Veronika Janečková: Quit early, quit often!

  • Veronika je skutočne renesančný človek. Vo svojom živote sa už venovala mnohým, nie jednoduchým oblastiam, od vyštudovaného medzinárodného práva, až po digitálne inovácie. Aká je, v čo verí, akými očami sa pozerá na svet sa dozviete v rozhovore. Nechajte sa očariť a inšpirovať Veronikiným prístupom k životu!
image_1441636300.jpeg
  • Veronika je skutočne renesančný človek. Vo svojom živote sa už venovala mnohým, nie jednoduchým oblastiam, od vyštudovaného medzinárodného práva, až po digitálne inovácie. Aká je, v čo verí, akými očami sa pozerá na svet sa dozviete v rozhovore. Nechajte sa očariť a inšpirovať Veronikiným prístupom k životu!

 

Som veľmi rada, že Vám opäť môžeme priniesť rozhovor so zaujímavým a inšpiratívnym Slovákom, činorodou ženou, ktorá si našla svoje miesto pod slnkom. Veronika Janečková, dievča z krásnej časti Slovenska. Aj napriek tomu, že svoj rodný kraj a jeho prírodu miluje, v mladom veku sa rozhodla pre cudzinu. Už vtedy vedela, že Slovensko je pre jej otvorenú myseľ a dynamickú povahu príliš upäté a malé. Svet a spoločnosť po akej túžila našla v Londýne, kde síce nemala na ružiach ustlané, ale práve tvrdá práca ju priviedla tam kde je teraz, osobnostne aj pracovne.

 

Veronika je nevšedná mladá žena, ktorá sa zaujíma o všetko okolo seba, o svet ako taký a veľmi citlivo vníma rozdiely medzi ľudskými osobnosťami a kultúrami. Fascinuje ju komunikácia a aj napriek tomu, že sa zaujíma o umelú inteligenciu a venuje sa technologickým inováciám, nezabúda na to podstatné, ľudsko-emocionálnu inteligenciu, ktorú považuje za základ komunikácie. Hoci by sa pokojne mohla živiť svojou prirodzenou krásou, veď si to ako modelka aj vyskúšala, vybrala si cestu poznania, učenia sa, duševného a intelektuálneho rastu a cestu zveľaďovania sveta v ktorom žije. Napriek tomu, že pracuje v Anglicku, nezabúda ani na rodné Slovensku a prostredníctvom svojho nového projektu Odviati chce Slovákom dodať odvahu a ukázať nám úspešných rodákov.

 

Aké boli začiatky života v cudzom svete, ako sa dá zvládnuť náročné štúdium na vlastnú päsť, ako sa jej páčilo v Európskej Komisii a čo povedala princovi Charlesovi? Toto a ešte omnoho viac Veronika prezradila v rozhovore.

 

 

 

Začnime pekne od začiatku..a myslím tým úplne od začiatku :D Odkiaľ pochádzaš? Prejavovala si sa už v detstve ako svetobežník a činorodý človek?

Pochádzam z malej časti Martina – Priekopy, na hranici s Vrútkami. To vám možno niečo hovorí ak cestujete vlakom.

 

Činorodosť? Haha! Jasné, tá sa aktivovala už počas detstva. Už ako malá som s potešením ‚organizovala životy‘ ostatným deťom a snažila sa získať si ich „buy in“ na moje bláznivé nápady aj tým, že som v škôlke klamala, že mám 9 rokov a teda ma ako najstaršiu mali počúvať. Ak je táto logika štvorročnej Veroniky ťažko pochopiteľná, v pohode, pre mna žiaľ už dnes tiež :D. Môj prvý ´biznis´ som riešila ako 17 ročná – učila som angličtinu. Síce nič extrémne inovatívne, ale našla som spôsob, ako využiť niečo, čo som ovládala a predať to. Podobný pokus bol okolo 13tich rokov s modelingom, ale rýchlo som si uvedomila, že svet kde sa prikladá hodnota zovňajšku pričom všetko ostatné ide na vedľajšiu koľaj, nebol pre mňa.

 

Čo sa týka svetobežníctva, to tak nejak bublalo a nemalo úplne možnosť prejaviť sa na väčšej škále až doteraz, keď cestujem prakticky každý mesiac, no ako dieťa som využívala všetko, čo som mala okolo seba – sídlisko, krásnu prírodu, ktorá obklopuje Martin – hory, jazerá a lúky. To nebola len moja zvedavosť a neposednosť, ale viedli ma k tomu veľmi aj rodičia, ísť von, spoznávať svet, všímať si všetko naokolo.

 

 

 

Veronika sa neuspokojila s bežným životom na Slovensku, neprijala predpísanú slovenskú škálu života, radšej zabojovala a vybrala sa vlastnou cestou. Rodný Martin bol pre Veronikinu otvorenú myseľ a slobodnú dušu ako väzenie a tak sa rozhodla ísť tam, kam ju to už dlhý čas ťahalo, do Londýna. Začiatky neboli ľahké, práve naopak, Veronika sa musela popasovať s mnohými problémami, no všetko napokon zvládla.

Maturitou sa moje štúdium na Slovensku skončilo. Do Londýna som odišla hneď po skúškach s tým, že tam budem brigádovať cez leto a vrátim sa, keďže som bola prijatá na univerzitu v Čechách. K tomu už ale nikdy nedošlo. Počas tých pár mesiacov sa toho veľa zomlelo, hlavne súkromných vecí, a ja som zároveň našla spásu v tom svete, v ktorom som sa ocitla.

 

Prisťahovala ma možnosť rásť, zdolávať zaujímavé prekážky a spoznávať nepoznané – to všetko pre mňa Londýn predstavoval. Takže som vtedy spravila jeden z najzásadnejších krokov v mojom živote vôbec – rozhodla sa ostať v Londýne, v krajine a systéme, ktorý som nepoznala a bez akýchkoľvek priateľov, či rodiny, sama. Mala som veľa podpory na diaľku od mojej maminy, ktorá mi pomáhala v tom, aby som sa nevzdala práve v momentoch, keď som mala chuť všetko nechať, no bol to fakt miestami totálny boj. Veľmi ma to pokorilo a zároveň som si postupne vybudovala pocit sebaúcty a sebakontroly.

 

 

Prečo si sa rozhodla práve pre Londýn?

Anglicko ma vždy priťahovalo svojou tradíciou a kultúrou, takým tým spôsobom keď vás veľmi láka nejaké konkrétne miesto, respektíve kultúra a vy neviete poriadne prečo, no v prvom rade som bola fascinovaná angličtinou. Vedieť angličtinu bolo pre mňa ekvivalentom prepojenia so svetom, po čom som v malinkom, uzatvorenom a homogénnom Martine mohla iba snívať. Už na základnej škole bola angličtina niečo, čo ma nadchlo. Čím viac som ju študovala, tým viac brán sa otváralo. Učila som sa ju intenzívne od 8. rokov, neskôr som si spravila aj Cambridge-ský certifikát, no využívala som aj všetko ostatné, čo bolo vo vtedajšom, ešte prevažne analógovom svete, dostupné – pesničky, knihy, filmy.

 

Za touto takmer až posadnutosťou vedieť jazyk, rsp. hovoriť jazykom ktorý sa dostal úplne do popredia vo všetkých odvetviach hlavne západného sveta, ja vidím začiatok cesty k možnosti byť empatická a zároveň k možnosti vyjadrenia svojich pocitov a myšlienok tak, aby mali dopad, inými slovami – efektívnu komunikáciu. Fascinuje ma, ako rozdielne dokážu ľudia vnímať ten istý jav, čo je úplne prirodzené, no mnohokrát berieme ako samozrejmosť, že ostatní nám predsa rozumejú veď hovoria našim jazykom, pričom to tak vôbec nie je. Každý má vo svojej hlave iný translátor naprogramovaný podľa unikátnych premenných ako výchova, kultúra, viera, atď. Schopnosť skutočne počuť, čo ostatní hovoria a vedieť im podať informácie ´ich rečou´ je top level lingvistiky, no hlavne aj veľkej dávky emocionálnej inteligencie – toto ma vždy zaujímalo a ešte stále explorujem nové aspekty týchto konceptov.

 

Ako pokračoval Tvoj život po príchode do Londýna?

Doslova z jedného mesiaca na druhý som sa dostala na bakalárske štúdium medzinárodného práva a medzinárodnej politiky a tým sa začal niekoľkoročný kolotoč. Nemala som finančnú podporu na zaplatenie toho niekoľko desiatok tisíc drahého školného a nákladov na živobytie a tak som si na štúdium vzala všetky možné pôžičky a granty a pracovala popri škole keď to bolo možné. Nikdy som nezažila taký ten klasický študentský život v zmysle bývania na internáte a keď sa bývalí spolužiaci z gympľa rozprávali o tom, ako sa bavili na chodbovici, ja som fakt nevedela, čo to je. Štúdium práva a politiky v cudzom jazyku je definitívne zábavná skúsenosť. Okrem znalosti už tak komplikovaného obsahu sa učíte aj celú terminológiu v angličtine a v latinčine. Takže prvých pár mesiacov je to rozhodne štúdium so slovníkom a keď sa do toho naozaj zahryznete, tak napredovanie je exponenciálne. Po získaní bakalára som sa pustila do štúdia magistra zameraného detailnejšie na politiku a vládu Európskej Únie.

 

 

Ako hodnotíš tieto študentské roky? V čom vidíš rozdiel medzi slovenským a anglickým školstvom?

Skúsenosť s univerzitami v Londýne mi určite dala to, čo som vtedy hľadala, najmä možnosť pochopiť, čo ma zaujíma a podpora v zameraní sa na to. Bol to úplný opak vzdelávaciého systému na Slovensku, ktorý bol pre mňa utrpením, pretože som mala pocit, že tak, ako sa v niektorých krajinách nosia uniformy na odstránenie vnímaných sociálnych rozdielov, na Slovensku sa toto premietalo do uniformity prístupu a hodnotenia detí. Na oboch školách v Londýne som zažila záujem zo strany učiteľov, veľa mentoringu a vychádzania v ústrety.

 

Viem, že porovnávam univerzity v UK s nižším stupňom škôl na Slovensku, ale v Anglicku pracujem so základnými, strednými školami a hlavne s učiteľmi a viem, ako tu sú organizované hodiny a ako sú hodnotení študenti – je to tu skutočne iné. Každopádne moje štúdium bola výzva v tom, ako navigovať prežitie v excesívne drahom Londýne, popri tom ideálne, čo najlepšie skórovať v škole, čoho ´by product´ bol fakt, že som vystriedala niekoľko zamestnaní od malých, až po veľké firmy, privátny aj verejný sektor a aj freelance prácu. Celé toto obdobie bola pre mňa nesmierne pokorujúca a zároveň povzbudzujúca skúsenosť a veľa učenia sa o živote, ľuďoch a o sebe samej.

 

 

 

Teraz si produktová manažérka v kreatívnom štúdiu Made by Many. Ako si sa k tomu dostala?

Ešte počas magistra na LSE som sa začala motať okolo startupov a veľmi ma to chytilo. Tam úplne vzplanula moja láska k inováciám. Po skončení školy, som sa ale rozhodla odsťahovať na pár mesiacov do Bruselu, pretože som bola trochu unavená z Londýna a predovšetkým som musela zistiť či to, čo som študovala je svet, v ktorom by som mala stráviť ďalších pár rokov. Po 5 mesiacoch stáže v Európskej Komisii som zistila, že rozhodne nie je. Počas môjho času v Bruseli som založila hnutie pre stážistov v EK, ktorých zaujímala oblasť entrepreneurship, neskôr som robila ešte s jednou NGO organizáciou venujúcej sa inováciám ako hosťujúci mladý podnikateľ cez schému Erasmus for Young Entrepreneurs. Čo mi toto dalo bolo uvedomenie, že je to všetko len teória a pripadala som si ako pokrytec, keď som mala radiť politikom a veľkým firmám aby podporovali digitálnu agendu a startupistom ako majú postupovať pri riešení problémov, keď ja sama som v živote žiadny produkt nevyvinula a nemala úplné chápanie toho, čo to obnáša.

 

Rozhodla som sa pozrieť sa po príležitostiach, kde by som sa toto mohla naučiť a tak som zakotvila v krásnom starom prístave na Regentskom kanáli v Londýne, v ktorom sídli Made by Many. Teraz vyrábam softwarové riešenia a startupy na mieru pre veľké firmy, čiže ak ste niekedy čítali Innovators Dilemma, tak ja to takto vidím, že to sa presne snažím riešiť. Naše štúdio často oslovujú veľké zabehané biznisy, ktoré majú problémy so svojou ponukou možno preto, že sa zmenil trh, čo sa týka očakávaní používateľov, alebo vstúpili na trh startupy, ktoré ho disruptli a prišla tým konkurencia, alebo naopak, naskytla sa príležitosť vytvoriť niečo nové, veľmi hodnotné a úspešné, čo dovtedy nebolo dostupné. Progres jednotlivých čiastočiek trhu je väčšinou inkrementálny, ale tým, že sa mení viac vecí naraz sa občas stane, že sa hviezdy zoradia do ideálnej konštelácie, ktorá umožní niečo fakt skvelé. To vysvetľuje cestu mnohých biznisov, ktorých myšlienky vlastne existovali už nejaký čas, no museli sa stať určité zmeny na trhu, aby sa stali úspešnými. Takže v skratke pomáham hľadať príležitosti a budovať riešenia na úspešný pivot a pritom pomáhame firmám získať ´startup superpowers´, čo sa týka urýchlenia vývoja inovácií tam, kde sú oni spomalené ich organizačnými štruktúrami a procesmi.

 

 

 

Čo Ťa na práci v Made by Many baví najviac?

Na mojej práci milujem to, že každý deň je výzvou, nikdy nerobím to isté, aj po dvoch rokoch sa stále učím a mám okolo seba tie najchytrejšie tímy, s akými som kedy mala možnosť pracovať. Veľmi sa mi páči naša kultúra, v ktorej sa nezdôrazňuje ego, všetci majú síce vlastný a dosť výrazný názor na vec, no každého subjektívny názor je použitý ako niečo, čo má stimulovať diskusiu a napomáhať k celkovému progresu a nie ako niečo, čo ti majú druhí ľudia hladkať a čo si treba za každú cenu obhajovať až do krvy. To, že každý má názor a že je múdry je samozrejmosť. Takisto je mi veľmi príjemná totálna rovnosť medzi ženami a mužmi, sexistické komenty sú odsudzované ako prejav nezrelosti a nedostatku inteligencie. Keď ste žena pohybujúca sa v oblasti, v ktorej robí veľa mužov, tak určite viete, akú obrovskú hodnotu toto má. Páči sa mi ale rovnosť všeobecne. Zakladatelia našej firmy robia na projektoch spolu s tímami, všade panuje vzájomný rešpekt a maximálna otvorenosť.

 

Robíme veľa retrospektív a máme kopec príležitostí rozprávať sa o nejasnostiach, takže tímy sú veľmi silné. Najväčší challenge pre mňa a zároveň to, čo ma na mojej práci baví, je vlastne nátura toho, čo robím – synchronizácia medzi troma záujmami – (1) zaručenie toho, aby bol klient, ktorý si nás najal spokojný, aby sme vyrábali produkt podľa potrieb ich biznisu a t.j. niečo z čoho je merateľná hodnota, (2) aby ten produkt bol užitočný pre ich zákazníkov a nie len ďalšia appka na trhu a hlavne (3) aby môj tím, s ktorým pracujem mal vytvorené najlepšie možné podmienky na realizáciu a budovanie niečoho super. Takže sme znovu späť pri tej komunikácii, ja sa vlastne považujem za facilitátorku, ktorá zaručuje balanc a popri tom vyrába cool shit. V tom je zahrnutá stratégia, design thinking, praktizovanie lean a agile, každodenná informovanosť o najnovších technologických trendoch, atď.

 

Ako dlho sa ešte vidíš v tejto pozícii?

Ťažko povedať ako dlho sa ešte na tomto mieste ohrejem. Momentálne ma to baví a mám všetko, čo potrebujem, ale z môjho prístupu k životu je asi jasné, že keď príde čas a príležitosť tak nemám problém zmeniť kurz.

 

 

 

Nedávno si spoluzaložila a spustila nový vlastný projekt Odviati, ktorý sa venuje úspešným Slovákom v zahraničí. Čo Ťa viedlo k založeniu tohto projektu? Aké s ním máš plány ďalej?

Odviati bol pôvodne nápad Davida, spoluzakladateľa projektu – spraviť niečo kreatívne, inšpirované konceptom Humans of New York. Ja som do toho priniesla politicko-spoločenský element. Trvalo nám asi mesiac zosynchronizovať naše očakávania a predstavy o formáte a do troch mesiacov sme už spúšťali digitálne médium s prvými článkami. Čo mňa osobne k tomuto viedlo, bola moja túžba spozitívniť to, ako ľudia na Slovensku rozmýšľajú, otvoriť ich mysle, ukázať im, že svet nie je čiernobiely. V projekte riešime dôležitú potrebu Slovenska – a to je oslava úspechu šikovných Slovákov a Sloveniek.

 

Slovensko potrebuje serióznu dávku ´cheerleading´ a podľa mňa dve najlepšie miesta, kde začať sú médiá a vzdelávanie. Dôvod, prečo sa Odviati zameriava na ľudí, ktorí prišli v značnej miere do styku so životom v zahraničí je, lebo práve oni prešli transformáciou z pomerne rezervovanej spoločnosti na Slovensku a videli aj iné systémy. Pritom sú to Slováci a teda zdieľajú slovenské kultúrne dedičstvo. Je to skrátka akoby vás navštívil váš bratranec, ktorý žije v zahraničí, a dali by ste s ním pokec v obývačke o tom, čo robí, či je šťastný, aké problémy rieši, a čo si myslí o rôznych spoločenských témach. Akurát že my vám tých bratrancov a sesterníc ponúkame viac.

 

Ako sa budú ďalej Odviati vyvíjať?

Plán je škálovať momentálnu aktivitu horizontálne, dať príležitosť prispievať do magazínu viacerým ľuďom, a ďalej ponúknuť alternatívny obsah a formát obsahu okrem toho, čo robíme teraz. Mid-term plán je pridávať ďalšie vertikály a teda spustiť nové aktivity, na príprave ktorých s našim rozšíreným tímom o pár mega šikovných ľudí už mesiac pracujeme. Sme zatiaľ v štádiu prieskumu a ´sense checking´ s relevantými stakeholdermi, takže je ešte skoro o nich hovoriť verejne, no jedná sa o prehĺbenie a zhmotnenie myšlienky vyzdvihovania pozitívnych príbehov a prinášania ich čo najbližšie k ľudom. Taktiež je našim cieľom vytváranie prostredia, kde takýchto príbehov môže vzniknúť viac. Každopádne som si istá, že slovo Odviati budete ešte počuť. Ja nerada strácam čas, či už svoj vlastný, alebo čas druhých ľudí, takže sa posúvame rýchlo.

 

 

Aby toho nebolo málo venuješ sa aj Techdu. Povedz nám aj o tom niečo, prosím.

Techdu je projekt, momentálne výskumný a konzultačný, ktorý vznikol počas mojej práce v Made by Many. Spoluzaložila som ho s kolegom Nelsonom, ktorý je Android developer a je minimálne tak, ako ja, posadnutý myšlienkou transformácie vzdelávania za pomoci technológie. Podnet prišiel počas toho, keď som viedla Skype in the Classroom pre Microsoft a všimla si, že do sveta vzdelávania začali plynúť značné investície, či už od veľkých tech firiem, alebo VC money. S kolegom sme zmapovali tento ekosystém, spoznali startupy a akcelerátory venujúce sa edtechu, navštívili kopec eventov ako SXSWEdu, BETT, atď, zorganizovali workshopy s deťmi, rodičmi, a učiteľmi, spravili sme niekoľko interviews s učiteľmi a takisto spoznávali, čo sa odohráva vo vnútri firiem ako Microsoft, Google, Pearson, atď. Z tohto všetkého sa vyplavilo na povrch niekoľko veľmi zaujímavých postrehov a poučení.

 

Teraz sme zrovna v bode, kde ich treba zosyntetizovať a zúročiť takže na tom robím už nejaký čas. Zatiaľ to bolo vo forme publikácií, konzultácie a prednášania, no príležitostí je tam omnoho viac a sú oveľa vzrušujúcejšie. Pozerám sa aj po možnosti skúsiť zrealizovať niečo aj na Slovensku, lebo moja posledná návšteva priniesla možnosti pre spoluprácu s domovom a je to samozrejme pre mňa jeden z primárnych trhov, keď príde na otázku zlepšovania podmienok a vytvárania hodnoty. Každopádne, stay tuned!

 

 

 

Spolupracuješ aj so slovenskou ambasádou v Londýne a Československou komunitou študentov a absolventov v Londýne, aká je Tvoja úloha tu?

Keď som bola na univerzite podieľala som sa spolu s pár ďalšími študentami z ostatných univerzít na založení a vedení spolku pre študentov z Čiech a Slovenska, ktorí boli v Londýne a okolí. Stretávali sme sa pravidelne a utužovali česko-slovenské vzťahy pri pive, alebo chrumkách a kofole. Táto komunita je v princípe fyzická platforma pre združovanie ľudí s podobným kutúrnym dedičstvom a v podobnej životnej situácií, priestor pre spoznávanie a vzájomnú pomoc. Dnes máme už vyše 1000 členov a po mojom návrate z Bruselu do Londýna som tak trošku obnovila tieto stretávky a primiešala do nich aj absolventov, keďže nás v Londýne zopár ostalo.

 

Koniec koncov, ja už nie som študentka takže technicky by som sa inak ani nemohla zúčastniť, musela som ´novelizovať zákon´:P. Počas mojej stáže na Slovenskej ambasáde tu v Londýne som zistila, že je apetít pre podporu študentov a tak som sa snažila nadviazať a udržať vzťahy z obidvoma ambasádami. Oni to veľmi uvítali a organizujú pre študentov pravidelne akcie ako napríklad Majáles. Myslím, že slovenská ambasáda je tu super, treba jej pomáhať v jej aktivitách a zároveň využívať to, čo ponúka. Ja som toto vždy vnímala, ako skvelý spôsob pre udržanie stykov so Slovenskom a Slovákmi. Odkedy som v Londýne, cítim, že chcem dávať do týchto aktivít časť mojej energie, robí mi to radosť vidieť ako sa ľudia zoznámia a bavia spolu.

 

Takýchto komunitiek je niekoľko, ja sa vždy zameriam na to, čo cítim, že chýba a že by malo úspech. Nedávno sme mali stretnutie úžasných Sloveniek v Londýne, to bolo fakt super. Máme napríklad aj absolventskú skupinu ľudí z LSE – väčšinou ľudia žijúci na Slovensku, minimálne raz za rok sa stretávame a vítame medzi sebou aj Slovákov nastupujúcich na LSE, ktorí odchádzajú do Londýna. Takéto malé, intímne aktivitky sú skvelé, môžete sa s ostatnými fakt porozprávať a potom viete, že sú ľudia na ktorých sa môžete obrátiť. Keď sa mám priznať, tak sa tým asi snažím dať druhým možnosť niečoho, čo mňe chýbalo keď som prišla, alebo ešte predtým, ako som prišla do Londýna. Často sa totiž stane,  že mi niekto napíše, s tým, že potrebujú radu, alebo pomoc, alebo nakontaktovať sa na niekoho. Ja úplne viem, aký to je pocit nemať potuchy o tom, ako to chodí v inej krajine takže mi je toto veľmi sympatické a keď môžem, rada pomôžem.

 

 

Ako sa stíhaš venovať všetkým spomenutým aktivitám? Máš obľúbenca?

Väčšine týchto aktivít sa venujem cez víkendy, ráno pred prácou alebo večer/ v noci. Ja som všetkým tým, čo robím tak nadšená, že veľakrát ani doslova nechcem ísť spať, alebo zabudnem jesť. Niečo,  ako keď ste zaľúbení. Som veľkým zástancom efektívnosti a akonáhle mi niečo uberá viac času, ako by som si priala a nemá to taký efekt, ako si predstavujem, tak sa preorientujem. To platí aj čo sa týka času stráveného s ľuďmi. Neplytvám nim. V konečnom dôsledku je to pre všetkých tak férovejšie.

 

Nikto nechce byť, či už v pracovných alebo v súkromných vzťahoch, kde je nerovnováha. Rada delegujem a dávam ľuďom príležitosť realizovať sa, učiť sa a vyniknúť. To tiež zároveň napomáha k šetreniu času. Čo sa týka obľúbenej aktivity, toto asi znie ako trápne klišé, ale všetko, čo robím, je pre mňa maximálne vzrušujúce, inak by som to nerobila. Nikdy som nebola povaha, ktorú by bavilo venovať sa len jednej činnosti, podľa mňa je to plytvanie potenciálu a času učiť sa. Mňa to takto baví a napĺňa a myslím, že prinášam osoh aj ostatným ľuďom, takže to je pre mňa dôležité.

 

V ktorej oblasti vidíš svoju budúcnosť?

Veľmi ma v poslednej dobe nadchla umelá inteligencia a keby som si mala vybrať teraz to, kde sa chcem vidieť o pár rokov, tak by to bolo niekde v oblasti dizajnu AI. (Je mi jasné, že tým že som to tu vyslovila je to teraz viac ako pravdepodobné, ha!) Vidím to ako ideálne prepojenie mojich vášní – psychológie komunikácie, učenia, filozofie, politiky a geekovstva. Už len oprášiť moje programátorské skills. Je ale možné, že ma zaveje niekde úplne inde, možno sa znovu raz priblížim k politike, ktorá sa vďaka internetu už začala meniť, takže aj to sa môže prihodiť. Rozhodne ale chcem naďalej riešiť problémy, tvoriť niečo pre ľudí a vidieť výsledky svojej práce. Tým nemám na mysli kredit a uznanie, ale pozitívny dopad na životy iných.

 

 

 

Kde sa vidíš o rok a kde napríklad o 5 rokov?

To absolútne netuším, ale viem že budem šťastná. Už viem ako na to, takže nie je cesty späť. :)

 

Plánuješ sa ešte vrátiť na Slovensko alebo svoju budúcnosť vidíš v Londýne?

Takéto veci si vôbec neplánujem, som dosť impulzívny človek a riadim sa momentálnym pocitom, preto je pre mňa veľmi ťažké vedieť, ako sa budem cítiť v budúcnosti v Londýne. Teraz mi je tu super. Každopádne nad mojim životom nepremýšľam v zmysle miesta, na ktorom by som sa chcela nachádzať, ale skôr v zmysle pocitu, ktorý by som chcela mať. Rozhodne ale môžem otvorene priznať, že som pred pár týždnami navštívila Slovensko a cítila som sa tam príjemnejšie ako kedykoľvek predtým. Takže prídem čoskoro zas a zistím, či sa to zopakuje :).

 

Stíhaš mať aj nejaký voľný čas? Ako ho tráviš?

Ak sa voľný čas definuje tým, keď človek nepracuje tak toho nemám priveľa, ale ani nechcem, lebo by som sa nudila. To neznamená, že nedokážem vypnúť na niekoľko hodín alebo aj dní, keď mám tú potrebu, ale robím to skôr sporadicky. Môj relax a zároveň časť môjho spôsobu života je šport, najčastejšie sa nabíjam vo fitku – mám veľmi rada kardio cvičenie, ľahké váhy, plávam, saunujem sa a hlavne v poslednom období dosť praktizujem jógu. Plánujem zlepšovať moje surferské schopnosti v blízkej dobe a milujem hory. Vyrástla som v nich predsa a čas v horách a vo vode sú pre mňa niečo, od čoho ma treba doslova trhať keď sa tam už dostanem, tam zabúdam na celý svet. Viem si ulietnuť na umení a to veľmi rada, hlavne na vizuálnom, či už sú to galérie moderného umenia, impromptu objavené inštalácie, ale aj také tie denné výjavy, ktoré zažívate na ulici.

 

Takisto aj hudba – tá je mojim sprievodcom pri takmer všetkých aktivitách počas dňa, veľmi silná záležitosť. Najviac ma dokáže inšpirovať stret niekoľkých svetov v momentoch, keď to nečakám. Zaujímavá je kombinácia niekoľkých umení alebo umenia a vedy, atď. Občas sa mi stane, že sa zastavím v strede ulice, v slúchatkách mi práve hrá skvelá pesnička a vidím, ako sa slnko odráža na hladine kanála popri ktorom kráčam a len si vychutnávam ten moment a uvedomujem si, ako skvele sa cítim. Milujem prechádzky a túlanie sa – toho robím veľa. Inak trávim dosť času stretávaním sa s ľuďmi, lebo to je moja najvačšia fascinácia. A podobný pocit, ako pri tej prechádzke mávam aj keď s niekým som, sme na jednej vlne a je nám fajn – najlepšie v baroch vo vysokých budovách s výhľadom, kde sa dá rozjímať nad svetom dole. Som vtedy veľmi vďačná, nie za ten bar, ale za tých ľudí. Skvelých ľudí mám okolo seba fakt veľmi veľa, mám obrovské šťastie.

 

 

 

Ako by si charakterizovala sama seba? Hovoríš, že sa riadiš heslom quit early, quit often-prečo? Veríš, že človek si môže sám naprogramovať svoju myseľ a ty si sa rozhodla, že budeš optimista-ako sa to dá??

´Quit early, quit often´ znamená, že stále optimalizujem, každý jeden deň musí pre mňa dávať zmysel. Toto slovné spojenie som objavila pred pár rokmi pri pozeraní záverečnej reči od Prof Deepak Malhotra adresovanej absolventom HBS a zarezonovalo so mnou rovnako, ako reč Steva Jobsa absolventom Stanfordu – majú toho veľmi veľa spoločné. Keď niečo nedáva zmysel ani po dôkladnom prehodnotení, snahe o zlepšenie a komunikácii s ľuďmi, ktorých sa to týka, snažím sa od toho čo najskôr odísť. S rešpektom. Zvyk je pre mňa nočná mora, je to ignorácia samého seba ako aj ostatných, záhuba rozvoja a kreativity.

 

Jedna vec je, že keď sa vám v živote povaľujú veci iba zo zotrvačnosti tak sa prepínate do autopilotu a mnohokrát ani neviete prečo polovicu toho čo robíte. No ešte horšie je, keď zistíte že nad vecami ktoré vypĺňajú vaše dni nemáte vôbec kontrolu, že vám ich tam naprogramoval niekto iný, alebo ste ich prijali kedysi dávno, keď ste boli v úplne inom štádiu života. Každá jedna aktivita ktorej sa venujete je voľba, keď si toto raz uvedomíte, zistíte, že máte obrovskú moc nad tým, ako sa budete cítiť. Nie je v tom žiadna mágia. Určite aj semi optimálne situácie alebo aktivity sa dajú odôvodniť a akceptovať určitý čas, netvrdím, že musíme mať orgazmické stavy zo všetkého, čo nám počas dňa prejde cez prsty, no treba sa spýtať, prečo práve robím ten dočasný kompromis a či za to stojí? Neviem, či sa toto dá nazvať optimizmom, no každopádne, čo som sa ja rozhodla spraviť v mojom živote je zistiť, čo mi spôsobuje príjemné pocity a dať tomu prednosť, namiesto ignorácie.

 

 

Pikoška na záver! Nika sa dostala aj do spoločnosti 1000krát nevšednejšej a 100krát viac kráľovskejšej ako bežne stretáva na ulici. Ako dopadlo stretnutie s princom Charlesom?

Keď bola v Londýne recepcia pri príležitosti uctenia si V. Havla pred pár rokmi, s ktorým si bol Prince of Wales veľmi blízky, česká ambasáda ma spolu s pár ďalšimi študentami z Oxfordu a Cambridgu oslovila s tým, že by nás radi oficiálne Princovi Charlesovi predstavili. Ja nemám vo zvyku byť star struck, práveže beriem aj verejne známejších ľudí úplne normálne, ale tu bolo skrátka príliš veľa svetiel a kamier na to, aby som si udržala nejaký ten zen.

 

Vkuse som sa pozerala na jeho pocket square a rozmýšľala, ako sa volá ten štýl, v ktorom ho má poskladaný a opakovala si pritom pravidlá protokolu. Mala som totálne kŕčovitý úsmev a triasli sa mi pery a dala som asi tú najhoršiu participáciu v small talk všetkých čias, pretože si takmer vôbec nepamätám o čom sme sa bavili, bola som skrátka mimo :D Pár rokov na to som sa ale rozhodla tento zážitok aspoň u mňa fixnúť a začala som praktizovať prednášanie – vrátane Shakespeara v Národnom Divadle v Londýne a prednesu slovenčiny pre anglické publikum (mojich kolegov) :D.

 

Hoci sme sa s Veronikou nestretli osobne, príval energie a inšpirácie som pocítila pri každom slove, ktoré Nika napísala. Dúfam, že Vás inšpirovala rovnako ako mňa a o Veronike a jej práci budeme ešte veľa počuť. O to viac dúfam a verím, že Veronika Janečková sa bude aj naďalej hrdo hlásiť k slovenskému pôvodu a bude nám vo svete aj naďalej robiť výborné meno. Pretože Slovensko potrebuje presne takýchto ľudí ako je Veronika, uvedomelých a s pocitom zodpovednosti nie len za seba, ale aj za spoločnosť v ktorej žije!

 

Veronike ďakujeme za rozhovor a želáme jej veľa úspechov!

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie

Aktuálne čítajú

Trendové videá