USA
Spolu na cestách/Together on Roads
USA
Spolu na cestách/Together on Roads

Pavol a Ivana nasadli do 22-ročného Opla a prešli celý svet. Len na Slovensku na nich vytasili nôž (ROZHOVOR)

  • Vydali sa na cestu naprieč svetom, no plán im prekazila pandémia koronavírus v Mexiku
  • S osobným autom však precestovali mimo Slovenska 86 000 kilometrov cez 41 krajín, plus 11 štátov USA a 20 štátov Mexika
  • Spolu na ceste okolo sveta strávili 528 dní a sú pravdepodobne prví Slováci, ktorí obišli planétu osobným autom zo Slovenska na Slovensko
  • Vydali sa na cestu naprieč svetom, no plán im prekazila pandémia koronavírus v Mexiku
  • S osobným autom však precestovali mimo Slovenska 86 000 kilometrov cez 41 krajín, plus 11 štátov USA a 20 štátov Mexika
  • Spolu na ceste okolo sveta strávili 528 dní a sú pravdepodobne prví Slováci, ktorí obišli planétu osobným autom zo Slovenska na Slovensko

Ich cestovateľský príbeh začal dvojmesačnou stážou na ostrove Malta. Neskôr Pavol Balajka a Ivana Kohútová kúpili Opel Corsa s rokom výroby 1997 a rozhodli sa precestovať Európu. Na svojej ceste zavítali za severný polárny kruh, po čom nasledovala cesta okolo sveta.

Plán cesty, ktorá viedla cez Áziu a pokračovala v Severnej Amerike, ukončila až pandémia koronavírusu. Pavlovi a Ivane sa tak nepodarila dokončiť panamerická diaľnica a z Mexika sa presunuli domov na Slovensko. Napriek tomu to vyzerá tak, že sú prvá čisto slovenská dvojica, ktorej sa takáto cesta podarila. V rozhovore nám Pavol prezradil, ako ich dobrodružstvo vyzeralo. 

  • Koľko Pavla a Ivanu stála cesta okolo sveta
  • V Mexiku pár kilometrov od nich pristávali lietadlá s pašeráckymi balíčkami kokaínu
  • Ako ich chceli deportovať z Ruska, kým policajtom nezaplatili úplatok
  • Čo všetko mali v „Corsičke“ pobalené
  • Či auto zvládlo pohorie Pamír a cestu vo vyše 4-tisíc m n. m.

Váš pôvodný plán bola cesta okolo sveta. Na jej dokončenie vám ostávalo prejsť už iba južnú Ameriku, avšak cestu ste predčasne ukončili v Mexiku. Bolo to ťažké rozhodnutie?

Cestu okolo sveta sme si dobrovoľne-nasilu museli skrátiť. Pandémia a uzatvorenie hraníc nás zastihli v Mexiku. Ukončenie cesty sme odkladali tak dlho, ako to bolo možné a nebolo to ľahké rozhodnutie. Kvôli pandémii sme si už raz museli predlžovať takzvané turistické karty v Mexiku a povolenie na dočasný dovoz auta.

Mesiace však rýchlo utekali, situácia sa veľmi nezlepšovala, hranice boli neustále uzatvorené a opäť sa už blížil dátum, do kedy sme mohli legálne zostať v krajine. Všetky pozemné hranice okolo Mexika boli uzatvorené a tak nám nezostávalo už nič iné, ako sa vrátiť späť do Európy. Nebolo to ľahké rozhodnutie.

zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

Túto otázku dostávate pravdepodobne často, ale koľko vás to všetko stálo peňazí?

Všetky cesty dohromady už nevieme, ale pri poslednej ceste sme si výdavky poctivo zapisovali a od prvého dňa, keď sme odišli z domu po posledný, keď sme sa my a aj auto vrátili späť na Slovensko, to bolo približne 27-tisíc eur.  V tejto sume nie sú zahrnuté žiadne prípravy na cestu, ale len naša posledná cesta okolo sveta samotná. V podstate takmer tretinu tejto sumy tvoria náklady na prepravu auta cez oceán a hlavne letenky, ktoré sa nám kvôli nepriaznivým okolnostiam nepodarilo kúpiť práve najlacnejšie a veľmi sme ich preplatili.

Cesta okolo sveta trvala 18 mesiacov, čo je dlhá doba a peniaze sa míňajú. Museli ste si hľadať brigády alebo si na cestách zarábať inak?

Pri predchádzajúcich cestách po Európe sme boli ešte študenti. Cesty sme si bez problémov dokázali financovať z prospechového štipendia zo školy, brigád popri štúdiu alebo napríklad sme do zahraničia na rôzne stáže a štúdium vycestovali prostredníctvom programu Erasmus+. Ak nerátame stáže alebo rôznu dobrovoľnícku činnosť, tak sme na našich cestách doposiaľ nikdy aktívne nepracovali. Našu poslednú cestu okolo sveta sme si financovali sami len z vlastných úspor.

NESKUTOČNÝ PRÍBEH: Prešli takmer celý svet a do Austrálie došli na bicykloch. V peňaženkách mali dokopy 2 000 dolárov

V Mexiku vás tiež zasiahla pandémia Covid-19. Čo to pre vás znamenalo?

Mexiko oproti zvyšku Latinskej Ameriky reagovalo trochu oneskorene a tak sme zhruba vedeli čo nás bude čakať. Našli sme si ubytovanie neďaleko hranice s Belize, ktorú sme v prípade jej otvorenia mali v pláne prekročiť.

 V prihraničnom meste Chetumal, ktoré sa stalo naším dočasným domovom, bola imigračná kancelária, kde sme si mohli predlžiť víza a neďaleko bola taktiež colnica, kde sme si mohli predĺžiť i povolenie na dočasný dovoz auta do Mexika.

Chvíľu po našom príchode do mesta sa mesto uzatvorilo a cudzincov do neho už nepúšťali. Mesto sa snažilo odizolovať od zvyšku krajiny.

Po vybavení všetkých potrebných dokumentov sme sa premiestnili do malého plážového domčeka na brehu Karibského mora neďaleko Mahahualu. Tu sme sa aspoň na chvíľu odrezali od sveta a i napriek karanténe a pandémii si mohli užívať na ľudoprázdnej pláži a mať Karibské more len pre seba.

mexiko
zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

Ako reagovali na pandémiu domáci?

Podobná situácia s uzatvorením miest či okresov bola v celom Mexiku. Niektoré mestá boli uzatvorené oficiálne a stáli pred nimi policajné kontroly, obyvatelia niektorých menších dediniek si zabarikádovali vstup do mestečka sami. Na cestu nanosili kamene, konáre, zvalené stromy a zabarikádovali vstup do dediny. Nemali medzi sebou nikoho chorého a chceli, aby to tak zostalo aj za cenu odrezania sa od sveta.

Po pár mesiacoch sa situácia v niektorých častiach Mexika začala zlepšovať, opatrenia sa uvoľňovali, ale slobodné cestovanie nebolo stále veľmi možné. Napríklad pri našej ceste z Yucatánu do Veracruz, odkiaľ sme posielali auto späť do Európy, sme videli desiatky uzatvorených dediniek a dokonca nás i polícia vyeskortovala z ich okresu. Nemohli sme nikde zastavovať, nevystupovať z auta a policajné auto nás naviedlo na diaľnicu smerom z ich mesta.

Hoci turistické rezorty začali ožívať, ísť mimo vyšliapané turistické chodníčky sa stále veľmi nedalo. I to spolu s končiacim povolením na pobyt v Mexiku prispelo k nášmu rozhodnutiu ukončiť cestu.

V tejto situácii letieť z Mexika na Slovensko muselo byť zložitejšie ako inokedy. Ako sa vám však podarilo prepraviť domov celé auto?

Prepraviť auto nebolo zložité. Auto sme prepravili z mexického prístavu vo Veracruz do Bremerhavenu v Nemecku. Vo Veracruz proces prepravy prebiehal vcelku priamočiaro a relatívne rýchlo, pretože všetci kvôli pandémii mali menej práce a tak sa skrátila i čakacia doba a nemuseli sme čakať na žiadne voľné termíny. Naša Corsička cestovala na palube nákladnej lode, ktorá z Mexika vyplávala cez Centrálnu Ameriku do Kolumbie a odtiaľ do Európy. Preprava trvala zhruba mesiac.

Skôr sme dlho premýšľali a kalkulovali rôzne možnosti pre nás, ako sa dostať domov. Potrebovali sme minimálne trikrát prestupovať a keďže sa v tom období neustále rušili lety, alebo sa zo dňa na deň menili podmienky vstupu či tranzitu v jednotlivých krajinách, tak sme boli celkom neistí.

Nakoniec to bolo bezproblémové a boli sme prekvapení, že napríklad na mexických letiskách, cez ktoré sme cestovali, boli oveľa prísnejšie opatrenia než v Európe. Napríklad na letisku vo Veracruz musel každý pred odletom podstúpiť konzultáciu s doktorom o zdravotnom stave a medzi jednotlivými sekciami letiska sa pasažierom merala teplota.

kempovanie
zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

Mexiko je známe pre časté vraždy, drogové gangy a veľkú kriminalitu. Nie je tam riskantné cestovať takto na vlastnú päsť?

Mexiko je obrovská krajina a nedá sa na ňu pozerať ako na jeden celok. Niektoré časti Mexika nepatria medzi najbezpečnejšie a častokrát sa v rebríčku najnebezpečnejších miest na svete objavujú práve mexické mestá. Tieto problémové oblasti častokrát ale ležia ďaleko od bežných turistických trás a taktiež ak sa nezaujímate o drogy, kartely a ľudovo povedané „nestrkáte nos tam, kam netreba“, tak Mexiko je pre bežného turistu rovnako bezpečné ako iné svetové destinácie. Hlavne jeho turistické oblasti.

Stojí ale za zmienku, že počas nášho pobytu v Mexiku sme v niektorých častiach celkom frekventovane počuli o vraždách. Občas sa stali dokonca len o pár ulíc ďalej. Vždy sa ale jednalo o právnikov, sudcov, policajtov či súperiace kartely. V niektorých častiach Mexika, ako napríklad štát Michoacán, sme každú noc počuli streľbu a na cestách stretli veľké policajné checkpointy, kde armáda a policajti mali na strechách áut guľomety a všetci boli plne ozbrojení. I napriek tomu by sme Mexiko pre bežného turistu nepovažovali za nebezpečnú krajinu. Pri objavovaní jeho krás sa s týmito odvrátenými stránkami krajiny zrejme ani nestretnete a my sme si Mexiko zamilovali.

Stretli ste sa s tým, že vám núkali drogy?

Tak drogy nám ponúkali bežne na ulici už aj pri našej prvej ceste napríklad v Lisabone, nie len v Mexiku. Avšak v Mexiku to občas vyzeralo, možno to znie trochu prehnane, ale až priveľmi podobne filmovým scénam.

Na opustených cestách či poliach, dokonca jedenkrát len pár kilometrov od nás, pristávali pašerácke lietadlá plné kokaínu. Keď sme bývali niekoľko týždňov na pláži, tak nám susedia rozprávali, ako si z času na čas chodí niekto vyzdvihovať balíčky, ktoré vyplaví more na neďalekej pláži. Alebo ako kartely podpálili most, aby zneprístupnili cestu pre pohraničnú kontrolu, či zabili starostu obce, ktorý zriadil bezpečnostnú kontrolu pred vstupom do dediny.

kempovanie
zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

To znie naozaj ako z filmov o drogových karteloch. Nerobili vám nepríjemnosti?

Osobne sme sa priamo v nepríjemnej situácii ocitli len jedenkrát. Na ceste nás zastavil neznámy muž o ktorom sme si spočiatku mysleli, že to je len ďalšia policajná kontrola. Keď však pristúpil k autu, všimli  sme si, že nemal uniformu a práve naopak, pôsobí trochu neupravene, trošku otrhane.

Začal sa nás pýtať klasické otázky ako odkiaľ sme, kam ideme, čo tu robíme tak, ako je to zvykom pri každej kontrole. Čo bolo ale znepokojujúce, tak mal za opaskom zbraň. Počas našej cesty sme si na prítomnosť zbraní už celkom zvykli, dokonca i keď sa na cestách objavil pick-up s guľometom na streche, tak to pre nás bolo už bežné. Zbrane ale vždy boli v rukách štátnych zložiek.

Tentokrát sa jednalo len o malinkú zbraň, ale za opaskom neznámeho, podozrivého muža. A dokonca ju nemal ani v puzdre, ale len tak voľne za opaskom nohavíc. Starú, ošúchanú zbraň. Neznámy muž nám zobral doklady a poctivo ich kontroloval. Porovnával, či sedí značka na aute s tou na techničáku, pýtal sa nás, koľko máme rokov a porovnával to, či to sedí s dátumom narodenia na dokladoch. Po pár ďalších otázkach sa na chvíľu zamyslel, podal nám doklady a len kývol rukou, nech ideme preč. Celá táto situácia pôsobila zvláštne.

Kto to bol?

Netušíme. So starou ošúchanou zbraňou za opaskom rozhodne nie policajt, neokradol nás a práve naopak, až priveľmi sa o nás zaujímal. Keď sme sa rozprávali s kamarátmi z Mexika, tak tí nám s určitosťou potvrdili, čo sme si aj mysleli. Zrejme niekto z kartelu. Kartely v Mexiku si kontrolujú svoje územia a chcú mať prehľad o tom, kto sa kde pohybuje a po tých všetkých otázkach, čo sa nás pýtal, nám to príde i najpravdepodobnejšie. Často sme sa pýtali polície na bezpečnostnú situáciu v okolí a polícia nám potvrdila, že táto oblasť nepatrí medzi najbezpečnejšiu.

Mexiko
zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

Z toho, čo ste písali na vašej facebookovej stránke, viem, že najväčšiu starosť vám robili práve policajti.

Na dodržiavanie predpisov sme si dávali veľký pozor, ale i tak sme mali niekoľkokrát problémy s policajtmi. Vymýšľali si absurdné porušenia predpisov, ako napríklad, že sme šli cez 120 na 60-tke. S našou plne naloženou, jednolitrovou, viac ako 20-ročnou Corsou je takáto rýchlosť relatívne ťažko dosiahnuteľná a hlavne v krajinách, kde vieme, že sú úplatky na dennom poriadku, sme vždy radšej chodili o niečo pomalšie.

Z Ruska vás dokonca chceli deportovať, kým ste nezaplatili úplatok. Ako ste takéto situácie riešili?

Najhorší región pre nás bol okolo azerbajdžansko-ruskej hranice. Tu sa ani neunúvali si vymýšľať rôzne priestupky, ale rovno si pýtali peniaze. Napríklad hneď po príchode do Ruska, len pár kilometrov za hranicou, nás zastavil mladý policajt a prvé, čo z neho vypadlo, bolo asi v štýle: „Dobrý deň, 100 rubľov nebude?“

Vždy sme sa snažili takéto situácie riešiť s pokojom a dohodnúť sa. Po dohadovaní nás zväčša pustili ďalej aj bez úplatku, ale keď to už inak nešlo, tak sme povedali, že zaplatíme, ale máme pri sebe len kreditnú kartu a potrebujeme od nich platobný terminál, alebo nech nás zoberú na policajnú stanicu. Samozrejme, z toho by oni pre seba nič do vačku nemali a tak nás poslali preč. V Mexiku sme dokonca mali pri sebe dve peňaženky a v prípade potreby sme policajtovi ukázali tú prázdnu z nich, nech sám vidí, že naozaj nič nemáme.

Skutočne seriózne to bolo len jedenkrát v ruskom Dagestane. S Ivkou nás od seba oddelili, dohliadal na nás vojak so zbraňou. Po asi hodinovej prednáške o tom, v akých veľkých problémoch sme a že sa nevyhneme deportácii z Ruska, sa nás policajt spýtal, na koľko si ceníme zostať v krajine.

Toto bolo už po 4-krát len za posledné dva dni, čo to na nás skúšali. Už sme nemali chuť to riešiť a vcelku sme sa i ponáhľali, tak sme museli pristúpiť na ich podmienky. Zväčša od nás nepýtali závratné sumy, ale rozhodne sme ich nechceli podporovať v tomto správaní, pretože každým úplatkom, ktorý by sme zaplatili, by sme to robili len horšie a horšie pre tých, čo pôjdu za nami. Videli sme to hlavne v Mexiku, kde si občas polícia pýta od cudzincov závratné sumy, pretože sú zvyknutí, že im ich cudzinci zaplatia.

zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

A čo ostatné krajiny? Ctili ste sa niekde vyslovene nebezpečne?

Asi ani nie. Jednu menšiu nepríjemnú situáciu sme mali len na Slovensku. Bolo to počas návštevy našich kamarátiek z Francúzska a Nemecka, keď sme sa večer prechádzali po meste a pristúpil k nám muž, ktorí mal pri sebe nôž a chcel od nás naše telefóny.

Vraj si chcel len zavolať. S kamarátkami sme sa rozprávali po anglicky a i na neho sme začali rozprávať v angličtine. To ho nejako zmiatlo, niečo si ešte šomral popod nos, ale našťastie odišiel. To bola nepríjemná situácia a o to horšie, že s nami boli kamarátky, ktoré boli na Slovensku prvýkrát.

Cestovať v prerobených dodávkach či karavanoch začína byť čoraz populárnejšie. Vybrať si však na cestu okolo sveta malé auto je trochu nezvyčajné.

Corsu sme si kúpili ešte ako naše prvé študentské auto pred cestou do Lisabonu. Keďže sme boli ešte študenti, hľadali sme hlavne niečo s malou spotrebou a chceli sme i malé auto, pretože sme v hustej mestskej premávke nevedeli dobre parkovať. S naším rozpočtom a týmito kritériami to vyhrala jednolitrová Opel Corsa. Okrem cesty do Portugalska sme s ňou vtedy ešte nemali žiadne väčšie plány, ale časom sme zistili, že na cestovanie v podstate nič lepšie nepotrebujeme, a tak sa postupne zrodili nápady na cesty po Európe a nakoniec až cestu okolo sveta.

Prvý Slovák, ktorý prešiel 4 270 km z Mexika do Kanady: Pacifická hrebeňovka bola pre mňa životná výzva (ROZHOVOR)

Pobaliť sa do osobného auta na cestu okolo sveta znie, že ste sa museli dosť uskromniť. Bolo niečo, čo vám vyslovene chýbalo?

Práve naopak, máme pocit, že sme so sebou mali kopec zbytočností, ktoré sme ani nepotrebovali a nabudúce by sme toho brali ešte menej. Túto otázku sa nás pýta mnoho ľudí, ale keď si predstavíte, že backpackery cestujú po svete celé mesiace či roky len s batohom na pleciach a my sme mali k dispozícii celé auto, tak to až tak zle nevyzerá.

I keď je Corsa malá, tak sa nám do nej bez väčších problémov zmestilo kempingové vybavenie, kuchynské náčinie, stôl a stoličky, zimné i letné oblečenie, elektronika, náhradné diely, náradie, cca 50 až 60 litrov vody, jedlo na niekoľko dní, solárny panel a stále v nej bolo dostatok miesta, aby sme sa mali kde vyspať.  

kempovanie
zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

Necítili ste sa stiesnene?

Vôbec nie. Ak nás občas zastihlo zlé počasie, ktoré trvalo niekoľko dní, tak vtedy by sme možno uvítali väčšie auto, ale nikdy to nebolo také hrozné, ako si ľudia predstavujú a nesťažovali sme sa. Pri zlom počasí, keď sa nedalo behať po prírode a pamiatkach, sa i v Corse dalo bez problémov oddychovať pri knihe, filme či plánovať ďalšiu trasu našej cesty.

S dvadsaťročným autom majú ľudia problémy aj na Slovensku. Ako ste riešili poruchy, keď ste boli na opačnej strane sveta? 

Porúch sme mali minimum. Opel a hlavne i Corsa nie je mimo Európu veľmi populárna a preto sme si na cestu okolo sveta so sebou viezli veľa náhradných dielov, ale v podstate sme takmer nič z toho nepotrebovali.

 S Corsou sme precestovali 41 krajín a okrem bežnej údržby sme poruchu riešili len zopárkrát a aj to v podstate nikdy nič vážne. A tak ako všade, i tu platia Murphyho zákony a pokazilo sa to, čo sme práve pri sebe nemali.

V tomto prípade nám náhradný diel poslal náš kamarát Richard, ktorý nám pomáhal pripravovať auto na cestu. Zo Slovenska do Kanady náhradný diel dorazil zhruba behom mesiaca, keď bolo auto v preprave na lodi z Ázie.

zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

Predtým, ako ste došli do Mexika, ste prešli zo severu USA na juh. Boli ste tam pred prezidentskými voľbami, kedy boli USA veľmi polarizované. Bolo to cítiť?

Osobne sme sa nestretli so žiadnymi politickými konfliktmi. O trochu vypätejšiu situáciu sme cítili až keď sme prekročili hranicu do Mexika. Ak sme pri konverzácii s niekým náhodou zablúdili aj do politickej témy, tak sme nestretli asi nikoho, kto by podporoval kampaň Donalda Trumpa, skôr sa o ňom ľudia vyjadrovali negatívne.

Občas sme videli autá s americkými vlajkami, s Trumpovou podobizňou a nápismi „Trump make America great again“, ale bolo to len zriedka a počas 3 mesiacov v USA sme, našťastie, nikdy nevideli žiaden konflikt.

Aký dojem vo vás zanechali bežní Američania?

Podobne ako všade vo svete, i tu sme stretli veľmi milých a dobrosrdečných ľudí. V podstate sme len prekročili hranicu do USA, šli si urobiť nákup do obchodu a kým sme vyšli už nás niekto čakal pri aute, že nás chce pozvať na večeru a porozprávať sa o našej ceste. A tak to bolo takmer neustále.

I počas jazdy autom nám ľudia posielali na našu stránku fotky, že šli za nami, že nám prajú šťastnú cestu a ak pôjdeme okolo ich mesta, nech sa určite zastavíme. Dokonca i v servise nám bezplatne skontrolovali Corsičku alebo nás pozvali na vďakyvzdanie.

Taktiež takmer každý, s kým sme sa rozprávali, poznal Slovensko a často nám o Slovensku vedel i veľa porozprávať. Občas sa nám ťažko prijímala toľká pozornosť, nikdy sme nechceli byť nikomu na obtiaž, ale hlavne v Amerike nám často  vraveli, že vždy radi podporia ľudí, ktorí majú odvahu si splniť svoje sny.

zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

Bol to pre vás šok, keď ste prišli po dlhých mesiacoch v Ázii do jednej z najvyspelejších krajín – Kanady?

Popravde, keď sa nad tým teraz zamyslíme, asi ani nie. Pred Kanadou sme cestovali napríklad po Taiwane, čo je taktiež veľmi moderná krajina čo sa týka vyspelosti, technológií a inovácií. Čiže sme nezažili ten pocit, že by sme prišli priamo z krajín tretieho sveta do vyspelej krajiny, aj keď, samozrejme, ľudia, príroda kultúra a zvyky sú úplne rozdielne.

Taktiež v Kanade sme mali obrovský jetlag, takže sme sa skôr spamätávali z neho a hlavne sa snažili vybojovať Corsičku z prístavu, čo sa celkom naťahovalo. Najväčší kultúrny šok sme asi zažili pri návrate na Slovensko. Tu sme si zrazu pripadali ako cudzinci a veľa vecí nám tu prišlo zvláštnych.

A čo konkrétne?

Hoci na Slovensku občas veci viac nefungujú, než fungujú, tak sa tu nemáme na čo veľmi sťažovať. Skôr by sme sa mali zamerať na to byť viac šťastní a robiť to, čo nás robí šťastnými. Ľudia by možno mali viac cestovať hlavne mimo dovolenkové rezorty, hlavne sa viac zaujímať o svet a zrejme by pochopili, že ku šťastiu naozaj veľa netreba, alebo naopak by si na Slovensku oveľa viac cenili to, čo majú a skôr prehodnotili svoj životný štýl.

Prechádzali ste cez Rusko, bývalé sovietske republiky aj Áziu. Na ktorú z týchto krajín spomínate najradšej?

To je ťažké povedať, pretože zrejme každý deň by bolo odpoveď iná. Najčastejšie je to ale asi Tadžikistan. Žiarivo tyrkysové jazerá, v ktorých sa odrážajú zasnežené vrcholy hôr, krajina okolo Pamírskej magistrály, ktorá pôsobí ako z iného sveta, zelené pastviny, ale i ľudoprázdna pustina vo výšinách na streche sveta. A k tomu milí a dobrosrdeční ľudia. Asi nie je možné, aby niekomu krajina ako Tadžikistan nechýbala.

Turecko
zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

Cestovatelia, ktorí prechádzali Áziu „low cost“ štýlom zvyknú hovoriť, že najkrajšie zážitky majú práve s miestnymi ľuďmi, ktorí sú neskutočne pohostinní a priateľskí. Máte takéto skúsenosti?

Neviem, či cestujeme zrovna „low-cost“, skôr cestujeme tak, ako nás to baví, ale áno, po ceste sme stretli desiatky skvelých ľudí, s ktorými sa nám občas ťažko lúčilo. Často sa k nám prihovorili úplne cudzí ľudia, občas sa zaujímali o nás, odkiaľ sme, o náš príbeh, ale často nás ľudia, ktorí nás prvýkrát v živote stretli, pozvali na večeru, ponúkli nocľah, dávali drobné darčeky na pamiatku, radili nám a rozprávali o svojich krajinách.

Takto sme napríklad úplne nečakane skončili na obede na vojenskej základni, na kurdskej svadbe, pohostili nás a nechali prespať v mešite, v reštauráciách či i v drahých hoteloch. Pri problémoch s autom sa vždy našiel niekto, kto pomohol, pri kempovaní sa občas ráno niekto objavil a podaroval nám ovocie, dostali sme desiatky pozvaní na večeru či nocľah.

ROZHOVOR: Ak boli muži nepríjemní, vymyslela som si, že som lesba, hovorí Slovenka Zuzka. Z Gruzínska stopovala až do Indie

 Dokonca pri krátkom státí na semaforoch niekto pristúpil k okienku, dal sa s nami do reči, v rýchlosti nám poradil aké miesta navštíviť v okolí, na čo si dať pozor a na pamiatku nám venoval nejakú drobnosť či niečo k jedlu. Alebo len počas šoférovania nám ľudia kývali a neskôr nám posielali fotky, ako nás stretli, so želaním šťastnej cesty. Za každé podobné stretnutie sme boli neskutočne vďační a občas sme zostali až nemo bez slov stáť, akí dokážu byť ľudia dobrosrdeční a i keď majú tak málo, pre nás možno až nepredstaviteľne málo, tak i s tou trochou sa dokážu podeliť.

Aj preto, keď sme vedeli, že naša cesta sa chýli ku koncu, sme v Mexiku pri nákupe potravín pre seba urobili o trochu väčší nákup, jedlo pobalili do tašiek a chodili ho rozdávať ľuďom na ulici. Počas pandémie, bez turistického ruchu ako všade vo svete, to v Mexiku ľudia nemali ľahké a chceli sme pomôcť aspoň tak, ako sme vedeli. Veríme, že ak sa človeku stane niečo dobré, mal by to posunúť ďalej.

Zvládla Opel Corsa ázijské prevýšenia, púšte a rozbité cesty?

Rozhodne áno. Hlavne sme sa obávali prevýšenia na Pamírskej magistrále, ktorej najvyšší bod dosahuje 4655 metrov nad morom, ale náš malý oplík to zvládol lepšie než my. Na zlých cestách sme občas museli ísť slimačím tempom, ale poznáte to – pomaly človek ďalej zájde.

Pamír
zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

Nebáli ste sa, že vás zradí niekde, kde sa pomoci tak skoro nedovoláte?

V takejto situácii sme boli asi len raz. V Tadžikistane na Pamírskej magistrále sme odbočili do hôr, kde malo stáť opustené sovietske observatórium. Bolo to vo výške cez cca 4 000 metrov nad morom, kde sme bez aklimatizácie nechcene rýchlo vystúpali. Bolo nám zle, bolela nás hlava, dokonca chvíľami tiekla i krv z nosa.

V tejto časti sveta sme i na hlavnom ťahu stretli len minimum ľudí a na tejto opustenej ceste k observatóriu by sme možno nemuseli nikoho stretnúť aj celé dni. Tu sa nás zmocnil pocit, že ak by sa čokoľvek stalo, nemuselo by to dopadnúť dobre, preto sme sa radšej otočili. V tejto situácii a pri tom, ako sme sa cítili, by sme sa zrejme rozhodli rovnako s akýmkoľvek autom.         

Cestu ste započali v Európe, kde ste sa dostali za severný polárny kruh. Prebúdzať sa v takej zime v spacákoch v aute asi nie je najpríjemnejší zážitok.

Do severnej Európy sme cestovali v lete. Trochu silnejší mráz nás zastihol len na úplnom severe Nórska, neďaleko najsevernejšieho bodu kontinentálnej Európy Kinnarodden. Horšie to však bolo v USA, hlavne v Utahu, nočné teploty spadli až k -15 °C.

Kempovanie a spanie v aute v takýchto podmienkach po pár nociach už nebola taká sranda, ale nehodnotíme to negatívne. Bola to skvelá skúsenosť a skúška nášho odhodlania. Počas noci nám v spacákoch bolo relatívne teplo, najhoršie to bolo ráno pri stávaní, keď sme z nich museli vyliezť alebo keď sme po túrach v prírode v snehu boli uzimení, mokrí a v aute sme si spacáky museli vyhriať vlastným teplom. Hlavne kvôli tomu do budúcna určite chceme mať v aute nezávislé kúrenie. Keď sa človek vráti premrznutý z túry, bude to určite príjemnejšie.  

zdroj: Spolu na cestách/Together on Roads

Je cestovanie takýmto štýlom jednoduchšie v Európe, alebo ste tu narazili, naopak, na viac komplikácii?

To závisí človek od človeka. Podľa nás sa takto cestuje jednoduchšie rozhodne mimo Európu. Napríklad v USA je nespočetne možností na kempovanie a je to doslova kempingový raj. Stačí dodržovať pár jasne stanovených, logických pravidiel a skvelé miesto na kempovanie v prírode sa dá nájsť veľmi ľahko. Dokonca i oficiálne kempy sa dajú nájsť za pár drobných.

Naopak, veľká časť Európy je v tomto veľmi obmedzujúca. Taktiež i v Mexiku či v Ázii sa podobné miesta hľadali ľahšie. Ale napríklad v Mexiku sme stretli nemecký pár, ktorému cestovanie po Latinskej Amerike takýmto štýlom nevyhovovalo, pretože sa necítili byť v bezpečí a skôr si hlavne kvôli bezpečnosti chválili Európu. Alebo sme stretli pár z Rumunska, ktorí sa cítil pri kempovaní v bezpečí v Mexiku, no mali skôr zlý pocit z USA.

Najnovšie