NESKUTOČNÝ PRÍBEH: Prešli takmer celý svet a do Austrálie došli na bicykloch. V peňaženkách mali dokopy 2 000 dolárov

  • Brčo a Lienka v roku 2003 nasadli na bicykle a vydali sa na cestu do Austrálie
  • V Las Vegas sa zosobášili počas netradičnej drive-in svadby
  • Po návrate si založili vlastný ,,ostrov“ na Záhorí s vytúženým slameným domom
brčo lienka titulka
mynacestach.szm.sk
  • Brčo a Lienka v roku 2003 nasadli na bicykle a vydali sa na cestu do Austrálie
  • V Las Vegas sa zosobášili počas netradičnej drive-in svadby
  • Po návrate si založili vlastný ,,ostrov“ na Záhorí s vytúženým slameným domom

Brčo a Lienka (Pavol a Mária Horváhtoví) už na prvý pohľad nie sú ako väčšina Slovákov. Na začiatku milénia zažili niečo, čo si dovtedy u nás málokto vedel predstaviť. S mainstreamom nekráčajú ani dnes, a preto sa rozhodli na samote na Záhorí vybudovať vlastnú oázu na báze ostrovného systému.

Pôvodná cesta iba do Indie

Už to, ako sa tento pár dal dokopy, naznačuje, že ich životný príbeh nebude nudný. Keď Lienka pracovala na prelome tisícročí ako au-pair v škótskom Glasgowe, Brčo sa ju rozhodol navštíviť. Na takúto cestu si zvolil veľmi netradičný dopravný prostriedok – bicykel. Priznajme si, ktorá by tomuto odolala.

Pár rokov na to sa rozhodli pre cestu spoločnú. Bicykel ostal, cesta sa zmenila. V roku 2003 si naplánovali cestu až do Austrálie, aj keď Lienka až taký optimista nebola. ,,Do Austrálie som chcel ísť od trinástich rokov. Aspoň vidieť klokana, chytiť sa červeného kameňa a ísť domov. Majka počítala, že prídeme maximálne do Indie.“ spomína Brčo.

Mesiace v knižniciach

A tak začali plánovať trasu. Samozrejme, pred sedemnástimi rokmi to taká jednoduchá záležitosť ako dnes nebola. Minimálny internet a  žiadne cestovateľské fóra boli dôvod, prečo svoju cestu plánovali mesiace v knižniciach a kníhkupectvách. Ako osvedčený zdroj vtedy pomohol sprievodca Lonely Planet. ,,Tam sme si študovali, vypisovali kade chceme ísť, aké sú hraničné priechody, kde treba víza a kde netreba.“

zdroj: mynacestach.szm.com

2000 dolárov na niekoľko mesiacov

V júli 2003 sa spoločne vydali na cestu,  v peňaženkách mali dokopy 2 000 dolárov. Pri otázke, či im to na niekoľko mesiacov stačilo, Brčo odpovedá s úsmevom: ,,Jasné, že áno. Bývali sme v stane a cestovali bicyklom. Jedlo v Ázii bolo veľmi lacné. Napríklad v Laose sme dali na stravu za dva týždne dvadsať dolárov. Najdrahšie boli víza – tridsať dolárov za vstup na osobu.“ 

V brašnách mali zbalený stan, karimatky, spacáky, varič, analógový fotoaparát, kotlík, mapy Ázie až po Indiu, zubné kefky a slaninu. Aby redukovali prebytočnú záťaž, oblečenia mali naozaj minimálne. ,,Ja som mal jedny sandále, kraťasy, jedny dlhé nohavice, tričko. Lienka mala turistické topánky, ktoré mala obuté na nohách raz, a to ešte doma. Keď nás okradli v Indii, tak o ne prišla.“

Rozhodli sa ísť na trekingových bicykloch, ktoré, keďže majú užšie duše, lepšie ťahajú. Problémy ale nastali pri častých defektoch v Ázii. Na takýto typ bicykla bolo totiž ťažké nájsť náhradné plášte, väčšinou sa predávali iba na horské bicykle.

Iránci sú priateľskí, v Pakistane treba opatrnosť

Ich trasa viedla cez Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Irán, Pakistan, Indiu, Nepál, Tibet, Čínu, Laos, Thajsko, Malajziu, Indonéziu až do Austrálie. Na bicykloch sa dostali do Maďarska, kde nastúpili na vlak, ktorým prešli celé Rumunsko a Bulharsko, keďže tieto cesty absolvovali na bicykli už niekoľkokrát. Následne prešli do Turecka, odkiaľ sa prebicyklovali až k iránskej hranici.

zdroj: mynacestach.szm.com

Aj keď v susednom Iraku zrovna prebiehala vojna v Perzskom zálive, v Iráne sa cítili bezpečne a doteraz v dobrom spomínajú na pohostinnosť a priateľskosť ľudí. Opatrnosť nastúpila až v susednej krajine.

,,Trochu sme sa báli v Pakistane, kde som mal nepríjemné skúsenosti predtým. Takže polovicu cesty cez Pakistan sme išli autobusom a vlakom.“ Rovnako v tejto krajine kvôli bezpečnosti vymenili prvýkrát stan za privát. Keďže v oboch krajinách prechádzali cez veľké púštne oblasti, samozrejmosťou bola zásoba 10 až 15 litrov vody na osobu. 

V Indii boli veľká atrakcia

Po príchode do Indie však nastal šok. Všadeprítomná špina, veľa ľudí a ,,čumilovia“ ako ich Lienka s Brčom nazývajú, v nich nevyvolala zrovna najpríjemnejšie pocity a Brčo dodáva, že Indiu nemal nikdy rád. Ako naschvál, v tejto krajine sa prvýkrát dostali do nepríjemností, keď im v autobuse ukradli spomínané topánky spolu s brašnou, kde boli, už aj tak ťažko zohnateľné, náhradné plášte.

V Nepále ale Lienke vyskočili vysoké horúčky  a do toho ťažký prechod do hlavného mesta Tibetu Lhasy:,,Pravdepodobne chytila maláriu, bola aj na infúziách, ale teploty skákali stále hore-dole.  Plus sa do toho pridala nadmorská choroba, keďže medzi Lhasu a Káthmandu je rozdiel 2, 500 výškových metrov.

Problémy s vízami

Návšteva vytúženého Tibetu ale nebola až taká jednoduchá. Do krajiny sa nedalo dostať nijak inak, ako turistickým zájazdom, za ktorý zaplatili veľkú časť zo svojho rozpočtu. Ten zahŕňal aj spiatočnú cestu. Keď ale do krajiny vstúpili, odpojili sa a späť do Nepálu sa so zájazdom už nevrátili.

Vstupom do Tibetu ale prišli o víza do Číny, ktoré mali vybavené ešte doma, a tak to riskli a prešli bez nich. Čínski policajti si to všimli na hraničnom priechode do Laosu, až keď už opúšťali krajinu a nechali ich tak.

zdroj: mynacestach.szm.com

V Číne boli rovnako konfrontovaní s pokusom o krádež. ,,Spali sme na okraji mesta, niečo ako diaľnica pod mostom. Bicykle boli položené pred stanom. Zobudil som sa na šuchot a zrazu vidím, dvaja Číňania utekajú s našimi bicyklami. Tak som zreval oni ich našťastie pustili a utekali preč. Zobrali nám však všetky náhradné diely a plášte, no bicykle našťastie zostali. Odvtedy sme bicykle uväzovali o stan,“ hovorí Brčo.

Južná Ázia – chudoba a turistický priemysel

Ďalšou zastávkou bol Laos, jedna z najchudobnejších krajín Ázie. To však nijako nebráni miestnym ľuďom v pohostinnosti. Brčo a Lienka spomínajú, ako spali u jednej rodiny. Všetkých sedem členov spalo na zemi, prikrytí dekami. Aj keď sami mali málo, pohostili ich slávnostnou večerou – zelenými šalátovými listami s ryžou.

zdroj: mynacestach.szm.com

Kontrastom bolo susedné Thajsko, už vtedy objavené turistami z celého sveta. Sexturizmus, ktorým je krajina známa, bol až príliš citeľný. Oddych zažili až v susednej Malajzii. Štyri dni táborili na pláži, kde strávili najdlhší čas na jednom mieste za celú cestu.

Po príchode do susednej Indonézie, mali síce problém zohnať mapu ostrovov, avšak po dlhých mesiacoch sa im konečne podarilo zohnať víza do vysnívanej Austrálie, s ktorou sa už začali lúčiť. Z posledných 500 dolárov dali 450 za letenky z Bali do Perthu.

Kontajnery plné jedla

Pred Vianocami tak pristali u protinožcov s 50 dolármi vo vrecku. ,,Prvý nákup bola prezretá mrkva a trojdňový chlieb, za ktoré sme dali dvadsať dolárov, čo bola skoro polovica bugetu.“ Bez mapy, telefónov, SIM kariet sa tak potulovali po centre mesta, až kým narazili na supermarket. ,,Za obchodom boli kontajnery a tie boli plné jedla a pitia, všetko ešte pred zárukou. A takto sme vyriešili našu stravu v Perthe a zvyšných päť mesiacov tam sme nedali na jedlo ani cent.“

Pestúnka, záhradník, zberači melónov a papriky

Nakoniec sa im podarilo v meste zohnať aj prácu, ktorú našli na inzerát. Lienka robila pestúnku dvojičkám a Brčo záhradníka v tom istom dome. Časom ale prišla opäť chuť cestovať. Kúpili dodávku od podobných cestovateľov, ktorým už odlietalo lietadlo a precestovali s ňou celú Austráliu, a to 23 000 kilometrov po všetkých štátoch a národných parkoch. Keď sa im minuli peniaze, našli si príležitostnú prácu, ako napríklad balenie papriky v Queenslande či prácu na farme s melónmi v severnom teritóriu.

V najmenej zaľudnenej časti – severnej Austrálii bolo bežné, že aj čerpacie stanice boli od seba vzdialené 250 míľ. ,,Keď sme sa niekde zastavili, aby sme sa najedli či odfotili krajinu, bolo bežné, že keď išlo okolo auto, zastavilo a pýtali sa nás, či je všetko v poriadku, či nemáme nejakú poruchu. V Austrálii sa často stalo, že keď sa turistom pokazilo auto a nemali vodu či rádiové spojenie, tak zomreli,“ vysvetľuje Brčo.

Dnes by to už nezopakovali

Konečnou zastávkou bolo Sydney, odkiaľ sa chystali odletieť domov. Peniaze na cestu sa ale minuli, ojazdenú a pokazenú dodávku už nikto nechcel kúpiť a letenky boli príliš drahé. Tak si Lienka s Brčom opäť našli brigády, aby si na cestu domov zarobili. Na život v Sydney si však napokon zvykli a odleteli až za desať mesiacov. Keďže víza mali prepadnuté 19 mesiacov, počas odchodu domov si vyslúžili aj zákaz pricestovať do Austrálie na tri roky.

Tak sa z pôvodne niekoľko mesačnej cesty stali skoro tri roky. Zážitkov majú na celý život, no za najkrajšie označujú tie najobyčajnejšie.

,,Najlepší zážitok bol, keď sme prišli do Austrálie. V Ázii sme spávali päť mesiacov v stane a tam je stále vlhko. Takže spacáky a stan boli stále mokré, skoro až plesnivé. A keď sme prišli do Perthu, na druhý deň ráno nám šušťal suchý spacák. To bol pre nás vtedy najsilnejší zážitok.“ Ako ale ďalej dodáva, na celej ceste boli najlepší hlavne ľudia, ktorých stretli. ,,Rád hovorím, že sme išli nie na bicykli do Ázie, ale s bicyklom, keďže väčšinu Ázie sme prešli autostopom.“

zdroj: mynacestach.szm.com

Brčo na našu otázku, či by sa na takúto cestu ešte vydal odpovedá takto: ,,Myslím, že na takú cestu sa dá ísť raz za život, a hlavne, keď je človek mladší. Keď je človek starší, tak má väčšiu zodpovednosť a vidí hlavne tie riziká, čo sa môže stať. Sám by som tam dnes ešte išiel, aj s kamarátom, ale so ženou už nie, lebo je to občas nebezpečné. Občas.“

Vlastná firma v Anglicku

Po návrate doma dlho neposedeli. V roku 2007 sa vybrali na dovolenku do Veľkej Británie, z čoho sa nakoniec vykľul niekoľkoročný pracovný pobyt. Našli upratovaciu službu, pre ktorú mohli pracovať spolu a dostali auto a vysávač.

,,Manažér po pol roku povedal, že krachuje a mali sme sa cez hlavný office presunúť k inému manažérovi. To sme nechceli, a tak sme zariskovali, obehali klientov a povedali im, že to budeme robiť sami a založíme si svoju firmu. Deväťdesiatpäť percent klientov nás zobralo, kúpili sme auto a vysávač a začali sme podnikať,“ opisuje začiatky v Anglicku Brčo.

zdroj: mynacestach.szm.com

Cesta naprieč Amerikou a svadba v aute

Časom sa zrodil nový nápad, precestovať Ameriku. Brčo tiež Lienke sľúbil, že ak si ju vezme, tak jedine v Las Vegas. A tak sa rozhodli tento nápad zrealizovať. Firmu predali inému slovenskému páru a za zarobené peniaze sa vydali do Ameriky.

Pôvodný plán, precestovať Kanadu, USA a Južnú Ameriku na dodávke, stroskotal. Auto si ako cudzinci kúpiť nemohli a autopožičovne zakazovali vycestovať za hranice štátu. Nakoniec sa uskromnili a plán zmenili iba na cestu zo západného na východné pobrežie v USA.

Brčo svoj sľub splnil a Lienku si v Las Vegas vzal. ,,Mali sme drive-in svadbu, čiže podobne, ako keď si ideš do McDonaldu pre jedlo. Prišli sme autom k okienku a tam bol pastor. Obrat trval asi 10 minút, vymenili sme si obrúčky a šoférovali ďalej.“

zdroj: mynacestach.szm.com

Za zvyšné peniaze sa vydali na svadobnú cestu do Mexika. Skončili na malom ostrovčeku Isla Mujeres, ktorý má sedem kilometrov dĺžku a 600 metrov šírku. Strávili tam tri týždne. ,,A tam sme vymysleli, že si spravíme ostrov na Slovensku. Preto sa aj náš ostrovček tiež volá Isla Mujeres, je to rovnako ostrovný systém a pripomína nám naše medové týždne,“ hovorí Brčo o ich súčasnom bývaní na samote za obcou Plavecký Peter.

Vlastný ostrov na Záhorí

Dnes už má postavené dva slamené off grid domčeky. Jeden ako skúšobný projekt Elišku a druhý veľký dom pre rodinu. ,,Odjakživa som vedel, že chcem bývať na samote, ale čo sa týka slamy, inšpiráciu som získal v Anglicku, keď som pozeral dokument Great Design, reláciu o výnimočných stavbách. Tam si jeden človek postavil nízkonákladový dom na samote. Tak som začal študovať knihy a  internetové portály.“

zdroj: slamenacik.blogspot.com

Po návrate na Slovensko začal navštevovať workshopy Organica, ktorý sa venuje prírodnému staviteľstvu a ako dobrovoľník získal skúsenosti s prácou so slamou, hlinou a drevom. Na Slovensku ale fenomén slamených domov nie je dlho. Prvý dom sa postavil v roku 2001 na Zaježke a na stránke Slamené domy si môžete väčšinu z tých, ktoré už sú postavené, pozrieť. Rovnako sa raz do roka uskutočňuje deň otvorených dverí.

Brčo s Lienkou si vybudovali svoj ostrov a sú energeticky nezávislí. Vody majú dostatok zo studne a zvýšenú hladinu tej podzemnej využili tak, že si na dvore vykopali vlastné jazierka. Energiu získavajú zo slnečných panelov, tú prebytočnú si uložia v batériách na povale, ktorú tematicky nazývajú elektráreň. Toalety sú tiež veľmi originálne. Majú separačné kompostovne, splachuje sa pilinami a šedá voda končí v koreňovej čističke.

zdroj: slamenacik.blogspot.com

Lepšia klíma aj izolácia

Prvý domček, ktorý nazvali Eliška, má nosnú časť z borovicovej guľatiny. Steny, podlahu a stropnú izolácia zo slamy. Vnútorné a vonkajšie omietky sú hlinené. Stavba im trvala rok. Slameňák, ako volajú dom, v ktorom bývajú od minulého roka, je postavený zo samonosnej slamy a postavili ho za dva roky.

zdroj: slamenak.blogspot.com

Cena takejto stavby závisí od toho, kto julacne  postaví. Ak si domček staviate svojpomocne, vyjde lacnejšie ako klasické bývanie, naopak, ak ho stavajú remeselníci, tak drahšie. Na takýchto domoch je totiž veľmi veľa ručnej práce, ktorá je drahá. Brča s Lienkou vyšiel Slameňák ako holodom 300 eur na meter štvorcový.

zdroj: Katarína Chovančáková

Na to, či sa v tomto dome býva lepšie ako v klasickom, má Brčo jasný názor. ,,Je tu lepšia klíma, keďže sú to všetko prírodné materiály ako drevo a hlina. Lepšia izolácia, pretože máme až meter hrubé slamené steny. Podľa energetického štandardu je pasívny. Hlina reguluje vlhkosť, pohlcuje pachy, zlepšuje akustiku, takže je to iné bývanie ako v dome z komerčných materiálov.“

Aj naďalej sa venuje prírodnému staviteľstvu, stavbe slamených domov a tiež výrobkom z dreva.

Zdroj: mynacestach.szm.com, slamenak.blogspot.com, slamenacik.blogspot.com

Najnovšie video

Najnovší podcast

Plavíš sa a na brehu horí ľudské telo, vedľa toho stojí krava. India je šialená

Najnovšie