Začínal ako leštič príborov. Nebál sa riskovať a dnes je z neho úspešný dizajnér

Spotené dlane, zrýchlený tep, skrútené črevá a hnusné klbko nervov namiesto žalúdka. Aj takto to niekedy vyzerá, keď stojíme pred významnými krokmi a rozhodnutiami, ktoré môžu zásadne ovplyvniť náš život. Inak to na ceste k  vysnívaným cieľom väčšinou asi ani nejde. Niekedy nás tento iracionálny strach zo všetkého možného, čo sa cestou môže pokaziť, dokonca oberie o energiu a chuť sa do významných krokov vôbec púšťať. Sny, ktoré by nás dokázali naplniť, sa nikdy nepremietnu do skutočnosti, pretože sa necháme odradiť pochybnosťami a strachom. Iste, strach je prirodzený a jeho prirodzená funkcia je nás ochrániť pred nebezpečím. Preto sa hovorí, že strach nemajú len samovrahovia. Naše telo sa nás snaží držať čo najďalej od situácií, ktoré by v nás stres a hrôzu vyvolávali. Niekedy sa však musíme zaprieť a celkom iracionálne sa týmto „rizikovým“ situáciam vystaviť.

V drvivej väčšine podobných situácií síce možno pôjde o veľa, ale ani zďaleka nie o všetko. Čo vôbec znamená „o všetko“? To asi závisí od konkrétneho človeka, ale celkom najhorším následkom by pre väčšinu z nás pravdepodobne bolo umrieť, alebo aspoň strašne trpieť. A ruku na srdce, ktorí z nás sa väčšinou zaobývajú rozhodnutiami s možnými fatálnymi následkami? Väčšina z nás zrejme nepracuje ako požiarnici alebo horskí záchranári. Ak sa máme niečoho báť a ak nám niečo nemá dať spávať, je lepšie si to prinajmenšom predstaviť. Znie to možno jednoducho, niekedy to ale chce trochu predstavivosti a ochoty. A najmä, schopnosť uvedomiť si, že svet sa skutočne nezrúti.

Čo najhoršie sa ako výsledok tohto rozhodnutia môže stať? by mala byť otázka, ktorú si budeme klásť pri každom kŕči z neznámej situácie. Vskutku, čo sa ti môže stať? Je pravda, že čím viac máš, tým viac môžeš stratiť a takisto budeš mať oveľa menšiu chuť riskovať – pretože si navyknutý na isté pohodlie. Ale pokiaľ sa napríklad rozhoduješ, či rozbehnúť vlastné podnikanie, či zmeniť štúdium, alebo či skončiť s prácou, ktorú ti ostatní závidia, ale ktorá ťa nebaví, nie je toho až toľko, o čo by si mohol prísť.

Ak ti podnikanie nevyjde, umrieš z toho? Vyvraždí ti niekto rodinu? (OK, to asi závisí od toho, v akej oblasti podnikáš.) Ochorieš smrteľne, keď namiesto psychológie začneš študovať robotiku? Umrieš, ak si budeš musieť pár týždňov/mesiacov trpezlivo zháňať novú prácu, ktorá by stála za to? Ak teda neumrieš a smrteľne neochorieš z vyplňoavania úradných tlačív, nestojí ti to za to, že možno konečne nájdeš vysnívaný smer, ktorý ťa bude napĺňať?

Tobias van Schneider, newyorský dizajnér, začínal ako leštič príborov, ktorý si z nedostatku rodinných financií nemohol ani dokončiť strednú školu. Musel začať pracovať a sám si na seba zarábať. Dnes vie, že vždy bude v nejakom hoteli miesto pre človeka, ktorý by leštil príbory a umýval riady, a teda to najhoršie, čo sa mu môže stať, je návrat k tomuto povolaniu. „Už som to raz robil a nie, nebolo to také zlé,“ tvrdí. Nemusel šlapať chodníky, nemusel vraždiť ani kradnúť, a síce práca leštiča nie je ani zďaleka taká lukratívna ako práca úspešného dizajnéra, vie, že návrat k nej by prežil. „Toto som si začal hovoriť odvtedy, čo som prvý krát odmietol pracovnú ponuku. Ak mi to v New Yorku nevyjde, odsťahujem sa do nejakej malej dediny v horách a budem umývať riady. A som s tým v pohode.“

Nie všetci z nás sme však obdarení takým odhľahčeným prístupom k životu ako van Schneider, ale mohli by sme sa ním aspoň inšpirovať. Práca leštiča a umývača nie je jeho cieľom a snaží sa robiť všetko preto, aby pri nej neskončil – na druhej strane si ale uvedomuje, že je to jeho najhoršia možná profesionálna dráha a že by ju dokázal predýchať. Takýmto spôsobom si v New Yorku bez žiadnych úspor rozbehol vlastný (zatiaľ úspešný) biznis a prešiel viacerými prácami, ktoré ho časom prestali baviť a ktoré opustil. Ak by tebe nevyšlo podnikanie, môžeš si povedať, že si to aspoň skúsil a že si bohatší o skúsenosti. Môžeš a nemusíš to skúsiť znova. Ak nevyjde zmena práce, môžeš to tiež skúsiť znova. Najmä kým existuješ ako mladá a samostatná jednotka, ťa takéto malé pády nepoznačia dlhodobo a máš vysokú šancu, že sa z nich jednoducho otrasieš.  

A ponaučenie, ktoré z tejto mantry plynie, je jednoducho fakt, že väčšina našich riskantných rozhodnutí ani zďaleka nie je tak riskantných, ako si spočiatku myslíme. Ani van Schneider ešte neumýva riady na nejakej odľahlej dedine, takže na tom možno predsa len niečo bude. Možno je miera zlých následkov toho, že si nikdy nezariskoval a neurobil zásadné rozhodnutie, ešte horšia než z prípadného zlyhania.

Zdroj: Medium