Slovenský lekár prešiel po vlastných tisícky kilometrov. V Patagónii si musel vodu dezinfikovať bielidlom (ROZHOVOR)

  • Je pravdepodobne jediný Slovák, ktorý si môže na konto pripísať až dva veľké diaľkové prechody v zahraničí
  • Z ciest svojim fanúšikom prináša dokumenty, cestopisy a dychberúce fotografie
IG/Matúš Lašan
  • Je pravdepodobne jediný Slovák, ktorý si môže na konto pripísať až dva veľké diaľkové prechody v zahraničí
  • Z ciest svojim fanúšikom prináša dokumenty, cestopisy a dychberúce fotografie

Lekár, ktorý našiel lásku v diaľkovej turistike. A dokonca aj na nej. Matúš Lašan, sa do povedomia verejnosti dostal v roku 2016, keď prešiel najdlhšiu turistickú trasu, ktorá sa tiahne z Dukly na Devín, známu pod názvom Cesta hrdinov SNP. Okrem závideniahodného fyzického výkonu na ceste natočil dokument, ktorý si môžeš pozrieť nižšie.

Po tejto skúsenosti Matúš prepadol „trailom“ naplno. Niekoľko stoviek až tisícok kilometrov dlhé cesty, ktoré zaberú účastníkom aj niekoľko mesiacov absolvoval ešte dve. Tentokrát však zakaždým na inom kontinente.

V roku 2019 sa mu podarilo zdolať Te Arora trail na Novom Zélande za 114 dní, ktorý je dlhý 3000 kilometrov. Ako jediný Slovák zatiaľ prešiel oba ostrovy. Jeho parťák, Pavol Láštic, sa kvôli preťaženiu musel odpojiť po prejdení severného ostrova. Na ceste sa tiež spoznal so svojou súčasnou manželkou Annou. Z cesty tiež vznikla kniha, na základe zápiskov z cesty.

Táto dobrodružná dvojica si vybrala za svadobnú cestu, ako inak, ďalšiu diaľkovú trasu. Minulý rok sa rozhodli prejsť Gret Patagonia Trail v Južnej Amerike. Táto cesta ešte stále nie je úplne dobre zmapovaná a nepatrí medzi oficiálne turistické trasy. Tiahne sa v okolí hraníc Čile a Argentíny a meria 3000 kilometrov. Matúšovi a Anne však plány prekazila pandémia a svoju cestu museli predčasne ukončiť a ponáhľať sa na lietadlo domov, kým Argentína nezavrela letisko.

  • Ako sa dajú niekoľko mesačné cesty skĺbiť s prácou doktora
  • Či už mu niekedy išlo o život a ako využil svoje lekárske vzdelanie
  • Ako telo zvláda niekoľkomesačnú chôdzu s 20 kilovým batohom
  • Že mohli byť prví na svete, kto dal Patagóniu v jednu sezónu, no prišla pandémia
  • Ako si kvôli mŕtvym kravám dezinfikovali vodu bielidlom

Si doktor, fotograf a cestovateľ. Kde momentálne žiješ?

Po skončení školy som sa presunul do Česka, kde s prestávkami pôsobím aj dnes. Slovenské hory mi však chýbajú. Rád by som sa vrátil domov.

zdroj: Matúš Lašan/Traverz vulkánom Puyehue

 Ako doktor, ako vnímaš momentálnu situáciu na Slovensku? Nemocnice kolabujú, mnohí lekári cítia beznádej.

Situácia je katastrofálna, ako na Slovensku, tak aj v Česku. Veľmi si prajem, aby sme sa z toho dostali čo najrýchlejšie. Ešte chvíľu to ale potrvá a ja dúfam, že ľudia pochopia, že to bez nejakých reštrikcií a ústupkov dovtedy nepôjde. Nie je to len o vláde a nariadeniach, ale aj nás samotných. Snáď budeme mať čoskoro dostatočné množstvo vakcín.

Bol si už na trailoch v situácii, keď ti tvoje lekárske vzdelanie zachránilo život? Alebo teda, aspoň uľahčilo.

Na Novom Zélande som si mohol pokojne otvoriť aj súkromnú kliniku. Chodili za mnou všetci, ktorí vedeli, že som lekár. Diaľková turistika ide ruka v ruke s množstvom zranení. Často je, bohužiaľ, jediná pomoc prestať chodiť, a tak ma aj tak nikto nepočúval. Do situácie, kedy by bol priamo ohrozený môj život, alebo život iných, som sa našťastie na traile nikdy nedostal. Väčšinou sa jednalo o intervencie, ktoré by zvládol úplne každý, ako napríklad vydrenovanie hnisavého ložiska, či rôzne zápaly šliach, ktoré stačilo zaliečiť tabletkami.

Na niekoľkomesačné trasy si sa vybral už viackrát. Ako sa to dá skĺbiť s tvojou prácou? Nechýbaš v nemocnici?

Skĺbiť s mojou prácou sa to samozrejme nedá, preto robím buď jedno, alebo druhé. S kolegami aj vedením nemocnice mám nadštandardný vzťah. Keď som k dispozícii, tak odovzdávam 120 %. Práce v nemocnici je ohromné množstvo, je mimoriadne stresujúca a nie každý je ju schopný zvládať dlhodobo. Ani ja nie som. Už po prvých dvoch rokoch som sa cítil vyhorený a bez energie. Diaľkové treky mi pomáhajú energiu opäť získať, čo verím, že je benefitom pacientov, nemocnice aj mňa samého.

Čo vlastne vedie človeka na takéto cesty? Mnohí si tým liečia závislosti, dávajú si dokopy život, alebo len plnia sny.

Milujem hory, prírodu a jednoduchý život na ceste. Keď ma zaujíma len to, kde naberiem vodu, koľko mám so sebou jedla a kde budem večer spať. Som „tam“, nech to je kdekoľvek, najšťastnejší a myslím, že život by mal byť hlavne o tom. Byť šťastný. Mojou druhou vášňou je tvorba. Či už je to fotenie, natáčanie videí, či písanie textov. Na cestách si užívam zo všetkého dostatok.

zdroj: Matúš Lašan/ Lesy na Novom Zélande

Máš približný odhad koľko dní si strávil na trialoch a koľko kilometrov si prešiel pešo?

Nedá sa to spočítať úplne presne. Je to určite viac ako 7000 kilometrov a približne 300 dní.

Ako vyzerajú tvoje prípravy na cesty? Čo netreba podceniť a čomu sa naopak pripisuje zbytočne priveľká dôležitosť?

Vraví sa, že na diaľkových trasách je dôležitejšia hlava ako nohy. Už málokto povie, že psychická pohoda vychádza často z tej fyzickej. Najlepšia príprava na chodenie so záťažou je chodenie so záťažou. Nikdy ale na to pred odchodom nie je toľko času, koľko by bolo treba, preto sa venujem najmä behu.

Čo sa podľa mňa preceňuje u zabehnutých trailov, je plánovanie. Vážne nepotrebujete mať naplánovaný každý deň z troch mesiacov. Stačí jednu, či prvé dve sekcie. Ostatok sa zvládne po ceste.

Prvý Slovák, ktorý prešiel 4 270 km z Mexika do Kanady: Pacifická hrebeňovka bola pre mňa životná výzva (ROZHOVOR)

Poslednú cestu, 3000 kilometrový Great Patagonia Trail si spolu s manželkou nedokončil, lebo prišla pandémia koronavírusu. Bolo to ťažké rozhodnutie ukončiť cestu?

Vôbec nie, keďže nebolo vôbec o čom rozhodovať. Zo dňa na deň sa zavrela hranica s Argentínou, ktorou sme mali práve prejsť. Zatváralo sa letisko, hotely, situácia sa vyvíjala z minúty na minútu. Navyše sa o nás aj domáci začali veľmi báť. Samozrejme, takýto koniec zabolí, najmä v momente, keď sme už to najťažšie mali za sebou a mohli sme byť prví na svete, kto tento trail zvládol v jednej sezóne. Sú však aj dôležitejšie veci. Boli sme radi, že sme sa v zdraví dostali domov.

GPT je známe, že to nie je oficiálna cesta a nie je ani poriadne značená. Nestalo sa vám, že ste sa stratili?

Stratiť sa v zmysle, že by sme vôbec nevedeli kde sme, by sa hlboko v Andách rovnalo istej smrti. Vo Valdivijskom dažďovom pralese sa už stratil a nenašiel nejeden turista. Kvôli tomu sme so sebou turistickú GPS s mapami, vďaka ktorej by sme sa stále vedeli vrátiť po vlastných stopách späť. Pre nás skôr bolo problémom, že nie vždy sme vedeli, či je cesta pred nami priechodná. Niektoré z trás cez exponované sedlá doteraz žiadny turista neprešiel a boli sme prví, kto ich zaznamenával na GPS.

zdroj: Matúš Lašan/ Národný park Cerro Castillo

Dediniek a obchodov na tejto ceste tiež veľa nenájdeme. Ako ste riešili to, aby ste neostali nasucho a hladní?

Vždy je potreba vedieť, kde bude určite najbližšia možnosť nakúpiť a podľa toho sa zbaliť. Nedá sa s istotou spoliehať na miestnych či obchodíky v zašitých dedinkách, ktoré môžu byť kedykoľvek zatvorené. Pre nás bola najdlhšia sekcia 200 kilometrov. Ak sa dal niekde kúpiť syr či vajíčka, radi sme si pomaškrtili, ale nikdy sme sa na to nespoliehali.

S vodou sme mali problém jedine na severe. Čile prechádzalo tisícročným suchom a aj väčšie rieky boli často suché. Opäť sme sa riadili rovnakým princípom, ako pri jedle. Zistili sme si, kde bude na 100 % ďalší zdroj a podľa toho sa zbalili. V niektoré dni sme museli brať aj 6-7 litrov. Bolelo to, ale lepšie ako umrieť smädom.

Kvalita vody bola diskutabilná, keďže kravy boli doslova všade. Živé aj mŕtve. Filter sa nám rozbil po prvých kilometroch, a tak sme vodu dezinfikovali bielidlom. Chuťovo to nebolo ideálne, ale na druhej strane sme nemali jediný zažívací problém.

ROZHOVOR: Ak boli muži nepríjemní, vymyslela som si, že som lesba, hovorí Slovenka Zuzka. Z Gruzínska stopovala až do Indie

Keďže si so sebou brávaš aj fototechniku predpokladám, že tvoj batoh pod 10 kilogramov asi nikdy nemal. Keď ho nosíš na chrbte niekoľko mesiacov, plus prekonáš tisíc kilometrové prevýšenia denne, znie to ako ozajstný extrém. Ako telo zvláda takúto záťaž?

Ak sa bavíme o suchej váhe, to znamená bez vody a jedla, tak v Patagónii bola váha môjho batohu okolo 8 kilogramov. Nabalený na 10 dní, čo je maximum, ktoré dokážem do batohu natlačiť a s troma litrami vody sa váha pohybuje okolo 20 kilogramov. Samozrejme, je to pre telo dosť záťaž, ale zatiaľ drží. Nemal som doteraz závažnejší problém spôsobený chôdzou.

Južná Amerika je známa vysokou kriminalitou, prevažne kvôli drogám. Stretli ste sa aj s týmto problémom, alebo v horách nič takéto neexistuje?

Čile je jedna z najrozvinutejších krajín Južnej Ameriky. Kvalitou života ju dokonca prirovnávajú k západoeurópskym krajinám. Jej najväčším problémom nie sú drogy, ale výrazné rozdiely medzi bohatými a chudobnými. V horách sme sa stretávali hlavne s ľuďmi žijúcimi veľmi jednoduchým životom. Väčšina k nám bola veľmi milá a nápomocná, aj keď sme nevedeli po španielsky takmer nič. Nemali sme negatívnu skúsenosť, ale snažili sme sa im aj aktívne predchádzať. Nikdy sme napríklad nespali v okolí puest (chatrčí) kovbojov, ktorí sa po večeroch oddávajú najmä alkoholu. Cez deň to však boli tí najmilší ľudia na svete.

zdroj: Matúš Lašan/ Nový Zéland - pohorie Tararua

Samozrejme, v divočine predstavujú väčšie nebezpečenstvo zvieratá, ako ľudia. Nenapadlo ťa na cestách zatiaľ žiadne?

V Patagónii sme mali najväčšie problémy s býkmi. Farmárčenie je vysoko v horách jediným spôsobom obživy a zvieratá tam žijú v sezóne prakticky divoko. Preto je dobytok o čosi viac teritoriálny a nedôverčivý, ako ten u nás. Moja žena vyrastala na farme, a tak ich mala na starosti ona. Niekedy ich zahnala paličkami, inokedy sme radšej utekali.

Dravé šelmy sa mi zatiaľ vyhýbajú a doteraz na mňa nič nezaútočilo. Akurát ma niečo raz pri prebíjaní džungľou uštiplo do nohy a tá navrela ako bandaska a trochu sfialovela. Celú noc som sa bál, či neodpadne, ale dobre to dopadlo.

Tento trail ste s manželkou absolvovali ako svadobnú cestu. Niekoľko mesiacov v extrémnych podmienkach vás muselo o tom druhom naučiť veľmi veľa. Nemali ste však zo seba ponorku?

Samozrejme, párkrát sa mi ju podarilo nahnevať, ale nikdy to nebolo dlhšie ako na hodinku, či dve. Dlhé trasy z vás niekedy dostanú to najlepšie, inokedy to najhoršie. Ani raz sme však nemali pocit, že toho máme dosť. Je dôležité mať s partnerom rovnaký štýl chôdze, inak to nebude baviť buď jedného, alebo druhého. My máme to šťastie, že náš je úplne rovnaký. Radi chodíme pomalšie, ale veľmi dlho. Niektoré dni sme boli na nohách aj 15 hodín.

Pavol a Ivana nasadli do 22-ročného Opla a prešli celý svet. Len na Slovensku na nich vytasili nôž (ROZHOVOR)

Spoznali ste sa na inom traile, ktorý si absolvoval predtým – Araora na Novom Zélande. Bola to láska na prvý pohľad?

Nebola. Začali sme v rovnaký deň a stretávali sa v rovnakých kempoch asi 2 týždne. Ja som potom čakal na môjho parťáka Paliho a Anna vyrazila ďalej. Bola omnoho rýchlejšia a celú trasu dokončila asi o mesiac skôr. Stretli sme sa ešte raz na konci. Ja som mal pred sebou posledné dni a ona už to mala za sebou. Tam sme sa dali dokopy.

Predtým si nejaké cesty, alebo aspoň ich časti, absolvoval aj sám. Ak by si to mal porovnať, vyhovuje ti viac samota alebo spoločnosť?

Budem sa trochu opakovať, ale je to dobrá rada pre všetkých. Je fajn ísť s niekým, pokiaľ má rovnaký štýl chôdze. Ak nie, je lepšie ísť sám.

zdroj: Matúš Lašan/Nad jazerom Laja, vpravo v pozadí vulkán Antuco

Svoju prvú veľkú cestu si absolvoval na Slovensku – SNPčku. Keď si odmyslíme prírodné úkazy, v čom je turistika doma lepšia a v čom horšia ako v zahraničí?

Krajšie hory, ako tie kde sme boli, sú tie, kde sme neboli. Aj preto ma to ťahá do zahraničia, no domov sa vraciam rád. Či je však turistika u nás v niečom lepšia ako inde vo svete? Asi nie, ale vždy ma bavilo objavovať nové zákutia. Máme ich u nás mnoho. Aj dnes mám v hlave niekoľko domácich projektov, ktoré by som rád uskutočnil.

Ktorý trial hodnotíš ako najťažší?

Každý mal nejaký náročný moment, ale celkovo bola jednoznačne najťažšia Patagónia. Na SNPčke aj na Zélande sme vždy vedeli, že ideme do nejakej ťažkej sekcie. V Patagónii sme často nevedeli vôbec nič.

A ktorý by si zase naopak odporučil každému, povedzme aj začiatočníkom?

Nový Zéland je na začiatok skvelý. Okrem iného naučí zvládať aj vrtochy počasia a ťažké brody riek a prípadná pomoc je vzdialená len na jeden klik PLB (personálny lokátor). Na začiatok by mohol byť dobrý aj niektorý z diaľkových trekov v USA. Patagóniu odporúčam až zabehnutým dobrodruhom.

Adam a Jakub prešli 660 km po dychberúcej ceste SNP. Natočili úžasný dokument, v ktorom zachytili krásu Slovenska

Máš už plány kam sa vydáš, keď skončí pandémia, alebo si nad tým ešte nerozmýšľal?

Kým sme zavretí, budem pokračovať v práci na knihe a filme z Patagónie. Bol by som rád, ak by boli oba dostupné do konca roka. Zdieľanie zážitkov z našich ciest ma v týchto časoch drží nad vodou. Čo sa týka budúcich projektov, tak náš pôvodný plán bol prechod celej Európy, čo momentálne nebude možné uskutočniť. Ak sa situáciu ukľudní, chceme vyraziť najskôr do Nórska a prejsť ho po dĺžke, čo by bolo opäť približne 3000 kilometrov, a potom uvidíme. Európsky projekt bude náročný časovo aj finančne, a tak je možné, že nás bude čakať nútená pauza…

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK