Rozhovor so psychologičkou: Prečo sa počas Vianoc ideme zblázniť a čo to o nás hovorí?

Lenka Sidorová / 3. decembra 2018 / Lifehacking

zdroj: Archív Denisa Pinková/pixabay
  • Prečo po­čas Via­noc pre­pa­dáme ná­kup­nému ošiaľu?
  • Čo sa deje na­šej duši v kul­túre kon­zumu?
  • Čo by nám všet­kým na­ozaj pros­pelo?

„Och nie, za pár dní sú Via­noce a ja ešte ne­mám dar­čeky. A čo komu kú­pim? Veď všetci majú všetko…“ takto ne­jak sa prav­de­po­dobne cíti väč­šina z nás, keď oča­ká­vame prí­chod nášho naj­väč­šieho sviatku. Na­miesto toho, aby sme si od­dýchli tak ako po­čas iných sviat­kov, sa do­stá­vame ešte pod väčší tlak a stres ako po­čas roka v pl­nom pra­cov­nom na­sa­dení.

Ďal­šou ka­pi­to­lou Via­noc je pre­je­da­nie sa s ná­sled­nými trá­via­cimi ťaž­kos­ťami a ná­ras­tom te­les­nej hmot­nosti, čo ve­die k ne­spo­koj­nosti zo sa­mého seba. Prečo si to ale ro­bíme? Na­ozaj mu­síme tak veľa plýt­vať, aby sme boli šťastní? Po­roz­prá­vali sme sa na túto tému s psy­cho­lo­gič­kou PhDr. De­ni­sou Pin­ko­vou, ktorá ok­rem toho pô­sobí ako kňažka, spre­vá­dzačka a me­diá­torka.

Prečo na Via­noce všetci bláz­nivo na­ku­pujú? Môžu za to re­klamy, kul­túra alebo je to už akási spo­lo­čen­ská cho­roba?

Ná­kupy sa v dneš­nej dobe stali tren­dom resp. zvlášt­nym spô­so­bom ako na­chá­dzať vlastnú iden­titu. Z od­bor­ného hľa­diska sa jedná o emočný hlad, ktorý je kom­pen­zo­vaný v zá­vere roka na­há­ňa­ním sa za ma­te­riál­nym uspo­ko­je­ním. Je to ilu­zorná pred­stava, že čím viac mám, tým sa bu­dem lep­šie cí­tiť, ale opak je prav­dou a člo­veka to že­nie k je­di­nému čím viac mám, tým viac chcem”. Jedná sa o ne­ve­domé od­klá­ňa­nie po­zor­nosti od svojho vnútra k akým­koľ­vek trb­lie­ta­vým, via­noč­ným, von­kaj­ším sti­mu­lom. V ko­neč­nom dô­sledku ra­dosť je chvíľ­ková a je­di­nec vchá­dza do no­vého roku s hl­bo­kou vnú­tor­nou práz­dno­tou, skráš­le­nou”  ďal­šími pri­bud­nu­tými a v mno­hých prí­pa­doch ne­pot­reb­nými ha­ra­bur­dami.

Upadá cez via­nočné ob­do­bie do dep­re­sie/ zlej ná­lady viac ľudí? Ako pa­ra­dox, že „šťastné a ve­selé…“

Áno, upadá je to ob­do­bie plné tmy” – slnka svieti me­nej, dni sú krat­šie. Ľu­dia si však ne­uve­do­mujú zá­sadnú vec, ke­dysi sa žilo cyk­licky. Každé ročné ob­do­bie malo svoj sym­bo­lický vý­znam s nut­nos­ťou du­šev­ného i du­chov­ného na­pl­ne­nia člo­veka v sú­lade s prí­ro­dou. Keďže dnešní ľu­dia niesú ochotní sa v zim­nom ob­dobí pri­ro­dzene za­hĺbiť do seba – uve­do­miť si, čo im celý rok pri­nie­sol i vzal, práve v ob­dobí zimy – chladu upadnú do dep­re­sií. Je to vý­krik duše o člo­ve­čiu po­zor­nosť. Má­lo­kto sa chytá, pre­tože nie­kedy to vno­re­nie sa  si za­slu­huje veľa od­vahy a pri­ja­tia i vlast­ných zly­haní a tie­nis­tých strá­nok seba. Po­tom pri­ro­dzene do­chá­dza k po­trebe kom­pen­zá­cií na­ku­po­va­cieho” typu, ako sme sa ba­vili vo vyš­šie uve­de­nej otázke.

Pros­pela by duši na­šej spo­loč­nosti skrom­nosť?

Jed­no­značne, člo­vek pre pre­ži­tie na­ozaj ne­pot­re­buje veľa. A ako ja ho­vo­rím Me­nej je vždy viac”. Keď sme za­hl­tení, strá­came sa… Za­budli sme na jed­no­du­chosť, ktorá by mala spre­vá­dzať každé naše ve­domé roz­hod­nu­tie, aj pri ná­kupe. Hold, žije sa viac ne­ve­domý ži­vot, kde u-v-e-d-o-m-e-n-i-e  sa  nieje prak­ti­zo­vané.

Dá sa po­ve­dať, že veľké a drahé dary ku­pujú väč­ši­nou tí, ktorí si nie sú istí vo vzťahu, aby ho upev­nili?

Ne­mys­lím si , že je to o vzťa­hoch ex­ter­ných k iným ľu­ďom. Skôr je to od­ra­zom vzťahu k sebe sa­mému. Ku­po­vať si iných veľ­kými darmi, zna­mená si ne­vá­žiť  sám seba na­toľko, až mám po­trebu ohu­ro­vať a pri­vä­zo­vať cez veľké dary.

Prečo majú re­klamy na člo­veka tak veľký vplyv?

Lebo ľud­ská rasa bola vždy ľahko ma­ni­pu­lo­va­teľná, dnes je to pod­po­rené skve­ĺými tech­no­ló­giami, vý­bor­nou psych­ló­giou re­klamy a člo­vek stráca slo­bodu i súd­nosť.

Ako je možné, že nie­kto je voči re­kla­mám úplne odolný?

Je to možné pri je­din­coch, ktorí do­sta­točne po­znajú sami seba – pra­cujú s psy­cho­ló­giou ma­ni­pu­lá­cie, ne­vi­dia re­klamu, ale vi­dia čo je úče­lom re­klamy. Tým pá­dom sa inak roz­ho­dujú a uve­do­mujú si prav­di­vosť toho čo v re­klame beží. Jedná sa o pre­daj, v dneš­nej dobe môžme o kva­lite re­kla­mo­va­ných pro­duk­tov už po­le­mi­zo­vať. Člo­vek ne­musí byť od­bor­ník nato, aby ve­del, že re­klama je len od­pria­me­nie po­zor­nosti od sku­točne dô­le­ži­tých vecí v ži­vote.

Ako die­ťaťu, ktoré chce „všetky hračky na svete“ vy­svet­liť, že ne­musí mať  všetko? Ako dieťa/možno i do­spe­lých na­učiť skrom­nosti, resp. ne­ma­te­riál­nej spo­koj­nosti?

Naj­lep­šie je ísť prí­kla­dom, ne­ku­po­vať všetko čo dieťa chce, želá si. Po­u­ka­zo­vať na sku­točné hod­noty, ako sú blíz­kosť, ro­dina, spo­lu­pat­rič­nosť, ochota po­môcť. Skrom­nosť nosí každý z nás v sebe, veď sme prišli na tento svet nahí pla­čúc a prah­núc po je­di­nom – po do­tyku člo­veka, ktorý nás mi­luje. Ne­os­táva nám nič iné, iba sa roz­pa­mä­tať. Uve­do­miť si, že plný dom mi­lu­jú­cich a ot­vo­rene ko­mu­ni­ku­jú­cich ľudí je oveľa viac, než dom plný ča­ka­jú­cich dar­če­kov pre ľudí, pred kto­rými sa po­tre­bu­jeme “uká­zať”. Naj­väčší dar ži­jeme každý deň – Ž I V O T. Škoda, že ho mi­ni­ma­li­zu­jeme vo veľa prí­pa­doch len na zá­kladné po­treby.

Pridať komentár (0)