Prvý Slovák, ktorý prešiel 4 270 km z Mexika do Kanady: Pacifická hrebeňovka bola pre mňa životná výzva (ROZHOVOR)

  • Milo Daníšek je prvý Slovák, ktorému sa podarilo prejsť pešo celú Pacifickú hrebeňovku, jednu z najznámejších diaľkových trás na svete
  • V rozhovore nám prezradil svoje zážitky z cesty z Mexických hraníc do Kanady
pacifická hrebeňovka
Milo Daníšek
  • Milo Daníšek je prvý Slovák, ktorému sa podarilo prejsť pešo celú Pacifickú hrebeňovku, jednu z najznámejších diaľkových trás na svete
  • V rozhovore nám prezradil svoje zážitky z cesty z Mexických hraníc do Kanady

Pacifickú hrebeňovka, PCT, je v súčasnosti pravdepodobne najznámejšia diaľková trasa na svete. Je dlhá 4270 kilometrov a tiahne sa z Mexickej hranice, cez západné pobrežie Spojených štátov až po hranice Kanady. Trasu u nás spopularizovala pôvodne kniha, a neskôr aj úspešný film Divočina, kde sa hlavnej hrdinke Cheryl podarí nájsť vďaka ceste samú seba.

Cez púšte, hory, priesmyky a vlastne naprieč celou Amerikou sa vydal aj Slovák Milo Daníšek, spolu s parťákom z Českej republiky.

  • Čo Mila viedlo k tomu, aby sa na PCT vydal
  • O tom, že pocit hladu je jeden z najčastejších, ktoré účastníci cítia
  • Ako telo zvláda takúto záťaž a koľko kilogramov si so sebou niesol
  • Prečo bolo správanie sa Američanov pre Mila prekvapením
  • Ako sa ich snažil byvol vyhnať zo svojho teritória, keď spali v stane
  • Kedy sa dostavila prvá kríza a či uvažoval, že cestu ukončí

Pred troma rokmi si absolvoval Pacifickú hrebeňovku, rok dozadu trasu G20 na Korzike a minulý rok cestu Tour du Mont Blanc. Ako si trávil toto leto, keď situácia cestovaniu veľmi nepriala?

Áno, tento rok skutočne cestovaniu príliš neprial, ale myslím, že to je v danej situácii to najmenej, takže pre mňa bolo leto v znamení turistiky po našom peknom Slovensku.

Predchádzali PCT nejaké iné veľké trasy, ktoré si predtým absolvoval alebo si takto išiel prvýkrát?

To ani náhodou, môj životný výkon dovtedy bol trojdňový prechod Veľkej Fatry, približne 70 kilometrov a luxusné spanie na chatách. Aj preto bola pre mňa Pacifická hrebeňovka ako z iného sveta a doslova životná výzva.

zdroj: Milo Daníšek

Vydať sa na cestu z Mexika do Kanady so sebou prináša aj veľa vybavovačiek a administratívy. Nie každému tiež americké úrady na jej absolvovanie dajú povolenie. Čo všetko si si pred odchodom museli zariadiť ty?

Presne ako hovoríš, celkovo je na túto cestu treba tri základné povolenia, a keďže predpoklad trvania cesty ja takmer pol roka, sú potrebné aj americké cestovné víza. Spomínané povolenia a registrácia sa dajú vybaviť bezplatne cez internet na stránkach asociácie PCT a jediný symbolický poplatok je spojený s vydaním spomínaných víz, o ktoré je potrebné požiadať na ambasáde USA v Bratislave.

O ľuďoch, ktorí sa rozhodli zdolať túto cestu sa hovorí, že sa na ňu vydajú kvôli vyhoreniu, či túžbe nájsť samého seba. K tomuto obrazu mohol tiež prispieť aj film Divočina, keď sa hlavná protagonistka takto liečila zo závislosti na heroíne. Aká bola tvoja motivácia?

Jeden človek – jedna cesta, životná filozofia, ktorá ale podľa mňa vystihuje aj rozmanitosť dôvodov  tisícov ľudí, ktorí sa rozhodnú každý rok postaviť na štart. Pre mňa bola hlavnou motiváciou kombinácia detského sna o Amerike, dobrodružstva a túžbou stať sa aspoň na čas tulákom ale aj osobnej výzvy v podobe nepredstaviteľnej vzdialenosti, ktorú je potrebné prejsť po vlastných, čiže takmer 4 300 kilometrov.

Ty si cestu prešiel za šesť mesiacov. Nie každý si ale môže dovoliť podobne na pol roka vypnúť.

Nie je to jednoduché, to máš pravdu, ale pre mnohých je to doslova životné rozhodnutie, takže sa dávajú výpovede z práce a podobne. Ja som to plánoval dlhší čas, takže som sa snažil všetky veci nastaviť tak, aby to klaplo a podarilo sa.

zdroj: Milo Daníšek

Máš dcéry aj manželku. Ako zvládli takto dlhé odlúčenie?

Pôvodná myšlienka bola ísť to spolu s manželkou a aj vďaka skvelej podpore v rodine by to bolo technicky možné, ale materinské city prevážili. A čo si budeme hovoriť, muži majú väčšie sklony v živote robiť takéto zdanlivo šialené veci, ženy sú v tomto smere tie rozumnejšie.

Koľko si musel na celé toto dobrodružstvo vynaložiť financií?

Ak nepočítam výbavu, tak samotná cesta aj s letenkami ma vyšla asi na 3 500 eur. Hlavnou položkou boli primárne potraviny, ale aj nečakané výdavky v podobe zmeny termínu spiatočnej letenky, zlomeného zubu, zhorených ponožiek, neplánovaného dokupovania topánok či extra vybavenia.

Spomínaš výbavu. Na všetky dlhšie trasy sa odporúča baliť ultralight a zvažovať každý gram v batohu. Čo všetko si mal pobalené?

To je otázka na samostatný rozhovor, ale pointa je zbaliť sa skutočne čo najľahšie. Aspoň teda my sme si v tomto smere nechali takto poradiť. Preto hovorím v množnom čísle, pretože som sa na túto cestu vydal a aj ju dokončil spolu s kamarátom Pavlom Sabelom z Frýdku-Místku, takže sme boli vlastne taká československá výprava.

Ale keď to tak stručne zhrniem, tak okrem batohu som mal veci na spanie, čiže stan, spacák a karimatku, ďalej veci na varenie ako varič, lyžicu, fľaše a filter na vodu, náhradné oblečenie a veci do dažďa, nejaká elektronika ako foťák, mobil, powerbanka, lieky, nejaká hygiena a zopár ďalších drobností. Suma sumárum, keď už bola reč o tej váhe, tak celá táto výbava sa, okrem vecí čo má človek oblečené a ak nerátam vodu a jedlo, kompletne zmestila do šiestich kilogramov. V deň štartu pribudli ešte potraviny asi na štyri dni a päť litrov vody. Váha tak vyskočila na približne 16 kilogramoch.

požiar
zdroj: Milo Daníšek

Ako telo zvláda takúto záťaž?

Treba začať opatrne a postupne telo na záťaž zvykať. Nebol by všeobecne asi problém hneď dupnúť naplno, aj keď to nebol náš prípad, ale človek sa vystavuje riziku napríklad zápalu achiloviek alebo bolesti kolien. A achilovky nevyliečiš tak, že si dáš deň pauzu a si v pohode, sú to potom dlhé dni núteného oddychu, a to nie je ďaleko od domova nič príjemné ani praktické.

Ako si riešil to, aby si mal vždy dostatok jedla?

Keďže človek si na PCT musí všetko niesť na chrbte desiatky kilometrov denne, stále musí v tomto smere robiť kompromisy. Aj jedlo je posudzované prizmou hmotnosti, čiže čo najľahšie, ale zároveň čo najkalorickejšie. Takže o dostatku sa hovoriť nedá ani zďaleka.

Stále to boli kompromisy, keďže pocit hladu je jeden zo základných pocitov na PCT. Vždy máš chuť zjesť toho viac ako si môžeš dovoliť, keďže jedlo máš presne rozdelené a naplánované podľa počtu dní, ktoré vieš, že budeš v „divočine“ bez možnosti doplnenia zásob. Plánovanie v tomto smere je doslova životne dôležité, ale v zásade nič extra náročné. V súčasnej modernej dobe je veľa aplikácií  pre PCT a iné trasy, kde si vieš dopredu pozrieť a naplánovať miesta na zásobenie ako aj všetky vodné zdroje na trase.

Je rozdiel v tom, keď sa má človek pobaliť na týždňovú turistiku a na polročnú?

Veľký. Musíš sa baliť v zmysle, že sa z teba stane doslova bezdomovec, takže všetko čo potrebuješ k životu, celý tvoj dom, kuchyňu, spálňu, kúpeľňu, šatník a špajzu si budeš niesť na chrbte. Takže žiadne také, že po túre hodíš batoh niekde do rohu a naložíš sa do horúcej vane.

Pravdou ale je, že po čase, keď si na to celé zvykneš a prispôsobíš sa tomu, tvoj život sa krásne zjednoduší a prežiari pocitom slobody.  A domovom sa ti bez problémov stane akékoľvek pekné miesto, kde sa práve v ten podvečer nachádzaš ale aj park v strede mesta alebo kus rovnej zeme vedľa benzínky, lúka nad supermarketom, predsieň zamknutej chaty,  ako aj podlaha v obývačke, kde vedľa v izbe pobehuje prasa čoby domáci miláčik…

Mnoho účastníkov PCT s láskou spomína na ,,Trail Angelov“, domácich, ktorí dobrovoľne pomáhajú turistom. Popíš nám s nimi tvoje skúsenosti…

Doslova dojímavé a šokujúce.  Trail Angels je extra fenomén mimo toho čom sme zažili s akože bežnými Američanmi. Jeden príklad za všetky, čo bo som spomenul, bol starší manželský pár, ktorých kamaráti pre nás prišli na letisko do San Diega, odviezli nás k nim domov, kde sme spali tri noci spolu s ďalšími možno 30 hikermi, ktorí štartovali v termíne ako my.

Títo manželia nás všetkých  honosne kŕmili, chodili sme po ich dome, umývali sa v ich kúpeľni, spali v ich dome alebo na záhrade, mali k dispozícii internet, celé technické zabezpečenie, všemožnú pomoc a podporu na akú sme si pomysleli, a potom nás v deň štartu odviezli na asi 30 kilometrov vzdialenú mexickú hranicu.

A toto robia deň čo deň pár mesiacov v roku. Začali s tým už pred 15 rokmi. Len v roku 2019 takto u seba doma ubytovali a postarali sa o 1 200 turistov. Títo manželia sa volajú Barney and Sandy Mann, ale známejší sú pod hikerskými prezývkami Scout a Frodo a za toto celé od vás nezoberú ani korunu. Čo viac dodať. 

zdroj: Milo Daníšek

A čo teda ostatní Američania? V roku 2017 začínal Trump ako prezident, bolo cítiť jeho politiku v uliciach?

Celé západné pobrežie je stabilne baštou demokratov, ale odhliadnuc od tohto faktu sme sa nijakým spôsobom ani v dobrom ani zlom s politikou nestretli.

Zato Američania, ktorých sme cestou stretli boli pre nás jedno úžasné prekvapenie. Milí, komunikatívni, úprimne zvedaví ľudia, ktorých poznáš pár minút keď ťa berú na stope do mesta pre zásoby a zrazu zistíš, že sedíš u nich doma na večeri alebo ležíte pod hviezdnou oblohou niekde v lese vo vírivke či neznáma pani, ktorá sa s tebou dá do reči v rade pri pokladni a potom ti zaplatí celý nákup. V tomto smere sa nám diali až paranormálne veci.

Pri ,,hikeroch“ sa zvykne obťažnosť túry ilustrovať aj tým, koľko topánok zodrali. Koľko to bolo v tvojom prípade?

To je ľahká matematika, my sme menili topánky každých zhruba 1000 km, hlavne z dôvodu prešliapania a stvrdnutia podrážok. Sú ale hikeri, ktorí to prejdú v jedných topánkach, je ich takých ale samozrejme minimum. Zaujímavosťou je, že na takýchto diaľkových trekoch sú najpoužívanejšie a obľúbené ľahké bežecké topánky, v púšti, daždi aj snehu. Okrem iných výhod ako je napr. ich váha je aj to, že tak ako sa rýchlo sa namočia tak rýchlo sa aj vysušia.

Ako si už spomínal, na cestu si sa vydal aj s kamarátom z Českej republiky. Ako ste to prežili pol roka vo dvojici? Nemali ste zo seba ponorku?

Prakticky vôbec, respektíve nič čo by stálo za zmienku. V tomto smere bol výber parťáka šťastná voľba. Myslím, že veľkú časť úspechu celej výpravy zohral práve fakt, že sme si vzájomne sadli. Inak počas približne troch mesiacov sa k nám pridal ešte Korzičan Martin Remiti, na čo veľmi radi spomíname. To bol taký živel, že sme plašili zver široko ďaleko a často nám šli až slzy od smiechu, čo bol výborný liek hlavne keď prišli horšie momenty a únava.

zdroj: Milo Daníšek

Kedy prišla prvá kríza, keď si začínal spochybňovať, či sa vôbec dostaneš do cieľa?

To viem úplne presne. Bol to úvod Sierry Nevady, začiatkom júna, keď sme sa po zdolaní Mount Whitney brodili snehom, ktorý tam už dávno v tom čase nemal byť, respektíve nie v takom množstve. Ale práve v roku 2017 ho napadlo najviac  za posledných sedem rokov. Nevideli sme žiadny chodník, zapadali sme po stehná do snehu, začali sa obávať úrazov, boli sme unavení a náš postup sa dramaticky spomalil. Vytrácala sa radosť z hikovania a vtedy sme si práve uvedomili, že takýmto tempom získame časovú stratu, čo by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľa a aj jediný termín, ktorý sme museli dodržať, a to bol termín vypršania našich víz.

Vtedy sme po zvážení všetkých faktov urobili jedno z našich najlepších rozhodnutí. Preskočiť väčšiu časť Sierry, približne 1000 kilometrov až do miest kde už bude snehová situácia lepšia, prísť do Kanady a na jeseň sa do Sierry opäť vrátiť, a preskočený úsek dokončiť ako naše veľké PCT finále. Zachytili sme tak v plnej kráse nádherný Washington ešte bez jeho nechválne známych jesenných dažďov a prvého snehu, a skutočne veľkolepú Sierru Nevadu v jej farebnej kráse indiánskeho leta.

Boli aj momenty kedy si to chcel vzdať? Čo ťa hnalo dopredu?

To nie, vyslovene vzdať som to nechcel nikdy. Boli určite ťažšie chvíle, takáto cesta nie je iba o radosti, ale aj o smútku, vyčerpanosti a fyzickej bolesti ale motivácia bola silná. V mojom prípade hlavne túžba nesklamať predčasným návratom moju rodinu, vďaka ktorej som hlavne mohol niečo takéto ako je PCT vôbec zažiť.

zdroj: Milo Daníšek

Spoločníkov okrem ďalších ,,trailerov“ tvoria aj zvieratá. Obzvlášť medvede a pumy vedia spôsobiť riadne problémy.

Medveďov sme sa skutočne báli a len v Sierre. Sú ich tisíce ale našťastie to nie sú medvede Grizly, ale tzv. Blackbears, čo nie je taký agresívny druh. Ja som mal napríklad všeobecne zo začiatku problém so spaním v divočine. Zvlášť ak boli tiché noci, bez vetra, bez šumenia vody, keď doďaleka počujete každú prasknutú vetvičku. Po čase to všetko prešlo a bol to tiež super oslobodzujúci pocit.

Paradoxne najviac strachu sme zažili v Kalifornii s jedným býkom, ktorý nás uprostred noci navštívil a revom asi meter od stanu dával najavo, že sa mu naša prítomnosť v jeho rajóne vôbec nepáči. Vtedy som doslova umieral od strachu.

Ale spomínaného medveďa sme nakoniec videli len jedného, a to asi aj vďaka Martinovi, ktorý sa vďaka svojmu južanskému temperamentu stále smial, vykrikoval a spieval, takže zvery vedeli o nás s veľkým predstihom.

Púm sme sa nebáli vôbec. Stretli sme na začiatku jedného staršieho pána, ktorý sa dlhé roky venoval práve pumám a on nám s úsmevom povedal, že vidieť pumu vo voľnej prírode sa rovná takmer zázraku. Sú to vraj mimoriadne plaché a opatrné zvieratá. Najviac sme ich prítomnosť, ako aj prítomnosť medveďov, zaregistrovali jedno zasnežené ráno na konci PCT v Sierre, keď sme v snehu videli veľa čerstvých stôp. V ten deň sme veru spievali a vykrikovali viac ako obvykle.

Ktorý úsek ti dal najviac zabrať a naopak, ktorá časť Ameriky v tebe zanechala najväčší dojem?

PCT je skutočne veľmi komplexný zážitok, aj v dobrom aj v zlom. Náročné momenty hlavne v podobe únavy a vyčerpanosti nás sprevádzali takmer každý deň, každý úsek bol výzvou iným spôsobom. Južná Kalifornia napríklad svojim púštnym charakterom a vysokými teplotami, Sierra na začiatku snehom a vysokou nadmorskou výškou, Oregon teplom a vlhkom v kombinácii s mračnami komárov ako z hororového filmu, Washington zase prudkými stúpaniami a klesaniami. Takže ako hovorím všade sa niečo našlo.

Celá trasa má povesť veľmi rozmanitého trailu a môžem to potvrdiť.  Je to, čo sa týka charakteru krajiny, nesmierne farebný trail, kde zažijete pravú púšť s kaktusmi a štrkáčmi, monumentálne veľhory, hlboké lesy so stovkami jazier ale aj dažďový prales so závojmi machu na konároch stromov a divoké rozoklané hory s ľadovcami na dosah ruky.

zdroj: Milo Daníšek

Ak by si to mal porovnať s ostatnými cestami, ktoré si absolvoval, v čom sa od seba odlišovali?

Ako už bolo spomenuté z dlhších trailov sme už aj spolu s manželkou prešli korzickú GR20 a trail okolo masívu Mont Black, takzvaný Tour du Mont Blanc. To sú približne 200 kilometrové traily, ale zanechali v nás  hlbokú stopu. Korzika je divoká, prekrásna a zvláštne exotická. TMB je zase túlanie sa nádhernou alpskou prírodou tromi štátmi, Francúzskom, Švajčiarskom a Talianskom… Celkovo je GR 20 označovaný ako najťažší európsky trail, TMB zase ako najkrajší. Myslím, že niečo na tom bude. Sú to určite jedny z TOP svetových trailov.

A čo Slovensko, kde chodíš na turistiku najradšej doma?

Slovensko nemám zďaleka pochodené tak, ako by som si predstavoval. Je tu naozaj ešte čo objavovať, ale keď mám byť konkrétny tak medzi moje obľúbené klasiky patria samozrejme Tatry a Fatry.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK