Učil som sa vstá­vať 5:30 a tak­to to dopad­lo

Martin Bohunický / 28. januára 2016 / Lifehacking

Pra­vi­del­ne čítam a nie­ke­dy aj píšem o ľuďoch, kto­rí sa nauči­li vstá­vať sko­ro a teraz sú super­tur­bob­ron­to-pro­duk­tív­ny.

Aby teda nezos­ta­lo len pri rečiach, roz­ho­dol som sa pod­stú­piť to tiež. Dôvo­dov som mal hneď nie­koľ­ko.

  1. V posled­ných mesia­coch som pri­bral a potre­bo­val som čas na pra­vi­del­né cvi­če­nie. Keď­že však z domu odchá­dzam 6:50 a vra­ciam sa una­ve­ný ako kôň, zosta­lo mi to na ráno.
  2. Chcel som mať viac času, aby som pek­ne veci postí­hal a mal voľ­né veče­ry.
  3. Zo sran­dy

Nemu­sím roz­ke­cá­vať, aký je spá­nok dôle­ži­tý pre psy­chic­ké a fyzic­ké zdra­vie, ako nedos­ta­tok spán­ku zabí­ja pro­duk­ti­vi­tu. Aby som to ale nemal také jed­no­du­ché, poriad­ne som si to skom­pli­ko­val nasle­du­jú­ci­mi pra­vid­la­mi:

Päť dní po sebe vsta­nem 5:30, pre­cvi­čím celé telo ruti­nou s jed­no­ruč­ka­mi. Dám si ľado­vú spr­chu a ako fanú­šik pre­ru­šo­va­né­ho hla­do­va­nia sa nena­jem až do obe­da. BUM.

Prvá noc

Úprim­ne poviem, neve­ril som si, že to dám vôbec prvú noc. O to hor­šie, že mi zaspá­va­nie kom­pli­ko­val Mes­sen­ger. Zaspal som oko­lo 23:00, vstal prek­va­pi­vo v poho­de, odma­kal si svo­ju ruti­nu a nemo­hol som sa zba­viť poci­tu, že pre­ru­šo­va­né hla­do­va­nie bude blbosť. Spra­vil som si vajíčka..povracal sa a vydal sa do prá­ce. Okej, bude­me hla­do­vať. Bolo tak 7:30, keď som sedel vo vla­ku a hla­va mi zača­la padať. O čo hor­šie, toto sa dia­lo celý deň. Nepo­mo­hol mi obed, nepo­moh­li mi lit­re vody, celý deň som neuro­bil prak­tic­ky nič. Večer som sa pokú­sil nakop­núť behom, no zaspá­val som pobe­žiač­ky. Nič moc pro­duk­ti­vi­ta teda.

img_3108

Dru­há noc

Opäť som kvô­li Mes­sen­ge­ru išiel spať oko­lo 23, no ten­to­raz bolo vstá­va­nie málič­ko kom­pli­ko­va­nej­šie. Drža­lo ma to v poste­li a nech­ce­lo pus­tiť. Oko­lo 6 som sa pre­ko­nal, odcvi­čil ruti­nu, dal si stu­de­nú spr­chu a šiel do redak­cie. Opäť bied­na pro­duk­ti­vi­ta, opäť úna­va, opäť celý deň zabi­tý. Tak­to som si to nepred­sta­vo­val, hoci som teda kom­pli­ká­cie na úvod oča­ká­val. Potre­bu­jem nie­čo zme­niť. Pri­šiel som domov, odpo­jil WiFi a o 21:30 som to zalo­mil.

Tre­tia noc

Zobu­dil som sa una­ve­nej­ší než som si mys­lel, no psy­chic­ky som sa cítil ove­ľa lep­šie. Sta­či­li mi tri dni roz­um­né­ho stra­vo­va­nia a cvi­če­nia, aby som sa v šatách zra­zu cítil o 100% lep­šie. No keď­že som bol večer s moji­mi dra­hý­mi kole­ga­mi dohod­nu­tý na náv­šte­vu BeA­bout, šípil som prob­lém. Keď­že bývam od Bla­vy hodin­ku vla­kom a ďal­ších 20 minút mi trvá ces­ta zo sta­ni­ce, do poste­le som sa ulo­žil tes­ne pred pol­no­cou a vedel som, že ráno ma čaká prob­lém.

Screen Shot 2016-01-26 at 11.59.21

Štvr­tá noc

Mobil som nechal na nabí­jač­ke, tak­že som ho mal od poste­le ďale­ko. Vstal som, podi­šiel pár kro­kov a zis­til, že je 5:29. Pres­ne toto som chcel! Keď­že som pózer a wan­na­be Leoš Mareš, pod­ľa jeho vzo­ru som sa chcel naučiť vstá­vať bez budí­ka. Aká­si tem­ná sila ma však vra­zi­la späť do poste­le, kde som sa scho­val do tep­lúč­ka a celých 5 sekúnd si opa­ko­val, že nesmiem zaspať. Zaspal som. Zobu­dil som sa oko­lo pol ôsmej, odma­kal si aspoň čo mám a namie­ril si to do prá­ce neskôr. Napriek tomu som sa cítil super a poro­bil som kus robo­ty.

Pia­ta noc

V sna­he vrá­tiť sa späť do svo­jej ruti­ny som opäť zalo­mil veci oko­lo 21:30. Vstal som úspeš­ne 5:30, odcvi­čil a bez prob­lé­mov fun­go­val. Keď­že som ale nemu­sel ísť do redak­cie a nie som typ “work hard”, ale skôr “work smart”, čosko­ro som bol hoto­vý a mal celý deň pred sebou. Večer ma kole­ga zavo­lal von. Vra­vel som si, že by som ísť nemal. Že to poka­zím. Ale potre­bo­val poke­cať. Tak som išiel. A bol to dob­rý večer. V sobo­tu som vstal asi o 8:30 a ute­kal na hokej. Nemal som ani naj­men­šiu výčit­ku.

Čo ma môj expe­ri­ment naučil?

Môj dob­rý pocit neply­nul zo sko­ré­ho vstá­va­nia, ale z pra­vi­del­né­ho cvi­če­nia. Doda­lo mi to potreb­né seba­ve­do­mie a odra­zi­lo sa to na mojej psy­chi­ke. Víkend mi celé moje vstá­va­nie poka­zil. Nech­cem obe­to­vať celý svoj život prá­ci, vážim si svo­jich kama­rá­tov a rád s nimi strá­vim čas piat­ko­vý či sobot­ný večer. Navy­še som si uve­do­mil, že dob­rý pocit neply­nie zo sko­ré­ho vstá­va­nia, ale zo sko­ré­ho spán­ku. Pre mňa sa kaž­dá hodi­na spán­ku pred pol­no­cou rov­ná dvom po pol­no­ci.

Sko­ré vstá­va­nie má pod­ľa mňa zmy­sel vte­dy, keď má mož­nosť člo­vek robiť to pra­vi­del­ne a keď je naozaj tak zapá­le­ný pre prá­cu, že toho chce sti­hnúť čo naj­viac. Ja som zapá­le­ný pre život.

Screen Shot 2016-01-26 at 11.51.27

Zvlá­dol by som pokra­čo­vať v tom­to expe­ri­men­te aj ďalej? Áno, ale nech­cem.

Idem spať čo naj­skôr, pokiaľ je to mož­né. Pokiaľ nie, výčit­ky nemám, lebo viem, že to bude kva­lit­ne strá­ve­ný čas. A nech sa deje čokoľ­vek, vďa­ka tomu­to expe­ri­men­tu som sa roz­ho­dol, že vždy si čas na to cvi­če­nie náj­dem. A na šport. A na kama­rá­tov. Aj keby som mal obe­to­vať časť prá­ce.

Pridať komentár (0)