosť bola fascinovaná tajomným vrahom. „Na jednej strane pociťovali strach, no na druhej prevládalo vzrušenie, ktoré nútilo najmä členov vyšších spoločenských kruhov ku kurióznym činom. Uskutočňovali rôzne eskapády vo forme výletov na miesta činu. Boli zaznamenané i pokusy z radov verejnosti o amatérske vyšetrovanie prípadu,“ vysvetľuje. 

zdroj: Facebook/Elli Petrová

Toto správanie verejnosti umocňovali krvavé romány Emila Zolu či Edgara Alana Poeho známe svojou brutalitou. „Vraždy Jacka Rozparovača nepredstavovali sexuálne motivované činy, no samotný fakt, že obeťami boli ženy, ktoré sa aspoň sporadicky prostitúciou živili, im prepožičiavalo sexuálny charakter,“ tvrdí Elli. 

„Medzi Jackom Rozparovačom a bulvárom vznikol akýsi symbiotický vzťah. Bez jednopencových tlačovín by sa z vraha niekoľkých prostitútok v najchudobnejšej londýnskej štvrti Whitechapel, kde vraždy neboli ničím výnimočným, nikdy nestal fenomén, ktorý by pretrval až dodnes. A naopak. Jack Rozparovač poskytoval živnú pôdu pre najrozmanitejšie teórie, ktoré priťahovali pozornosť verejnosti,“ dodáva. 

Zdrojov je veľa

Elli hovorí, že zdroje sú nezávislé od doby. „Vtedy aj teraz je nutné rozlišovať medzi kvalitnými a nekvalitnými zdrojmi, medzi pravdivými a nepravdivými informáciami. Základné informácie o obetiach a o náleze tiel sú pre verejnosť dostupné už dávno. Samozrejme, je vždy na mieste si každú informáciu preveriť s dôsledným prihliadnutím na zdroj,“ vysvetľuje. 

Elli pri svojej práci postupovala tak, že si najprv prešla viaceré dostupné zdroje. Vďaka tomu zistila, že téma bola spracovaná viacerými autormi a základné zistenia o prípade sa opakujú. Myslí si, že už v dobe, kedy prebiehalo vyšetrovanie jednotlivých vrážd, unikali z polície dôležité informácie. Časom sa zverejnili podrobné detaily, najmä čo sa týkalo súdnych správ a dát z miesta činu, t.j. kedy sa konkrétne telo našlo, v akom stave, s akým poškodením atď.

zdroj: Facebook/Elli Petrová

„Súdne správy a informácie z miesta činu sú podľa mňa jediné preukazné fakty, o ktoré sa dá oprieť a vychádzať z nich. Stali sa východzím materiálom môjho skúmania,“ hovorí. 

K téme je momentálne dostupných mnoho zdrojov, z ktorých sa dá čerpať. Téma sa stala súčasťou i vedeckých publikácií ako napr. knižná publikácia Univerzity v Manchestri Jack Rozparovač (médiá, kultúra, dejiny). Medzi ďalšie relevantné zdroje, z ktorých som čerpala, uvediem: publikácie o histórii Londýna, časopis z cyklu All about history – Jack the Ripper, alebo Psychológia sériových vrahov.

Najmenej dôveryhodné sú filmy

Zdroje, s ktorými Elli pracovala, sú dôveryhodné, no sama hovorí, že pri voľbe zdroja je potrebné byť obozretný. „Vo všeobecnosti platí, že najmenej relevantné zdroje sú filmy. Kvôli atraktivite pre diváka je v nich zvyčajne zastúpené veľké množstvo fikcie. Ak je možné čerpať nejaké relevantné dáta z filmov,  do úvahy prichádzajú iba filmy dokumentárne,“ hovorí. Dokumentárne filmy už svojím zameraním predpokladajú väčší podiel faktov.

Práve vďaka kvalitným zdrojom sa Elli podarilo nájsť viaceré spoločné črty Jacka Rozparovača a maliara. „Vražedná zbraň. Vražednou zbraňou bola vo všetkých prípadoch studená zbraň s dlhou čepeľou, t.j. nôž alebo dýka. Gauguin sa od svojich mládežníckych čias venoval šermu a boxu. V roku 1888 vlastnil zbierku rôznych dýk a nožov. Vo svojej zbierke pamätí (z roku 1903) sa často chválil svojimi anatomickými znalosťami a pokúšal sa tiež radiť polícii pri objasňovaní násilných trestných činov,“ opisuje prvú spoločnú črtu Elli. 

zdroj: Facebook/Elli Petrová

Čo mala dvojica spoločné, boli aj prostitútky. „Všetky obete Jacka Rozparovača si aspoň príležitostne privyrábali prostitúciou. Páchateľ si ich mohol zvoliť zámerne aj preto, že obete zločinov z okraja spoločnosti nehrali v hľadáčiku polície prím. Gauguin služby prostitútok využíval pred i počas manželstva. Viacerí impresionisti navštevovali verejné domy, aby mohli maľovať ženské modely. Gauguin sa o prostitútkach často vyjadroval ako o kusoch mäsa,“ vysvetľuje Elli. 

Vrah musel oplývať značnou fyzickou silou najmä v hornej polovici tela. „Gauguin sa dlhodobo venoval boxu a šermu. Postavou nízky, no obratný s rýchlymi nohami a silným hrudníkom bol hrozbou aj pre statnejších súperov.“ 

Najznámejšia vrahyňa Slovenska. Priateľovi odťala hlavu a hodila ju do toaliet vo vlaku

Spoločné črty mali aj obete

Obetí Jacka Rozparovača bolo celkom 5 – Mary Ann Nichols, Annie Chapman, Elizabeth Stride, Catherine Eddowes a Mary Jane Kellly.

„Všetky žili v londýnskej štvrti Whitechapel, ich známi ich popisovali ako milé a spoločenské. Trpeli nedostatkom finančných prostriedkov, preto si vypomáhali prostitúciou. Väčšina si v osudnú noc išla na ulicu zarobiť peniaze na lôžko v nocľahárni,“ opisuje Elli. 

Podľa Elli mali obete mnoho spoločných rysov, no posledná obeť sa od ostatných líšila. „Prvá štvorica obetí predstavovala ženy nad štyridsať rokov, nižšieho vzrastu, plnoštíhlej postavy. Vyjadrené v číslach: ich vek sa pohyboval v rozmedzí 43-46 rokov, výška 152-157 cm, všetky boli tmavovlásky, ktoré pri svojom veku a spoločenskom statuse trpeli na rôzne choroby či stratu zubov.“ 

zdroj: art-gauguin.com

O poslednej obeti Elli tvrdí, že bola mladšou verziou svojich predchodkýň. „Medzi Mary Jane Kelly a prvými štyrmi obeťami bolo viac vizuálnych odlišností. Bola podstatne mladšia a trochu vyššia, ako slečna z vyššej spoločnosti. Jediná nebola zavraždená na ulici, ale vo svojej prenajatej izbe. Mary Jane Kelly bola finálna obeť Jacka Rozparovača. Vrah na nej realizoval to, čo si vopred vyskúšal na predošlých obetiach.“

Zároveň dodáva, že podľa dobových fotografií sa Mary Jane Kelly veľmi ponášala na manželku Paula Gauguina v úvodných rokoch ich manželstva.

Tajomný Gauguin

Podľa Elli bol maliar vždy veľmi zdržanlivý v tom, čo o sebe prezradil. Vyjadroval sa cez symboly a odkazy. Dokonca ani jeho vyjadrovací jazyk „obraz“ nebol priamou formou komunikácie. Gauguin nechcel ukazovať svoje skice, pretože v nich ukazoval viac, ako by sám chcel.

„Paul Gauguin o sebe v zbierke pamätí Pred a Po uvádza: Moje kresby? Ale kdeže! To sú moje listy, moje tajomstvá. Chcete vedieť, kto som? Moje diela Vám nestačia?“ dodáva. 

Elli poukazuje aj na litografiu z októbra 1888. V tom čase mal Rozparovač na konte štyri obete. „V popredí kráča dvojica žien, ktoré akoby symbolizovali smútočný pochod, či prenesene obete udalosti „Double event“ , kedy Rozparovač  počas jednej noci zavraždil dve ženy. Jednej z obetí špecifickým spôsobom zohavil tvár: Odrezal špičku nosa, vykonal trojuholníkové rezy na lícach, odrezal časť ucha…  Na olejomaľbe, ktorá vznikla na základe rovnakej skice, Gauguin tváre žien zvýraznil farbou a geometrické kontrasty splývajú,“ vysvetľuje. 

zdroj: metmuseum.org

Spolupracovala aj s kriminalistami

V roku 2013 Elli z vlastnej iniciatívy vypracovala psychologický profil Jacka Rozparovača. „Keďže nie som odborník z brandže, skontaktovala som sa najskôr s Matejom Snopkom, bývalým kriminalistom, ktorý sa špecializoval na násilnú trestnú činnosť a profilovanie páchateľa považoval za veľmi dôležitú súčasť procesu vyšetrovania.“ 

Jej postup Snopka ohúril natoľko, že ju zoznámil s bývalým šéfom kriminalistického úradu v Banskej Bystrici, JUDr. P. Kyptom, ktorý bol toho času prodekanom na UMB v Banskej Bystrici. Vďaka tomu Elli získala možnosť prednášať svoje závery študentom.

Pri kriminalistoch však Elli neskončila a komunikácia prebehla aj medzi ňou a FBI, kde sa profilom páchateľa taktiež zaoberali. „Moja práca zahŕňala porovnanie profilu páchateľa stanovenom nimi a toho, ktorý som vypracovala ja. Taktiež som uviedla základnú charakteristiku maliara Paula Gauguina a jeho kompatibilitu s profilom páchateľa. Prácu som im zasielala koncom roku 2017. “

Po niekoľkých týždňoch Elli obdržala odpoveď. „Aj keď mala formálny charakter a nedá sa predpokladať, žeby sa v tomto historickom prípade angažovali viac, potešila ma ich spätná väzba a prísľub, že uvedenú prácu budú archivovať,“ uzatvára. 

POUŽITÁ LITERATÚRA:

BEGG, P. – BENNETT, J. – JONES, R. 2018. Jack the Ripper, 6th edition, All about the History. Dorset: Future PLC, UK, 2018, 158 s. ISBN: 978-1-78389-827-5

DRBOHLAV, A., 2013.  Psychologie sériových vrahů, Praha, Grada Publishing, 2013, 470 s. ISBN: 978-80-247-4371-4

TORREY, E. F. 2013. Surviving Schizophrenia, 4th edition, NY: Harper Perennial, 512 s., ISBN: 978-0062268853

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech