Marek precestoval na motorke celý svet. So svojím tímom prešli celkovo vyše 15 tisíc kilometrov a 13 krajín

Na Jawa Pionier a Jawa 250 si precestoval svet. Kde všade si bol a koľko tisíc kilometrov si precestoval?

Celé sa to začalo na pionieri. Úplne prvá cesta sa konala v roku 2008, keď sme po škole išli s kamarátom len tak, okolo Slovenska. Vtedy sa nám to veľmi zapáčilo a tak sme rok nato išli, už viacerí, za hranice. Keďže sme nemali na lepšie motorky, znova sme vytiahli naše pioniere a išli sme až do Rumunska. Aj tak sme si vraveli, že by to chcelo niečo väčšie. V roku 2010 sme išli do Kazachstanu, pozrieť Aralské jazero, ktoré postupne vysychá.

zdroj: Archív Marek Slobodník

Pri tejto expedícii sme rozmýšľali nad tým, že by sme išli na lepších motorkách, no ako sa postupne schyľovalo k tej ceste, tak sme mali peniaze buď na lepšie motorky alebo na cestu. Preto sme sa rozhodli, že kašleme na lepšie motorky a pôjdeme na pionieroch. Tento výlet bol pre mňa možno až doteraz úplne najlepší, pretože sme išli už za hranice kontinentu, nie štátu. Cítil som sa slobodne, nemal som pri sebe mobil a nikto o nás nevedel skoro dva mesiace.

Nasledovalo plánovanie cesty do Južnej Ameriky

Potom sme na pionieroch plánovali niečo ďalšie. No, náhodou sme vtedy vytvorili z fotiek, ktoré sme mali z našich ciest, 13 minútový film, ktorý bol paradoxne celkom dobrý a vyhral cenu najlepšieho motorkárskeho filmu. Na margo tohto filmu mi napísal Dan Přibáň z Čiech, že či neprídem porozprávať o tejto ceste do Čiech. Tak som teda prišiel, no a už tam mi hovoril o tom, že plánuje cestu do Južnej Ameriky. Ako teda plánoval túto cestu, spolu s ňou plánoval aj prepravu áut, kvôli ktorej musel objednať kontajner. Na výber mal z dvoch kontajnerov, no do jedného sa mu nezmestilo toľko trabantov, koľko chcel, no a v druhom kontajneri bolo zbytočné voľné miesto.

zdroj: Archív Marek Slobodník

Pionier však na túto cestu nestačil 

Toto voľné miesto vyplnil autom ďalšieho pasažiera, no stále tam bol na niečo priestor. Spomenul si na mňa a na moju cestu na pionieri, ktorý sa k nemu do kontajneru zmestil. Zavolal mi teda, či nechcem ísť s nimi. Tak som si nachystal svojho pioniera a v Prahe som sa po prvý krát pred odchodom stretol so všetkými z tohto tímu. Na tomto slávnostnom odjazde sme však zistili, že môj pionier by vôbec nestíhal s ostatnými autami. Mali sme týždeň na to, aby sme vymysleli niečo iné. Motorkári nám poradili, aby sme si kúpili starú JAWU 250. Tak sme ju kúpili a za týždeň sme ju upravili tak, aby bola prichystaná na odjazd. Následne sme išli do Holandska, kde sme to všetko naložili do kontajnera a mohli sme sa vybrať do Južnej Ameriky.

To zďaleka nebol koniec

Spolu s Danom sme ďalej jazdili naprieč Austráliou, cez Indonéziu do Bangkoku. Potom sme išli s chalanmi taký náš „sólo“ projekt, ktorý sa konal v roku 2017. Išli sme znova na našich pionieroch, z Banskej Bystrice až do Cape Town,  cez celú Afriku.

zdroj: Archív Marek Slobodník

Odkiaľ si mal financie na cestovanie? Vieš nám aj prezradiť, koľko ťa asi tvoja cesta stála dokopy? Bolo to finančne náročné?

Samozrejme, že to bolo finančne náročné. Záviselo to však od toho, akú expedíciu sme absolvovali. Keď sme robili expedíciu do Afriky, vtedy to bolo dosť drahé. My sme naše cesty začali na pionieroch práve preto, že sme nemali peniaze a chceli sme si plniť sny. Mne sa veľmi páčilo, že ľuďom môžeme ukázať, že sa dá cestovať aj s menším rozpočtom. Pre lepšiu predstavivosť, naša prvá cesta v Kazachstane nás stála 6 tisíc eur pre štyroch ľudí na dva mesiace. Africká expedícia nás piatich vyšla 35 tisíc eur, no trvala päť mesiacov. Keď si to človek preráta, nie je to vôbec veľa, pretože sme nakúpili techniku na točenie a fotenie za sedem tisíc eur, pričom nás preprava motoriek stála asi osem tisíc eur. Zvyšné náklady sme dali na prípravu motoriek, VISA, jedlo, nejaké ubytovanie a benzín.

zdroj: Archív Marek Slobodník

Na webovej stránke napionieri.sk bola robená finančná zbierka. Na čo presne bola táto zbierka určená?

Bola to zbierka na film z Afriky a Indie, ktoré sú momentálne vo výrobe. Išlo o to, aby sme mohli nakúpiť techniku a prepraviť motorky. Samotnú cestu nám financovali sponzori. Ľudia si teda, akoby dopredu, zaplatili film, ktorý bude vonku v lete 2019.

Čo všetko si si musel pred tvojou cestou povybavovať?

Predovšetkým VISA. Pri prvých cestách mi vadilo, že som mal zaplatený paušál, ktorý som mesiace nevyužíval, takže som sa rozhodol, že začnem používať kredit, čo je trošku old school, no oveľa výhodnejšie. Samozrejme som si aj pozrel, aké všetky očkovania musím mať a potom mi už nebránilo nič v tom, aby som začal svoje expedície.

zdroj: Archív Marek Slobodník

Boli tvoje cesty náročné? Ocitol si sa v momente, keď si si povedal, že končíš a ideš naspäť domov?

Viackrát som nevládal. V Južnej Amerike som mal chuť zabaliť to, keď sme  boli 4 800 metrov nad morom a mrzlo, všetko ma bolelo, nič sa mi nechcelo, spali sme schúlení pod strieškou, no ráno som sa zobudil a zrazu bolo pekne, videl som nádherne hory a povedal som si, že to je naozaj krásny pohľad, Slnko ma nabilo a išli sme ďalej. Boli to teda skôr také jednodňové vyčerpania.

Išlo ti niekedy na tvojich cestách o život?

Keď sme boli v Afrike, tak sme ja a môj fotograf Marek dostali maláriu. Skončili sme v nemocnici, Marek nevedel chodiť, ja som nevedel jesť a zvracal som. No aj napriek tomu som si povedal, že ostanem v nemocnici mesiac, aj dva, ale tú cestu musíme dokončiť.

zdroj: Archív Marek Slobodník

Kde vás ľudia najviac vítali? A kde naopak najmenej?

Najviac nás vítali na Východnom Timore, ale aj v Azerbajdžane. Najmenej, resp. vôbec, nás nevítali v Etiópii. Vôbec tam nechceli s nami komunikovať, zazerali po nás, kričali a hádzali po nás kamene. Raz sa nám práve v Etiópii stalo, že nás v jeden večer zablokovalo auto, keď sme chceli ísť po večeri spať. Zastavil nás pick-up plný ľudí so samopalmi v ruke, kričali na nás, no nič sme im nerozumeli, ale pochopili sme, že nemôžeme ísť za mesto, pretože to je nebezpečné a oni sú policajti, ktorí nám chcú pomôcť.

Nám sa to aj tak veľmi nezdalo, no išli sme za nimi niekam za mesto, pretože sme nevedeli, čo máme robiť. Zastavili sme pri takom dome s veľkým múrom, kde nás volali, aby sme išli dovnútra. Začali po nás kričať a samopalom nám ukazovali, že máme ísť dnu. Vtedy mi začalo naozaj veľmi lepiť a vravel som si, že to je naša posledná hodina. Vošli sme dnu a tam bol naozaj policajt v uniforme a vtedy mi padol kameň zo srdca.

zdroj: Archív Marek Slobodník

Aké sú ceny benzínu, teda potravy do tvojej motorky, rôzne vo svete? Kde ťa prekvapil najlacnejší a naopak najdrahší benzín?

Najlacnejší benzín bol niekde v Egypte, kde stál 1 liter 13 centov. Napríklad v Bolívii je cena benzínu pre miestneho oficiálne 5 x lacnejšia, ako pre turistu, ale dá sa to s ľuďmi na pumpe vždy vybaviť. Momentálny svetový priemer je 70 až 80 centov za liter.

Kvalita slovenských ciest je jedna z top kritizovaných vecí medzi Slovákmi. Aká bola kvalita ciest na tvojej ceste?

Tak je to rôzne, ale tie hlavné ťahy sú väčšinou naozaj v dobrom stave a vedľajšie sú väčšinou bez asfaltu. Napreduje to a všade, kde asfalt nebol, teraz vzniká.

Kam by si chcel s tvojou motorkou ešte zájsť? Aké sú tvoje najbližšie plány?

Do Etiópie by som určite nešiel na motorke, no išiel by som tam pešo. Rád by som na pionieri prešiel do Vladivostoku, kde je motorkársky zraz, ktorý sa volá Na kraji sveta a chodia sem ľudia z celého sveta. Býva to každý rok v prvý augustový víkend. Potom už ani moc nemám kde ísť, kde som ešte nebol. Týmto Vladivostokom by som to asi celé ukončil, no možno sa ešte naplánujú nejaké kratšie expedície.

zdroj: Archív Marek Slobodník

Čo bude potom, keď už si prejdeš všetky vysnívané destinácie?

Ja sám neviem a trošku sa bojím toho, čo sa stane, keď dojazdím. Možno by som rád spravil niečo s lietaním, pretože som teraz začal lietať. Strašne sa mi to páči a baví ma to, hlavne paragliding. Posledné dve expedície na pionieri som mal so sebou aj padák a je to super v tom, že si to človek niekde otvorí a polieta si. Okrem paraglidingu sa učím lietať aj na normálnom lietadle, čo je dlhší proces.

zdroj: Archív Marek Slobodník

O svojich cestách rozprával aj na festivale príležitostí Profesia days v Bratislave, kde bol jedným zo spíkrov.