Soňa je „väzenskou“ hrdinkou. Píše listy odsúdeným, navštevuje mafiána Boržu aj účastníka leopoldovskej vzbury

  • Listy väzňom začala písať pred ôsmimi rokmi. Sú pre nich obrovskou pomocou a nádejou
  • Navštevuje mafiánskeho bossa Boržu, účastníka leopoldovskej vzbury Miloša Uriga aj Štefana Mlynaroviča, ktorý zavraždil dve ženy
  • Vraví, že nie je jednoduché sa prvýkrát osobne stretnúť s niekoľkonásobným vrahom a mala trochu aj strach
  • Soňa Vancáková s Dušanom Borženským vydala niekoľko rozprávkových kníh
  • Okrem Boržovej autobiografie, ktorú rediguje, v máji vyjde kniha s názvom 21 rokov v pekle
Soňa Vancáková
Soňa Vancáková/TASR, František Iván
  • Listy väzňom začala písať pred ôsmimi rokmi. Sú pre nich obrovskou pomocou a nádejou
  • Navštevuje mafiánskeho bossa Boržu, účastníka leopoldovskej vzbury Miloša Uriga aj Štefana Mlynaroviča, ktorý zavraždil dve ženy
  • Vraví, že nie je jednoduché sa prvýkrát osobne stretnúť s niekoľkonásobným vrahom a mala trochu aj strach
  • Soňa Vancáková s Dušanom Borženským vydala niekoľko rozprávkových kníh
  • Okrem Boržovej autobiografie, ktorú rediguje, v máji vyjde kniha s názvom 21 rokov v pekle

Košičanka Soňa Vancáková je energická, veselá žena, ktorá vychovala spolu s manželom päť detí. Okrem veľkej rodiny má totiž aj veľké srdce. Už dlhé roky pomáha rodinám, ktoré sa ocitli v sociálnej núdzi nie vlastnou vinou. V rámci občianskeho združenia Maják nádeje sa im snaží pomôcť postaviť na vlastné nohy.

Soňa však okrem toho vykonáva ešte jednu zaujímavú aktivitu. Je síce netradičná, no mnohým „zachránila život“. Už osem rokov píše väzňom listy, vďaka ktorým sa stala ich poslom nádeje. Košičanka je útechou a oporou tým, ktorí sa už možno na slobodu nikdy nedostanú.

V súčasnosti je v kontakte s približne 25 väzňami (mužmi aj ženami) po celom Slovensku, pričom niektorých aj osobne navštevuje. Napríklad Štefana Mlynaroviča, ktorý si svoj doživotný trest odpykáva v Ilave, či Miloša Urigu, ktorý sa zúčastnili leopoldovskej vzbury, pri ktorej väzni zavraždili päť dozorcov. Píše aj Dušanovi Borženskému, ktorý zas vo väzení sedí za spolupáchateľstvo na troch vraždách.

zdroj: Sona Vancakova

Osudné stretnutie

V minulosti jej ani nenapadlo, že si bude raz s väzňami z tých najstráženejších väzníc písať. Dostala sa k tomu úplne náhodou. Pred pár rokmi videl jej kamaráť žobrať mladého chlapca na ulici, mal cez 20 rokov. Chcel mu pomôcť, a tak mu dal kontakt na občianske združenie, ktoré Soňa vedie.

„My však pomáhame rodinám v núdzi a nie jednotlivcom. Stáva sa mi, že ľudia vedia, že vykonávam takú činnosť a často sa na mňa obrátia. Mišo nebol naša „cieľová“ skupina, ale mala som potrebu mu pomôcť.“

Nechcela ho jednoducho nechať v štichu. Do basy sa dostal za malé krádeže. Po troch rokoch ho prepustili a on ostal na ulici. Nemal peniaze a ani rodinu, keďže bol z detského domova. Jeho jediný majetok bolo oblečenie, ktoré mal na sebe. Po uliciach Košíc sa tak „poflakoval“ tri mesiace až kým nestretol Soňu.

Zradil ho alkohol

„Každý týždeň sme si stanovili cieľ. Vybavila som s ním občiansky preukaz, zabezpečila mu šatstvo, stravu a prvé dni platila ubytovňu. Po krátkom čase mu majiteľ jednej stavebnej firmy dal prácu, aj bývanie v robotníckej ubytovni. Jeho život sa začal meniť.“ Osudným sa mu však stal alkohol. 

Keď si vypil bol agresívny, nehovoriac o tom, že bol v minulosti na alkohole závislý. „Po pol roku mu však podľahol a dostal sa do potýčky. Náhodou išla okolo hliadka a človek, s ktorým sa pobil ho obvinil, že mu ukradol tri eurá.“

Z chlapca sa stal recidivista a vymerali mu trest na 10 rokov. „Tie tri eurá neboli ani dokázané. Bolo to tvrdenie proti tvrdeniu, ale pobil sa a nebolo cesty späť. Bolo mi ho veľmi ľúto. Dostal sa naspäť do väzenia a začali sme si písať.“

Práve on bol jej prvý kontakt s väzením. Prosil ju, aby ho navštevovala. Nemal nikoho a potreboval aspoň vidieť známu tvár. „Hovoril mi, že sa bojí, že to už druhýkrát nezvládne. Odvtedy ho pravidelne navštevujem. Je tam už štyri roky a čaká ho ďalších šesť.“

Listy sú nádej

Soňa zistila, že listy pre väzňa sú obrovskou pomocou a nádejou. „Drvivá väčšina má negatívnu skúsenosť, že ich všetci blízki a aj celá spoločnosť odsúdili. Stratili priateľov a rodinu. List je pre nich nádejou.“ Dodáva, že ak je niekto zavretý 23 hodín v cele (režim najprísnejšieho stráženia ), je to pre nich to najkrajšie, čo môžu dostať. „Celu totiž nevedia opustiť a je to na zbláznenie, mnohí sa aj naozaj zbláznia.“

Košičanka chlapcovi povedala, že ak má na cele spoluväzňov, ktorí nemajú nikoho, môže písať aj im. „Spočiatku som písala do väzníc iba tam, kde bol Mišo. Väzni sú totiž pravidelne premiestňovaní po celom Slovensku. On bol napríklad už v piatich basách. Keď ho premiestnili, tak mi kontakty už ostali.“

zdroj: Soňa Vancáková

Vraví, že väzňom môže písať ktokoľvek, ak sa na to, samozrejme, cíti. Nemôžeme schvaľovať zlo, ale môžeme sa k trpiacim skláňať s láskou. Zaujímalo nás však, ako taký list začať. „Určite netreba tvoriť komplikované vety, lebo mnohí väzni nemajú ani školu. Vôbec im nejde o to, aby list bol napísaný odborne, a isto nie moralisticky. Ocenia jednoduchosť. Mená som si našla na internete a tipla som si, v ktorej väznici môžu byť. Pozitívum je v tom, že ak netrafíte väznicu, list pošlú tam, kde sa daný väzeň nachádza. Nestratia sa.“

Soňa teda odporúča, aby bol prvý list veľmi jednoduchý. Potom je už len na väzňovi či odpíše, alebo nie. Jej sa to stalo len raz. „Doživotňákom“, čo sú väčšinou vrahovia, som napísala len pár viet. Napríklad: „Dozvedela som sa o vás z novín. Pozdravujem vás. Chcem vám dať len vedieť, že na vás myslím a modlím sa za vás.“

Píše účastníkovi leopoldovskej vzbury

Okrem toho, že píše viacerým väzňom, ktorí dostali doživotné tresty, niektorých aj pravidelne navštevuje. Medzi nimi je aj Miloš Uriga, ktorý sa zúčastnil leopoldovskej vzbury v roku 1990, počas ktorej bolo usmrtených päť dozorcov, ale píše aj spomínanému Štefanovi Mlynarovičovi. Ten zavraždil dve ženy a svoj trest si odpykáva v Ilave. „Je tomu už možno aj tri roky odkedy som mu napísala.“

V súčasnosti má na konte viac ako tisíc listov, no ak im neodpíše, niektorí pošlú aj dva-tri listy za sebou. „Donedávna som každý deň napísala tri-štyri listy. Posledné týždne nestíham hneď odpovedať a píšem zväčša cez víkendy všetkým. Často sa o mňa aj boja, či sa mi niečo nestalo, ak im neodpíšem v krátkej dobe,“ dodáva s úsmevom.

zdroj: TASR/Radovan Stoklasa

Mnohí sa jej zdôveria aj so svojimi problémami. „Nikdy sa však na ich činy nepýtam. Moje písanie nepodmieňujem tým, aký skutok urobili. Snažím sa vytiahnuť z každého to, čo je v ňom dobré a na tom stavať. Mojím cieľom nie je pomáhať len tomu, kto sedí za drobné krádeže. Chcem prísť s posolstvom nádeje a Božieho milosrdenstva ku každému, kto o to stojí, či je to zlodej, alebo vrah. Čím sú na tom horšie, pre mňa to je väčšia výzva im pomôcť – teda dodať im aspoň kúsok svetla v tme.“

Cesta k uzdraveniu

Soňa si myslí, že len to, že ma niekto záujem o človeka vo väzení, v ňom dokáže prebudiť pozitívnu stránku. Mnohí podľa nej totiž stratili zmysel života a majú samovražedné sklony. „Mám veľkú radosť, keď ich moje listy vytrhnú z temnoty. Nerozoberám trestné činy väzňov. Sami majú dosť výčitiek zo zbabraného života a často zo straty rodiny. V listoch veľmi často čítam, ako veľmi ľutujú svoje zlyhania.“

Soňa neodporúča posielať odsúdeným svoje fotografie. „Je pravda, že si vás nejako predstavujú a môžu sa platonicky zamilovať. Jeden mi raz začal veľmi osobne písať a musela som ho trošku zabrzdiť.“

Startitup PREMIUM logo
Tento článok je dostupný členom Startitup PREMIUM
Čítaj ďalej po zakúpení predplatného

(Zrušiť môžeš kedykoľvek)

Zdroj: Listy väzňom

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech