Top umelecké diela roku 2020 nájdeš v unikátnom Tabloide. Nadácia Tatra banky predstavila veľkú novinku

Nadácia Tatra banky je jedným z hlavných podporovateľov v slovenskom umení. V súčasnosti podľa riaditeľky Odboru brand managementu Tatra banky Milady Halovej pripravuje výnimočný projekt Tabloid 2020, ktorý je veľmi zaujímavý pre každého, kto domácemu umeniu venuje pozornosť.

Nadácia každý rok vyhlasuje prestížnu Cenu Nadácie Tatra banky za umenie, ktorá má za sebou už 25 úspešných ročníkov. Rok 2020 bol však kvôli pandémii odlišný, odovzdávanie cien neprebiehalo prostredníctvom slávnostného galavečera, umelci tak dostali omnoho menej priestoru na sebaprezentáciu – čo je to posledné, čo krízou skúšané umenie potrebuje. Ako riešenie prináša Nadácia Tatra banky, spolu s dizajnérmi Palom a Janou Bálik, originálny nápad – vznikla originálna publikácia Tabloid.

Čo je to Tabloid?

Tabloid je nadčasová kombinácia knihy a magazínu, kde ocenení Cenou Nadácie Tatra banky za umenie (CNTBU) otvárajú dvere do umeleckého zákulisia – to, čo špičkoví slovenskí umelci vyslovili v Tabloide, by nemali šancu povedať v žiadnom rýchlom minútovom videu pre online médiá či televíziu. Ide o veľmi silnú a osobnú spoveď slovenských umelcov.

Výtlačok obsahuje 12 rozhovorov na 280 stranách a s každým umelcom je urobený veľký a hĺbkový profilový rozhovor, o ktoré sa postarali skúsení redaktori z Denníka N či SME. Všetko ilustrujú fotografie od špičkových slovenských fotografov.

Tabloid je aktuálne na 1 500 výtlačkoch a je to vôbec prvýkrát, čo Nadácia Tatra banky predstavuje niečo v podobnej forme. Tabloid bude podľa nadácie dostupný v SNG, u profesorov a v knižnici na VŠMU a VŠVU, vo významných regionálnych divadlách a v riešení sú aj Kunsthalle či Slovenské centrum dizajnu. Nadácia ho rozposlala aj slovenským akademikom, novinárom či odevným dizajnérom.

zdroj: Startitup

Za realizáciou Tabloidu stoja dizajnéri Palo a Jana Bálik z Bratislavy. „S Palom sme sa zúčastnili niekoľkých CNTBU a mali sme pocit, že sa to dá posunúť ešte ďalej. Odovzdajú sa ceny, no potom sme vnímali, že ocenení majú čo povedať a bolo by skvelé zaznamenať to na pamäťové médium. Tak nás napadlo spraviť rozhovory s fotopríbehmi,“ vysvetľuje Jana Bálik.

Výsledkom toho je Tabloid, ktorý Jana Bálik s humorom označuje za „hutnejšie víkendové čítanie“. Celý Tabloid je vizuálne príťažlivý a hoci je naozaj hrubý, vďaka nadčasovému dizajnu, súčasným výtvarným fotografiám a hlavne kvalitným rozhovorom, sa číta skutočne ľahko.

„Celý Tabloid je navyše vytlačený na nepotieranom vzdušnom papieri, aby sa kniha pohodlne držala, spĺňame tie najvyššie ekologické štandardy. V tlačiarni dokonca kvôli nám museli skúšať nový tlačový raster,“ dodáva Jana.

zdroj: Startitup

Prečo je to dôležité?

Vzhľadom na náročný minulý rok je cítiť medzi slovenskými umelcami pomerne veľkú frustráciu. Mnohí Ministerstvo kultúry SR kritizujú za minimálnu a nedostatočnú pomoc v pandémii a pasivitu. Bolo tak práve na súkromnom sektore, aby sa o kultúru aspoň čiastočne postaral.

Cena Nadácie Tatra banky za umenie je jedno z pojív umenia, ktoré každý rok popularizuje slovenské talenty. Pre domácich umelcov ide o jeden z najdôležitejších večerov roka a vo všeobecnosti projekt vnímajú ako dieťa celej slovenskej kultúrnej scény. 

Dôvod je na to jednoduchý – CNTBU vypĺňa priestor tam, kde to nutne treba, keďže Ministerstvo kultúry žiadne podobné ocenenie neorganizuje. Galavečery a ocenenia sú totiž mimoriadne dôležitým spôsobom, ako o sebe umelci môžu dať vedieť.

Tabloid CNTBU perfektne dopĺňa a rozšíri povedomie o talentovaných umelcoch. „Ak sa to podarí, už teraz zvažujeme, že pôjdeme aj do Tabloidu 2021, ktorý zasa odkomunikuje nasledujúci 26. ročník Ceny Nadácie Tatra banky za umenie,“ vysvetľuje Halová.

zdroj: Startitup

Nadácia to myslí vážne

Že to Nadácia Tatra banky s umením myslí vážne dokazuje aj to, že odmeny pre víťazov (6 600 € pre víťazov kategórie Hlavná cena a 3 300 € pre víťazov v kategórii Mladý tvorca) získal tentokrát každý nominovaný umelec, do kultúry sa tak naliali desaťtisíce eur navyše. 24 umelcov tak mohlo na niekoľko mesiacov pokryť svoje výdavky a investície do umenia.

„Naša banka sa ako zrelá firma prirodzene zamýšľa nad zmyslom svojej existencie aj za hranicou bankovníctva. Aj preto prepájame našu inovatívnu osobnosť s témami, ktoré nás definujú a sú blízke aj svetu našich klientov. Podporu umenia máme už dlhodobo vo svojej DNA,“ vysvetľuje šéfka komunikácie a stratégie Tatra banky Milada Halová.

V pandemickom roku Nadácia Tatra banky zastavila svoje dlhoročné tradičné Grantové programy Umenie, Vzdelanie a Digital určené mladým a začínajúcim umelcom. V rámci ad hoc stratégie reagovala na aktuálne situácie v spoločnosti, napríklad dofinancovaním finančnej schémy Bratislavského samosprávneho kraja, ktorá trpela veľkým výpadkom.

Vďaka Nadácii Tatra banky tak bolo podporených vyše 50 nezávislých bratislavských umelcov. Okrem toho Tatra banka darovala Slovenskej národnej galérii aj dielo výnimočného konceptuálneho umelca Romana Ondaka ako dar pre súčasné aj budúce generácie – a v tejto tradícii bude pokračovať aj budúci rok.

Tatra banka a jej nadácia podporuje ako generálny partner aj SNG, SND, všetky významné regionálne divadlá, festival FashionLive! a mnoho ďalších umeleckých aktivít. Smutné len je, že o aktivitách súkromnej nadácie, ktorá počas pandémie pomáha umeniu, je počuť viac, než o akejkoľvek aktivite Ministerstva kultúry SR.

zdroj: Startitup

Reálne príbehy

Úryvok z kapitoly Juraj Čokyna – Naša predstava o Rómoch je asi taká, že by bolo najlepšie, keby z nich boli nerómovia 

Juraj Čokyna je ten, ktorý si zbalil veci a z kancelárie vyrazil do terénu. Učiť rómske deti. Jeho kniha nás prevedie svetom, ktorý funguje úplne inak ako svet, na ktorý sme zvyknutí. Autor približuje neľahkú situáciu Rómov na Slovensku, vidí do problematiky zvnútra. Jeho kniha je znepokojivá, ale je v nej takisto nádej, že aj malými krokmi sa dajú dosiahnuť zásadné zmeny.

Štefan Chrappa: Ako by si sám seba zadefinoval? Si idealista, človek s poslaním? Premýšľaš nad tým?

Juraj Čokyna: Nihil. Keď na ničom vlastne nezáleží, lebo každý musí zomrieť, a to je definitíva. Je to imperatív v tom zmysle, že tu po nás zostanú stopy v iných ľuďoch—tak sa podľa mňa treba snažiť, aby tie pozitívne stopy prevážili nad negatívnymi a aby každá generácia začínala na lepšej štartovacej čiare ako tá predošlá. V skratke tento životný postoj znie: „Nebuď ko*ot, ak sa aspoň trochu dá.“

Tak to je silné. Je to zrozumiteľné i znepokojivé zároveň. Ale poďme k tvojej misii. Aké si mal očakávania, keď si prišiel medzi Rómov?

Tešil som sa, že budem mať príležitosť opakovane prichádzať do styku s ľuďmi s iným zázemím a východiskami, ako mám ja a ľudia okolo mňa. No vtedy, pred piatimi rokmi, som ešte veril, že cieľom je pomôcť ľuďom, aby nabehli na klasickú cestu bielej strednej triedy—vzdelanie, práca, zabezpečená rodina. Postupne som zisťoval a začal si uvedomovať, že to je oveľa komplikovanejšie.

Aké mali očakávania oni od teba? A mali vlastne?

Úprimne, neviem. Myslím, že tak ako všetci rodičia len chceli, aby učiteľ deťom v škole nerobil zle a aby sa im tam darilo.

Tvoja kniha zaujala čitateľov a stále ich oslovuje. V mnohom je objavná. Myslíš, že dokáže niečo zmeniť?

Nie. Beriem ju len ako výkrik do stále sa rozširujúcej tmy, ktorá vznikla tým, že sme prebrali naratív o indi- vidualizme a osobnej zodpovednosti, teda že každý sa má tak, ako veľmi sa v živote snaží. Tento naratív je však falošný a ak sa nič nezmení, veľmi škaredo na to doplatíme.

Tak s tým súvisia aj odozvy na knihu. Aké sú?

Zaujímalo by ma, čo na ňu hovoria Rómovia.

Ako ju vnímajú Nerómovia?

Oficiálne zatiaľ len pozitívne, a čo ma teší najviac, samotné učiteľky a učitelia hovoria, že som sa trafil. To je pre mňa najpodstatnejšie, keďže som bol veľmi nesvoj z toho, či ozaj po dvoch rokoch učenia môžem písať o tom, v čom sú problémy slovenského školstva. Neviem však, ako ju vnímajú samotní Rómovia. Viem len toľko, že som ju nepísal spôsobom, aby ju dokázali prečítať napríklad rodičia mojich žiakov. Dalo by sa to, ale v tomto prvom pokuse som si v hlave ako čitateľa predstavoval gadžov, ktorí majú moc alebo potenciál rozhodovať o tom, čo sa bude so školstvom diať ďalej.

Nedávno som si však pozrel skvelú minisériu Small Axe, ktorá sa zamerala na skúsenosti karibskej komunity v Británii štyridsať až päťdesiat rokov dozadu. Bola tam zmienka o útlej knižke, kde sa autor vyslovene zameriaval na rodičov detí z tejto komunity a vysvetľoval, čo ich deťom robia v školách a ako bol vtedajší systém vytvorený na rasistickom predpoklade, že „čierne“ deti majú „prirodzene“ horšie predpoklady na učenie, a preto ich posielajú do špeciálnych škôl. Tento manifest neskôr pomohol rodičom z karibskej komunity bojovať za lepšie vzdelanie pre svoje deti a myslím, že niečo také by bolo treba spraviť aj tu na Slovensku, pretože paralela s Britániou pred 50 rokmi a našou situáciou je až bolestne reálna.

Aké sú naše predstavy o pomoci chudobným rómskym komunitám a aké sú reálne potreby týchto komunít?

Naša predstava o Rómoch je asi taká, že najlepšie by bolo, keby z nich boli Nerómovia. A že keby sa správali ako Nerómovia, tak by neboli chudobní. V angličtine je na to taká fráza, „go f*ck yourself in your ass four times“. Vždy keď takéto reči alebo podtóny počujem, sa však snažím zozbierať všetku empatiu, ktorú mám, a pripomeniem si, že rómska história prakticky neexistuje ani pre súčasných Rómov, nieto ešte pre nás gadžov. Takže si to povedzme jasne—chudoba Rómov je priamo úmerná desiatkam rokov trvajúceho vylúčenia a odmietania zo strany nás, Nerómov. A to sa nezmení, kým nebudeme poznať aj rómsku časť našej histórie. Celým svojím bytím odporúčam vyhľadať v knižniciach a kníhkupectvách meno Elena Lacková a jej knihu Narodila som sa pod šťastnou hviezdou. Aby to bolo ešte trochu komplikovanejšie, situácia sa líši od obce k obci a od komunity ku komunite. Na miestach, kde dlhé roky fungovala symbióza v podobe vytvárania vzájomných vzťahov medzi Rómami a Nerómami, je nerovné postavenie medzi dvoma skupinami násobne nižšie ako v lokalitách, kde bolo vzájomné spolužitie založené na mocenskom vzťahu Nerómov k miestnym Rómom. Preto bude rozdiel v potrebách komunity v Spišských Tomášovciach (kde bežný návštevník navonok nerozozná rómsku a nerómsku časť dediny) a potrebami komunít v Zborove, Svinej alebo Richnave, kde ide o čiastočne alebo plne segregované komunity trpené na okraji alebo za okrajom obce. A úplné iná je situácia v mestských getách, ako je košická Deviatka alebo komunita v Trebišove. To je prvá poznámka.

Tak to je komplikovaná situácia. A ďalej?

Druhá poznámka je, že Róm nie je automaticky synonymom pre chudobu. Situácia rodín sa často líši aj v rámci jednej komunity, niektoré rodiny napríklad žijú vo veľkých zariadených murovaných domoch, kým iné rodiny o pár metrov ďalej sa môžu tlačiť v zbúchanej chatrčke. A netreba tiež zabúdať na to, že nemalá časť slovenských Rómov žije gadžovským životom, rozptylená medzi majoritným obyvateľstvom, a o niektorých ani nevieme, že sú z rómskych rodín—to sú tí „naši“ nerómski Rómovia. Potreby vylúčených komunít a ľudí v nich žijúcich preto nebudú rovnaké, hoci si to často myslíme. Základným riešením—tak ako pri všetkých ľuďoch, ktorí žijú v chudobe—je dať im hlas a počúvať ich. Momentálne ich totiž nepočúvame a zatiaľ sa tak môžeme vyhovárať na to, že ich nepočúvame, lebo nič nehovoria. Môj pesimistický predpoklad je, že keď raz tento hlas budú mať a budú hovoriť nám nie príjemné veci, potom konečne z tejto spoločnosti spadne celá tá fasáda o tom, ako tu nikto nikdy nie je rasista, a ak hej, tak určite nie ja, vysokoškolsky vzdelaný woke-white-collar človek žijúci v Bratislave. Že sa takémuto vývoju zrejme nevyhneme, hovoria najmä skúsenosti z Ameriky. Aha, a celkom by ľuďom vo vylúčených komunitách pomohlo, keby v prípade potreby neboli odkázaní len na služby úžerníkov a pilotných programov neziskoviek v oblasti bezprahových pôžičiek.

Problémom je aj otázka generačnej chudoby. Dá sa z nej vymaniť?

Áno, dá. Masívnou investíciou do prístupu k základnej infraštruktúre, čiže pozemky, bývanie, zdravie, vzdelanie, práca, a cieľavedomou snahou zapojiť ľudí z prostredia generačnej chudoby do politickej participácie na miestnej, ale aj celoštátnej úrovni. Že čo to splietam? Len opisujem model, akým sa státisíce ľudí na tom- to území už podarilo vytiahnuť z generačnej chudoby. Vznikol vtedy taký štát, volal sa Československo, a aj vďaka nemu dnes pra- a pra-pravnuci chudobných Slovákov behajú kade-tade po svete a vykonávajú profesie od výmyslu sveta. Ak si stále hovoríte niečo v zmysle „to je iné, to sa nedá porovnávať“, tak vedzte, že sa len usmievam a poprosím čitateľa alebo čitateľku, aby sa vrátili k mojej odpovedi dve otázky dozadu. A odporúčam k tomu malý myšlienkový experiment—namiesto Rómov si dosaďte Slovákov a namiesto Nerómov Maďarov.

Áno, takýmto spôsobom, ako to popisuješ, to nazerá málokto. Čo možno považovať za úspech pri práci s rómskymi deťmi?

V prípade nerómskych učiteľov a učiteliek jednoznačne nadviazanie dôvery s deťmi. To je alfa a omega, ak sa podarí mať tento základ, deti zvládnu neuveriteľné veci. ■

zdroj: Startitup