Slovenku Katku Brizendine Chebeňovú priviedla túžba pracovať pre neziskovku až do Singapuru a tam to určite nekončí

Katka, hneď po škole si odišla do Kambodže pracovať s matkami, ktoré sú HIV pozitívne. Ako si sa s tým vnútorne vysporadúvala? Nie je to celkom štandarná predstava cestovania. 

Môj odchod do Kambodže nebol motivovaný chuťou cestovať, ale túžbou pomáhať. Už počas štúdia na vysokej škole som sa zaujímala o rozvojovú pomoc, podporovala som v Kambodži HIV pozitívne dieťa, o ktoré sa v sirotinci starala mimovládna organizácia, pre ktorú som následne odišla pracovať. Pri odchode som si bola vedomá toho, že budem dennodenne vystavená chudobe, ktorú som v takomto rozsahu predtým nikdy nezažila a osudom ľudí a žien, z ktorých sa po pracovnej dobe budem musieť dávať do poriadku. Na druhej strane, projekt, na ktorom som pracovala, zastavenie prenosu HIV z tehotných žien na ich bábätká, bol veľmi pozitívny a úspešný, takže jeho dobré výsledky a množstvo detí, ktorým sme pomohli ich život začať bez vírusu HIV, boli veľmi motivujúce a pomáhali mi udržať si pozitívny prístup k práci aj životu v Kambodži.

Zdroj: archív Katky Brizendine Chebeňovej

Tvoj príbeh znie ako veľké dobrodružstvo, ale verím, že si mala skvelé aj menej skvelé dni. Povedz nám však, čo bola najväčšia lekcia, ktorú si sa počas tvojho cestovania naučila?

Samozrejme, zlé dni neobchádzajú ani ľuďí v pomáhajúcich povolaniach. Možno niekedy je to aj naopak, keďže človek cíti veľkú zodpovednosť za životy druhých, až do tej miery, že niekedy zabudne na seba. To bola asi najväčšia lekcia. Naučiť sa, že sa treba starať aj o seba, keď sa človek chce dobre starať o druhých, pretože sa to inak môže nepekne odraziť na zdraví človeka. Je to vec, na ktorej však treba dlhodobo pracovať a momentálne túto tému riešim opäť ako matka dvoch detí, žijúca ďaleko od rodiny.

Teraz žiješ so svojím manželom, dcérkou a synom v Singapure. Prečo ste sa rozhodli práve pre toto miesto? Tvoj manžel je Američan, ty Európanka.

Ázia nám s manželom vyhovuje klímou a je tu veľmi vela príležitostí na prácu a rozvoj. Žili sme v Kambodži a Vietname, no neboli sme si istí, či sú tieto dve krajiny to pravé orechové na založenie rodiny. Keď manžel dostal pracovnú ponuku v Singapure, nebolo čo riešiť. Singapur je moderná rozvinutá krajina, v ktorej sa veľmi dobre a ľahko žije rodinám s deťmi, no zároveň má to ázijské čaro a do Kambodže, Thajska, či Indonézie je to na skok.

Taktiež je to akási neutrálna pôda – nie je to domov ani jeho, ani môj, a tým pádom nemá ani jeden z nás výhodu domácej pôdy ☺

Zdroj: archív Katky Brizendine Chebeňovej

Zdroj: archív Katky Brizendine Chebeňovej

Ako vníma tvoja rodina a blízki, že žiješ tak ďaleko v pre nás neznámej krajine a kultúre? 

Myslím si, že po tých viac ako ôsmych rokoch, čo žijem v Ázii, to už berú úplne normálne. Rodina asi na začiatku dúfala, že sa po pár rokoch vrátim domov, ale keďže som si našla partnera cudzinca, tie nádeje sú už asi minimálne. Moji rodičia vďaka mne začali viac cestovať, takže to z tohto hľadiska pre nich bola dobrá zmena a využili šancu spoznať krajiny, v ktorých som žila – navštívili ma v Kambodži aj vo Vietname a tu v Singapure boli už trikrát. Samozrejme to nie je ideálne a rodine a kamarátom chýbame, tak ako aj oni nám. Snažím sa však aj s deťmi prísť na Slovensko každý rok aspoň raz.

V Ázii si prekonala chrípku dengue. Nenapadlo ti ani raz, že si zbalíš veci a vrátiš sa domov?

Dostať dengue dvakrát sa hocikomu len tak nepodarí ☺ Ale áno, nebolo to práve najľahšie obdobie. Pamätám si, ako som pristála v Singapure a vo vozíčku cez letisko ma tlačil asi 80 ročný starý pán a ja som si v duchu hovorila, že to som teda dopadla, že by som mala tlačiť ja jeho, nie naopak. Nebola to sranda byť sama prevezená do nemocnice v Singapure, keďže v Kambodži mi nemohli dať bezpečnú transfúziu, ktorú som potrebovala k vyliečeniu, ďaleko od rodiny. Asi o to ťažšie to bolo pre moju mamu a ocina, mať chore dieťa 8000 kilometrov od domova a nevedieť, ako to celé dopadne. Tento aspekt chápem až teraz, keď som rodičom aj ja. Vtedy ma chcela poisťovňa previezť na doliečenie späť na Slovensko, no ja som odmietla, chcela som mať po tom a ísť spať do práce, cítila som veľkú zodpovednosť voči môjmu tímu a projektu.

Zdroj: archív Katky Brizendine Chebeňovej

Ty si začínala v neziskovke, neskôr si pracovala v marketingovej agentúre. Bolo pre teba ľahké nájsť si prácu v Ázii? 

Do Kambodže som odchádzala už s prácou, bola som vybraná na Slovensku na danú špecifickú pozíciu, a tým pádom tam problém nebol. Horšie to bolo neskôr vo Vietname, keďže som chcela pokračovať v práci pre neziskový sektor, no tieto organizácie poväčšine sídlili v Hanoi a ja som žila v Ho Chi Minh City. Preto som aj začala robiť v digitálnej agentúre client services. Po nejakej dobe som dostala ponuku pomôcť s rozbehnutím digitálnej zložky ako aj s CSR projektami kambodžskej pobočky reklamnej agentúri Phibious a tak sme s manželom odišli naspäť do Kambodže. V Singapure som si prácu nehľadala, keďže som hneď po presťahovaní otehotnela, no pár mesiacov som vypomáhala s online platformou jednej lokálnej nadácie. Ázia potrebuje kvalitný talent a myslím si, že človek, ktorý má know-how a motiváciu si tu uplatnenie skôr, či neskôr nájde.

Veľa ľudí odrádza práca v neziskovom sektore kvôli financiám. Ako to bolo u teba? Dokázala si sa uživiť touto prácou?

Financie sú rozhodne ten negatívnejší aspekt pracovania pre neziskovku. V medzinárodných mimovládnych organizáciach je však situácia lepšia, takže ak si človek dobre robí svoju prácu, tak je šanca, že sa dostane k pozícii, kde vysnívaná práca ide ruka v ruke s vyšším finančným ohodnotením.

Zdroj: archív Katky Brizendine Chebeňovej

Zdroj: archív Katky Brizendine Chebeňovej

Čo by si teda odkázala mladým ľuďom, ktorí by predsa chceli kariéru v neziskovke?

Asi tak, ako pri akejkoľvek inej profesii, treba na sebe tvrdo pracovať a nevzdávať to. Je to veľmi naplňujúca práca a stojí aj za to niekedy nižšie finančné ohodnotenie. Taktiež je však dôležité, aby popri tejto práci nezabudli na seba a svoje potreby, riziko vyhorenia je vysoké, keďže človek nemusí riešiť len pracovné úlohy, ale aj adaptáciu v novej krajine, často inej kultúre a tiež spracovávať chudobu, konfliktné situácie, či násilie, s ktorými sa denno denne stretáva.

Vieš o nejakých organizáciách, ktoré pomáhajú mladým v hľadaní práce v tomto sektore?  

O organizáciach, špecificky zameraných na pomoc mladým nájsť prácu v rozvojovom sektore, popravde neviem. Rozhodne však nie je na škodu už počas vysokej školy dobrovoľníčiť s lokálnymi neziskovkami a začať s networkingom a získavaním skúseností.

Zdroj: archív Katky Brizendine Chebeňovej

Zdroj: archív Katky Brizendine Chebeňovej

Aké sú možnosti pre mladých ľudí v Juhovýchodnej Ázii? Predpokladám, že je obrovský rozdiel keď hovoríme o Singapore a Kambodži. 

Samozrejme, pracovný trh v Singapure je oveľa väčší a rozvinutejší. Je na ňom však aj väčšia súťaž, keďže Singapur je populárna destinácia expatov. Máme tu však aj slovenské fotografky a slovenských barmanov, takže platí, že ak človek chce, príležitosti sú všade, je jedno, z akého fachu človek je.

V tomto je Kambodža trochu iná. Je to vyvíjajúca sa krajina, dopyt a požiadavky na tamojšom trhu práce su odlišné od tých v Singapure. No v posledných rokoch aj tam už človek vie nájsť zaujímavú prácu aj mimo mimovládneho sektora alebo učiteľských pozícií.

Ako vnímajú miestny ľudia, že si z Európy, modrooká blondína?

V Kambodži to v 2008 asi ešte bolo exotické. No tu, v Singapure, to ale nikto veľmi nerieši. Tu sa skôr zaujímajú o moje deti, keďže obe majú modré oči a blond vlasy. Tak ako pre nás sú ázijské deti veľmi zlaté, tak je to naopak tu, všetci sú namäko z tých mojich a denne vediem niekoľko konverzácii o tom, aké sú staré, odkiaľ pochádzame a ako dlho už v Singapure žijeme.

Zdroj: archív Katky Brizendine Chebeňovej

Teraz si na materskej, no krv nomáda máš jednoducho v sebe. Dá sa v tvojom prípade hovoriť o trvalom usadení sa na jednom mieste? Máš také plány do budúcnosti?

Momentálne nám vyhovuje život v Singapure. Rozhodne tu však neplánujeme žiť navždy. Manžel túži po živote na Kube, kvôli kultúre a klíme, pre mňa sú zas veľmi príťažlivé severské krajiny, kvôli ich prístupu k výchove detí, ako aj k celkovej rovnováhe pracovného a súkromného života. Chceli by sme žiť nejaký čas v Európe, aby deti zažili život v ročných obdobiach, spoločne si ju precestovali a boli bližšie k rodine. Plány ako take nemáme, skôr akési predstavy o tom, čo by mohlo byť zaujímavé a obohacujúce pre našu rodinu ako celok. Samozrejme veľa sa zmení, keď deti začnú chodiť do školy, predsa len sťahovanie bude výrazne ovplyvňovať aj ich. Takže aj tu platí, nikdy nehovor nikdy.

Nakoniec nám povedz, čo ti zo Slovenska najviac chýba, samozrejme okrem rodiny a priateľov, čo by si najradšej brala všade so sebou :) 

Dlhé letné dni a prechádzky po centre Bratislavy. Starkine bryndzové pirohy. Rumbu a Milu. Je toho strašne veľa, preto vždy späť do Singapuru chodím nabalená tak, že využijem každý gram batožiny ☺