Peter Michalík s priateľmi založil malé knižné vydavateľstvo. Teraz ukazujú, ako sa dá z BRAKu vytvoriť bestseller

  • Najprv láska ku knihám, potom vlastný knižný festival, ktorý sa bleskovo rozrástol do závratných rozmerov a onedlho úspešné knižné vydavateľstvo, ktoré sa drží nemenných hodnôt. Peter Michalík, programový riaditeľ festivalu BRaK, sa k svojej vysnívanej práci nedostal priamočiaro, no literatúra ho nakoniec zaviedla na miesto, kde je doma. O tom, aké šance presadiť sa má malé vydavateľstvo na Slovensku, ako rozpoznať dobrú knihu, aj o tom, či sa z vydávania kníh v dnešných digitálnych časoch môže stať zlatá baňa, sme sa rozprávali krátko pred štartom najčerstvejšieho ročníka festivalu.
collageasdfghj
Archív BRaK/mišenka
  • Najprv láska ku knihám, potom vlastný knižný festival, ktorý sa bleskovo rozrástol do závratných rozmerov a onedlho úspešné knižné vydavateľstvo, ktoré sa drží nemenných hodnôt. Peter Michalík, programový riaditeľ festivalu BRaK, sa k svojej vysnívanej práci nedostal priamočiaro, no literatúra ho nakoniec zaviedla na miesto, kde je doma. O tom, aké šance presadiť sa má malé vydavateľstvo na Slovensku, ako rozpoznať dobrú knihu, aj o tom, či sa z vydávania kníh v dnešných digitálnych časoch môže stať zlatá baňa, sme sa rozprávali krátko pred štartom najčerstvejšieho ročníka festivalu.

Ak by sa detské sny plnili a ty by sa stal tým, na čo si sa ako dieťa hrával, kde by sme ťa dnes našli?

Pod kolesami. Túžbu stať sa opravárom áut som si musel osvojiť od nejakého kamaráta v škôlke. Asi mal silné presvedčovacie metódy, lebo odvtedy ma táto téma vôbec nezaujíma. Nezaujíma ma dokonca až natoľko, že dodnes nemám auto, ani vodičák.

Archív BRaK/mišenka

Namiesto vyučenia sa za automechanika si vyštudoval filozofiu, začal moderovať v rádiu a zakotvil ako spoluzakladateľ knižného vydavateľstva a najväčšieho knižného festivalu tohto druhu na Slovensku. Ako sa to všetko zomlelo?

Ako presvedčený nečitateľ, ktorý dával prednosť televízoru a počítačovým hrám, som na gymnáziu aj vďaka skvelej slovenčinárke objavil výbornú knihu. Od jej prečítania sa to so mnou vezie týmto smerom. Bol to Zámok, čudesný, nedokončený román Franza Kafku o zememeračovi, ktorý sa snaží, ktovie prečo, dostať na zámok, ktorý vlastne ani nie zámkom. Bolo to pritom celé také sugestívne, že som sa rozhodol v knižnom hľadaní pokračovať – a trvá to dodnes, so všetkými spomínanými zastávkami.

Nie vždy bol môj záujem o knihy spojený s predstavou festivalu, či tobôž vlastného vydavateľstva. Z miest, kde som počas štúdií fungoval, som si postupne priniesol predstavu knižného podujatia, ktoré tvorí významnú časť kultúrneho kalendára. V Bratislave vtedy podujatie tohto typu chýbalo. Dôležitý moment nastal po skončení štúdií, kedy sme sa pri nápade spraviť v Bratislave festival stretli hneď niekoľkí.

S Ferčim Malíkom a Martinou Kotlárikovou sme pripravili prvý, jednodňový  BRaK a o pár mesiacov neskôr aj prvý „veľký“ BRaK v Pisztoryho paláci. Jeho základom bolo spojenie medzinárodného programu a prezentácie malých vydavateľstiev. Netrvalo dlho a jedno sme si sami založili.

Archív BRaK/mišenka

V čom sa BRaK líši od iných knižných festivalov?

Myslím, že hlavne tým, že sa sústredí na všetky aspekty života knihy. Nielen na jej obsahovú stránku, ako to robia literárne festivaly, ale v rovnakej miere aj na jej vizuálnu a materiálnu podobu, či dokonca na vydavateľskú a marketingovú prax. Hosťami festivalu sú okrem autorov aj skvelí ilustrátori, dizajnéri, tvorcovia písma, úspešní vydavatelia. A celé to má príjemnú atmosféru kaviarne, čo považujem za ďalší významný identifikátor. Od začiatku sme sa sústredili na malých vydavateľov, pretože sa nám zdalo, že práve odtiaľ vanie svieži a odvážny vietor. Chceli sme pre nich vytvoriť plnohodnotný prezentačný priestor, lebo malí vydavatelia, hoci ich tvorba patrí k tomu najlepšiemu, čo doma máme, jednoducho nemajú na to, aby sa zúčastňovali komerčne zameraných veľtrhov.

Ako festival vyrástol v porovnaní s prvým ročníkom?

Prvý BRaK sa uskutočnil v decembri 2013. Dnes ho však s Ferčim a Martinou nazývame „nultý“, lebo sa konal v zime a trval len jeden deň. O pol roka neskôr vznikol prvý regulárny ročník so všetkým, čo dnes tento festival definuje. Odvtedy sme ho profesionalizovali a venujeme sa mu celý rok, nielen tri mesiace. Nejaké veci už máme dohodnuté dokonca aj na rok 2018. Prvý BRaK nás napriek mnohým začiatočníckym nedorobkom presvedčil o tom, že podujatie tohto druhu chýbalo omnoho širšej skupine ľudí. Festival rastie aj čo do objemu, hoci jeho megalomanizácia nie je našim cieľom. Skôr naopak, chceme, aby si BraK zachoval komornú, priateľskú atmosféru, kvôli ktorej ho majú mnohí ľudia radi.

Čo si sa počas štyroch rokov organizovania festivalu naučil?

Že štvordňový festival sa pripravuje celý rok preto, aby z neho napokon organizátor nevidel takmer nič. :)

Archív BRaK/mišenka

BRaK je skratka Bratislavského knižného festivalu, je však aj názvom vydavateľstva, ktoré ste založili krátko po zorganizovaní prvého ročníka. Pre tých, ktorí túto súvislosť nepoznajú, môže byť zvláštne čítať BRaKové knihy, hoci nie sú brakom, práve naopak…

Tá hra sa nám okamžite zapáčila. Keby sme nerobili knihy, ale autá, firma by sa volala Šrot. :)

Čo vás viedlo k založeniu vlastného vydavateľstva?

Dnes si skôr kladiem otázku, či sa tomu dalo vôbec vyhnúť. BRaK sme od začiatku koncipovali ako festival pre malých vydavateľov, ktorí robia veľké knihy. Prácu mnohých z nich sme obdivovali, a tak sme sa v jednom momente rozhodli vybrať sa podobnou cestou. Konkrétnym impulzom bola kniha Vojna, ktorá zmenila Rondo našich priateľov – ilustrátorov z Ukrajiny. Tri minúty potom, čo sme ju v Ľvove po prvýkrát uvideli, bolo jasné, že ju musíme vydať. O tri dni sme mali v rukách práva a o tri týždne už samotnú knihu. Keď sa na to pozriem spätne, netuším, ako sme to mohli takto stihnúť – navyše tesne pred samotným festivalom, kedy máme plno inej roboty.

Archív BRaK/mišenka

Začali ste knihou, ktorá bola o vojne a pre deti – celkom netradičný krok…

Od začiatku sme vedeli, že chceme vydávať knihy, ktoré čitateľov – vrátane tých najmenších – nepodceňujú. Dobré knihy pre deti by mali primeraným spôsobom ukázať, čo je súčasťou reálneho sveta okolo nás. To, že za našich životov touto súčasťou vojna nebola, je naše veľké šťastie. Naši rovesníci v susednej Ukrajine, odkiaľ sme túto knihu priniesli, to však povedať nemôžu.

Tušili ste pri vydávaní prvej knihy, do čoho idete? Mali ste skúsenosti s podnikateľskou mašinérou a know-how o zákulisí knižného biznisu?

Napriek tomu, že sme určitý obraz o vydavateľskej scéne mali, do samotnej praxe sme vstupovali, ako inak, nepripravení. Ale nebolo to ani žiadne harakiri – spočítali sme si aspoň toľko, že keď sa naša prvá kniha vypredá, budeme na nule. Ako biznis plán nič moc, ale vtedy na začiatku nám to stačilo – pomohli sme predsa na svet peknej veci. Dnes už samozrejme konáme tak, aby sme svojimi rozhodnutiami zabezpečili riadny chod vydavateľstva a to bez rezignácie na pôvodne nastavené kvalitatívne ciele. Našťastie máme na Slovensku čoraz viac malých vydavateľov, ktoré úspešne dokazujú, že sa to dá. Základom je dobrá starostlivosť nielen o knihy, ale aj o ich čitateľov.

Vo vydavateľstve je potrebná dávka investície, ktorej návratnosť niekedy trvá aj roky…

V porovnaní s inými odvetviami nie sú vstupné náklady také strašné, na vydanie knihy potrebujete pár tisíc euro. Keď sa knihe darí, môžu sa vám vrátiť aj veľmi skoro. Keď nie, môže to trvať roky, prípadne sa návratnosti nikdy nedočkáte. Kalkulačku sme ale pri rozhodnutí pustiť sa do vydávania v rukách nedržali.

Poznali ste trampoty menších vydavateľov a žiaľ aj to, ako môžu skončiť. Neodradilo vás to pri zakladaní vlastného vydavateľstva?

Je pravda, že knihy z malých vydavateľstiev si k čitateľovi hľadajú cestu o niečo ťažšie. Pod malým vydavateľstvom mám na mysli jedného – dvoch ľudí a malý okruh spolupracovníkov. Pri týchto kapacitách je dosť ťažké obsiahnuť okrem samotného vydávania aj oblasť distribúcie, marketingových a obchodných záležitostí. Veľké vydavateľstvá majú v tomto smere oveľa väčšie zdroje aj možnosti.

No hoci má vydávanie kníh svoje špecifiká, nefunguje v nejakom paralelnom vesmíre. Je normálne, že sú úspešné, aj menej úspešné príklady. Druhá vec je, že úspech, či neúspech je v tomto segmente zvlášť ťažké hodnotiť len podľa čisto ekonomických kritérií: tí, ktorí doň vyrývajú najhlbšiu brázdu, nemusia byť – a spravidla ani nie sú – tí, ktorým sa po finančnej stránke najviac darí.

Archív BRaK/mišenka

Koľko titulov ste už vydali v BRaKu a ako by si ich charakterizoval?

Sme stále mladé vydavateľstvo, čoskoro uzavrieme prvú desiatku kníh. Je to veľmi pestrá ponuka – nájdete tam knihy pre deti, pôvodnú tvorbu, preklady, literárnu klasiku, poéziu, aj komiks. Ťažko povedať, čo tieto rôznorodé tituly spája, snáď len to, čo hovoríme aj ľuďom, ktorí si naše knihy kupujú – toto nie je brak. Sme otvorení aj oblastiam, ktoré na Slovensku nemajú výrazné zázemie, ako napríklad picture-book, či komiks. Dobré knihy nemajú žánrové hranice.

Ozývajú sa vám potenciálni autori aj sami?

Ako vydavateľstvo nás literárni ašpiranti rozpoznali hneď po vydaní prvej knihy, ponuky na rukopisy prichádzajú a s niekoľkými už aj pracujeme.

Čo musí mať dobrá kniha, aby vyvolala diskusiu a vzbudila záujem?

Kniha môže priestor venovaný určitej téme obohatiť – tým, že ponúkne nejaký nový provokatívny pohľad alebo názor, ale tento priestor môže aj sama vytvoriť. Na to prvé stačí pozorne sledovať čitateľské nálady a preferencie, na to druhé treba oveľa viac.

Ako môžu knihy z malých vydavateľstiev zaujať na poličkách kníhkupectiev?

Mnohí si myslia, že najmä krikľavou, vyzývavou obálkou. Rozdiel je v rovnosti šancí. Keď sa knihy – pekné aj menej pekné, z malých aj veľkých vydavateľstiev – ocitnú spolu na jednom pulte, nastáva demokratická situácia – o pozornosť čitateľa sa môžu uchádzať z rovnakej východiskovej pozície – podmanivým vizuálom, materiálovým spracovaním… To je princíp novinkového pultu. Za knižnými pyramídkami a exkluzívnymi stojiskami je však spravidla aj poriadne vysoká faktúra, ktorú si malý vydavateľ nikdy nebude môcť dovoliť a určitý druh literatúry tam nikdy neuvidíme.

Archív BRaK/mišenka

Hoci cieľom vydávania krásnych kníh nie je len zisk, aj uživiť sa treba – je náročné byť ziskový?

Na prvé knihy sme si vzali pôžičku a odkedy sme ju splatili, peniaze, ktoré začali knihy generovať, putujú najmä do réžie organizácie a nových titulov. Uchádzame sa aj o prostriedky z rôznych grantových programov. Ja osobne budem spokojný, keď sa podarí nastaviť vydavateľský model z dlhodobého hľadiska tak, aby živil ľudí, ktorí knižky tvoria a vytváral zdroje na ďalšie tituly. Vlastné sídlo pod Slavínom nateraz kupovať nepotrebujeme, zatiaľ nám stačia notebooky a kaviarne.

Aké sú vízie a plány BRaKu na najbližšie obdobie?

Vydavateľskú, aj festivalovú agendu riešime pod jednou strechou a z toho tak trochu vyplýva aj náš pracovný kalendár. Na jar sa sústredíme viac na festival, v jeseni na nové knihy. Chceme do začiatku festivalu obohatiť domácu ponuku o zaujímavé prekladové tituly, ako Walden H. D. Thoreaua, alebo slávnu grafickú novelu Maus Arta Spiegelmana. Z pôvodnej tvorby to bude napríklad poviedková zbierka dramaturga SND Daniela Majling Ruzká Klazyka a na jeseň aj jeho nový komiks, ktorý sa mne osobne zdá ešte lepší ako dnes už kultový Rudo.

Vydávate aj pôvodnú tvorbu, knihy slovenských autorov sa však za hranice dostávajú len pomaly a ťažko. Prejavil už niekto záujem o preklad pôvodnej tvorby z vášho vydavateľstva? Čo by potrebovala slovenská literatúra najviac, aby sa rozvíjala?

Prekladov a zahraničných vydaní je oveľa viac, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, najmä vďaka nenápadnej, no súvislej práci LIC. Na to, aby sa slovenská tvorba viac presadila v zahraničí si treba uvedomiť, že dobrá literatúra sa nepredáva sama. Citeľne tu chýba post literárneho agenta. Napríklad v hudobnom biznise je to úplne bežné. Spisovatelia riešia agendu zahraničných vydaní spravidla sami – ak vôbec. Pokiaľ ide o preklady kníh z nášho vydavateľstva, dobre sa darí knihe Mareka Vadasa a Daniely Olejníkovej Útek. Nedávno vyšiel český preklad a pripravujú sa aj vydania v Číne, Južnej Kórei, Španielsku a Slovinsku.

Archív BRaK/mišenka

 

 

Čo máš na svojom živote a práci najradšej?

To, čo mi na nich zároveň aj najviac vadí – že ich vzájomnú hranicu viem niekedy len veľmi ťažko rozpoznať.

Archív BRaK/mišenka

 

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie

Aktuálne čítajú

Trendové videá