O negatívnych dôsledkoch zvukových vĺn z vojenských sonarov na podmorský svet sa vedelo už skôr. Veľryby sa pred zvukom snažia utiecť, pričom preplávajú niekoľko kilometrov. Niekedy sa utiekajú do hlbín, inokedy na súš.
To, čo veľryby pri silnom zvuku zažívajú, morskí biológovia prirovnávajú k dekompresnej chorobe v ľudí. Neprirodzene silný hluk zvieratám spôsobuje, že sa im do krvi uvoľňujú bubliny dusíka. Následkom je krvácanie i poškodenie vnútorných orgánov. To vysvetľuje zvláštnosť, že veterinári po pitve u mŕtvych zvierat nikdy neobjavili vonkajšie zranenia, choroby či infekcie.
Jeden z najmasívnejších úhynov veľrýb sa stal v roku 2002 na ostrovoch pri Kanade počas námorného cvičenia NATO. „V priebehu niekoľkých hodín od nasadenia sonaru sa zvieratá začali objavovať na brehoch,“ uvádza hlavná autorka štúdie Yara Bernaldo de Quiros. Ochranári vyzvali vlády, aby v oceánoch rozšírili zóny, v ktorých bude platiť zákaz používania sonarov.
Okrem sonarov môže veľryby na breh vyhnať aj hlad, dezorientácia, zdravotný stav alebo predátori.
Vrhanie sa veľrýb na breh bolo kedysi veľmi zriedkavé. V 60. rokoch minulého storočia začala armáda USA a ich spojenci z NATO pri hliadkovaní a počas vojenských námorných cvičení používať nový druh sonaru známy pod skratkou MFAS. Počas studenej vojny s ním hľadali sovietske ponorky.