[Podcast s Romčom] Ich klienti majú miliardové obraty. Na Slovensku čelia podnikatelia týmto problémom

Špekuláciami príde o svoje peniaze až 70 % investorov. Na akciách sa zarába inak

[ZmUPované] Mexico City otočil za 24 hodín. Za jedno fotenie môžeš dostať aj 50 000 eur.

Slovák je architektom v Paríži: V Bratislave mi vadí záplava vulgárnej architektúry, no je to mesto zmeny

  • David Raška je vyštudovaný architekt, má za sebou školy v Prahe aj v Paríži
  • Pôsobí v parížskom ateliéri, ktoré stojí za plánmi aj ďalšej linky miestneho metra
  • So Slovenskom však je stále v kontakte aj s projektom Gotická cesta, v rámci ktorého sprístupňujú verejnosti kostolíky na Gemeri
Dávid Raška
Dávid Raška
  • David Raška je vyštudovaný architekt, má za sebou školy v Prahe aj v Paríži
  • Pôsobí v parížskom ateliéri, ktoré stojí za plánmi aj ďalšej linky miestneho metra
  • So Slovenskom však je stále v kontakte aj s projektom Gotická cesta, v rámci ktorého sprístupňujú verejnosti kostolíky na Gemeri

Pracuješ ako architekt v Paríži, prvýkrát si sa však do neho dostal počas štúdia cez program Erasmus+. Pomohlo ti to k vytvoreniu kontaktov?

Genéza voľby Francúzska, ako krajiny, v ktorej chcem pôsobiť, je staršieho dáta. Bola to ešte moja mama, ktorá si v 90. rokoch robila svoje postgraduálne štúdium v Paríži a veľmi prezieravo ma v mojich piatich rokoch zobrala sebou. Vtedy som prišiel prvýkrát do kontaktu s týmto mestom.

Táto línia sa neskôr tiahla celým mojím štúdiom až po Erasmus, ktorý som absolvoval na jednej zo štyroch architektúr v Paríži – Val de Seine. To bol kvalitný základ k ďalšiemu pôsobeniu medzi Parížom a Slovenskom. Moja skúsenosť s miestnym prostredím bola navyše mimoriadne pozitívna. Až tak, že napriek môjmu silnému vzťahu k Slovensku som si povedal „tu by som vedel žiť“.

Je to veľmi multikultúrne mesto – zapadol si tam?

Je to skutočne mimoriadne multikultúrne mesto – až tak, že to človek postupne prestáva vnímať. Paríž hýri farbami. Napriek strohým kamenným fasádam je veľmi rôznorodý. Sú tu krásni ľudia, deduškovia v tradičných subsaharských košeliach, fešácki levovia salónov v oblekoch, extravagantné mladé umelkyne.

A všetci sú spolu na ulici, v baroch, bistrách a špičkových parížskych parkoch, kde môžete skejtovať, hrať pétanque alebo veslovať na loďke. Zapadnutie je však dlhodobý proces, najlepších priateľov som si našiel ešte v škole.

Je niečo, čo ťa na živote prekvapilo?

Určite všeobecná platnosť pravidla, že na dobré sa rýchlo zvyká. Všetko, čo bolo pre mňa niekedy zvláštne a exotické, získalo postupne príjemný familiárny ráz. Každodenné cesty metrom, stretnutia so známymi tvárami čašníkov a predavačov až po rôzne podivuhodné postavičky, ktoré už nikoho nedesia a ktorých inde nenormálne správanie Parížan blahosklonne prehliada.

Dávid Raška
zdroj: Dávid Raška

Čo ti z domova najviac chýba?

Naposledy mi chýbal dobrý špaldový chlieb, keď som kvôli alergii musel zavrhnúť bagety (smiech). Ale nie, je toho veľa, našťastie pravidelné cesty domov mi všetko kompenzujú. Toho by som sa vzdať nedokázal.

Po škole si sa teda rozhodol do Paríža vrátiť – dostal si možnosť pracovať v architektonickej firme, ktorá sa podieľala aj na plánoch výstavby ďalšej linky parížskeho metra. Ako si sa k tejto práci dostal?

Ponuka prišla z čista jasna. Mal som pred promóciou, zvažoval som doktorandské štúdium v Prahe a do toho sa k môjmu menu dostal parížsky architekt so slovenskými koreňmi, ktorý hľadal spojku medzi svojím francúzskym ateliérom a sľubným bratislavským prostredím plným nových architektonických výziev. Nástup do roboty bol pre mňa pomerne tvrdý. Po promócii som si zbalil veci a odišiel do úplne nového prostredia podstatne iného ako relatívne voľný erasmovský režim. Ateliér bol prísne organizovaný, všetko malo svoj systém a prísne pravidlá, ktoré som sa musel učiť. Na druhej strane, pracovné prostredie sa ukázalo byť plné priateľských, prajných ľudí, ktorí boli veľmi ochotní mi v začiatkoch pomáhať.

Na Slovensku bol v minulosti silný názor, ktorý stále mierne pretrváva, a to taký, že migranti berú prácu obyvateľom. Nepociťoval si niečo podobné v Paríži?

Nepociťoval. Neviem však zaručiť, že podobný názor niekde neexistuje, ale v predkoronových a predkrízových časoch nie. V Paríži nie je téma odkiaľ ste. Znie to ako klišé, ale je to tak. Ak má prakticky každý nejaké iné korene, často exotické, tak sa to stane štandardom, ktorý postupne prestanete vnímať. Ako farba pleti. Keď neustále stretávate naozaj rôznorodých ľudí, tak to pre vás prestane byť nejakou zásadnou témou. 

Paríž mesto
zdroj: Dávid Raška

Ako je to na pracovných pohovoroch – nemajú pri výbere prednosť Francúzi?

Neviem to posúdiť, keďže som sa k práci dostal prakticky mimo pohovoru. Nikdy som však nemal pocit, že by niekto kategorizoval ľudí v intenciách my verzus oni. V Paríži existuje iba „my“.  

Aké máme my Slováci vo Francúzsku meno vo všeobecnosti?

Problém je v tom, že Francúzi majú veľmi hmlistú predstavu o tom, kto sú Slováci a čo si pod pojmom Slovensko treba predstaviť. Je to škoda, lebo ako krajina aj spoločnosť máme čo ponúknuť. Pod Českom či Maďarskom si vedia predstaviť o niečo viac asociácií, no my ostávame neznámi. Čiastočne si za to môžeme sami. Snáď nikoho týmto zovšeobecnením neurazím, ale myslím, že máme nízku sebadôveru a sami seba poznáme tak málo, že nemôžeme čakať, že nás bude poznať svet a docení naše kvality.

Nepodceňovali ťa?

O tom by som napriek tomu nehovoril. V poslednej dobe častejšie počujem pojem „stredná Európa“ aj vo francúzskom prostredí, čo považujem za veľmi dobré znamenie.

Veľa Slovákov vníma pri cestách do Francúzska ako negatívum vysoké ceny v porovnaní s cenami na Slovensku. Ako sa ťa to dotklo?

Pri parížskom plate sú parížske ceny veľmi príjemné (úsmev). Človek si toho môže dovoliť viac ako doma, taký bol môj dojem. Pomerne obťažujúce sú pre mňa však premrštené ceny služieb, keď vás jedno nie moc dobré pivo stojí deväť eur. Potom si rozmyslíte, koľko ich za večer s priateľmi vypijete. A Francúzi si to naozaj rozmyslia, v praxi sa v podnikoch viac obmedzujú než ľudia u nás. O študentoch ani nehovorím.

ľudia architektúra
zdroj: Dávid Raška

Akí sú Parížania ako kolegovia a zamestnanci, bolo niečo, na čo si si musel zvykať?

Sú to rôzne malé detaily. Ráno niektorého kolegu vyšlú do vedľajšej pekárne, od ktorej masovo odoberáme croissanty. Spraví sa káva a dlho rozprávame o projektoch. Diskusia je tu iba vítaná. Náš ateliér je na prízemí starého domu a cez presklenú vitrínu tak vidíme ľudí na ulici aj ulica vidí nás, ako pracujeme. Celý deň sa niekto zastavuje, niekto neustále vybieha na lavičku pred ateliérom, kde sa diskutuje a fajčí. Ale netreba sa zmiasť týmto ležérnym prístupom (smiech). Pracovná morálka je veľmi dobrá, pracujeme dlho do večera, čo je pre Slováka ťažko stráviteľné. Keď sa odovzdáva súťaž, tak ostávame v noci aj počas víkendu. Mám dojem, že práca pre Francúzov znamená podstatnú časť života.

Spomínaš prácu do večera, je pracovná doba teda iná než u nás?

Z mojej skúsenosti áno. Ráno začíname o pol desiatej, teda neskôr ako u nás, ale aj neskôr končíme, obvykle okolo pol ôsmej až ôsmej večer. To platí v bežnom nestresovom režime. Rozdiel je v tom, že koniec pracovnej doby pre domácich neznamená nejaký jasný bod. Všetci vždy pokračujú o niečo dlhšie.

Čomu sa vaša firma venuje?

Podieľame sa na architektonických súťažiach v strednej Európe, na veľkých súťažiach na verejné priestory, parky a mestské dopravné uzly.

architektúra
zdroj: Dávid Raška

Viem, že si využil aj svoju znalosť slovenčiny či češtiny. V čom konkrétne?

Právne znalosť slovenčiny a češtiny bola pri týchto súťažiach kľúčová a otvorila Francúzom dvere k práci v regióne. Súťaž môže byť aj v angličtine, ale potrebujete sa najprv dozvedieť, že sa nejaká koná. Dôležité je tak poznať miestne architektonické weby, potom osloviť miestnych partnerov a profesných špecialistov a komunikovať s nimi. Niekedy trávime celé dni študovaním súťažných podkladov a porovnávaním anglickej a slovenskej verzie. Každý detail rozhoduje.

Pre pandémiu si sa musel dostať na Slovensko. Bol si aj v karanténnom zariadení?

Môj návrat bol pomerne dobrodružný. Keď zo Slovenska prichádzali prvé katastrofické správy, Francúzi si zdanlivo nič nevšímali. Ulice aj parky boli stále plné a kaviarne a bary večer praskali vo švíkoch. Zlom pre mňa bol, keď sa náš šéf rozhodol zaviesť home office, ktorý je pre našu prácu pomerne nevýhodný. Vtedy som pocítil, že sa niečo deje. Týždeň som pracoval z parížskeho bytu s minimom výjazdov von.

Po týždni intenzívneho premýšľania či ostať alebo sa nejako krkolomne dostať domov som sa rozhodol využiť repatriačné autobusy organizované Ministerstvom zahraničných vecí pre zahraničných Slovákov. Rýchlo som sa naň prihlásil, zbalil kufor a precestoval Paríž ľudoprázdnym metrom až na dohodnutú adresu. Noc pred odchodom som strávil šitím rúška, ktoré v Paríži v tej dobe nikto nenosil. Cesta autobusom Paríž – karanténa Piešťany trvala asi 24 hodín. Vysadili nás pred jedným z piešťanských hotelov, kde som strávil pomerne príjemných sedem dní rekonvalescencie zo stresujúceho zážitku.

To znie pomerne spokojne. Veľa Slovákov vracajúcich sa zo zahraničia malo totiž negatívne skúsenosti so zaobchádzaním pri transporte či zariadeniach. Z Piešťan máš tiež dobré zážitky?

Vydobyl som si samostatnú izbu, ktorú som náležite využil na prácu na diaľku. Kvalita zariadenia bola veľmi dobrá, hrôzostrašné scény z Gabčíkova sa tam, našťastie, nenaplnili.

architektúra
zdroj: Dávid Raška

Vráťme sa ešte k tvojmu štúdiu. Architektúru si pred Parížom študoval na Fakulte architektúry na českom „Vysokém učení technickém“ v Prahe. Štatistiky ukazujú, že najviac Slovákov od nás študuje práve v Česku. Prečo si tam išiel študovať ty?

Miloval som Prahu. Bol to pre mňa vzor. Zaoberám sa totiž pamiatkovou obnovou a historické mesto svetového formátu bolo pre mňa jasnou voľbou. Potom som navštívil vtedy novú budovu fakulty architektúry, naozajstné architektonické dielo, ktoré by sa nestratilo v Škandinávii, a to ma o dobrej voľbe presvedčilo.

Aký máš postoj na súčasné developerské projekty na Slovensku – stanica Nivy a štvrť Nové Nivy či Eurovea II?

Bratislava je mesto zmeny. Prechádza veľmi intenzívnou premenou a stretávajú sa tu rôzne protichodné záujmy – investori, politika, odborná obec a samozrejme užívatelia, my všetci. Prekážajú mi však rôzne manipulatívne a často extrémne názory na túto tému. Dôležitá je rozvaha a zdravá angažovanosť obyvateľov, inteligentné regulovanie zo strany vedenia mesta a kultivovaných investorov.

To sa postupne deje, no škôd sa spôsobilo veľa, či už strata pamiatkových hodnôt, zánik mnohých kvalitných priestorov či záplava vulgárnej architektúry, ktorá bude formovať podobu nášho mesta ďalšie desiatky rokov. Mali by sme si zachovať svoju vlastnú tvár a jedinečnosť. Sme predsa európske mesto s bohatou históriou a silnou identitou. Posledné roky sledujem postupnú kultiváciu na všetkých poliach, no cesta je ešte stále dlhá a kľukatá.

architektúra budova Praha
zdroj: Dávid Raška

Súhlasíš s plánom zbúrať Istropolis, bývalý Dom odborov?

Teraz sa nevyjadrím ako pragmatik, ale ako „snílek“, ktorým stále som. Až nedávno, pri podobných masívnych projektoch, sme si ako spoločnosť začali uvedomovať hodnoty veľkorysej povojnovej architektúry verejných stavieb, ktorá je v dnešnej dobe neopakovateľná. Ekonomicky aj spoločensky. Mali by sme sa zbaviť krátkozrakej prizmy zlých socialistických stavieb, ktorú treba vymazať z našej pamäti a vnímať ich ako výtvarné diela a ako našu vlastnú jedinečnú tvorbu. Tá si zaslúži ochranu. Utvrdzuje ma v tom aj moja francúzska skúsenosť. Boli to práve tieto stavby, ktoré u mojich kolegov a priateľov vyvolali nadšený záujem.

Vieš si na Slovensku predstaviť metro?

Možnosť postaviť metro sme prepásli v 80. rokoch a dnes je, žiaľ, táto téma irelevantná. Napriek tomu mi metro v Bratislave chýba. Pre mnohé mestá je to kultový identitárny prvok.

Čo sú pozitívne príklady, akým cieľom by sa mala architektúra u nás uberať?

O tejto téme by sa dalo hovoriť veľmi dlho. Zo súčasného architektonického diania ma najviac oslovuje autorská architektúra šitá na mieru jedinečnému miestu citlivá ku kontextu a duchu konkrétneho miesta. Ako milovníka pamiatok ma vie nahnevať často veľmi necitlivý prístup k zdedenému architektonickému fondu a o to je príjemnejšie vidieť príklady opačného prístupu. Veľmi ma v poslednej dobe teší prejavujúci sa záujem verejnosti o architektúru, ako starú, tak aj súčasnú. To je vidno aj na témach ako spomínané búranie Istropolisu. Spoločnosť je dnes omnoho citlivejšia.

Aké sú súčasné svetové architektonické trendy?

V Paríži som sa stretol s pomerne aktuálnym názorom architektov, a to menej stavať a uskromniť sa. V dobe drancovania prírodných zdrojov a tak masívnej urbanizácie zemegule ako nikdy v minulosti sa podobný názor stáva čoraz aktuálnejší a aktuálnejší. Myslím si, že v našich pomeroch by pomohla zvýšená miera pokory, začať krotiť svoje ego, a to ego architekta aj ego podnikateľa.

architektúra
zdroj: Dávid Raška

Je niečo, čo ti v porovnaní so zahraničím v tejto oblasti na Slovensku chýba?

Mne chýba toto všetko. Tento názor je u nás totálne minoritný. Vo Francúzsku asi tiež, no nie je to žiadne science-fiction a seriózne sa tu vedie debata.

Momentálne si bol pre pandémiu doma. Utrpela tvoja pozícia s nástupom pandémie?

Utrpela pomerne podstatne. Takmer všetky projekty sa nám zastavili a čo je možno ešte horšie je, že zavládla „blbá nálada“. Ľudia majú menšiu vôľu niekde investovať, riskovať či tvoriť. To ma profesionálne ohrozuje.

Čo do budúcnosti plánuješ? Chceš sa na Slovensko vrátiť, alebo chceš ešte získavať zahraničné skúsenosti?

Rád by som v zahraničí nejakú dobu ešte pokračoval a ďalej naberal skúsenosti. Na diaľku sa však stále aktivisticky zapájam do dobrovoľníckeho projektu, ktorý máme s priateľmi a sledujem, čo sa na Slovensku deje.

architektúra mesto ľudia
zdroj: Dávid Raška

Ako utrpel trh práce, čo sa týka ponúk v odbore architektúry? Je ich stále dosť, išli platovo dole?

Môžem povedať iba vlastnú skúsenosť. Platovo sme išli dole na polovicu a došlo k menšiemu prepúšťaniu. Nájsť si prácu v odbore v Paríži je momentálne veľmi komplikované.

Si architekt – ako by mal vyzerať tvoj ideálny domov?

Ďalšia veľmi komplikovaná otázka (smiech). Som pomerne špecifický typ architekta veľmi naviazaný na historickú matériu a na príbeh miesta. Pre mňa je vzrušujúce tvoriť na mnohovrstevnatej pôde, zasahovať do existujúcej štruktúry, korigovať ju, dopĺňať, zvýrazňovať, čo je v nej kvalitné a potláčať jej nevýhody. To isté platí pre vlastný domov. Musí mať dušu, identitu a teplo. Ostatne, to je jedna z charakteristík domova.

Dávid Raška
zdroj: Dávid Raška

K Slovensku máš teda pozitívny vzťah, svedčí o tom aj projekt Gotická cesta. Ide o sprístupňovanie kostolov, čo prispieva k zatraktívneniu regiónu doma aj v zahraničí. Prečo práve Gemer?

Je to moja srdcová záležitosť. Gemer je jeden z najzaujímavejších kútov Slovenska, no ešte stále pomerne neznámy. Je málo zasiahnutý socialistickou aj súčasnou výstavbou, priemyslom či developmentom. Je to vidiecky región s krajinným rázom blízkym Slovensku spred sto rokov, voľná krajina s tromi národnými parkami, kde je ľudová architektúra a fascinujúce stredoveké kostoly. Tie nás natoľko zaujali, že sme sa s priateľmi rozhodli ich každoročne ukazovať verejnosti.

Ako to prebieha?

Vždy na konci leta návštevníkom otvárame vybrané stredoveké kostolíky Gemera, sprevádzame ich a organizujeme rôznorodé kultúrne podujatia. Okrem toho zháňame financie na obnovu týchto stavieb, ktoré sú súčasnou ekonomickou situáciou regiónu, nezamestnanosťou a vysťahovalectvom často ohrozené. Vymierajúce zbory a farnosti prestávajú byť schopné tieto skvosty udržiavať. Z našich financií prispievame vlastníkom pamiatok na ich obnovu, ktorá je z veľkej časti financovaná z projektov Ministerstva kultúry SR. Pomáhame aj s administratívou pri podávaní týchto projektov.

Tento rok išlo už o piaty ročník. Stúpa vďaka vašim aktivitám popularita tohto regiónu?

Záujem stúpa dramaticky. Najmä tento rok do kostolov prichádzali stovky turistov, máme množstvo pozitívnych reakcií a začali sa ozývať prví sponzori. Špeciálne si vážime výborné vzťahy, ktoré sme si vybudovali s miestnymi ľuďmi, farármi, odbornou verejnosťou aj s lokálnymi aktivistami. Bez ich pomoci by sa nám nepodarilo nič spraviť.

architektúra pamiatky Gemer ľudia
zdroj: Dávid Raška

Tento rok ste sprístupnili 13 kostolov. Aká je spolupráca s obcami na Slovensku, vítajú takúto iniciatívu?

Veľmi sa to líši od prípadu k prípadu. Primárne potrebujeme súhlas farára či farárky, ktorým kostol patrí. V tomto prípade máme zväčša pozitívnu skúsenosť. Najmä posledný rok nás už takmer všetci poznajú a vedia, že sme seriózny projekt. S obcami spolupracujeme v prípadoch, že kostoly sú už nevyužívané a sú to skôr turistické body než miesta bohoslužby. Aj medzi samosprávami sú priepastné rozdiely, čo je vidno už na vzhľade jednotlivých dedín. Máme tiež pozitívne skúsenosti so spoluprácou s aktívnymi ľuďmi z rómskej komunity, ktorá je v regióne tiež početná. Postupne sme sa ako „príšelci“ z Bratislavy zbavili mnohých stereotypov, ktoré kolujú verejným priestorom.

Myslíš si, že sa na ochranu a obnovu pamiatok dáva na Slovensku dostatok financií?

Jednoznačne nie, stačí si uvedomiť cestou po Slovensku, koľko opustených kaštieľov míňate. Samozrejme, netreba sa donekonečna spoliehať na štát. Ľudia si musia uvedomiť, že pamiatky sú naše spoločné dedičstvo, naša výkladná skriňa a ich stav je vizitkou našej (ne)kultúrnosti.

Kto vám poskytol pomoc pri rozbehu združenia?

Mali sme šťastie, že združenie rozbehli šikovní miestni obyvatelia, ku ktorým sme sa pridali. Štruktúry a kontakty vznikali postupne. Každý z nás pochádza z iného prostredia – okrem architektov sú tu historici, historici umenia či ľudia z cestovného ruchu. Každý prispel svojím jedinečným pohľadom, zaujímavými nápadmi a škálou aktivít, ktorým sa venuje. Myslím, že najhlavnejšie je začať niečo robiť a nájsť spriaznené duše, ktoré váš nápad podobne oslovuje.

architektúra pamiatky Gemer
zdroj: Dávid Raška

Tento rok prebehla v súvislosti s podujatím aj vedecká konferencia, ktorej výstupom bola aj podpora nominovať gemerské kostoly na zisk značky Európske dedičstvo. Značku udeľuje Európska komisia, na Slovensku sme ju však ešte nezískali. K tomu to môže pomôcť?

Vzhľadom k tomu, že by išlo prvý ocenený koncept na našom území, je jeho celkový dopad stále otvorený. O tento titul sa môžu uchádzať, na rozdiel od známejšieho dedičstva UNESCO, iba živé miesta, kultúrne fenomény a miesta, ktoré na seba viažu tvorivú energiu ľudí. To nás zaväzuje v týchto jedinečných kostoloch organizovať nové a nové podujatia a vodiť sem ľudí. Pod značkou EKD by proces ich sprístupnenia, a teda faktickej záchrany, mohol prebiehať ďaleko jednoduchšie. Sľubujeme si od toho väčšie povedomie o téme, určitú prestíž a zjednodušenie podmienok pre čerpanie fondov či už na obnovu alebo na kultúru.

Čo je vaším cieľom?

Víziou projektu Gotická cesta je priblížiť jedinečnosť regiónu Gemer celoslovenskému publiku, ktoré by si malo uvedomovať špeciálne hodnoty tohto kraja, objavovať ich a prispievať k ich udržaniu.

Najnovšie video

Najnovší podcast

Špekuláciami príde o svoje peniaze až 70 % investorov. Na akciách sa zarába inak

Najnovšie