Simona o hroznej situácii ľudí bez domova: Pýtajú sa ma, či ma niekto trestá tým, že im pomáham (ROZHOVOR)

  • Ľudia bez domova sú sociálne stigmatizovaní a často sa stávajú terčom nenávisti
  • Simona je mladá študentka, ktorá sa snaží svojimi aktivitami priblížiť problematiku bezdomovectva
  • Okrem toho sa venuje aj dobrovoľníctvu, v rámci ktorého pomáha ľudom, ktorí strechu nad hlavou nemajú
bezdomvectvo homeless is more dobrovoľníctvo bezdomovci
Simona Volesková
  • Ľudia bez domova sú sociálne stigmatizovaní a často sa stávajú terčom nenávisti
  • Simona je mladá študentka, ktorá sa snaží svojimi aktivitami priblížiť problematiku bezdomovectva
  • Okrem toho sa venuje aj dobrovoľníctvu, v rámci ktorého pomáha ľudom, ktorí strechu nad hlavou nemajú

Simona Volesková je 20-ročná študentka na UPJŠ (Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach), kde študuje medziodbor matematika a psychológia. Inklinuje však aj k umeniu.

To, čomu sa vo voľnom čase venuje najviac, je dobrovoľníctvo a práca s mládežou. Už na strednej škole sa rozhodla pomáhať ľuďom bez domova a podieľala sa aj na projekte, ktorý je zameraný nielen na podporu ľudí bez domova, ale aj približuje mladým ľudom život bez na ulici.

Okrem Simony stoja za projektom aj študenti, ktorí sa nechceli ticho pozerať na smutné tváre ľudí bez domova. Pod záštitou Európskeho Zboru Solidarity tak vznikol projekt Homeless is more, ktorí okrem iného poukazuje na to, že bezdomovci nie sú takí, ako ich spoločnosť často vníma.

Ľuďom bez domova si začala pomáhať už ako tínedžerka. Prečo?

U nás doma sa o ľuďoch bez domova vždy hovorilo v dobrom. Dlhšie som rozmýšľala nad výdajom jedla, ale hanbila som sa ozvať, ani neviem prečo. Napokon som jedného dňa zaklopala na dvere a bolo. Zo začiatku boli prekvapení, no stretla som sa s veľkou podporou od môjho okolia. Občas som sa však stretla s otázkou, že či to robím za trest.

Za trest? 

Zvláštne je, že najviac takýchto reakcií som dostala priamo od ľudí bez domova. Spoločnosťou odsudzovaní a prehliadaní. Možno aj oni tak vnímali ľudí bez domova a teraz patria medzi nich.

Zrazu prídu na obed do charity a za pultom uvidia mladé dievčatá, ktoré sa k nim správajú rovnocenne. Zažila som tú chvíľu a boli prekvapení.

Bezdomovectvo je dlhodobý problém. Stále sa nájdu ľudia, ktorým to láme srdce. Ale keď to tak človek necíti, je to úplne prirodzené. Na mňa napríklad emočne nevplývajú opustené zvieratá v útulku. Avšak, nerobí to zo mňa zlého alebo nesúcitného človeka, len mám srdce namierené pre niečo iné. Dôležité podľa mňa je, že keď cítime potrebu niekde pomáhať, tak do toho treba ísť.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Homeless is more (@homelessismore)

Čo teda vlastne robíš, ako pomáhaš?

Ako som už spomínala, začala som chodiť na výdaj jedla do Samaritána. Raz týždenne som prišla na 2 hodiny robiť „čašníčku“. Pripraviť miestnosť, roznášať jedlo, ktoré navarili dobrovoľníci, upratovať a aj prehodiť pár slov s ľuďmi bez domova.

Po pár mesiacoch som sa dostala na školenie projektového manažmentu a neskôr na školenie ohľadom Európskeho zboru solidarity a solidárnych projektov. Tam sme s Michaelom Klamárom dostali nápad a vymysleli sme projekt Homeless is more, ktorý bol neskôr aj finančne podporený práve od ESC.

Som veľmi vďačná za toto školenie, lebo ma nakoplo k plánovaniu ďalších projektov. Môžu tak vznikať a byť podporené skvelé veci, ktoré rozvíjajú a podporujú svoje okolie, no hlavne majú solidárne záujmy.

Čo je myšlienkou Homeless is more?

Za projektom Homeless is more nestojím len ja, ale aj ďalší skvelí ľudia, ktorí na chode a tvorbe projektu majú rovnako veľkú zásluhu. Bez Martina Baroša, Michaela Klamára, Adnana Al Aliho, Daniely Zimovej a Lenky Benčekovej by projekt nevyzeral tak ako teraz.

Projekt pod záštitou Európskeho zboru solidarity vznikol so zámerom dosiahnuť dva hlavné piliere. Prvým je vytvoriť atraktívne aktivity blízke pre mladých ľudí v našom veku, a tak im priblížiť prvé kroky v dobrovoľníctve. Naším druhým pilierom je zámer ukázať ľuďom bez domova, že mladým ľuďom na nich záleží a chcú s tým niečo začať robiť.

Pravá podstata solidárnej pomoci je fyzická prítomnosť v charite alebo inom teréne, venovanie svojho času a energie pre dobro niekoho iného. Taktiež som na strednej škole robila stredoškolskú odbornú činnosť zameranú na problematiku ľudí bez domova, kedy jedna z častí bol dotazník, v ktorom som sa pýtala ľudí, či chcú pomáhať a či vedia, kde sa dá. Už tam som sa o túto problematiku začala zaujímať.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Homeless is more (@homelessismore)

Aké boli výsledky dotazníka?

Z tohto dotazníka vyplynulo, že ľudia chcú pomáhať, ale nevedia ako a kde. Tak sme ako tím kamarátov napísali projekt a začali sme robiť rôzne akcie v podobe grilovačky, pečenia, varenia, zbierky oblečenia a prednášok. 

Samozrejme ako tínedžeri, síce nás to mrzí, nemáme silu vyriešiť túto problematiku. No chceme urobiť aj tieto malé kroky, pretože aj tie sa rátajú. Či už z morálneho hľadiska vyjadriť solidárnosť alebo začať u ľudí budovať mienku, že takáto pomoc by mala byť normálna.

Pomohol tento projekt ľuďom v tvojom okolí pochopiť problémy, s ktorými ľudia bez domova bojujú?

Pochopiť by bolo silné slovo. Priblížiť určite áno. Ľudia okolo mňa začínajú túto tému so mnou diskutovať, pýtajú sa. Sú niektorí, ktorí sa do toho pustili prvýkrát a pokračujú v tom. Stále ma tak zahreje pri srdci, keď si spomeniem, ako sme v zime minulý rok urobili akciu pečenia medovníkov.

Pozerala som sa po miestnosti plnej neznámych ľudí, ako spolu vaľkajú cesto, zdobia perníky a zhovárajú sa. Áno, z núdze to ľudí bez domova nevytiahne, ale mladí ľudia zažili príjemnú skúsenosť s dobrovoľníctvom. Ľudia bez domova sa milo usmievali, keď sme im na ďalší deň doniesli medovníky, ktoré už dlho nemali.

Taktiež by som rada spomenula, že na naše akcie prišlo viac ako 80 dobrovoľníkov, ktorí predtým takúto skúsenosť nemali. Presne o nich v našom projekte ide. Ponúknuť im príležitosť prvýkrát niekam prísť a priložiť ruku k dielu. Niektorí prišli znova a znova.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Homeless is more (@homelessismore)

Prečo sa na ulici ocitá tak veľa ľudí?

Asi ti nedám úplne adekvátnu odpoveď. Je to veľmi individuálne. Môže za to ľudská povaha a osobné zlyhanie, nepriazeň rodiny, do ktorej sa človek narodí a ktorá mu nevytvorí správne podmienky na život. Ale tiež sa to môže stať zhodou nešťastných náhod spoločenského systému. Častokrát to všetko ide ruka v ruke.

Taktiež by som rada podotkla, že tých „klasických“ ľudí bez domova, s ktorými máme najviac skúseností, je o dosť menej ako iných typov. Sú aj skrytí ľudia bez domova, ktorí sa snažia žiť pre nás ešte normálny život. A taktiež tu je mnoho ľudí, ktorí ešte majú dom, ale z finančného hľadiska to už nezvládajú a hrozí im vysťahovanie. Táto problematika postihuje viac ľudí ako si myslíme.

Ako vnímajú ľudia bez domova tvoje aktivity?

Pýtajú sa, kedy prídeme na výdaj jedla alebo nás pochvália za nejaký koláč či iné jedlo. Najviac to bolo vidno na letnej grilovačke, kedy nám rozprávali vtipy a cítili sa dobre.

Dúfam, že to vnímajú len pozitívne, pretože o to nám ide. Ak mám spomenúť nejaké zážitky, dobrých je až až. Rada spomínam na milé chvíle, keď som dostala pozvanie na kávičku, keď sa handrkovali ako veľmi koreniť jedlo, a tiež keď zostali po výdaji stravy, rozprávali sme sa o ich spomienkach a spolu sa na tom zabávali.

Taktiež boli aj mrazivé momenty, kedy jedného dňa neprišiel jeden pán. Zomrel na podchladenie od zimy, keďže sa mu nepodarilo zohnať si poriadny nocľah.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Homeless is more (@homelessismore)

Rozprávajú ľudia bez domova o tom, ako sa dostali na ulicu?

Mojím prvotným zámerom bolo chodiť na výdaj jedla a pýtať sa ich to, čo zaujíma každého: „Ako ste sa dostali na ulicu?“ No na túto otázku nemám žiadnu odpoveď. Zo začiatku som sa hanbila ich vypytovať sa na súkromné veci.

Keď som sa s pár ľuďmi zoznámila, pochopila som, že je to odo mňa veľmi neempatické. Sú to predsa ľudia, ako každý jeden z nás. Ja by som o svojej najväčšej chybe náhodnému človeku nepovedala. Preto som si stanovila nový cieľ – byť im blízka.

Stretla si sa s príbehom, ktorý si dodnes pamätáš?

Mám najradšej, keď mi ľudia bez domova rozprávajú o ich minulom živote. Jeden ako mladík jazdil na motorke, ďalší bol bývalý významný kulturista, jedna pani mi rozprávala, ako písala ospravedlnenky dcére, pretože jej dcéra neznášala školu.

Napočúvala som sa toľko vtipov a zážitkov, čo vystrájali ako mladí. Úplne normálne a dá sa povedať, že obyčajné rozhovory. No pritom tak podstatné a dôležité. Jeden z najsilnejších momentov bol, keď mi jedna pani povedala, že niekedy nemá peniaze na dámske hygienické potreby. Často si neuvedomujeme, že tak prirodzená vec môže byť veľkým problémom pre niektoré ženy.

Často ľudia zastávajú názor, že ľudia bez domova sú alkoholici a môžu si za to sami. Ako to vnímaš ty, ako človek, ktorý je s týmito ľuďmi v kontakte?

Áno, je fakt, že väčšia časť ľudí bez domova má problém s alkoholom. Je to častá príčina toho, prečo niekto skončí na ulici. Bohužiaľ, ulica neposkytuje ideálne podmienky pre odvykanie si od závislosti, keďže to odvykanie má ťažký priebeh.

Niektorí ľudia majú problém odvyknúť si od svojich závislostí v pohodlí domova, nie to ešte keď ste na ulici a je to vaším vytrhnutím z reality od problémov. Nikoho sa nezastávam, ale zároveň tomu rozumiem.

To, že si za to ľudia môžu sami, je banálna výhovorka na to, aby sme nepodali pomocnú ruku. Po prvé, nie všetci si za to sami môžu. Človek s nízkym príjmom príde o dom nešťastnou náhodou, nemá podporu od ostatných a je na ulici.

Po druhé, aj keď to je vina daného človeka, nemalo by nás to odhovárať od pomoci, pretože o to väčšiu pomoc ten človek potrebuje. Fyzickú, ale aj psychickú, aby sa postavil na nohy, pretože zjavne nie je taký silný, aby to zvládol sám.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Homeless is more (@homelessismore)

Je pre človeka bez domova ťažké nájsť si prácu?

Stretla som sa s postojmi, že by si mali nájsť prácu. Avšak oni si prácu hľadajú, no väčšinou je to náročná fyzická práca, ku ktorej sa dostanú a nie sú schopní ju dlhodobo vykonávať. Nemajú každodenný prístup k čistému oblečeniu a sprche.

Ľudia bez domova nemajú priestor na poriadny spánok, pretože po nocovaní vonku nie je nikto z nich poriadne vyspatý. S tým teda súvisí aj to, že nemajú dostatočne veľa síl na to, aby pracovali v plnom nasadení.

Zmenil sa tvoj postoj voči ľuďom bez domova?

Skúsme si predstaviť, že sa ocitneme na ulici, či už našou vinou alebo nie. Lavička v parku alebo iné miesto sa nedobrovoľne stáva našou posteľou. Vonku sme obklopení zimou, pri sebe máme všetok svoj majetok v dvoch taškách a bojíme sa. Nevieme, kde budeme zajtra spať, či nás okoloidúci nezbije, neznásilní a neokradne o to málo, čo máme.

Už len táto predstava pohne človekom. Potom, keď ich spoznáš, uvedomíš si, že sme všetci úplne rovnakí. Ľahko sa nám pozerá zhora, keď sme umytí, sýti a máme domov, teda bezpečie.

Nevyberáme si, do akej rodiny sa narodíme a vo veľa prípadoch to je práve zlyhanie rodiny. Determinuje nás okolie, v ktorom vyrastáme a tiež kolektív, kde nadobúdame zmýšľanie. Keby sme len jedno z toho mali inak ako doteraz, boli by sme možno inými ľuďmi. Čiže áno, môj postoj sa po rokoch skúseností zmenil. Naučilo ma to byť citlivejšou, otvorenejšou a vyjsť z komfortnej zóny.

Mladý Slovák roky fotografoval svoju babku. Jej život predstaví v unikátnej knihe, na ktorú už vyzbieral tisíce eur

Čo ťa motivuje?

Úprimne, asi len to, že to dáva zmysel. Nie je za tým žiadna prevratná myšlienka spásy sveta. Je to oblasť v ktorej treba pomôcť, a tak ako veľa z nás, mám prostriedky, teda čas a silu, to robiť.

Veľmi sa mi páči idea charity Samaritán, v ktorej som pomáhala a s ktorou náš projekt spolupracuje. Pomoc je postavená na ľuďoch. Nájsť ľudí, ktorí majú čas a silu to robiť. Keď sa takí nájdu, celé má zmysel. Som za takých ľudí nesmierne rada, obdivujem ich.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK