Neboj sa pou­ží­vať ges­tá

Tatiana Blazsekova / 22. júla 2015 / Lifehacking

Neexis­tu­je jedi­ná odpo­veď na otáz­ku, čo je inte­li­gen­cia a ako ju merať. IQ tes­ty sú neefek­tív­ne a nezau­jí­ma­vé. Poní­ma­nie inte­li­gen­cie sa mení a jej defi­ní­cia má čím ďalej tým viac slov a riad­kov. Čas­to sa môže zdať, že roz­mýš­ľa­nie sa deje v moz­gu. Veľa filo­zo­fov a vedec­kých teórii však tvr­dí, že kog­ní­cia sa nede­je len tam. Dôle­ži­tú úlo­hu hrá celé telo, ako aj pro­stre­die, kto­ré nás obklo­pu­je.

Jed­nou z teórii je situ­ova­ná kog­ní­cia, kto­rá hovo­rí, že mys­le­nie sa nede­je v neja­kom abs­trakt­nom pries­to­re, prá­ve naopak. Mys­le­nie je vždy spo­je­né s urči­tým moz­gom, v urči­tom tele, mies­te a kon­krét­nom sociál­nom či fyzic­kom sve­te. Ďal­šou zau­jí­ma­vou teóri­ou je Embo­died cog­ni­ti­on. Hlav­nou myš­lien­kou je, že mozog nie je jedi­né, kde sa mys­le­nie odo­hrá­va. Telo a pro­stre­die zohrá­va­jú rov­na­ko dôle­ži­tú úlo­hu.

Fyzic­ké ges­tá tvo­ria aký­si druh spät­né­ho kaná­lu, spô­sob, akým vyjad­ru­je­me naše myš­lien­ky. Výskum uka­zu­je, že pohy­by rúk sú tiež akým­si dru­hot­ným jazy­kom, kto­rým pri­dá­va­me ďal­ší typ infor­má­cii. To, ako pou­ží­va­me naše telo, hovo­rí veľa dru­hé­mu o tom, čo mu hovo­rí­me bez toho, aby sme to vlast­ne hovo­ri­li ale­bo si to čas­to aj uve­do­mo­va­li.

Štú­die sa v súčas­nos­ti zaobe­ra­jú otáz­kou, ako ges­tá vplý­va­jú na uče­nie. Susan Gol­din Mea­dow, pro­fe­sor­ka z Uni­ver­zi­ty v Chi­ca­gu tvr­dí zau­jí­ma­vú vec: “ Našu myseľ mení­me pohy­bom rúk“. Obzvlášť význam­né sú pre ňu „nez­ho­dy“ medzi ver­bál­nym vyjad­re­ním a fyzic­ký­mi ges­ta­mi. Myš­lien­ky vyjad­re­né pohy­bom rúk odzr­kad­ľu­jú tie naj­čerstvej­šie infor­má­cie o prob­lé­me. Vyjad­ru­je­me tak poj­my, kto­ré nemá­me ako­by asi­mi­lo­va­né do jazy­ka, ale môže­me ich zachy­tiť v pohy­be. Tie­to nez­ho­dy medzi ges­ta­mi a jazy­kom sa vysky­tu­jú naprí­klad v momen­te, keď je die­ťa opý­ta­né opí­sať poča­sie a dospe­lí zasa neja­ký stroj.

Pro­fe­sor­ka chce vo svo­jej prá­ci doká­zať, že ges­tá napo­má­ha­jú pri uče­ní. Ges­tá ako­by vyvo­lá­va­li uži­toč­né sprá­va­nie ľudí oko­lo nás. Aby som bola pres­ná, sprá­va­nie aké chce­me dosiah­nuť. Pro­fe­sor­ka zis­ti­la, že dospe­lí spon­tán­ne rea­gu­jú na nesúh­ru medzi ges­ti­ku­lá­ci­ou a rečou detí a sna­žia sa ich to pre­učiť. Rodi­čia a uči­te­lia tak pri­jí­ma­jú sig­nál, že deti sú pri­pra­ve­né učiť sa a ponú­ka­jú im rôz­ne stra­té­gie na rie­še­nia prob­lé­mov.

Ges­ti­ku­lá­cia sama o sebe urých­ľu­je uče­nie a pomá­ha pocho­piť nové kon­cep­ty. Jed­na jej štú­dia zis­ti­la, že deti, kto­rých uči­teľ pou­ží­val pri uče­ní ges­tá, mali troj­ná­sob­ne vyš­šiu prav­de­po­dob­nosť, že si spo­me­nú na správ­nu metó­du. Rov­na­ký výsle­dok bol zis­te­ný v prí­pa­de štu­den­tov, kto­rým poroz­prá­va­li krát­ky prí­beh aj s pou­ži­tím ges­ti­ku­lá­cie a bez nej. Tí, kto­rým bol pre­zen­to­va­ný prí­beh s ges­ta­mi, boli schop­ní si ho vyba­viť pres­nej­šie. Ges­tá teda sku­toč­ne výraz­ne napo­má­ha­jú uče­niu.

Otáz­kou však je, čo z tej­to infor­má­cie môže­me vyťa­žiť. Tak sa na to pozri­me: Po prvé, dávaj­te pozor na našu vlast­nú ges­ti­ku­lá­ciu. Uče­nie sa zlep­šu­je v prí­pa­de, že deťom dodá­me špe­ci­fic­ké ges­tá a oni si ich osvo­ja. Pro­fe­sor­ka Gol­din Mea­dow zis­ti­la, že štvr­tá­ci sa nauči­li rie­šiť mate­ma­tic­ké rov­ni­ce efek­tív­nej­šie, keď imi­to­va­li pomoc­né ges­tá, kto­ré im uká­zal uči­teľ.

Po dru­hé, tré­nuj­te pou­ží­va­nie gest iných ľudí. Vší­maj­te si ako pou­ží­va­jú ges­tá iní ľudia. Sta­čí jed­no jedi­né ges­to, kto­ré sa líši od reči. Keď ľudia pove­dia jed­nu vec a pohyb je iný, nasta­ne už spo­mí­na­ná nez­ho­da a v tom­to momen­te je člo­vek neve­do­me pri­pra­ve­ný zobrať si výho­du z inštruk­cii a sme­ro­va­ní od iných ľudí.

Hýb­te ruka­mi váš­ni­vo ako Talia­ni a sle­duj­te ges­tá iných. Pre­zra­dia totiž­to viac, ako si mys­lí­te a naviac dopo­mô­žu k efek­tív­nej­šie­mu uče­niu.

Zdroj: businessinsider.com

Pridať komentár (0)