Zo samoty sa stáva globálna epidémia, ktorá vážne trápi aj Slovákov

Lenka Sidorová / 5. decembra 2018 / Lifehacking

zdroj: Unsplash
  • Sa­mota za­bíja po­dobne ako obe­zita či ra­ko­vina a vážne trápi aj Slo­vá­kov
  • Vo svete vzni­kajú kre­a­tívne pro­jekty, na lie­če­nie osa­me­lej spo­loč­nosti

Každý po­tre­buje byť čas od času sám a po­no­riť sa do seba. To čo sa ale deje spo­loč­nosti dnes, sa dá ozna­čiť za pa­to­lo­gický jav. Sa­mota sa za­ra­dila na zo­znam po­pu­lač­ných a glo­bál­nych cho­rôb, res­pek­tíve trá­pení ľud­stva, po­dobne ako ra­ko­vina či obe­zita. Po­cit osa­me­losti nie je osobný prob­lém ale ko­lek­tívny so­ciálny vplyv, pri­čom od­borná ve­rej­nosť ho­vorí priam o epi­dé­mii osa­me­losti.

Ná­sledky osa­me­losti môžu byť pod­ce­ňo­vané. Keďže ide o po­merne nový jav v spo­loč­nosti, má­lo­kto si uve­do­muje svoj prob­lém, jeho prí­činu a účinky na psy­chiku i telo. Chro­nická so­ciálna izo­lá­cia má na zdra­vie rov­nako zlý vplyv ako faj­če­nie 15 ci­ga­riet denne. Píše o tom World Eco­no­mic Fo­rum.

Na Slo­ven­sku sa­mota za­tiaľ naj­viac pos­ti­huje sta­rých ľudí a zis­tilo sa, že je do­konca prí­či­nou skor­ších úmrtí. Na­po­kon, „sa­motku“ do­stá­vajú ne­pos­lušní väzni ako naj­horší trest.

Brig­ham Young Uni­ver­sity v Provo mi­nulý rok zve­rej­nila vý­sledky dvoch me­ta­a­na­lýz, ktoré uká­zali, že sa­mota a so­ciálna izo­lá­cia zvy­šuje ri­ziko pred­čas­nej smrti až o 50%. Osa­melo sa môže cí­tiť aj člo­vek, ktorý sa síce na­chá­dza me­dzi inými ľuďmi, ale chýba mu ci­tový kon­takt/bližší vzťah s dru­hými. Sa­mota a fy­zická so­ciálna izo­lá­cia sú síce roz­dielne pojmy, no často krá­čajú ruka v ruke a obe sa pod­pi­sujú na hor­šom zdra­vot­nom stave. Podľa nie­kto­rých štú­dií je me­dzi sa­mo­tou a Alz­he­i­me­ro­vou cho­ro­bou sú­vis­losť a tak­tiež sa pod­pi­suje na niž­šej miere pre­ži­tia u pa­cien­tiek s ra­ko­vi­nou pr­s­níka.

V Ja­pon­sku trpí so­ciál­nou izo­lá­ciou vyše pol mi­li­óna ľudí. Tak­mer ab­so­lútnu sa­motu si kom­pen­zujú ho­lo­gra­mom kres­le­nej po­sta­vičky v ak­vá­riu či ero­tic­kými ro­botmi. De­mo­gra­fia Ja­pon­cov je zá­ro­veň jedna z naj­viac kle­sa­jú­cich vo svete.

Vo Veľ­kej Bri­tá­nii do­konca vzniklo mi­nis­ter­stvo sa­moty ako prvé na svete. V aus­trál­skom štáte Vik­tó­ria chcú ta­kéto mi­nis­ter­stvo zria­diť tiež. Lo­buje za to po­slan­kyňa Fi­ona Pat­ten: „Som pre­sved­čená, že mu­síme osa­me­losť zo­brať ako zod­po­ved­nosť vlády.“

Naše ži­voty for­mujú mestá a miesta, kde ži­jeme

„Spô­sob, akým bu­deme vy­tvá­rať a or­ga­ni­zo­vať naše mestá, môže po­môcť alebo brá­niť so­ciál­nemu kon­taktu,“ píše sa v správe Grat­tan Ins­ti­tute.

Na­prí­klad v pre­pl­ne­nom vý­ťahu zväčša ne­padne ani jedno slovo. Oproti tomu na det­ských ih­ris­kách sa ro­di­čia často za­čnú zho­vá­rať. Ide o to, že dané pro­stre­die „spô­so­buje“ in­te­rak­ciu.

Wins­ton Chur­chill ke­dysi vy­hlá­sil, že vy­tvá­rame bu­dovy a oni po­tom tva­rujú nás. K ne­zdra­vému du­šev­nému pro­stre­diu teda pris­pie­vajú aj ar­chi­tekti či de­ve­lo­peri ne­be­rúc do úvahy po­treby ve­rej­nosti.

Ako vy­lie­čiť osa­melú spo­loč­nosť?

Exis­tuje mnoho in­te­rak­tív­nych pro­jek­tov, kto­rých stále pri­búda.

Na­prí­klad v se­ver­ských kra­ji­nách ako Dán­sko, Švéd­sko či Ho­land­sko ale i inde vo svete, sa prak­ti­kuje spo­lo­čen­ská ak­cia „cyc­ling wit­hout age“ (bi­cyk­lo­va­nie bez ohľadu na vek). Spo­číva to v tom, že mladí ľu­dia s cargo-bi­cyk­lom vy­z­dvihnú se­ni­orov z do­mova dô­chod­cov a vo­zia ich po meste i par­koch. Po­čas toho si môžu vy­mie­ňať prí­hody, skú­se­nosti či rie­šiť prob­lémy.

Mi­chelle Cur­now na­vrhla pre­me­niť že­lez­ničné vozne na „ko­mory sen­zo­ric­kých skú­se­ností“, ktoré lá­kajú ľudí k pre­hliadke vsta­va­ných pries­to­rov, kde po­čas ces­to­va­nia po­čú­vajú prí­behy iných ľudí.

Mať do­máce zvie­ratko je je­den z na­je­fek­tív­nej­ších „lie­kov“ sa­moty. Ale mnoho ľudí nemá čas sta­rať sa o neho. Zi Ye pri­šiel s ná­pa­dom “Puppy So­ciety” (psíč­kar­sky spo­lok), čo je ap­li­ká­cia, ktorá spája psíka s via­ce­rými ma­ji­teľmi. Psí­ko­via sú umiest­není v zdie­ľa­ných pries­to­roch, kam ich cho­dia ma­ji­te­lia nav­šte­vo­vať, keď majú čas, pri­čom sú zá­ro­veň spá­janí aj s inými ľuďmi.

De­nise Chan sa za­oberá ulič­kami v Mel­bourne, ktoré boli ke­dysi ty­pické spo­lo­čen­ským ži­vo­tom. Chan si všimla, že už dl­hší čas sú úplne „mŕtve“. Do uli­čiek opäť na­vrá­tila ko­mu­nitné záh­rady, či­ta­teľ­ské kú­tiky a la­vičky, aby pri­lá­kali ľudí k spo­ločne strá­ve­ným chvíľ­kam voľ­ného času, na­prí­klad aj po­čas obed­nej pre­stávky.

Fan­hui Ding vy­mys­lela kon­cept štu­dent­skej re­štau­rá­cie. Na­chá­dza sa na Uni­ver­sity of Mel­bourne. Štu­denti sa po­die­ľajú na pes­to­vaní a far­már­čení, pri­čom pro­dukty svo­jej práce po­tom aj kon­zu­mujú. Za túto ak­ti­vitu do­stá­vajú aj kre­dity.

Exis­tuje aj úplne iná forma osa­me­losti, ktorá je ná­sled­kom straty mi­lo­va­ného člo­veka. Ma­lak Mous­sa­oui na­vrhol in­šta­lá­ciu, na kto­rej sa pes­tujú kvety pred­tým ako sa po­lo­žia na hroby. Po­zos­talí sa na­miesto ku­po­va­nia ky­tíc, môžu sta­rať o rast­linky v spo­loč­nej záh­radke. Ok­rem te­ra­pie pri práci so ze­mou a prí­ro­dou sa tu spá­jajú ľu­dia s po­dob­nými prob­lé­mami a môžu nájsť nové pria­teľ­stvá.

Sa­mota tedá má rie­še­nia, ktoré sú do­konca po­merne lacné. Stačí sa jej vzop­rieť a hľa­dať al­ter­na­tívu.

Pridať komentár (0)